Starokatolícka cirkev: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
Značky: vizuálny editor úprava z mobilu úprava z mobilného webu
Bez shrnutí editace
Značky: vizuálny editor úprava z mobilu úprava z mobilného webu
Riadok 6: Riadok 6:
Názov '''Starokatolícka cirkev''' (vo Švajčiarsku Kresťanskokatolícka cirkev) označuje spoločenstvá nezávislých (tzv. autokefálnych) katolíckych cirkví, ktoré sa v niekoľkých historických etapách s gradáciou v 2. polovici [[19. storočie|19. storočia]] oddelili od [[Rímskokatolícka cirkev|rímskokatolíckej cirkvi]] kvôli nesúhlasu v základných otázkach učenia, predovšetkým však v otázkach jurisdikčného primátu pápeža a jeho neomylnosti.<ref name=britannica>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | odkaz na autora = | titul = Old Catholic church | url = https://global.britannica.com/topic/Old-Catholic-church | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2016-09-12 | vydavateľ = Encyclopædia Britannica, Inc. | miesto = | jazyk = angličtina}}</ref> Práve tieto body učenia vyhlásil [[Prvý vatikánsky koncil]] (1869–1870) vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor Aeternus (slov. Večný pastier) 18. júla 1870 za oficiálne a dogmaticky záväzné učenie rímskokatolíckej cirkvi.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = von Schulte | meno = Johann Friedrich | odkaz na autora = | titul = Der Altkatholizismus | vydavateľ = 2. vydanie, Aalen 2002 | miesto = Giessen | rok = 1887 | isbn = | kapitola = | strany = 1-14 | jazyk = nemčina}}</ref>. Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Česku a Poľsku sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví na čele s arcibiskupom v [[Utrecht|Utrechte]], predsedom Medzinárodnej biskupskej konferencie Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví.
Názov '''Starokatolícka cirkev''' (vo Švajčiarsku Kresťanskokatolícka cirkev) označuje spoločenstvá nezávislých (tzv. autokefálnych) katolíckych cirkví, ktoré sa v niekoľkých historických etapách s gradáciou v 2. polovici [[19. storočie|19. storočia]] oddelili od [[Rímskokatolícka cirkev|rímskokatolíckej cirkvi]] kvôli nesúhlasu v základných otázkach učenia, predovšetkým však v otázkach jurisdikčného primátu pápeža a jeho neomylnosti.<ref name=britannica>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | odkaz na autora = | titul = Old Catholic church | url = https://global.britannica.com/topic/Old-Catholic-church | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2016-09-12 | vydavateľ = Encyclopædia Britannica, Inc. | miesto = | jazyk = angličtina}}</ref> Práve tieto body učenia vyhlásil [[Prvý vatikánsky koncil]] (1869–1870) vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor Aeternus (slov. Večný pastier) 18. júla 1870 za oficiálne a dogmaticky záväzné učenie rímskokatolíckej cirkvi.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = von Schulte | meno = Johann Friedrich | odkaz na autora = | titul = Der Altkatholizismus | vydavateľ = 2. vydanie, Aalen 2002 | miesto = Giessen | rok = 1887 | isbn = | kapitola = | strany = 1-14 | jazyk = nemčina}}</ref>. Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Česku a Poľsku sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví na čele s arcibiskupom v [[Utrecht|Utrechte]], predsedom Medzinárodnej biskupskej konferencie Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví.


