Slovenská republika (1939 – 1945): Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 44: Riadok 44:


=== Vojna proti Sovietskemu zväzu ===
=== Vojna proti Sovietskemu zväzu ===
[[22. jún]]a [[1941]] [[operácia Barbarossa|Nemecko napadlo ZSSR]]. Na tomto ťažení, ktoré fašistická propaganda vyhlasovala za „križiacku výpravu proti boľševizmu“, sa okrem [[Nemci|Nemcov]] zúčastnili aj príslušníci ďalších európskych národov ako boli [[Fíni]], [[Taliani]], [[Maďari]], [[Rumuni]] a tiež [[Slováci]]. Súčasťou mnohých zahraničných jednotiek [[Waffen-SS|SS]] boli aj [[Francúzi]], [[Belgičania]], [[Španieli]], dokonca i občania [[ZSSR]] a mnoho iných národností.
[[22. jún]]a [[1941]] [[operácia Barbarossa|Nemecko napadlo ZSSR]]. Na tomto ťažení, ktoré fašistická propaganda vyhlasovala za „križiacku výpravu proti boľševizmu“, sa okrem [[Nemci|Nemcov]] zúčastnili aj príslušníci ďalších európskych národov ako boli [[Fíni]], [[Taliani]], [[Maďari]], [[Rumuni]] a tiež [[Slováci]]. Súčasťou mnohých zahraničných jednotiek [[Waffen-SS|SS]] boli aj [[Francúzi]], [[Belgičania]], [[Španieli]], dokonca i [[Rusi]] a mnoho iných národností.
Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so [[ZSSR]] a [[24. jún]]a vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu proti ZSSR. Takúto rýchlu mobilizáciu a podporu nemeckého ťaženia inicioval najmä [[Vojtech Tuka]] s cieľom predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu na budúcu možnosť revízie Viedenskej arbitráže.
Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so [[ZSSR]] a [[24. jún]]a vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu proti ZSSR. Takúto rýchlu mobilizáciu a podporu nemeckého ťaženia inicioval najmä [[Vojtech Tuka]] s cieľom predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu na budúcu možnosť revízie Viedenskej arbitráže.



Verzia z 12:16, 20. marec 2007

Štátny znak prvej Slovenskej republiky - od súčasného ho odlišujú vypuklé strany dvojkríža
Súbor:1stslovakia flag large.png
Štátna vlajka prvej Slovenskej republiky
Prvá Slovenská republika na mape Európy
Súbor:1stslovakia navalflag large.png
Vojnová vlajka prvej Slovenskej republiky

Prvá slovenská republika je označenie pre štátny útvar v rokoch 19391945, prvý samostatný štát Slovákov v moderných dejinách. Je známy pod názvami ako slovenský štát (používané za socializmu) alebo prvá slovenská republika. Oficiálny názov od prijatia ústavy 21. júla 1939 znel Slovenská republika, dovtedy sa štát polooficiálne označoval ako „slovenský štát“ (najprv malým s, potom s veľkým S).

Vznik

Hlavný článok:Vznik prvej Slovenskej republiky

Vznikla na území dnešného Slovenska (bez oblastí, ktoré patrili po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku a spočiatku aj bez drobných území pripojených k Poľsku) dňa 14. marca 1939 po predchádzajúcom Hitlerovom rozhovore (dohode resp. pohrození) s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským dňa 13. marca 1939 v Berlíne. Dovedna nový štát medzinárodne uznalo 31 štátov, medzi nimi aj Sovietsky zväz.

Vznik SR sa berie negatívne aj pozitívne. Každopádne to však bol historický míľnik.

