Starokatolícka cirkev

Medzinárodné logo starokatolíckych cirkví.

Názov Starokatolícka cirkev (vo Švajčiarsku Kresťanskokatolícka cirkev) označuje spoločenstvá nezávislých (tzv. autokefálnych) katolíckych cirkví, ktoré sa v niekoľkých historických etapách s gradáciou v 2. polovici 19. storočia oddelili od rímskokatolíckej cirkvi kvôli nesúhlasu v základných otázkach učenia, predovšetkým však v otázkach jurisdikčného primátu pápeža a jeho neomylnosti. Práve tieto body učenia vyhlásil Prvý vatikánsky koncil (1869–1870) vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor Aeternus (slov. Večný pastier) 18. júla 1870 za oficiálne a dogmaticky záväzné učenie rímskokatolíckej cirkvi.. Starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Česku a Poľsku sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví na čele s arcibiskupom v Utrechte, predsedom Medzinárodnej biskupskej konferencie Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví. Starokatolíci majú teologicky blízko ku pravoslávnym a anglikánom, avšak nechali si viacero podobností (najmä vonkajších - liturgických) s rímskokatolíckou cirkvou.

Dejiny

Starokatolicizmus sa sformoval v niekoľkých historických etapách pričom v sebe zjednotil viacero reformných katolíckych prúdov, ktoré sa v rôznej dobe a z rozličných dôvodov dostal do konfliktu a Rímom - najmä však kvôli otázkam úlohy rímskeho biskupa (pápeža). Napätie medzi Rímom a miestnymi cirkvami sa vyhrotilo najmä na Prvom Vatikánskom koncile (1869-1870), ktorý vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor aeternus (Večný pastier), prijal dogmu o neomylnosti pápeža a jeho univerzálnom primáte nad celou cirkvou, čím vo svojej historickej situácii akcentoval prísne hierarchický model cirkvi ako piramídy s pápežom na jej vrchu. Vo viacerých krajinách najmä však v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku sa objavili medzi katolíkmi vlny odporu, ktorý toto učenie považovali za nebiblické a v nesúlade s cirkevnou tradíciou, podľa ktorej mal mať výlučne postavenie iba prvého medzi rovnými (primua inter pares). Jednou z vedúcich postáv a duchovných otcov hnutia proti novoprijatým dogmám patril mníchovský profesor Ignaz von Döllinger, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších profesorov cirkevných dejím 19. storočia. Döllinger tvrdil že na Prvom Vatikánskom koncile ,,dogma zvíťazila nad dejinami" a že ,,na to aby sme z dejín dokázali učenie o pápažskej neomylnosti, nie je potrebné nič iné len sflalšovanie celých dejín". Tieto myšlienky sa postupne formulovali a v roku 1871 vyjadrené v Mníchovskom vyhlásení o svätodušných sviatkoch a následne v Programovom vyhlásení (prvého) starokatolíckeho kongresu v Mníchove. Začal sa tak objavovať starobylý model cirkevnej štruktúry, kde všetka moc ide z dola na hor, nie naopak. Postupne sa tak sformovalo cirkevné zriadenie, dnes známe ako episkopálno-synodálne: najvyším orgánom cirlvi je synoda zložená zbduchovných aj laikov a predsedá jej biskup. Dňa 4.6. 1873 bol zhromaždením v Kolíne za biskupa zvolený bývali vratislavský profesor teológie Jozef Hubert Reinkes, a dňa 11.8. 1873 prijal katolícke biskupské svätenie z rúk deventerského biskupa Hermana Heykampa, čím bola prostredníctvom znaku historickej apoštolskej postupnosti dosvedčená kontinuita starokatolíckeho hnutia so starou cirkvou. Dôležitým sa stal aj rok 1889, kedy švajčiarska, holandská a nemecká cirkev vytvorila spoločenstvo, nazvané Utrechtská únia. Biskupi združení v tejto konferencii biskupov starokatolíckych cirkví vyjadrili spoločné základy viery v tzv. Utrechtskej deklarácii.