== Dejiny ==
Historicky najstaršia starokatolícka cirkev, ktorá sa pod vplyvom [[Jansenizmus|jansenizmu]] oddelila od rímskokatolíckej cirkvi už v roku [[1723]], pôsobí v [[Holandsko|Holandsku]] (oficiálne aj Rímskokatolícka arcidiecéza starobiskupského duchovenstva v Utrechte).<ref>NEALE, J. M. 1858. ''History of the so-called Jansenist church of Holland; with a sketch of its earlier annals, and some account of the Brothers of the common life''. Oxford : John Henry and James Parker. [[hdl:2027/mdp.39015067974389|Dostupné online]].</ref> Jej vznik sa viaže so sporom o obsadenie arcibiskupského stolca v Utrechte, od ktorého závisela ďalšia pozícia [[Spoločnosť Ježišova|jezuitského rádu]] v Holandsku. Voľbu nového arcibiskupa však mala podľa starobylej tradície utrechtská katedrálna kapitula, ktorá zmýšľala silne protijezuitsky. Po tom, ako zostal biskupský stolec po smrti arcibiskupa Pietra Coddeho (1648–1710) niekoľko rokov uprázdnený, sa kapitula naozaj rozhodla zvoliť nového arcibiskupa, ktorým sa stal Cornelius Steenhoven (1661–1725). Toho následne bez povolenia pápeža vysvätil biskup Dominique-Marie Varlet (1678–1742), čím holandskej cirkvi zabezpečil kontinuitu v tzv. historickej apoštolskej postupnosti biskupských svätení.<ref>''Biskup Dominique Marie Varlet † 14.5.1742'' [online]. Getsemany, máj 2004 (Podľa Der Katholik, Bern 30. 5. 1942), [cit 2014-09-07] [http://www.getsemany.cz/node/670 Dostupné online]. (čeština)
Starokatolicizmus sa sformoval v niekoľkých historických etapách pričom v sebe zjednotil viacero reformných katolíckych prúdov, ktoré sa v rôznej dobe a z rozličných dôvodov dostal do konfliktu a Rímom - najmä však kvôli otázkam úlohy rímskeho biskupa (pápeža). Napätie medzi Rímom a miestnymi cirkvami sa vyhrotilo najmä na Prvom Vatikánskom koncile (1869-1870), ktorý vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor aeternus (Večný pastier), prijal dogmu o neomylnosti pápeža a jeho univerzálnom primáte nad celou cirkvou, čím vo svojej historickej situácii akcentoval prísne hierarchický model cirkvi ako piramídy s pápežom na jej vrchu. Vo viacerých krajinách najmä však v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku sa objavili medzi katolíkmi vlny odporu, ktorý toto učenie považovali za nebiblické a v nesúlade s cirkevnou tradíciou, podľa ktorej mal mať výlučne postavenie iba prvého medzi rovnými (primua inter pares). Jednou z vedúcich postáv a duchovných otcov hnutia proti novoprijatým dogmám patril mníchovský profesor Ignaz von Döllinger, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších profesorov cirkevných dejím 19. storočia. Döllinger o tvrdil že na Prvom Vatikánskom koncile ,,dogma zvíťazila nad dejinami" a že ,,na to aby sme z dejín dokázali učenie o pápažskej neomylnosti, nie je potrebné nič iné len sflalšovanie celých dejín". Tieto myšlienky sa postupne formulovali a v roku 1871 vyjadrené v Mníchovskom vyhlásení o svätodušných sviatkoch a následne v Programovom vyhlásení (prvého) starokatolíckeho kongresu v Mníchove. Začal sa tak objavovať starobylý model cirkevnej štruktúry, kde všetka moc ide z dola na hor, nie naopak. Postupne sa tak sformovalo cirkevné zriadenie, dnes známe ako episkopálno-synodálne: najvyším orgánom cirlvi je synoda zložená zbduchovných aj laikov a predsedá jej biskup. Dňa 4.6. 1873 bol zhromaždením v Kolíne za biskupa zvolený bývali vratislavský profesor teológie Jozef Hubert Reinkes, a dňa 11.8. 1873 prijal katolícke biskupské svätenie z rúk deventerského biskupa Hermana Heykampa, čím bola prostredníctvom znaku historickej apoštolskej postupnosti dosvedčená kontinuita starokatolíckeho hnutia so starou cirkvou. Dôležitým sa stal aj rok 1889, kedy švajčiarská, holandská a nemecká cirkev vytvorila spoločenstvo zvané Utrechtská únia. Biskupi združený v tejto konferencii biskupoc starokatolíckych cirkví vyjadrili spoločné základy viery v tzv. Utrechtskej deklarácii.
</ref> Steenhoven a jeho nástupcovia však boli v pápežom exkomunikovaní a holandská cirkev sa stala katolíckou cirkvou nezávislou od Ríma.

