Jozef Tiso

Jozef Tiso
Biografické údaje
Narodenie	13. október, 1887 Veľká Bytča, Slovensko
Úmrtie	18. apríl, 1947 Bratislava, Slovensko
Politická strana	HSĽS
Odkazy
	Jozef Tiso (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Monsignore Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča (dnes Bytča) – † 18. apríl, 1947, Bratislava, popravený) bol katolícky kňaz, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen česko-slovenskej vlády a jediný prezident prvej Slovenskej republiky.

V službách cirkvi

Narodil sa v rodine živnostníka ako druhé z desiatich detí, ale tri z nich v mladom veku zomreli. Študoval na ľudovej škole vo Veľkej Bytči a potom na gymnáziu v Žiline. Potom pokračoval v nitrianskom seminári, odkiaľ ho, ako mimoriadne nadaného, biskup poslal na univerzitu do Viedne (na takzvané Pazmáneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy). Tu absolvoval teológiu 14. júla 1910. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augsutín Fischer-Colbrie. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou), vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry. Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil ako vojenský kňaz (poľný kurát) a duchovný pastier v slovinskom Maribore.

V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre a učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie. Od roku 1921 do roku 1924 – vo veľmi mladom veku – bol biskupský tajomník a učiteľ v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku 1924 sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Dokonca aj počas zastávania funkcie prezidenta 1. Slovenskej republiky pokračoval Tiso vo svojej práci ako farár v Bánovciach nad Bebravou (od 1924 do 1945).

Politik

Tiso sa v čase vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 stal členom Slovenskej ľudovej strany, neskôr jednou z jej vedúcich osobností. Strana sa od roku 1925 nazývala Hlinkova slovenská ľudová strana. Andrej Hlinka založil Slovenskú ľudovú stranu ako katolícku stranu v roku 1913 v čase Rakúsko-Uhorska. Strana bojovala za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku a po roku 1923 sa stala najväčšou stranou na Slovensku. Bola to jedna z dvoch slovenských strán na Slovensku; ostatné strany buď reprezentovali národnostné menšiny alebo pôsobili (aspoň nominálne) v celom Česko-Slovensku.

Po Hlinkovej smrti roku 1938 sa stal Tiso de facto vodcom strany (oficiálne bol zástupcom predsedu strany od roku 1930 do 1. októbra 1939, oficiálnym vodcom strany sa stal po tomto dátume). Od 1925 do 1939 bol poslanec česko-slovenského parlamentu v Prahe a od roku 1927 do roku 1929 člen česko-slovenskej vlády ako minister zdravotníctva a športu.

Autonómna Slovenská krajina

Súbor:Tiso-hitler.JPG

Hitler a Tiso v roku 1942.

Hitlerovské Nemecko na základe rozhodnutia Mníchovskej konferencie obsadilo Sudety (v dnešnom Česku) a česko-slovenský prezident Edvard Beneš sa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu a neskôr emigroval z krajiny. Slováci (ktorí dovtedy nemali žiadnu autonómiu v Česko-Slovensku) vyhlásili autonómiu v rámci Česko-Slovenska a Tiso, ako vedúci najväčšej slovenskej strany – „Hlinkovej slovenskej ľudovej strany“ – sa stal 7. októbra 1938 (do 9. marca 1939) predsedom vlády autonómneho Slovenska. Maďarsko, ktoré sa v tom čase nevedelo zmieriť s oddelením Slovenska od Uhorska v roku 1918, využilo situáciu a presvedčilo Nemecko a Taliansko, aby donútili Česko-Slovensko prenechať Maďarsku tretinu slovenského a podkarpatského územia (v novembri 1938, takzvaná Viedenská arbitráž).

Vzhľadom na túto situáciu sa české a slovenské politické strany na Slovensku (s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov) dobrovoľne zjednotili a vytvorili „Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu - Stranu slovenskej národnej jednoty“ v novembri 1938. Táto strana tvorila základ budúceho autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky. V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky strany okrem HSĽS-Strany slovenskej národnej jednoty, „Nemeckej strany“ (strany Nemcov na Slovensku) a „Zjednotenej maďarskej strany“ (strana Maďarov na Slovensku). HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia na Slovensku.