Základné vieroučné body

Vierouka

• starokatolíci odmietajú dogmy I. vatikánskeho koncilu o neomylnosti pápeža a jeho primáte nad celou cirkvou;
• cirkev je riadená zdola (má demokratické zriadenie) – kňazi sú volení farnosťou a biskupi volení synodou, najvyšším orgánom cirkvi, ktorá je tvorená laikmi i duchovnými;
• celibát kňazov aj biskupov je dobrovoľný;
• dôležitou súčasťou starokatolíckej vierouky je učenie o apoštolskej postupnosti – duchovní starokatolíckej cirkvi sú vysvätení v platnej apoštolskej sukcesii, ktorá je uznaná aj rímskokatolíckou cirkvou;
• starokatolíci poznajú 7 sviatostí (krst, eucharistia, spoveď, birmovanie, manželstvo, kňazstvo, pomazanie chorých) – počas každej svätej omše je vysluhovaná spoločná sviatosť zmierenia (jednotliví veriaci nemusia vyznávať svoje hriechy nahlas kňazovi, ale v srdci ich vyznajú Bohu a oľutujú ich – kňaz následne každému veriacemu udeľuje osobné rozhrešenie); "ušná" spoveď je napriek tomu odporúčaná, no nie povinná; Eucharistia sa vždy podáva pod oboma spôsobmi – telo aj krv;
• úcta k Márii a svätým je zachovaná, ale forma sa v rôznych starokatolíckych cirkvách líši;
• nové dogmy rímskokatolíckej cirkvi o Márii neboli v starokatolicizme prijaté – nepoškvrnené počatie Panny Márie a nanebovzatie Panny Márie;
• k rozvodu sa v starokatolicizme pristupuje individuálne – cirkev nemá podľa starokatolíckeho učenia právo trestať nevinnú, poškodenú stranu a preto po čase pokánia starokatolíci akceptujú nové sviatostné manželstvo, ako aj prijímanie ostatných sviatostí (podobne ako v pravosláví);

Eucharistická ekleziológia

Výrazným teologickým prvkom starokatolíckeho hnutia (najmä Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví) je tzv. eucharistická ekleziológia. Slávenie eucharistie je základom každého starokatolíckeho spoločenstva a cirkev má zabezpečiť podľa svojich možností všetkým veriacim pravidelné slávenie eucharistie. Tak, ako podľa učenia cirkevných otcov nie je možná existencia cirkvi bez biskupa, tak podľa starokatolíckeho učenia nie je možné pôsobenie biskupa bez spoločenstva okolo neho. Práve cirkev je tá, ktorá spomedzi radov svojich duchovných volí svojho biskupa. Pohľad na apoštolskú sukcesiu sa tak nachádza uprostred medzi východnou a západnou teológiou – nejde tu len o personálnu sukcesiu, ale o sukcesiu učenia celej cirkevnej obce. Historická apoštolská postupnosť takto naberá dvojaký rozmer.

Starokatolícka cirkev na Slovensku

Pre viac informácií pozri články Starokatolícka cirkev na Slovensku a Starokatolícka cirkev v Českej republike s pôsobením na Slovensku.

Starokatolícku cirkev na Slovensku zaregistrovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky 1. septembra 1991 federálnym zákonom č. 308/1991 Zb o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností a tvorila jeden zväzok s českou starokatolíckou cirkvou - Starokatolícku cirkev v Česko-slovenskej federatívnej republike. 23. februára 1991 sa v Prahe konala 39. synoda Starokatolíckej cirkvi v ČSFR, ktorá poverila Augustína Bačinského, farára v Brne, misijnou činnosťou na území Slovenska a súčasne schválila vznik filiálnej obce pri farnosti v Brne pod názvom Slovensko-katolícke spoločenstvo.

Až v nadväznosti na rozdelenie Československa vznikli dva samostatné cirkevné subjekty v Česku a na Slovensku, pričom ustanovujúce zhromaždenie Starokatolíckej cirkvi na Slovensku sa konalo 16.12.1995 v Bratislave.