Keď o viac ako storočie neskôr po [[Prvý vatikánsky koncil|Prvom vatikánskom koncile]] (1869–1870) niektoré skupiny katolíkov najmä v [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemeckom cisárstve]] a [[Rakúsko|Rakúsku]] odmietli prijať rímskokatolícke učenie o neomylnosti pápeža, usporiadali na jar roku 1871 v Mníchove zhromaždenie nespokojných duchovných, ktoré môžeme považovať za začiatok starokatolíckeho hnutia.<ref>''Mníchovské vyhlásenie k svätodušným sviatkom (1871)'' [online]. Starokatolíci v Bratislave | Starokatolícka cirkev v ČR, 30.12.2015, [cit 2016-09-07]. [http://starokatolici.eu/index.php/2015/12/30/mnichovske-vyhlasenie-k-svatodusnym-sviatkom-1871/ Dostupné online].
</ref><ref>''Programové vyhlásenie starokatolíckeho kongresu v Mníchove (1871)'' [online]. Starokatolíci v Bratislave | Starokatolícka cirkev v ČR, 30.12.2015, [cit 2016-09-07]. [http://starokatolici.eu/index.php/2015/12/30/programove-vyhlasenie-starokatolickeho-kongresu-v-mnichove-1871/ Dostupné online].</ref> Vedúcou osobnosťou tohto vznikajúceho hnutia sa stal mníchovský profesor cirkevných dejín Ignaz von Döllinger (1799–1890).

Výsledkom tohto zhromaždenia bolo odporúčanie sformovať „starokatolícku cirkev“, aby sa tak vyčlenili od toho, čo považovali za nové učenie rímskokatolíckej cirkvi - učenia o pápežskej neomylnosti a božskom pôvode jeho moci. Slovo „starý“ v názve tak primárne odkazuje na cirkev pred Prvým vatikánskym koncilom, no sekundárne odkazuje na „nerozdelenú cirkev prvého tisícročia“, ktorá sa stala ideálom vznikajúceho starokatolíckeho hnutia.

Na to, aby si toto hnutie zachovalo katolícky charakter však potrebovalo zachovať jeden z významných znakov katolíckych cirkví - tzv. apoštolskú postupnosť biskupských svätení. A o tú požiadali Utrechtskú cirkev, ktorá sa oddelila od Ríma ešte v prvej polovici 18. storočia. V roku 1889 starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku podpísaním Utrechtskej deklarácie vytvorili ''Utrechtskú úniu starokatolíckych cirkví''.<ref>''Utrechtská deklarácia starokatolíckych biskupov (1889)'' [online]. Starokatolíci v Bratislave | Starokatolícka cirkev v ČR, 29.12.2015, [cit 2016-09-07]. [http://starokatolici.eu/index.php/2015/12/29/utrechtska-deklaracia-1889/ Dostupné online].
</ref> V prvých rokoch pôsobenia zaviedli slávenie bohoslužieb v národných jazykoch (teda takmer 100 rokov pred [[Druhý vatikánsky koncil|Druhým vatikánskym koncilom]] v rímskokatolíckej cirkvi), prijímanie pod oboma spôsobmi a po roku 1880 bol zrušený povinný [[celibát]] duchovných.

Po rozpade [[Habsburská monarchia|Habsburskej monarchie]] v roku 1918 sa pôvodná Rakúska diecéza rozdelila na Rakúsku diecézu s pôvodným biskupstvom vo Viedni a Československú diecézu s biskupstvom v severočeskom [[Varnsdorf|Varnsdorfe]]. Podobne bola v roku 1923 založená aj Starokatolícka cirkev v Chorvátsku, ktorá sa však nikdy nespamätala z ťažkostí počas [[Druhá svetová vojna|Druhej svetovej vojny]].

