Redaktorka:Herbssie/Peranakanská kultúra

Peranakanská kultúra sa nachádza v johovýchodnej Ázii, kde pôsobí ako zabudnurá etnická skupina. Peranakania obývali veľmi malé oblasti sveta ako Singapur, Malakku, ostrov Penang a Indonéziu. „Peranakan“ je indicko-malajské slovo znamená „dieťa“, „potomok“ , „kríženec“, „pôvodný rodák“. Slovo „Anak“ sa v indonézštine doslovne prekladá ako „dieťa“ alebo „potomok“.

Peranakan je osoba zmiešaného pôvodu. Peranakania si osvojili spôsob života malajskej kultúry a hovorili miestnym jazykom, nie čínštinou. Čínske obyvateľstvo sa zdržiavalo na pobreží severnej Jávy, kde používali kombináciu malajského a hokkineskeho dialektu. Neskôr dostal názov – čínska malajčina. Čínska komunita v Peranakane bolo založená na indonézskom súostroví v pol. 19. stor. Na začiatku 20. stor. sa sformovala indonézska čínska komunita Totok („plnokrvných“). Viaceré faktory ovplyvnili rozvoj tejto komunity. Pomohol im veľký nárast počtu čínskych prisťahovalcov (vrátane žien) na Jávu, dynamika čínskeho nacionalizmu a rozvoj miestnych škôl prostredníctvom čínskych médií. Totok Číňania oproti peranakanským Číňanom sa narodili v Číne, čiže ovládali mandarínsky alebo iný čínsky dialekt.

História

Komunita z juhovýchodnej Ázie, ktorá sa usadila v koloniálnych oblastiach v 16. a 17. stor. Vo všeobecnosti to boli čínski prisťahovalci, ktorý si vzali miestne ženy. Ženy mali zákaz vycestovať a preto sa vydali, aby mohli opustiť pevninu. Peranakanská kultúra vznikla vplyvom pôvodných kultúr. Mali skvelý dar na obchodovanie. Páčilo sa im obchodovanie so západnými krajinami, obdivovali ich životný štýl a bohatstvo. Peranakania si zachovali väčšiu časť pôvodného etnického a náboženského pôvodu. Dokonca slávia Čínsky lunárny rok z taoistickej tradície. Avšak považujú sa za budhistov. Na začiatku 20. storočia viacerí konvertovali na kresťanstvo, aby išli s trendom na západe.

Jazyk

Obyvatelia rozprávajú malajským dialektom, ktorý obsahuje slová z hokkienskeho dialektu. Peranakania hovoria peranakanskou malajčinou, čiže ich jazyk má korene v kreolskom a malajskom jazyku. Nikto nevie či je možné zachrániť vymierajúci jazyk pre mladšie generácie.

Kultúra

Peranakanská kultúra je v juhovýchodnej Ázii zabudnutou etnickou skupinou. Peranakania zaberali veľmi malé oblasti sveta: Singapur, Malakku, ostrov Penang a Indonéziu. „Peranakan“ indicko-malajské slovo znamená „dieťa“, „potomok“ , „kríženec“, „pôvodný rodák“. Slovo „Anak“ sa v indonézštine doslovne prekladá ako „dieťa“ alebo „potomok“. Aby sme pochopili ich korene, treba sa spätne pozrieť do čias cisárskej Číny a pripomenúť si časy keď obchodovali medzi južnými provinciami čínskej pevniny a ostrovmi južného Pacifiku. Obchodníci pochádzali z južnej Číny (Hongkongu). Kde ich materskými jazykmi boli mandarínska čínština, hokkienčina alebo kantónsky dialekt. Po čase sa usadili na Malajskom ostrove, kde sa otázkou času oženili s miestnymi ženami a začali zakladať rodiny. Potomkovia prvých vzniknutých manželstiev sú považovaní za dnešných Peranakánov. Nepochádzali z Číny, ale ovládali čínsky dialekt a malajčinu. Ich jazyk, obliekanie, zvyky, kultúra, jedlo, architektúra, nábytok boli kombináciou kultúr, tradícii a zvykov iba v Malajzii, Singapure a Indonézii. Z týchto viacerých aspektov je Peranakanská kultúra zaujímavá v juhovýchodnej Ázii, ale priam neznáma v iných oblastiach sveta. To svedčí o tom, že ich pôvod je nielen vzácny, ale aj zriedkavo počujeme o tejto kultúre.

