Šikanovanie

Šikanovanie (iné názvy: šikanácia, šikanéria, šikana) je „spôsob správania, ktorý umožňuje (väčšinou v bezprostrednej komununikácii), fyzickým a psychickým týraním moci, určitej výhody“. Pre šikanovanie je typický nepomer síl medzi páchateľom a obeťou a častá pasivita a bezmocnosť obete. Šikanované sú spravidla osoby slabšie, menej informované či akokoľvek výraznejšie odlišné.

Prostriedkom šikanovania môže byť násilie, ponižovanie, urážky, posmievanie, ale aj niečo menej nápadné ako napríklad ignorovanie, schválnosti alebo preťažovanie prácou. Pravidelné šikanovanie je nebezpečný sociálno patologický jav, pri ktorom je obmedzovaná osobná sloboda rozhodovania, je ponižovaná ľudská dôstojnosť a česť.

Podľa toho, v akej sociálnej skupine sa šikana deje, sa používajú tiež nasledujúce termíny:

• bullying – šikana medzi mládežou
• mobbing, bossing, staffing a sexual harassment – šikana medzi dospelými na pracovisku

• bullying označuje šikanovanie žiakov medzi sebou, a to najčastejšie bitkou, nadávkami, posmechom, ohováraním, hrozbami, okrádaním, vyobcovaním z kolektívu. Prvé príznaky šikany možno zaznamenať už na materských školách.
• mobbing možno stručne charakterizovať ako systematické zákulisné intrigovanie, omedzovanie, teror riadený kolegami na pracovisku.
• bossing je obdobou mobbingu, šikanovania sa dopúšťa priamy nadriadený obete. Zo strany šéfov ide často o zadávanie nezmyselných úloh alebo požiadaviek na splnenie očividne nereálnych termínov, neoprávnenú kritiku, zvaľovanie viny.
• staffing je obdobou mobbingu, mobbingu sa dopúšťa podriadený obete.
• sexuálne obťažovanie je úmyselné, sexuálne motivované konanie, ktoré uráža dôstojnosť zamestnancov na pracovisku.
• Cyberbullying kyberšikanovanie ktoré väčninou prebieha prostredníctvom sociálnych sietí ako napríklad Facebook alebo Twitter.

Základné príčiny a motívy

Šikanovanie má viacero príčin. Niektoré sú zrejmé na prvý pohľad, iné objavíme len vtedy, keď pôjdeme do hĺbky problému. Ako uvádza Pavel Říčan (1998), môže to byť: tlak kolektívu, ktorý núti chlapca alebo mladého muža, aby sa správal tak, ako sa od muža očakáva, teda aby bol mužne tvrdý, a nie zmäkčilý, aby sa nebál úderu a aby ho v prípade potreby tiež vedel dať. Tlak na málo mužného jedinca má ešte hlbší motív, ktorý najlepšie odhaľuje C. G. Jungova psychológia. Podľa neho každý muž má v sebe mužskú aj ženskú psychiku, čo znamená, že mu nechýbajú ženské vlohy k nehe, citlivosti, závislosti, podriaďovaniu sa a pod. Spoločnosť očakáva, že túto svoju stránku poprie a bude mužne tvrdý, rázny, bojovný. Žena, resp. dievča je tlačená opačným smerom. Ide o vzdanie sa polovice samého seba a veľké ochudobnenie. „To, čo musím v sebe potlačiť, potláčam mimo seba tým, že trápim toho, kto to stelesňuje. Tým sám sebe dokazujem, že nie som ako on! Dokazujem tak svoju mužnosť druhým i sám sebe.“

Ďalším z motívov je túžba po moci, prianie ovládnuť druhého človeka. Tento motív je silný z určitého dôvodu, že keď ľudí ovládneme, dostaneme čo chceme, uspokojí to naše potreby, splní naše želania. Je to ale zložitejšie. Môže ísť aj o čisto mocenský motív, keď sa človek cíti dobre v prípade, že môže niekoho ovládať. Ďalším je motív krutosti. Ide o ľudí, ktorým pôsobí potešenie, že môžu druhému ubližovať, keď ho vidia trpieť. Psychoanalytici zistili, že niečo takéto sa nachádza vo väčšine ľudí a nie je ťažké to v nás prebudiť. Pri šikanovaní zohráva významnú úlohu aj zvedavosť. Niektorých ľudí zaujíma, ako sa bude druhý človek správať v bolesti, strachu, ponížení. Človek je v takejto situácii úplne obnažený a je možné odhaliť všetky jeho tajomstvá, pričom tie by sa z morálneho hľadiska mali rešpektovať. S spolu s metódou zvedavosti súvisí aj nuda a túžba po silnejších a vzrušujúcejších zážitkoch. Niektorých agresorov vedie k šikanovaniu jednoducho túžba zabávať sa a zažiť nejaké vzrušenie.