Špecifická situácia vznikla v severnej Amerike a Kanade, kde sa miestni poľskí imigranti dostali do konfliktu s miestnymi rímskokatolíckmi biskupmi. Rímskokatolícka cirkev v Spojených štátoch nemala žiadneho poľského biskupa a len niekoľko poľských kňazov a nepovoľovala vyučovanie poľštiny v cirkevných školách. Hoci cirkev založila stovky farností pre veriacich poľskej národnosti, kňazi zvyčajne neovládali poľštinu a v niektorých väčších a majetnejších farnostiach (Buffalo, New York, Scranton, Pennsylvania) si veriaci nárokovali na väčšiu možnosť rozhodovať o cirkevnom majetku. Hoci väčšina poľských veriacich sa podriadila rímskokatolíckemu vedeniu, objavilo sa aj pomerne silné hnutie odporu, na čele ktorého stál Franciszek Hodur (1866–1953), kňaz spomedzi poľských imigrantov. Poľskí imigranti pod jeho vedením v roku 1897 založili samostatnú Poľskú národnú katolícku cirkev s centrom v Scrantone, ktorá vtedy mala približne 20 000 členov. Táto nová cirkev následne požiadala Utrechtskú úniu o vysvätenie Franciszka Hodura za biskupa, čo sa následne stalo v roku 1907 v Utrechte. V roku 1907 sa tak Poľská národná katolícka cirkev členom Utrechtskej únie až do roku 2003, keď vystúpila kvôli tomu, že niektoré zo západoeurópskych starokatolíckych cirkví začali svätiť ženy.

Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade však založila taktiež misijnú diecézu v Poľsku - Starokatolícku cirkev v Poľsku (tiež Poľskokatolícka cirkev), ktorá sa v 50-tych rokoch 20. storočia osamostatnila a naďalej zostáva členskou cirkvou Utrechtskej únie. Poľskokatolícka cirkev tvoria tri diecézy: [[Varšava]], [[Krakov]] a [[Vroclav]].

V roku 1931 uzavreli starokatolíci a [[Anglikánska cirkev (Church of England)|anglikáni]] tzv. ''Bonnskú dohodu'', prostredníctvom ktorej vstúpili do plného sviatostného spoločenstva.<ref>''The Bonn Agreement (Bonnská dohoda)'' [online]. Starokatolická církev v ČR, [cit. 2009-09-07]. [http://www.starokatolici.cz/o-nas/dokumenty/ekumena/the-bonn-agreement-bonnska-dohoda Dostupné online].</ref> Uznávajú si tak svoje sviatosti a biskupi týchto cirkví vzájomne sa zúčastňujú na vysviackach nových biskupov a vkladajú na nich ruky.

Od roku 1996 umožňuje starokatolícka cirkev v Nemecku udeľovať kňazské svätenie ženám a následne začali svätiť ženy aj cirkvi v Rakúsku, Švajčiarsku a Holandsku. Starokatolícka cirkev v Českej republike zatiaľ svätí len diakonky.<ref>''Starokatolická církev v ČR vysvětí první jáhenku'' [online]. Christnet.cz, 14.10.2003 [cit 2016-09-07]. [http://www.christnet.cz/zpravy/6195/starokatolicka_cirkev_v_cr_vysveti_prvni_jahenku.url Dostupné online].
</ref><ref>Starokatolíci vysvětili dvě nové jáhenky a jednoho jáhna [online]. Christnet.cz, 1.12.2013 [cit 2016-09-07]. [http://www.christnet.cz/zpravy/27652/starokatolici_vysvetili_dve_nove_jahenky_a_jednoho_jahna.url Dostupné online].
</ref>

Starokatolícka cirkev na Slovensku vystúpila z Utrechtskej únie na 1. mimoriadnej synode v roku 2004 na protest proti sväteniu žien a žehnaniu homosexuálnym párom. Prvým biskupom Starokatolíckej cirkvi na Slovensku je Augustín Bačinský, ktorý bol vysvätený v Portugalsku v roku 2004. Starokatolícka cirkev na Slovensku vytvorila zväzok autentických Starokatolíckych cirkví pod názvom Svetová rada národných katolíckych cirkví, ktorej súčasťou je i Cirkevná provincia sv. Metoda so sídlom v Nitre.