Tradície a zvyky

• Svadobné obrady

Väčšinou sú založené na čínskych tradíciách a patria medzi najfarebnejšie svadobné obrady v Malajzii a Singapure. Pravá  peranakanská svadba trvá 12 dňová záležitosť, ktorá sa odohráva u nevesty doma. V dome nevesty prebieha  výmena darov (Lap Chai) a obrad plnoletosti (Cheo Thau). Obrad plnoletosti je kľúčovou súčasťou svadby, ktorá ozn. prvú príležitosť pre nevestu a ženícha si obliecť slávnostné oblečenie. Samotný obrad začne po obrade plnoletosti. Po viacerých rituáloch doma sa ženích môže nadšene vydať za nevestou. Ďalším obradom je prvé stretnutie páru (Chim Pang), kde nevesta zavedie ženícha do novomanželskej izby, kde jej odokryje závoj. V ich izbe sa podáva čaj a taštičky nasiaknuté v sladkom vývare. Tretí obrad sa odohráva v novomanželskej izbe, kde hostia sa snažia rozosmiať nevestu ťahaním za lano. Ak sa im to nepodarí, ženích musí všetkých pozvať na jedlo. Posledný deň obradu je schválený sobáš a panenstvo nevesty.  

Umenie a remeslá

Sú známi jedlom, šperkami, architektúrou, ale najviac sú preslávení umeleckými remeslami. Od vyšívania korálikov, výroby obuvi, varenia, klenotníctva, tesárstva, porcelánu a šitia. Peranakania sú najviac známi komplexnými dizajnmi a pestrými farbami. Peranakanské koráliky sú jemné na dotyk. Veľkosťou sú menšie ako ryžové zrná, ktoré sa vyšívajú na tenké plátno napnuté cez tkáčske krosná.  Koráliky môžu byť prirovnané k pixelom na obrazovke počítača, čiže predstava vyšívania ručne je obdivuhodná. Koráliky nemajú využitie len na peranakanské papuče (topánky), ale aj na výrobu kabeliek, obrusov a tapiet. Veľmi tenkými ihlami sa do látky vtkajú tisíce až milióny drobných korálikov, ktoré vytvárajú obrazce kvetov, vtákov, stromov, rastlín, rýb a bájnych čínskych tvorov. Lemovanie sa rozšírilo na ozdobné strapce na okrajoch obrusov a tapiet. Tradične mali ženy na starosť šitie a vyšívanie korálikov a muži zase prácu s porcelánom. Peranakanský porcelán sa vyznačoval jedinečným a zložitým dizajnom. Vyrábali nádoby nazývané „Kamcheng“, ktoré sa v domácnosti používali na uskladňovanie vody alebo potravín. Ich nábytok bol ovplyvnený čínskymi a malajskými štýlmi. Väčšinou bol vyrobený z dreva a vystlaný slonovinou, perleťou alebo zdobený mramorom . Mramor pôsobil na dotyk chladivo ,čiže bol vhodný na sedenie. Medzi peranakanský nábytok patrili stoly, stoličky, taburetky, skrinky, postele, pohovky a drevené vankúše na spanie. Vankúše mali obdĺžnikový alebo štvorcový tvar, boli veľmi zdobené a na konci zaoblené.

• Oblečenie

Odev pozostával z dvojdielneho oblečenia Sarong Kebaya – sarong bola dlhá sukňa až po členky a kebaya bola priliehavá blúzka . tradične si svoje oblečenie vyrábali samotné ženy. Muži buď nosili tradičné malajské alebo čínske oblečenie, po prípade boli ovplyvnení západným štýlom obliekania.