Protagonisti šikanovania

Aktéri šikanovania

Existujú dôkazy o tom, že sklon šikanovať je niečo dlhodobé, má určité trvanie a stabilitu v čase. Nezáleží na tom, že dieťa zmení prostredie, prestúpi na inú školu, ak raz začne so šikanovaním iných, často v tom pokračuje aj v inom prostredí. Aktéri šikanovania sú zvyčajne telesne zdatní a silní jedinci, hlavne pokiaľ ide o chlapcov. Nie je to ale pravidlo, inteligencia niekedy môže fyzickú silu vyvážiť, keď je spojená s krutosťou. Neznamená to, že všetci fyzickí zdatní jedinci sú agresívni a šikanujú iných, veľká väčšina z nich nie je agresívna. Šikanovania sa dopúšťajú najmä deti s nesprávnou a nevhodnou rodinnou výchovou, ktorá ovplyvnila ich vývoj. Je málo takých agresorov, ktorí by si svojim správaním kompenzovali svoje vlastné problémy a skryté bolesti. Briti Stephenson a Smith hovoria o zvláštnom type „úzkostlivého agresora“. P. Říčan (1998) uvádza, že výskumy opakovane ukázali, že agresor má v priemere o niečo horší prospech ako ostatné deti, ale nebýva to príčinou jeho agresívneho správania. Dievčatá a chlapci, ktorí šikanujú sú obvykle sebaistí a neúzkostliví. Pre takéto deti je radosťou, že môžu niekomu druhému ublížiť. Nájdeme u nich túžbu dominovať, ovládať druhých, bezohľadne sa presadzovať. Vidia agresiu proti sebe, aj keď tam nie je. Zvláštny typ je donášač agresora, nie je iniciatívny pri napadnutí obete, ale pripojí sa z konformity, obáva sa, že by sa inak sám mohol stať obeťou.

Bádatelia sa zhodujú, že sa agresivita vytvára už v predškolskom veku, podľa niektorých autorov už v prvých rokoch života. Úlohu zohrávajú temperamentové dispozície, najmä výbušnosť a impulzívnosť a menšia citlivosť voči možným následkom konania. To ale k agresivite nevedie. Deti sú v prvom rade veľmi ovplyvnené tým, čo zažívajú v rodine. Rozhodujúca je ich tolerancia k samotnému násiliu. Veľakrát samotní rodičia podporujú deti v ich násilnom správaní, vidia v tom prostriedok k dosiahnutiu určitého cieľa. Ďalším faktorom je výchova detí. V prípade, že dieťa nemá uspokojované svoje emocionálne potreby, zažíva ponižovanie, ľahostajnosť, nepriateľstvo, je svedkom negatívnych výbuchov citov, nenávisti, môže to viesť k agresivite. Dieťaťu veľmi škodí fyzické a psychické násilie: telesné tresty, bitky, nadávky.

Nedávny výskum rodinných vzťahov v rodinách detí, ktoré šikanovali vo veku 12 rokov, zistil, že najsilnejšia je súvislosť medzi správaním otca a účasťou na šikanovaní (Říčan, 1998). Otcovia agresorov obidvoch pohlaví tohto výskumu boli nepriateľskí, chladní, obmedzovali autonómiu dieťaťa. Nebolo možné zistiť, aké boli rodinné vzťahy v ich ranom detstve, keď sa predpokladá rozhodujúci vplyv materinskej výchovy.

Podľa starších škandinávskych výskumov sa odhadovalo, že nezáleží na tom, z akej sociálnej skupiny agresori pochádzajú. V posledných rokoch sa ukazuje, že v USA a Veľkej Británii, kde sú rozdiely medzi bohatými a chudobnými ľuďmi oveľa väčšie, záleží na sociálnej vrstve. Nižší socio-ekonomický status a šikanovanie spolu v určitej mieste súvisia.