Podľa oficiálnych informácií Utrechtskej únie bola Starokatolícka cirkev na Slovensku v roku 2000 uznaná ako najmladšia členská cirkev Utrechtskej únie, keďže sa ako samostatná cirkev sformovala až po rozdelení Československa. V roku 2004 však bola následne vylúčená, keďže jej biskup elektus (zvolený, no ešte nevysvätený biskup) Augustín Bačinský prijal svätenie od portugalského biskupa Antonia Raposa, ktorého Utrechtská únia považuje za tzv. vagantného biskupa,<ref>''History'' [online]. Union of Utrecht of the Old Catholic Churches, [cit 2009-09-07]. [http://www.utrechter-union.org/page/24/history Dostupné online]. (angličtina)</ref> teda biskupa vysväteného neregulérnym spôsobom.<ref>Kirchliche Chronik, in: ''Internationale Kirchliche Zeitschrift'', roč. 94, č. 1-2, 2004, s. 142-143.</ref><ref>''Prohlášení IBK k situaci ve Starokatolické církvi na Slovensku (2004)'' [online]. Starokatolická farní obec Brno, 14.2.2004, [cit. 2016-09-07]. [http://starokatolici-brno.org/?acc=tex_ibk_2004_slovensko Dostupné online]. (čeština)</ref>

Od marca 2016 v Bratislave pod zastrešením Starokatolíckej cirkvi v ČR<ref>[http://www.starokatolici.cz]</ref> opäť pôsobí aj starokatolícka komunita, ktorá sa hlási k spoločenstvu cirkví združených v [[Utrechtská únia|Utrechtskej únii]]. Podľa oficiálnych webových stránok sa táto komunita usiluje žiť otvorené a autentické kresťanstvo, hľadať „katolicizmus s ľudskou tvárou“ ako aj tvoriť inkluzívne spoločenstvo „pre všetkých – bez ohľadu na ich vek, pohlavie, rodinný stav, národnosť, farbu pleti, sociálne postavenie, či sexuálnu orientáciu.“<ref name=prevsetkych>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | odkaz na autora = | titul = Vitajte! | url = http://starokatolici.eu/| dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2016-03-27 | vydavateľ = Starokalolícka komunita v Bratislave | miesto = | jazyk = }} </ref>


== Základné vieroučné body ==
== Základné vieroučné body ==

Verzia z 21:15, 30. október 2020

 Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť.
Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
zdrojmi sú momentálne pokryté len marginality, úvodná definícia a všetky zásadnejšie tvrdenia sú nedoložené
Neutralita a nestrannosť tohto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná.
Upravujte preto článok opatrne a predtým si, prosím, prečítajte diskusiu.
Medzinárodné logo starokatolíckych cirkví.

Názov Starokatolícka cirkev (vo Švajčiarsku Kresťanskokatolícka cirkev) označuje spoločenstvá nezávislých (tzv. autokefálnych) katolíckych cirkví, ktoré sa v niekoľkých historických etapách s gradáciou v 2. polovici 19. storočia oddelili od rímskokatolíckej cirkvi kvôli nesúhlasu v základných otázkach učenia, predovšetkým však v otázkach jurisdikčného primátu pápeža a jeho neomylnosti.[1] Práve tieto body učenia vyhlásil Prvý vatikánsky koncil (1869–1870) vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor Aeternus (slov. Večný pastier) 18. júla 1870 za oficiálne a dogmaticky záväzné učenie rímskokatolíckej cirkvi.[2]. Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Česku a Poľsku sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví na čele s arcibiskupom v Utrechte, predsedom Medzinárodnej biskupskej konferencie Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví.