Kuchyňa

Najvplyvnejším dedičstvom kultúry Peranakan je kuchyňa. Je považovaná za prvú zmiešanú kuchyňu. Jedlo vyzerá na prvý pohľad veľmi jednoducho, ale skrýva sa za tým veľa trpezlivosti a zručnosti. Peranakanské jedlo je opisované ako aromatické a bohaté. Dôvodom prečo jedlo má korene z rôznych kultúr je kvôli obchodníkom, ktorí sa zdržiavali v blízkosti Peranakanov. Ženy mali za úlohu byť klasifikované vo všetkých možných kuchyniach, aby uspokojili chute podnikateľov. Jedlo bolo pripravované na špeciálne príležitosti ako pri náboženských obradoch alebo sviatkoch. Ryža bola zafarbená na žlto, verilo sa že, sa tým zlepšia životodarné vlastnosti. Ryžové knedle zafarbené zas na červeno, aby priniesli šťastie. Kueh Lapis, cukrovinka zložená z viacerých vrstiev, mala by symbolizovať rebrík alebo prosperitu. Všeobecne je ich jedlo veľmi pestré a farebné. Peranakania sa líšili svojou kuchyňou od pevninskej Číny. Ich jedlo vynikalo v chuti, kráse a časovej príprave. Jedlo sa tradične nazýva „kuchyňa nyonya“, pretože ženy varili. „Nyonya kueh“  je používaný pre sladké dezerty a koláče. „Rendang“ je suché kari spravené s hovädzím alebo kuracím mäsom. Medzi najznámejší dezert patrí „ang ku kueh“ doslovný preklad „koláč s červenou korytnačkou. Mäkký, sladký zákusok plnený sladkou fazuľovou pastou. Vo väčších domoch boli kuchyne rozdelené na mokré a suché miesta. Mokré miesta slúžili na umývanie jedálenského a kuchynského riadu. Suché miesta sa používali na varenie, prípravu a podávanie jedál.

Bývanie

Peranakania žili prevažne v Malakke, Singapure, Penangu a na ostrovoch Holanskej východnej Indie – Jáve a Sumatre. Veľkosť ostrovov ako Singapur a Penang boli ovplyvnené vlhkým tropickým podnebím juhovýchodnej Ázie. Typickým domovom od 18.storočia do 20. storočia bol obchodný dom. Tento typ domu bol rozšírený a populárny najmä v Malajzii, Singapure a okolitých regiónoch. Tieto domy boli zmesou európskych a ázijských štýlov. Vnútorné zariadenie domu bolo podľa tradičných domov starej Číny. Vo viacerých kultúrach v minulosti od Číny cez Britániu, Japonsko až po Egypt sa tiahla hierarchia v domácnostiach. Každý člen domácnosti mal svoje postavenie a očakávalo sa od nich si ho aj udržať. Hlavou rodiny bol patriarcha – otec alebo „Baba“. Mal na starosti obživu rodiny a udržať ju pokope. Druhá v poradí bola jeho manželka „Bibik“/ „tai-tai“ ( čínsky a kantonský výraz pre matriarchát v domácnosti). Manželka v domácnosti mala na starosti blaho rodiny, financie a vedieť sa socializovať v prospech seba a svojho manžela. Ďalšie v poradí boli deti a nakoniec služobníctvo. Podľa tohto stanoveného rebríčku mal každý funkciu v rodine s ktorými prišli rodinné povinnosti a očakávania. Synovia po dovŕšení veku buď mohli pracovať s otcom alebo študovať. Avšak dcéry sa mali hlboko ponoriť do peranakanských remesiel ako varenie, čistenie, mletie korenia, šitie, atď. Osvojením týchto zručností sa dievčatá preukázali ako trpezlivé, tvorivé a inteligentné. Boli výborným materiálom pre manželstvo. Dcéry odmalička viedli osamelý život, na verejnosti nemohli byť videné – až po svatbe. Aj napriek tomu, že už dlhšie sa nezdržiavali v Číne, tak sa držali čínskej viery. Patrilo sem uctievanie predkov, taoizmus a budhizmus.Po okupácii Japonska sa Peranakania rozšírili po celom svete. V 21. storočí vzrástol záujem o Peranakanskú kultúru. Viac žien sa zaujíma o módu tradičného oblečenia, obnovujú sa staré a obchodné domy alebo z nich vzniknú múzea. Dobrým príkladom je múzeum Penang Peranakan, kde je uchovaná kultúra, dedičstvo a krása tejto komunity.

Dnešná Peranakanská kultúra

Po okupácii Japonska sa Peranakania rozšírili po celom svete. V 21. storočí vzrástol záujem o Peranakanskú kultúru. Viac žien sa zaujíma o módu tradičného oblečenia, obnovujú sa staré a obchodné domy alebo z nich vzniknú múzea. Dobrým príkladom je múzeum Penang Peranakan, kde je uchovaná kultúra, dedičstvo a krása tejto komunity.