Dáždnikové hnutie: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Redaktor sa na výzvu neozýva. Šablóna je nedôvodná.
Značky: vrátenie odstránenie údržbovej šablóny
Nongbulinqing (diskusia | príspevky)
d sablona neutralita lebo cast obsahuje nazory, fakticky nepravdive aleb zavadzaju casti
Riadok 177: Riadok 177:


== Kontroverzná časť Dáždnikového hnutia ==
== Kontroverzná časť Dáždnikového hnutia ==
'''''Pohľad zo strany ČĽR:'''''
{{neutralita}}'''''Pohľad zo strany ČĽR:'''''


Podľa systému jedna krajina, dva systémy a podľa Základného zákonu Hongkongu (Hongkonská konštitúcia pozostávajúca z deviatich kapitol), špeciálnej administratívnej oblasti Čínskej ľudovej republiky, ktoré uvádza, že občania Hongkongu majú právo na slobodné voľby, by ČĽR do volieb nemala zasahovať. Občania Hongkongu ale nemôžu požadovať od centrálnej čínskej vlády, aby sa držala hongkonského Základného zákonu, a zároveň niektoré jeho elementy odmietať, ignorovať, či popierať. Ten istý Základný zákon totižto obsahuje článok 23, ktorý pojednáva o zákaze zrady, odlúčenia, rozvratnej, či protištátnej činnosti a spolupráce so zahraničnými politickými skupinami.<ref>[https://www.basiclaw.gov.hk/en/basiclawtext/images/basiclaw_full_text_en.pdf]</ref> V roku 2003 nastali protesty, ktorých sa zúčastnili stotisíce protestantov, ktoré boli reakciou na pokus vlády implementovať 23. článok. Protesty dopadli v prospech demonštrantov a článok sa neimplementoval. V tomto prípade občania Základný zákon odmietajú, no zároveň sa naňho odvolávajú, ak ide o článok 45., pojednávajúci o slobode výberu kandidátov vo voľbách.
Podľa systému jedna krajina, dva systémy a podľa Základného zákonu Hongkongu (Hongkonská konštitúcia pozostávajúca z deviatich kapitol), špeciálnej administratívnej oblasti Čínskej ľudovej republiky, ktoré uvádza, že občania Hongkongu majú právo na slobodné voľby, by ČĽR do volieb nemala zasahovať. Občania Hongkongu ale nemôžu požadovať od centrálnej čínskej vlády, aby sa držala hongkonského Základného zákonu, a zároveň niektoré jeho elementy odmietať, ignorovať, či popierať. Ten istý Základný zákon totižto obsahuje článok 23, ktorý pojednáva o zákaze zrady, odlúčenia, rozvratnej, či protištátnej činnosti a spolupráce so zahraničnými politickými skupinami.<ref>[https://www.basiclaw.gov.hk/en/basiclawtext/images/basiclaw_full_text_en.pdf]</ref> V roku 2003 nastali protesty, ktorých sa zúčastnili stotisíce protestantov, ktoré boli reakciou na pokus vlády implementovať 23. článok. Protesty dopadli v prospech demonštrantov a článok sa neimplementoval. V tomto prípade občania Základný zákon odmietajú, no zároveň sa naňho odvolávajú, ak ide o článok 45., pojednávajúci o slobode výberu kandidátov vo voľbách.

Verzia z 08:05, 1. júl 2020

Večerný pohľad na miesto protestov, 10. októbra 2014.
Piktogram žltého dáždnika, ktorý sa stal symbolom Dáždnikovej revolúcie
Fotografia "Umbrella Man", ktorá obletela svet počas policajného zákroku 28. septembra 2014.
Video: Polícia zasahuje proti demonštrantom nasadením granátov so slzotvorným plynom.

Dáždnikové hnutie (kantónsky: 雨傘革命 yue saan gaak ming; mandarínsky: 雨伞革命 yǔsǎn gémìng), známe taktiež ako dáždniková revolúcia alebo Occupy Central, bolo protestné hnutie v Hongkongu, ktoré vyvrcholilo tri mesiace trvajúcim obsadením ulíc mesta v roku 2014.