Dejiny

Starokatolicizmus sa sformoval v niekoľkých historických etapách pričom v sebe zjednotil viacero reformných katolíckych prúdov, ktoré sa v rôznej dobe a z rozličných dôvodov dostal do konfliktu a Rímom - najmä však kvôli otázkam úlohy rímskeho biskupa (pápeža). Napätie medzi Rímom a miestnymi cirkvami sa vyhrotilo najmä na Prvom Vatikánskom koncile (1869-1870), ktorý vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor aeternus (Večný pastier), prijal dogmu o neomylnosti pápeža a jeho univerzálnom primáte nad celou cirkvou, čím vo svojej historickej situácii akcentoval prísne hierarchický model cirkvi ako piramídy s pápežom na jej vrchu. Vo viacerých krajinách najmä však v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku sa objavili medzi katolíkmi vlny odporu, ktorý toto učenie považovali za nebiblické a v nesúlade s cirkevnou tradíciou, podľa ktorej mal mať výlučne postavenie iba prvého medzi rovnými (primua inter pares). Jednou z vedúcich postáv a duchovných otcov hnutia proti novoprijatým dogmám patril mníchovský profesor Ignaz von Döllinger, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších profesorov cirkevných dejím 19. storočia. Döllinger o tvrdil že na Prvom Vatikánskom koncile ,,dogma zvíťazila nad dejinami" a že ,,na to aby sme z dejín dokázali učenie o pápažskej neomylnosti, nie je potrebné nič iné len sflalšovanie celých dejín". Tieto myšlienky sa postupne formulovali a v roku 1871 vyjadrené v Mníchovskom vyhlásení o svätodušných sviatkoch a následne v Programovom vyhlásení (prvého) starokatolíckeho kongresu v Mníchove. Začal sa tak objavovať starobylý model cirkevnej štruktúry, kde všetka moc ide z dola na hor, nie naopak. Postupne sa tak sformovalo cirkevné zriadenie, dnes známe ako episkopálno-synodálne: najvyším orgánom cirlvi je synoda zložená zbduchovných aj laikov a predsedá jej biskup. Dňa 4.6. 1873 bol zhromaždením v Kolíne za biskupa zvolený bývali vratislavský profesor teológie Jozef Hubert Reinkes, a dňa 11.8. 1873 prijal katolícke biskupské svätenie z rúk deventerského biskupa Hermana Heykampa, čím bola prostredníctvom znaku historickej apoštolskej postupnosti dosvedčená kontinuita starokatolíckeho hnutia so starou cirkvou. Dôležitým sa stal aj rok 1889, kedy švajčiarská, holandská a nemecká cirkev vytvorila spoločenstvo zvané Utrechtská únia. Biskupi združený v tejto konferencii biskupoc starokatolíckych cirkví vyjadrili spoločné základy viery v tzv. Utrechtskej deklarácii.