Podľa rozšíreného, aj keď nepotvrdeného názoru medzi pedagógmi, veľa šikanujúcich detí pochádza z novej podnikateľskej „elity“. Takéto deti majú bohatých, úspešných rodičov, ktorý sa naplno venujú svojej práci a na deti im neostáva čas, preto sú rozmaznávané peňažnými hodnotami.

Obete šikanovania

Pavel Říčan uvádza veľmi dôležité zistenie, že obeťou šikanovania sa môže stať praktický ktokoľvek. Obeťami šikanovania sú zvyčajne deti s nejakou poruchou, handicapom. Toto ohrozenie, rovnako aj u agresorov, býva dlhodobou záležitosťou. Ďalšou ohrozenou skupinou sú vyspelejšie deti, také, ktoré majú nejakú prednosť, alebo dobrý vzťah k učiteľom. Môže ísť o dieťa, ktoré prestúpi na novú školu, kde už existuje zohraný kolektív žiakov.

Obete bývajú často fyzicky slabšie, nevedia sa ubrániť agresorovi, radšej potichu dlhé mesiace a roky trpia. Obete netrpia nedostatkom rodičovskej lásky, práve naopak, často neboli vedené k samostatnosti a nevedia sa presadiť. Agresori si ako jednu zo zámienok k šikanovaniu berú vzhľad obete. Každý človek má svoj osobitý vzhľad, navzájom sa líšime a aktéri šikanovania to používajú ako zdôvodnenie svojich útokov. Šikanovanie sa môže týkať aj detí, ktorého rodičia nie sú ekonomicky dobre zabezpečení, dieťa nechodí oblečené podľa „módy“, nemá dostatok peňazí na veci. Motiváciou šikanovania môže byť aj rasová odlišnosť ľudí.

Obete sú zvyčajné plaché, citlivé, tiché, osamelé, majú nízke sebavedomie, sú utiahnuté do seba, výrazne sa neprejavujú, nemajú priateľov.

Rodičia a šikanovanie

U detí páchajúcich násilie je často narušené rodinné prostredie, pričom veľmi dôležitým činiteľom je vzťah medzi dieťaťom a matkou, neskôr otcom a ďalšími členmi rodiny. Výskumy v tejto oblasti potvrdzujú, že z rodinných faktorov hrajú rolu pri násilí hlavne tieto:

1. väzba dôvery, opory, lásky a bezpečia
2. rodičovský dohľad, kontrola, uplatňovanie disciplíny v rodine
3. rodinné vzťahy a sociálne interakcie

Verejnosť aj samotní rodičia školákov vedia o šikanovaní veľmi málo. Ak ich škola v rámci prevencie nevyzýva k spolupráci, tvária sa, že sa to netýka ich detí. U agresorov môžeme očakávať, že sa doma neprizná k šikanovaniu a nebude sa ním chváliť, z toho dôvodu jeho rodičia veľakrát nič netušia. Ak sa od školy o tom dozvedia, niektorí dieťa potrestajú, čo agresivite ešte napomáha, iní ho schvaľujú, veď dieťa si podľa nich len vybojováva svoje miesto vo svete. Rodičia obetí sa častejšie dozvedia, že je ich dieťa šikanované, niektoré sa s tým doma zdôveria, niekedy je to možné poznať z fyzického stavu dieťaťa. Deti sa ale boja a nechcú, aby rodičia zasahovali. Niektorí rodičia môžu z takej situácie obviňovať samotné dieťa, jeho pocit bezmocnosti a bezradnosti sa tým ešte prehĺbi. Iní si zase myslia, že je to jednoducho súčasť života, že to patrí k detstvu a dieťa si tým musí prejsť.

Mýty o šikanovaní

O šikanovaní koluje veľa mýtov, napríklad tieto:

• Šikanujú len chlapci. Šikanujú chlapci aj dievčatá, rozdiel je iba vo formách šikanovania a v tom, aké obete si vyberajú. Chlapci si vyberajú obete spomedzi oboch pohlaví a používajú najmä fyzické násilie, dievčatá šikanujú najmä dievčatá a šikanujú skôr verbálne a sociálne.
• Šikanovanie je normálna súčasť detstva a dospievania. Šikanovanie nie je normálne a prijateľné správanie v akomkoľvek veku.
• Obeť šikanovania si za šikanovanie môže sama. Obeťou šikanovania sa môže stať ktokoľvek a nikto si nezaslúži byť šikanovaný. Útočníci si väčšinou vyberajú obete na základe iných vecí než je vzhľad, správanie atď.
• Útočníci sa nemôžu zmeniť. U niektorých útočníkov je šanca na nápravu vyššia, u niektorých nižšia, ale vždy sa s takýmto správaním dá niečo urobiť. Pri včasnom a efektívnom zásahu kompetentných môže útočník zmeniť svoje myslenie a konanie.

