Spoluhláska

Spoluhláska alebo konsonant je hláska, ktorá:

• z fyziologického hľadiska: je tvorená prechodom vzduchového prúdu rečovými ústrojmi tak, že premáha rozličné prekážky
• z akustického a percepčného hľadiska: má nízku mieru sonórnosti (nižšiu ako samohláska) a má šumovú (neperiodickú) zložku
• z gramatického hľadiska: nie je slabikotvorná

Slovenčina

Zoznam a transkripcia

Spoluhlásky v pravom slova zmysle (=spoluhláskové zvuky)

Nasledujúca tabuľka obsahuje:

• v ľavej časti zoznam všetkých spoluhlások v pravom slova zmysle (t.j. spoluhláskových zvukov) v slovenčine, t.j. hlások či alofón (nie foném), a to v troch alternatívnych spôsoboch transkripcie (teda prepisu) - slovenskom a dvoch podľa IPA
• v pravej časti písmená, ktoré týmto spoluhláskovým zvukom zodpovedajú (t.j. tzv. spoluhláskové grafémy).

hláska			zodpovedajúce písmeno (príklad)
slovenská transkripcia	základná transkripcia podľa IPA	špecifickejšia transkripcia podľa IPA
[b]	[b]	[b]	b (baran), c (vstúpme)
[c]	[t͡s](=[t͜s], [ts])	[t̻͡s̻] (=[t̻͜s̻],[t̻s̻])	c (cena), dz (prechádzka)
[č](=[ç])	[t͡ʃ] (=[t͜ʃ],[tʃ])	[t̺͡ʃ̺](=[t̺͜ʃ̺],[t̺ʃ̺] )	č (čakať), dž (imidž)
[d]	[d]	[d̻]	d (dom), t (kliatba)
[ď] (=[dˇ],[ḑ],[ᶁ],[d,])	[ɟ] (in. [dj])	[ɟ] (in. [d̻j],[dj3],[d̻j3], ≈[ɟj-1])	ď (ďakujem), d (desať), ť (desaťročie)
[ʒ] (=[d͡z])	[d͡z](=[d͜z],[dz])	[d̻͡z̻](=[d̻͜z̻],[d̻z̻])	dz (hádzať), c (hocako)
[ǯ] (=[d͡z̦])	[d͡ʒ] (=[d͜ʒ],[dʒ])	[d̺͡ʒ̺] (=[d̺͜ʒ̺],[d̺ʒ̺] )	dž (džem), č (liečba)
[f]	[f]	[f]	f (farba), v (včela)
[g] (=[g])	[ɡ] (=[g])	[ɡ] (=[g])	g (guma), k (kde), q (Rafiq budí) sčasti: X (exil)
[h] (=[ɦ])	[ɦ]	[ɦ]	h (noha), ch (výťah)
[x]	[x]	[x]	ch (chata)
[ɣ]	[ɣ]	[ɣ]	ch (achjaj), h (bohvie)
[j]	[j]	[j]	j (jama)
[(j)](=[/j/], [j])	[ʝ]	[ʝ]	j (prijímať)
[ĭ](=[ǐ],[i̯])	[j̞] (≈[ĭ̞]≈[ɪ̯])	[j̞] (≈[ĭ̞]≈[ɪ̯])	j (kraj), i (detail)
[k]	[k]	[k]	k (ruka), g (mozog), sčasti: q (tequila, status quo), x (taxi)
[l]	[l]	[l̺]	l (lampa)
[l̥]	[l̩]	[l̩̺]	l (vlk)
[ĺ] (=[l:], [ĺ̥])	[lː] (=[l̩ː])	[l̩̺ː]	ĺ (vĺča)
[ľ] (=[lˇ],[ļ],[ᶅ],[l,])	[lj] al. [ʎ] (in. [lj])	[l̺j](=[lj1],[l̺j1]) al. [ʎ] (in. [lj3],[l̺j3])	ľ (veľa), l (lesný)
[m]	[m]	[m]	m (mama), n (hanba)
[m] (=[ɱ])	[ɱ]	[ɱ]	m (amfiteáter)
[n]	[n]	[n̺]	n (nos)
[ȵ] (=[n̥], [n])	[n̞]	[n̻̞]	n (banský)
[ŋ]	[ŋ]	[ŋ]	n (banka)
[n]	[ŋ̞](=[ɰ̃])	[ŋ̞](=[ɰ̃])	n (melanchólia)
[ň] (=[ņ],[ᶇ],[n,])	[ɲ] (in. [nj])	[ɲ] (in. [n̻j],[nj3], [n̻j3])	ň (ňuchať), n (nebo)
[p]	[p]	[p]	p (para), b (dub)
[r]	[ɾ]	[ɾ̺]	r (rak)
[r̥]	[r]([r̩])	[r̩̺]	r (krmivo)
[ŕ] (=[r:], [ŕ̥])	[rː] (=[r̩ː])	[r̩̺ː]	ŕ (vŕba)
[s]	[s]	[s̻]	s (sen), z (bozk) sčasti: x (taxi)
[š]	[ʃ]	[ʃ̺]	š (šanca), ž (krádež)
[t]	[t]	[t̻]	t (tabuľa), d (podkova)
[ť] (=[tˇ],[ţ],[ƫ],[t,])	[c] (in. [tj])	[c] (in. [t̻j],[tj3],[t̻j3], ≈[cj-1])	ť (ťava), ď (loďka), t (teplý)
[w]	[v]	[v]	v (vdova), f (šéfredaktor) sčasti: q (status quo)
[v]	[ʋ]	[ʋ]	v (slovo), w (watt)
[ŭ] (= [ǔ],[u̯])	[w] (≈[ŭ̞]≈[ʊ̯ ])	[w] (≈[ŭ̞]≈[ʊ̯ ])	v (dav), u (peknou), w (cowboy)
[z]	[z]	[z̻]	z (zima), s (prosba) sčasti: X (exil)
[ž]	[ʒ]	[ʒ̺]	ž (život), š (nášho)