Základné vieroučné body

  • starokatolíci odmietajú dogmy I. vatikánskeho koncilu o neomylnosti pápeža a jeho primáte nad celou cirkvou;
  • cirkev je riadená zdola (má demokratické zriadenie) – kňazi sú volení farnosťou a biskupi volení synodou, najvyšším orgánom cirkvi, ktorá je tvorená laikmi i duchovnými;
  • celibát kňazov aj biskupov je dobrovoľný;
  • dôležitou súčasťou starokatolíckej vierouky je učenie o apoštolskej postupnosti – duchovní starokatolíckej cirkvi sú vysvätení v platnej apoštolskej sukcesii, ktorá je uznaná aj rímskokatolíckou cirkvou;
  • starokatolíci veria v 7 sviatostí (krst, eucharistia, spoveď, birmovanie, manželstvo, kňazstvo, pomazanie chorých) – počas každej svätej omše je vysluhovaná spoločná sviatosť zmierenia (jednotliví veriaci nemusí vyznávať svoje hriechy nahlas kňazovi, ale v srdci ich vyzná Bohu a oľutuje ich – kňaz následne každému veriacemu udeľuje osobné rozhrešenie); "ušná" spoveď je napriek tomu odporúčaná, no nie povinná; Eucharistia sa vždy podáva pod oboma spôsobmi – telo aj krv;
  • úcta k Márii a svätým je zachovaná, ale forma sa v rôznych starokatolíckych cirkvách líši;
  • nové dogmy rímskokatolíckej cirkvi o Márii neboli v starokatolicizme prijaté – nepoškvrnené počatie Panny Márie a nanebovzatie Panny Márie;
  • k rozvodu sa v starokatolicizme pristupuje individuálne – cirkev nemá podľa starokatolíckeho učenia právo trestať nevinnú, poškodenú stranu a preto po čase pokánia starokatolíci akceptujú nové sviatostné manželstvo, ako aj prijímanie ostatných sviatostí (podobne ako v pravosláví);

Eucharistická ekleziológia

Výrazným teologickým prvkom starokatolíckeho hnutia (najmä Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví) je tzv. eucharistická ekleziológia. Slávenie eucharistie je základom každého starokatolíckeho spoločenstva a cirkev má zabezpečiť podľa svojich možností všetkým veriacim pravidelné slávenie eucharistie. Tak ako podľa učenia cirkevných otcov nie je možná existencia cirkvi bez biskupa, tak podľa starokatolíckeho učenia nie je možné pôsobenie biskupa bez spoločenstva okolo neho. Práve cirkev je tá, ktorá spomedzi radov svojich duchovných volí svojho biskupa. Pohľad na apoštolskú sukcesiu sa tak nachádza uprostred medzi východnou a západnou teológiou – nejde tu len o personálnu sukcesiu, ale o sukcesiu učenia celej cirkevnej obce. Historická apoštolská postupnosť takto naberá dvojaký rozmer.

Starokatolícka cirkev na Slovensku

Pre viac informácií pozri článok Starokatolícka cirkev na Slovensku.

Starokatolícku cirkev na Slovensku zaregistrovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky 1. septembra 1991 federálnym zákonom č. 308/1991 Zb o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností[3] a tvorila jeden zväzok s českou starokatolíckou cirkvou - Starokatolícku cirkev v Česko-slovenskej federatívnej republike. 23. februára 1991 sa v Prahe konala 39. synoda Starokatolíckej cirkvi v ČSFR, ktorá poverila Augustína Bačinského, farára v Brne, misijnou činnosťou na území Slovenska a súčasne schválila vznik filiálnej obce pri farnosti v Brne pod názvom Slovensko-katolícke spoločenstvo.[4]

Až v nadväznosti na rozdelenie Československa vznikli dva samostatné cirkevné subjekty v Česku a na Slovensku, pričom ustanovujúce zhromaždenie Starokatolíckej cirkvi na Slovensku sa konalo 16.12.1995 v Bratislave.[5]

Oficiálny názov Starokatolícka cirkev na Slovensku poukazuje i na jej charakter. Je to cirkev, ktorá sa hlási k pôvodnému starému katolíckemu učeniu nerozdelenej cirkvi. Preto na Slovensku cirkev nadväzuje na cyrilometodský odkaz, v ktorom vidí symbol jednoty východnej a západnej cirkvi. Keďže slovenské kresťanské korene sú v tejto spomínanej dobe, oprávnene sa nazýva i Slovenská katolícka cirkev.

Starokatolícka cirkev na Slovensku vystúpila z Utrechtskej únie na 1. mimoriadnej synode v roku 2004 na protest proti sväteniu žien a žehnaniu homosexuálnym párom. Prvým biskupom Starokatolíckej cirkvi na Slovensku je Augustín Bačinský, ktorý bol vysvätený v Portugalsku v roku 2004 a vytvorila zväzok autentických Starokatolíckych cirkví pod názvom Svetová rada národných katolíckych cirkví, ktorej súčasťou je i Cirkevná provincia sv. Metoda so sídlom v Nitre.