Následky šikanovania

Šikanovanie má vážne následky na fyzickom, psychickom i sociálnom vývine agresorov, obetí i svedkov. Ak nedôjde k zásahu proti šikanovaniu, agresori môžu mať pocit, že šikanovanie je normálny a spoločensky akceptovateľný spôsob, ako dosiahnuť svoje, a je veľká pravdepodobnosť, že budú takéto správanie používať aj v dospelosti.

Svedkovia šikanovania prichádzajú o pocit, že žijú v bezpečí a v spravodlivom svete. To platí hlavne vtedy, ak sa šikanovanie dlhodobo nerieši.

Najväčšie následky, pochopiteľne, zanecháva šikana na obetiach. Obete šikanovania prichádzajú o sebaúctu a sebadôveru. Môžu mať psychosomatické problémy. Ako reakcia na šikanovanie sa u obetí často vyvíjajú rôzne duševné poruchy, napr. depresia, sociálna úzkostná porucha, posttraumatická stresová porucha a iné.

K najhorším následkom šikanovania patria samovraždy a vraždy.

Šikanovanie v škole

Šikanovanie v škole

Verejnosť sa o násilí na školách dozvedá z médií, ktoré však opisujú len tie najbrutálnejšie prípady. K šikanovaniu dochádza na každej škole. Jeden z výskumov v Česku ukázal, že na druhom stupni základných škôl je šikanovaných 41% žiakov. Šikanovanie sa vyskytuje aj na stredných a vysokých školách.

Stanislav Bendl vo svojej knihe Prevence a řešení šikany ve škole menuje nasledovné riešenia:

• Utopické riešenia: Zrušenie povinnej školskej dochádzky. Vylúčenie agresorov zo školy. Trestné stíhanie agresorov. Pri súčasnej legislatíve tieto riešenia nie sú reálne.
• Zaujímavé učivo a atraktívny školský program. Toto riešenie predpokladá, že jednou z príčin šikanovania je nuda.
• Odhalenie šikanovania: Šikanovaniu sa darí viac tam, kde je možné držať ho v tajnosti pred rodičmi a učiteľmi. Škola sa môže pokúsiť o zintenzívnenie dozoru alebo môže nainštalovať kamery. Je tiež možné uzavrieť alebo odstrániť skryté zákutia, ktoré sú častým miestom šikany.
• Práca s obeťami: Obete a potenciálne obete sú vedené k tomu, aby šikanovaniu vzdorovali útekom, volaním o pomoc, sebaobranou a v ľahších prípadoch psychologickými prostriedkami ako je humor či ignorovanie agresora.
• Práca s agresormi: Presmerovanie agresivity do športu alebo inej vzrušujúcej aktivity. Budovanie osobnej perspektívy agresora a následné presmerovanie energie na konštruktívne aktivity. Potenciálnych agresorov je tiež možné učiť súcitu (empatii) a relaxačným technikám. Agresora je možné presunúť do inej triedy alebo inej školy (prehadzovanie horúceho zemiaka).
• Práca s triedou a celou školou: Podporovanie spolupráce medzi žiakmi. Podporovanie demokratickej samosprávy žiakov. Viesť kampaň proti šikanovaniu (letáky, plagáty).

Literatúra

• BENDL, S. (2003). Prevence a řešení šikany ve škole, ISV Praha. ISBN 80-86642-08-9.
• GAJDOŠOVÁ, E. a kol. 2005. Spoločne proti násiliu za bránami škôl. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 2005. 99 s. ISBN 80-8050-879-8.
• LOVAŠ, L. 2010. Agresia a násilie. Psychológia ľudskej agresie a jej podoby v domácom prostredí, v škole, v práci, vo väzniciach a v športe. Bratislava : Ikar, 2010. ISBN 978-80-551-1752-2.
• ŘÍČAN, P. 1998. Agresivita a šikanovanie medzi deťmi. Ako dať deťom pocit bezpečia. EDUCATIO, 1998. ISBN 80-967532-2-3

Pozri aj

• kyberšikanovanie
• Gdanský školský samovražedný incident

Externé odkazy

• Kyberšikanovanie – Cyberhelp.eu, praktické rady pre učiteľov