Vzťah k Nemecku

Najtesnejšie vzťahy mal Slovenský štát, pochopiteľne, s Nemeckom. Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktorý uznal de facto et de iure Slovenský štát. Zároveň sa stavala do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska. 18.3.1939 bol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Keď to Tiso počul, vstal od stola, zamietol Hitlerove požiadavky („Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“) a poberal sa na odchod. Bolo to už druhýkrát v priebehu jedného týždňa, kedy sa Tiso významne vzoprel Hitlerovi. Avšak predtým, ako Tiso stihol opustiť miestnosť, Hitler tiež vstal od stola a povedal, že sú to len požiadavky jeho generálov, o ktorých možno diskutovať. Následne vyhlásil: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“ [1] Len po tom, ako si Tiso na mieste písomne zaznačil tieto slová, bol ochotný pokračovať v rokovaní.

Výsledkom jednaní bolo podpísanie „Smluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ [2] Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (ktoré bolo v prvotnej ponuke omnoho širšie) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Veľkou Britániou a USA). Zmluva mala platiť 5 rokov. Jozef Tiso podpísal dohodu už 19. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však tiež Nemcom otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

Slovenský štát pristúpil aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce. 24. novembra 1940 pristúpil k Paktu troch mocností. 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenského štátu k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne pred 5 rokov predtým.

Nemecký vplyv na Slovensku bol pomerne veľký, čo sa prejavilo napr. pri salzburských rokovaniach, keď 28. júla 1940 Hitler pozval prezidenta Tisu do Salzburgu, kde mu nanútil zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra, kam boli dosadení prívrženci národného socializmu Vojtech Tuka (ministerstvo zahraničia) a Alexander Mach (ministerstvo vnútra). Mnohí predstavitelia Slovenského štátu, združení najmä okolo prezidenta Tisu, sa ale snažili v rámci svojich možností čo najviac odporovať nemeckému tlaku.

Nemecký generál F. Schlieper 31. marca 1942 hlásil svojim nemeckým nadriadeným, že prácu nemeckej vojenskej komisie mimoriadne sťažovalo, keď prezident Tiso odmietavo kritizoval činnosť nemeckých poradcov.[3] Koncom júna 1942 komunista Viliam Široký navrhoval „zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života“.[4]

V júli 1944 piate ilegálne vedenie KSS vypracovalo správu o vývoji na Slovensku po 6. októbri 1938, kde sa okrem iného uvádza: „Fakt je, že tento štát má samostatnosť, a to takú, aká je možná vo vojne. Niet sporu o tom, že vznikla z milosti Hitlera, a že z tejto milosti ešte existuje. Už tisíckrát nastala panika, že Nemci obsadia Slovensko. Dodnes sa tak nestalo. Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Hospodárstvo si riadia domáci ľudia. Zákonodarstvo, školy a pod. sú vedené domácimi ľuďmi. Vplyv nemecký je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou. Napríklad Gestapo na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo jediného slovenského občana.“[5]

Ba dokonca Slovensko ako jediný štát v Európe si dovolilo vznášať územné požiadavky voči Nemeckej ríši.

Jednotky prvej Slovenskej republiky sa počas jeho existencie fyzicky zúčastnili na troch vojnách. Vo vojnovom stave boli však s viacerými štátmi.

Malá vojna

23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny vtrhli v troch prúdoch z Podkarpatskej Rusi (ktorú krátko predtým začali okupovať) na územie Slovenskej republiky. Minister národnej obrany ešte v ten deň dostal správu o vpáde maďarských vojsk a vyhlásil protiútok. Slovenská vláda ihneď ostro protestovala, do Budapešti zaslala diplomatickú nótu a obrátila sa na Nemeckú ríšu, aby zasiahla v zmysle ochrannej zmluvy. Postup maďarských vojsk sa podarilo zastaviť vďaka rýchlej mobilizácii slovenských vojsk, Hlinkovej gardy, ale aj početných dobrovoľníkov z ľudu. Na druhý deň maďarské letectvo bombardovalo letisko otvoreného mesta Spišská nová Ves, čím zabilo 13 osôb. Malá vojna si dokopy vyžiadala asi 36 obetí. Výsledok konfliktu bol ale taký, že slovenská vláda bola nútená prijať ultimátum ohľadom „úpravy hraníc“, čím Slovensko stratilo ďalšie územia s takmer 70 000 obyvateľmi, z ktorých Maďari tvorili len zanedbateľnú menšinu (menej ako 4 000 osôb).