Od roku 2004 na Slovensku nepôsobila žiadna cirkev ktorá by bola členom Utrechtskej únie. To sa ale zmenilo v marci 2016, kedy začala na Slovensku pôsobiť Starokatolícka cirkev v ČR pod názvom Starokatolíci v Bratislave. Ide o spoločenstvo ktoré vedia kňaz Martin Kováč, abšak nie je na Slovensku registrovanou cirkvou.

Štruktúra

Štruktúra starokatolíckej cirkvi je taká istá aká bola v prvotnej cirkvi za čias apoštolov. Preto napríklad kňazi a biskupi môžu byť i ženatí.

Delenie starokatolíckych cirkví (výber)

  • Členské cirkvi Utrechtskej únie:
    • Kresťanskokatolícka (Kristokatolícka) cirkev vo Švajčiarsku
    • Poľskokatolícka cirkev
    • Starokatolícka cirkev v Rakúsku
    • Starokatolícka cirkev v Holandsku
    • Starokatolícka cirkev v Nemecku
    • Starokatolícka cirkev v Českej republike
  • Cirkvi spolupracujúce s Utrechtskou úniou:
    • Starokatolícka cirkev v Chorvátsku
    • Starokatolícka cirkev vo Švédsku a Dánsku
    • Starokatolícka cirkev Utrechtskej únie v Taliansku (v roku 2011 boli všetkým duchovným odobrané jurisdikcie kvôli klesajúcemu počtu členov farností, udeľovaniu sviatosti manželstva homosexuálnym párom či obdržanie nižších svätení od vagantných štruktúr)[6][7]
    • Starokatolícka misia vo Francúzsku
  • Mariavitské cirkvi:
    • Mariavitská cirkev v Poľsku
    • Mariavitská cirkev v Argentíne
    • Mariavitská cirkev vo Francúzsku
    • Mariavitská cirkev v Kamerune
  • Cirkvi združené vo Svetovej rade národných katolíckych cirkví:
    • Starokatolícka cirkev na Slovensku
    • Apoštolská episkopálna cirkev katolícka, Česko
    • Apoštolská-episkopálna cirkev katolícka v Portugalsku
    • Poľská národná katolícka cirkev
    • Generálny vikariát v Chorvátsku
    • Generálny vikariát v Rakúsku

Referencie

  1. ↑ Old Catholic church [online]. Encyclopædia Britannica, Inc., [cit. 2016-09-12]. Dostupné online. (angličtina)
  2. ↑ VON SCHULTE, Johann Friedrich. Der Altkatholizismus. Giessen : 2. vydanie, Aalen 2002, 1887. S. 1-14. (nemčina)
  3. ↑ Zákon č. 308/1991 Zb o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností [online]. Federálne zhromaždenie ČSFR, 1991, [cit. 2016-09-17]. Dostupné online.
  4. ↑ 39. synoda Starokatolické církve v ČSFR (1991): Protokol 39. synody [online]. Starokatolická církev v ČR, [cit. 2016-09-17]. Dostupné online. (čeština)
  5. ↑ Starokatolícka cirkev [online]. Ekumenická rada cirkví na Slovensku, [cit. 2016-09-17]. Dostupné online.
  6. ↑ Konec starokatolické církve v Itálii - Utrechtská unie odebrala duchovním jurisdikce [online]. ČR: ChristNet.cz, 14.6.2011, [cit. 2011-10-31]. Dostupné online. (čeština)
  7. ↑ History [online]. Union of Utrecht of the Old Catholic Churches, [cit. 2016-09-07]. Dostupné online. (angličtina)

Externé odkazy

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Starokatolícka_cirkev&oldid=7106188“