Protesty boli bezprostrednou reakciou na vyhlásenie vlády Čínskej ľudovej republiky z augusta 2014, ktorými špecifikovala voľbu predsedu hongkonskej vlády. Demonštranti odmietli volebný mechanizmus navrhnutý centrálnou vládou, požadovali všeobecné volebné právo a odstúpenie vtedajšieho predsedu vlády, Leung Chun-yinga.

Okupácie ulíc, ktorá trvala 79 dní, sa zúčastnilo viac ako 100 000 ľudí. Po počiatočnom nasadení poriadkovej polície, ktorá sa snažila rozohnať dav slzným plynom, bol priebeh protestov pokojný. Celkovo bolo zadržaných 955 ľudí, odsúdených bolo 16 ľudí, vrátane troch vedúcich postáv hnutia.

Pozadie

Na základe Sino-britskej deklarácie z roku 1984 sa od 1. júla 1997 presunula zvrchovanosť nad Hongkongom pod Čínu, teritórium sa ale stalo špeciálnym administratívnym regiónom, v ktorom sa uplatňuje politika zvaná jedna krajina, dva systémy. Súčasťou deklarácie bola dohoda, že sa do roku 2017 bude predseda hongkonskej vlády voliť vo všeobecných voľbách.

Aby sa voľby v roku 2017 mohli uskutočniť takýmto spôsobom, legislatíva musela byť prijatá najneskôr koncom roku 2014. Do parlamentnej diskusie o konkrétnej podobe volieb sa vložila centrálna vláda v Pekingu, ktorá na konci augusta 2014 vydala interpretáciu dohody, na základe ktorej môžu občania vyberať len z dvoch, nanajvýš troch kandidátov, ktorých predtým schváli pekingská vláda. Poslanci prodemokratických strán vzápätí ohlásili, že zákon v tejto podobe nepodporia.[1]

V očakávaní negatívneho rozhodnutia vzniklo v roku 2013 hnutie Occupy Central with Love and Peace (Okupujme Centrál s láskou a mierom), ktorej zakladateľ, profesor práva Benny Tai, navrhol, aby v prípade neúspechu demonštranti pokojne obsadili ulice v ekonomickom centre mesta. V júni 2014 zorganizovalo hnutie neformálne referendum, ktorého sa zúčastnilo takmer 800 000 ľudí (každý piaty dospelý občan) a ktoré ukázalo, že verejnosť odmieta návrhy Pekingu a zároveň žiada ničím neobmedzené všeobecné volebné právo.[2] Následne vyšlo 1. júla, pri príležitosti výročia presunu Hongkongu pod čínsku správu, vyjadriť nespokojnosť do ulíc viac než 100 000 ľudí. Occupy Central plánovalo uskutočniť blokádu ulíc 1. októbra 2014, pretože je to štátny sviatok pripomínajúci vznik ČĽR.[3]

Od roku 2012 zároveň posilňovalo študentské hnutie Scholarism (Vzdelanosť), ktoré viedol vtedy len 17. ročný Joshua Wong a ktoré vzniklo v reakcii na neúspešný pokus hongkonskej vlády presadiť reformu učebníc, ktorá mala podporovať výchovu k patriotizmu.[4] Vysokoškolskí študenti, zjednotení v Hongkonskej federácii študentov (Hong Kong Federation of Students, HKFS), sa taktiež výrazne angažovali, predovšetkým organizáciou bojkotu vyučovania.