Vojna proti Poľsku

Nemecko, ktorého vojská nastupovali do vojny aj cez slovenské územie, ponúklo Slovensku účasť na ťažení proti Poľsku v septembri 1939, za čo malo garantovať hranicu s Maďarskom ako aj prinavrátiť územia odobraté Poľskom v rokoch 1920 a 1938. Predstavitelia Slovenska návrh prijali a 1. septembra 1939, slovenské vojská prekročili štátnu hranicu spolu so svojimi nemeckými spojencami, čím sa zúčastnili na rozpútaní druhej svetovej vojny. Väčšina slovenských jednotiek operovala najmä na spomínaných územiach odňatých Slovensku v rokoch 1918-1920 a 1938. Poľsko bolo porazené rýchlo, posledné jednotky kapitulovali 5. októbra. Za účasť na vojne Slovensko získalo späť územia, ktoré Poľsko obsadilo v rokoch 1918-1920, 1924 a 1938. Hitler ponúkol Tisovi dokonca aj Zakopané s okolím, no ten to odmietol so slovami, že tam nežijú Slováci a táto oblasť nikdy nepatrila Slovensku.

Vojna proti Sovietskemu zväzu

22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR. Na tomto ťažení, ktoré fašistická propaganda vyhlasovala za „križiacku výpravu proti boľševizmu“, sa okrem Nemcov zúčastnili aj príslušníci ďalších európskych národov ako boli Fíni, Taliani, Maďari, Rumuni a tiež Slováci. Súčasťou mnohých zahraničných jednotiek SS boli aj Francúzi, Belgičania, Španieli, dokonca i Rusi a mnoho iných národností. Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so ZSSR a 24. júna vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu proti ZSSR. Takúto rýchlu mobilizáciu a podporu nemeckého ťaženia inicioval najmä Vojtech Tuka s cieľom predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu na budúcu možnosť revízie Viedenskej arbitráže.

Slovenská armáda najprv nasadila do bojov dve brigády - jednu pešiu a jednu motorizovanú, neskôr sa tieto jednotky rozrástli na dve divízie. Okrem toho bola na východnom fronte nasadená aj časť slovenského letectva. Slovenskí vojaci sa vo vojne osvedčili ako bojaschopní, boli dokonca medzi prvými vyznamenanými medailami „za hrdinstvo“. Najlepší slovenskí piloti slúžili ako jedna z letiek kvalitnej nemeckej perute a mnohí z nich získali železné kríže I. a II. triedy, či zlaté nemecké kríže.

Koncom októbra 1941 Adolf Hitler povedal na adresu slovenských vojakov: „V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“ V roku 1942 slovenská Rýchla divízia dosiahla vďaka svojej motorizácii ako prvá z jednotiek osi Rostov-na-Donu a rýchlo napredovala až k severným predhoriam Kaukazu. Minister Gejza Medrický konštatoval: „Dnes sa rúca pod mocnými údermi nemeckej armády, po boku ktorej stojí aktívne aj slovenská armáda, starý svet. V tejto vojne nejde o vydobýjanie nových území, ale o zrútenie starých zlých svetov. Slovenskí vojaci si vydobýjajú v tejto vojne meno hrdinských bojovníkov.“ Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade začiatkom roku 1943 však bola Rýchla divízia stiahnutá na Krym, pričom prišla o podstatnú časť svojho delostrelectva. Situácia na fronte bola ale iná než ju prezentovali fašistickí politici. Mnohí slovenskí vojaci nasadení do protipartizánskych akcií v Bielorusku a na Ukrajine, vo veľkej miere pomáhali partizánom, nielen marením snáh svojich veliteľov, ale aj materiálne alebo k nim priamo prebehli. Prezident Tiso v júni 1943 vyhlásil: „Toľko ráz som to už povedal a teraz opätovne zdôrazňujem, že my nebojujeme proti Rusom, ale bojujeme proti boľševikom. Dnes na tomto fronte nie sú Rusi, ale boľševici. A ja s boľševikmi ani vtedy nechcem mať nič, keby ten boľševik bol Slovák a tobôž ruský boľševik.“