Oficiálny názov Starokatolícka cirkev na Slovensku poukazuje i na jej charakter. Je to cirkev, ktorá sa hlási k pôvodnému starému katolíckemu učeniu nerozdelenej cirkvi. Preto na Slovensku cirkev nadväzuje na cyrilometodský odkaz, v ktorom vidí symbol jednoty východnej a západnej cirkvi. Keďže slovenské kresťanské korene sú v tejto spomínanej dobe, oprávnene sa nazýva i Slovenská katolícka cirkev.

Starokatolícka cirkev na Slovensku vystúpila z Utrechtskej únie na 1. mimoriadnej synode v roku 2004 na protest proti sväteniu žien a žehnaniu homosexuálnym párom. Prvým biskupom Starokatolíckej cirkvi na Slovensku bol Augustín Bačinský, ktorý bol vysvätený v Portugalsku v roku 2004. SKC vytvorila zväzok autentických Starokatolíckych cirkví pod názvom Svetová rada národných katolíckych cirkví, ktorej súčasťou je i Cirkevná provincia sv. Metoda so sídlom v Nitre.

Od roku 2004 na Slovensku nepôsobila žiadna cirkev ktorá by sa hlásila k Utrechtskej únii. To sa ale zmenilo v marci 2016, keď začala na Slovensku pôsobiť misijná skupina pod záštitou Starokatolíckej cirkvi v ČR s názvom Starokatolíci v Bratislave. Ide o spoločenstvo ktoré vedie kňaz Martin Kováč, avšak na Slovensku nie je registrovanou cirkvou. Medzinárodná starokatolícka biskupská konferencia Utrechtskej únie na svojom zasadnutí v dňoch 24. a 25. júna 2020 rozhodla o založení samostatnej starokatolíckej delegatúry na Slovensku, pričom tzv. biskupom-delegátom bol menovaný Pavel Benedikt Stránský, biskup Starokatolíckej cirkvi v ČR.

Štruktúra

Štruktúra starokatolíckej cirkvi je taká istá aká bola v prvotnej cirkvi za čias apoštolov. Preto napríklad kňazi a biskupi môžu byť i ženatí.

Delenie starokatolíckych cirkví (výber)

• Členské cirkvi Utrechtskej únie:
  • Kresťanskokatolícka (Kristokatolícka) cirkev vo Švajčiarsku
  • Poľskokatolícka cirkev
  • Starokatolícka cirkev v Rakúsku
  • Starokatolícka cirkev v Holandsku
  • Starokatolícka cirkev v Nemecku
  • Starokatolícka cirkev v Českej republike
• Cirkvi spolupracujúce s Utrechtskou úniou:
  • Starokatolícka cirkev v Chorvátsku
  • Starokatolícka cirkev vo Švédsku a Dánsku
  • Starokatolícka cirkev Utrechtskej únie v Taliansku (v roku 2011 boli všetkým duchovným odobrané jurisdikcie kvôli klesajúcemu počtu členov farností, udeľovaniu sviatosti manželstva homosexuálnym párom či obdržanie nižších svätení od vagantných štruktúr)
  • Starokatolícka misia vo Francúzsku

• Mariavitské cirkvi:
  • Mariavitská cirkev v Poľsku
  • Mariavitská cirkev v Argentíne
  • Mariavitská cirkev vo Francúzsku
  • Mariavitská cirkev v Kamerune

• Cirkvi združené vo Svetovej rade národných katolíckych cirkví:
  • Starokatolícka cirkev na Slovensku
  • Apoštolská episkopálna cirkev katolícka, Česko
  • Apoštolská-episkopálna cirkev katolícka v Portugalsku
  • Poľská národná katolícka cirkev
  • Generálny vikariát v Chorvátsku
  • Generálny vikariát v Rakúsku

Externé odkazy

• Starokatolícka cirkev na Slovensku
• Starokatolíci v Bratislave (spoločenstvo pod záštitou Starokatolíckej cirkvi v ČR)
• článok o slovenských starokatolíkoch (SME.sk)