Vysvetlivka: in. znamená "podľa iných názorov"

Pokiaľ ide o vzťah slovenskej transkripcie a transkripcie podľa IPA, podľa Pavlíka 2004: Súčasná slovenská fonetická transkripcia kombinuje znaky IPA a znaky slovenskej abecedy. Je to výsledok jednak historických činiteľov (otázka vzniku slovenskej transkripcie, jej vývoja a tradície) a jednak problém technických možností tlačiarní v minulosti.... Okrem toho, slovenská fonetická transkripcia bola vytvorená najmä pre účely pedagogickej praxe a rešpektuje praktické potreby domáceho používateľa. IPA sa dnes v slovenských fonetických prácach (vedecko-teoretického zamerania) bežne nepoužíva. (Pavlík 2004, s. 88).

Spoluhláskové grafémy

Spisovná slovenčina používa tieto spoluhláskové grafémy (spoluhláskové písmená): b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch, j, k, l, ľ, ĺ, m, n, ň, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, v, w, x, z, ž.

Delenia

Tabulárny prehľad niektorých základných delení

Nižšie uvedená tabuľka je jednou z mnohých možností tabuľkového zobrazenia niektorých tradičných delení spoluhlások spisovnej slovenčiny. Spoluhlásky sú vyjadrené pomocou slovenskej transkripcie (ekvivalenty v IPA pozri vyššie). Tabuľka pochádza primárne z (Kráľ a Sabol 1989).

			bilabiálne (= oboj- perné, perno- perné)		labio- dentálne (= perno- zubné)		pre- alveolárne (= predo- ďasnové, alveolárne v už. zmysle, ďasňové v už. zmysle)			post- aveolárne (= zadoďasnové)				palatálne (= tvrdo- podnebné, predo- podnebné, mäkké)			velárne (=mäkko- podnebné, zado- podnebné)		laryn- gálne (=hrta- nové)
neznelé	párové	(čisto) šumové	[p]			[f]	[t]	[s]	[c]			[š]	[č]	[ť]			[k]	[x]		ústne
znelé		šumovo-tónové	[b]			[w]	[d]	[z]	[ʒ]			[ž]	[ǯ]	[ď]			[g]	[ɣ]	[h]
	nepárové															[ʝ] [j]
		tónové (=zvučné, sonórne)		[ŭ]		[v]				[r] [r̥] [ŕ̥]	[l] [l̥] [ĺ̥]				[ľ]	[ĭ]
			[m]		[ɱ]		[n]	[ȵ]						[ň]			[ŋ]	[n]		nosové
			Z	Ú-V	Z	Ú-V	Z	Ú-V	ZÚ	Ú-K	Ú-B	Ú-V	ZÚ	Z	Ú-B	Ú-V	Z	Ú-V	Ú-V

Vysvetlivka skratiek:
Delenie spoluhlások podľa miesta artikulácie:

• Z = záverové spoluhlásky (=okluzívy)
• ZÚ = záverovo-úžinové spoluhlásky (=polozáverové spoluhlásky, afrikáty)
• Ú = úžinové spoluhlásky v širšom zmysle (=konstriktívy v širšom zmysle):
  • V = vlastné úžinové spoluhlásky (=úžinové spoluhlásky [=konstriktívy] v užšom zmysle) a nosové úžinové spoluhlásky
  • B = bokové spoluhlásky (=laterály)
  • K = kmitavé spoluhlásky (=vibranty)

Delenie podľa párovosti

podľa Kráľ (2009, s. 40, 54)	párové										nepárové
znelé spoluhlásky	b	d	ď	g	dz	dž	z	ž	ch [ɣ]	v	h	m	n	ň	l	ĺ	ľ	r	ŕ	j
neznelé spoluhlásky	p	t	ť	k	c	č	s	š	ch [x]	f	–	–	–	–	–	–	–	–	–	–

Delenie podľa zvučnosti

• sonóry (zvučné spoluhlásky, tónové spoluhlásky) sú nepárové spoluhlásky plus tzv. polosamohlásky: i, u.
• nezvučné spoluhlásky = párové spoluhlásky

Delenie podľa spôsobu artikulácie

úžinové spoluhlásky	f	v	s	z	c	dz	š	ž	č	dž	j	ch	h
záverové spoluhlásky	p	b	m	t	d	n	ť	ď	ň	k	1

Zo záverových sú m, n, ň tzv. nosové spoluhlásky

Pravopisné delenie spoluhláskových grafém

tvrdé spoluhlásky	h	ch	k	g	d	t	n	l
mäkké spoluhlásky	ď	ť	ň	ľ	dž	č	š	ž	dz	c	j
obojaké spoluhlásky	b	m	p	r	s	v	z	f

Slabikotvornosť

V slovenčine môžu byť niektoré spoluhlásky (a ich obmeny) aj slabikotvorné, a teda z gramatického hľadiska samohláskami. Sú to r, ŕ, l a ĺ.

Pozri aj

• Samohláska

Literatúra

• Kráľ, Ábel; Sabol, Ján (1989), Fonetika a fonológia, Bratislava: SPN, ISBN 8008000368 
• Kráľ, Ábel (2009), Pravidlá slovenskej výslovnosti, Martin: Matica slovenská, ISBN 9788070909072 
• Pavlík, Radoslav (2004), „Slovenské hlásky a medzinárodná fonetická abeceda“, Jazykovedný časopis (55): 87 – 109, http://www.juls.savba.sk/ediela/jc/2004/2/jc2004_2.pdf, dost. 17. júl 2010