Avšak prevažná časť slovenského obyvateľstva prijímala vojnu proti ďalšiemu slovanskému národu s nevôľou, vyskytli sa aj prípady prebehlíkov na druhú stranu. Ku koncu vojny bola morálka slovenských vojakov taká nízka, že boli úplne stiahnutí z východného frontu. Hoci údaje sa rôznia, celkové straty slovenskej armády počas ťaženia proti ZSSR činili asi 2 500 mužov.

Vojnový stav so západnými mocnosťami

12. decembra 1941 predseda vlády a zároveň minister zahraničných vecí Vojtech Tuka vyhlásil, že na základe Paktu troch mocností Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu s Veľkou Britániou a Spojenými štátmi americkými, napriek tomu, že proti nim nemal žiadne územné ani politické požiadavky. 16. júna 1944 jednotky Veľkej Británie a Spojených štátov amerických podnikli prvý letecký útok na územie Slovenskej republiky. Počas náletu na Bratislavu v troch vlnách bombardovali rafinériu Appolo, ale aj iné objekty v meste. Údaje o obetiach sa rôznia. Rôzne zdroje stanovili množstvo zabitých na 300 osôb, podľa Civilnej protileteckej obrany počet obetí dokonca presiahol číslo 770.

Politika

Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso - prezident prvej SR. Išlo o stranu do ktorej sa koncom roka 1938 zlúčili všetky významnejšie slovenské a československé strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Samozrejme najväčšie slovo v nej mali bývalí ľudáci z HSĽS. V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacisticke na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s J. Tisom. Po salzburských rokovaniach v 27. - 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia.V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou. Umiernená skupina politikov sa presadila aktivizáciou HSĽS a zavedením vodcovského princípu v tejto strane v októbri roku 1942. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych spojencov. Usilovalo sa o obnovenie ČSR.

Administratívne členenie

K 1. januáru 1940 boli zavedené župy (údaje k 1.1.1940):

Územným vymedzením nadväzovali na župy z rokov 1923-1928.

Zánik

Prvá slovenská republika začala od leta 1944 upadať. Najmä na strednom Slovenku, kde boli podmienky najpríhodnejšie, sa začalo spontánne rozvíjať partizánske hnutie. 12. augusta Bratislavská vláda vyhlásila na celom Slovensku štatárium - stanné právo, no čoskoro stratila kontrolu nad veľkou časťou krajiny. Tento proces urýchlilo najmä Slovenské národné povstanie. Nakoniec štát zanikol na jar 1945 postupným obsadzovaním Slovenska Červenou armádou, rumunskými vojskami a česko-slovenským armádnym zborom, definitívne 4. apríla 1945 dobytím Bratislavy, hlavného mesta prvej Slovenskej republiky.

Právna kontinuita

Po vojne sa ku kontinuite s prvou Slovenskou republikou nehlásil žiaden štát. Obnovená Česko-slovenská republika nadväzovala na predmníchovskú republiku, ako aj exilovú česko-slovenskú vládu. Súčasná Slovenská republika sa k vojnovej Slovenskej republike taktiež nehlási, v ústave naopak zdôrazňuje pamiatku SNP, ktoré proti proti prvej Slovenskej republike otvorene vystúpilo.

Poznámky

  1. Slovák, 21.3.1939.
  2. Slovenský zákonník č. 226/1940.
  3. Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 438
  4. Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 444
  5. Ďurica M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 477

Externé odkazy

Wikisource
Wikisource