Priebeh nepokojov

V pondelok 22. septembra začali študenti s týždňovým štrajkom, v rámci ktorého organizovali workshopy pred vládnymi budovami. V noci 26. septembra sa časť študentov dostala na námestie Civic Square, z ktorého dostala polícia rozkaz študentov odstrániť. Polícia postupne odoberala zabarikádovaných študentov, no 28. septembra zasiahol do udalostí Benny Tai vyhlásením, že Occupy Central sa začalo. Následne prišli podporiť študentov desaťtisíce ľudí, ktorí obkľúčili zasahujúcich policajtov a zablokovali dopravu v centre mesta. Vláda v reakcii na to nasadila poriadkovú políciu, ktorá sa použitím granátov so slzným plynov snažila demonštrácie rozohnať.[5] Hongkongčania, ktorí sa bránili proti polícii len dáždnikmi - odtiaľ názov hnutia - sa však presunuli do priľahlých štvrtí mesta, v ktorých vytvorili barikády.[6]

Prvého októbra sa osláv 65. ročného založenia ČĽR zúčastnili aj predstavitelia študentov, ktorí sa demonštratívne obrátili k čínskej vlajke chrbtom. Počas slávnostnej recepcie prišiel poslanec Paul Zimmerman so žltým dáždnikom, ktorý sa stal symbolom protestov. Polícia sa po počiatočnom neúspechu stiahla a do ukončenia protestov proti demonštrantom výrazne nezasiahla. Vláda zmenila stratégiu, snažila sa hrať o čas dúfajúc, že ľudia z ulíc odídu, a pomaly začala viesť s demonštrantmi dialóg. Situáciu však vyhrocovali útoky triád, hongkonskej obdoby mafie, ktorých členovia pravidelne útočili na demonštrantov. Angažovanie triád pripisovali kritici buď vláde, alebo miestnym podnikateľom, ktorí počas okupácie ulíc prichádzali o tržby.[7]

Vláda počas dialógu v priebehu októbra trvala na tom, že obom požiadavkám študentov - odstúpenie predsedu vlády Leunga a umožnenie všeobecných volieb predsedu vlády - nemôže vyhovieť. V tomto nekompromisnom postoji bola podporená aj centrálnou vládou v Pekingu.[8] Zároveň sa v reakcii na demonštrácie sformovali pročínske hnutia, ktoré zorganizovali svoje mítingy na podporu vlády a kritiku demonštrantov.[9]

Na konci októbra sa začali disciplinárne konania ohľadom legálnosti obsadenia ciest. Súdy vydávali rozhodnutia, ktoré umožňovali polícii postupne uvoľniť obsadené cesty.[10] Posledné barikády boli strhnuté vo štvrti Causeway Bay 15. decembra 2014, po 79 dňoch protestov.

Následky

Dáždnikové hnutie zaznamenalo najväčšie protesty v Hongkongu od roku 1989, kedy vyšlo do ulíc milión ľudí v reakcii na udalosti na Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Nenaplnenie požiadaviek demonštrantov viedlo k počiatočnému rozčarovaniu, ktoré neskôr prešlo k radikalizácii prodemokratickej časti spoločnosti. Študentskí vodcovi odmietli parlamentnú prax demokratických poslancov, ktorí sa snažili o dohodu s Pekingom, a presadzovali radikálnejšie požiadavky. Lídri študentských hnutí ako Joshua Wong, Nathan Law či Alex Chow s veľkým úspechom kandidovali do hongkonského parlamentu.[11]

Prodemokratická opozícia v máji 2015 neschválila reformu volebného systému, ktorý predložila čínska vláda, a v nasledujúcich voľbách v roku 2017 sa volilo nezmeneným spôsobom. Vláda taktiež úspešne žalovala lídrov protestov, ktorí si museli odpykať niekoľkomesačné tresty vo väzení. [12] Protestmi výrazne utrpela prestíž hongkonskej polície, ktorá mala výbornú reputáciu vďaka profesionalite, ale nezvládnutím zásahov proti demonštrantom a tým, že konala pod politickým tlakom, sa zdiskreditovala.

Kontroverzná časť Dáždnikového hnutia

Pohľad zo strany ČĽR:

Podľa systému jedna krajina, dva systémy a podľa Základného zákonu Hongkongu (Hongkonská konštitúcia pozostávajúca z deviatich kapitol), špeciálnej administratívnej oblasti Čínskej ľudovej republiky, ktoré uvádza, že občania Hongkongu majú právo na slobodné voľby, by ČĽR do volieb nemala zasahovať. Občania Hongkongu ale nemôžu požadovať od centrálnej čínskej vlády, aby sa držala hongkonského Základného zákonu, a zároveň niektoré jeho elementy odmietať, ignorovať, či popierať. Ten istý Základný zákon totižto obsahuje článok 23, ktorý pojednáva o zákaze zrady, odlúčenia, rozvratnej, či protištátnej činnosti a spolupráce so zahraničnými politickými skupinami.[13] V roku 2003 nastali protesty, ktorých sa zúčastnili stotisíce protestantov, ktoré boli reakciou na pokus vlády implementovať 23. článok. Protesty dopadli v prospech demonštrantov a článok sa neimplementoval. V tomto prípade občania Základný zákon odmietajú, no zároveň sa naňho odvolávajú, ak ide o článok 45., pojednávajúci o slobode výberu kandidátov vo voľbách.

Protesty prebiehali na viacerých miestach - Causeway Bay, Admiralty a Mong Kok. Prozápadné média prichádzali so správami typu „Hongkonskí demonštranti protestujú mierumilovne“, čím si snažili aj vyargumentovať, že policajná brutalita je neprijateľná. Podľa výpovedí samotných Hongkončanov je pravdou presný opak. Zatiaľ čo v obchodnej časti Admiralty (Kam Chung) boli protestujúci viac slušní, tak v nákupnej časti Mong Kok, v Kowloone, demonštranti so slušným prístupom silne nesúhlasili a presadzovali agresívnejší postoj: „biť sa za svoje práva“, ktorý aj uplatňovali. Podľa zdrojov, 1003 protestujúcich bolo políciou zadržaných za ilegálnu činnosť, z toho viac než 220 čelilo následkom. Aspoň 18 nevinných ľudí, ktorí sa do protestov nezapájali boli náhodne napadnutí demonštrantmi, a ďalších 6 policajtov bolo takisto fyzicky napadnutých.[14] K zadržaným patria osoby, ktoré vykonali fyzické útoky vrátane spôsobenia ujmy na zdraví (policajtom alebo anti-demonštrantom), vyvolali verejné nepokoje a osoby s vlastníctvom nebezpečných zbraní a predmetov.[15] Okrem toho, polícii bolo predaných 1133 video záznamov, ktoré zaznamenali páchané výtržnosti a trestné činy.[16] Vo výsledku tak nemožno zovšeobecniť mierumilovnosť demonštrantov.

Referencie

  1. Napětí v Hongkongu: policie rozháněla prodemokratické aktivisty [online]. Lidové noviny, [cit. 2018-12-09]. Dostupné online. (po česky)
  2. KAIMAN, Jonathan. Hong Kong's unofficial pro-democracy referendum irks Beijing [online]. The Guardian, [cit. 2018-12-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ŠEBEŇA, Martin. „Okupácia“ Hongkongu [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  4. KRČMÁRIK, Matúš. Nemôže piť, šoférovať ani voliť. Má len 17 rokov, no desí Peking [online]. SME, [cit. 2018-12-09]. Dostupné online.
  5. V Hongkongu pokračujú protesty, polícia sa stiahla [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  6. TYRALA, Michael. Dáždnikmi proti granátom [online]. Salon.eu, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  7. Hongkonských demonštrantov sa pokúsil napadnúť dav odporcov [online]. Webnoviny.sk, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  8. ŠEBEŇA, Martin. Kríza v Hongkongu: pohľad Číny [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  9. TYRALA, Michael. Dáždnikové hnutie v Hongkongu môže byť začiatkom veľkých zmien [online]. Zahraničná Politika, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  10. Polícia v Hongkongu odstránila barikády v husto obývanej štvrti [online]. SME, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  11. SHEMESH, Jana. Sú mladí, radikálni a majú už dosť komunistov z Číny. Spoznajte nových hongkonských poslancov [online]. Denník N, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  12. Súd uznal vinu vodcov prodemokratických protestov v Hongkongu [online]. Teraz.sk, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  13. [1]
  14. [2]
  15. [3]
  16. [4]

Iné projekty