1. Slovenská republika

Od februára 1939 predstavitelia Nemecka, ktorí plánovali obsadiť Česko a o Slovensko nemali záujem, začali oficiálne presviedčať slovenských politikov, aby vyhlásili nezávislosť Slovenska. Dňa 9. marca 1939 české vojská obsadili Slovensko a Tisa zbavili postu predsedu vlády. Adolf Hitler stratil 13. marca 1939 trpezlivosť a pozval Tisa, ako zosadeného predsedu vlády do Berlína a osobne ho vyzval, aby okamžite (použil výraz „bleskovo“) vyhlásil nezávislosť Slovenska pod „ochranou“ Nemecka, ináč Nemecko povolí Maďarsku (a sčasti Poľsku) obsadiť zostávajúce územie Slovenska. Za týchto okolností sa Tiso telefonicky spojil s česko-slovenským prezidentom Emilom Háchom a predsedom vlády Slovenska Karolom Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem. 14. marca slovenský snem vyhlásil jednohlasne nezávislosť Slovenska a 15. marca Nemecko obsadilo zvyšok Česka – presne podľa nemeckých plánov.

Tiso bol ministerským predsedom nezávislého Slovenska od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939. 1. októbra 1939 sa stal oficiálne predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty a 26. októbra sa stal prezidentom Slovenska.

Tisove predstavy o vláde

„Nezávislosť“ Slovenska zostala prakticky ilúziou, keďže Slovensko bolo silne závislé na Nemecku. Na druhej strane sa Slovensko zbavilo závislosti od Prahy a záviselo menej na nacistickom Nemecku ako neskôr Česko-Slovensko na Sovietskom zväze po 2. svetovej vojne. (Nemecké vojská Slovensko obsadili iba na konci roku 1944, kým sovietske vojská boli v Česko-Slovensku viac než 20 rokov).

Prezident chcel vytvoriť katolícky a stavovský štát, pokúšal sa eliminovať národnosocialistické tendencie. Jeho konflikty so šéfmi paramilitantnej Hlinkovej gardy, ktorá spolupracovala s Nemcami, boli riešené na salzburských rokovaniach v júli 1940 s Nemeckom. V nej si Nemci zaistili výmenu dôležitých postov vo vláde v prospech germanofilského Tukovho krídla.

Židovská otázka

Tukova vláda, podobne ako mnoho iných vlád štátov nemeckej sféry vplyvu, splnila nacistické požiadavky na zavedenie protižidovskej legislatívy na Slovensku, urobila tak však medzi prvými a s až prílišnou horlivosťou. Publikácia E. Nižňanský, Holokaust na Slovensku, 1-5. Bratislava: NMS/ZNO, 2001-2004 napríklad dokazuje, že vtedajšia slovenská vláda spolupracovala s Nemcami a organizovala deportácie.

Vo zvestiach Ministerstva školstva a národnej osvety, Ročník IV. zo dňa 15. septembra 1941, pod hlavičkou ZÁKONY A NARIADENIA bolo uverejnené Nariadenie (číslo 105) zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov. Nariadenie vymedzuje pojem Žid, stanovuje evidenciu a označenie Židov (žltá šesťcípa hviezda na vonkajšom odeve), a súčasne stanovuje výšku peňažného trestu za nenosenie označenia. Vymenúva tiež všetky obmedzenia, čo všetko Žid nesmie vykonávať, kam nesmie vkročiť a pod. Nariadenie deklaruje majetkoprávne postavenie Židov, obmedzuje nakladanie s finančnými prostriedkami, prikazuje prevod židovských poľnohospodárskych nehnuteľností do vlastníctva slovenského štátu, nariaďuje označenie „Židovský podnik“, atď. V § 255 tohto zákona jestvuje aj ustanovenie „Prezident republiky môže udeliť oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia“, ale aj „Oslobodenia možno kedykoľvek odvolať“.

Tiso, podobne ako mnohí ľudia vo vtedajšej Strednej Európe, mal protižidovské názory (čo potvrdzujú aj jeho listy z konca 2. svetovej vojny). Hoci ako aktívny katolícky kňaz bol/musel byť proti násiliu – aj proti násiliu voči Židom. Na jeho úlohu v deportácii Židov zo Slovenska vládnu rôzne názory. Zaistil okolo 2 000 osobám prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona a na jeho osobnú žiadosť bola do tzv. Židovského kódexu vôbec zaradená možnosť prezidentských výnimiek z tohto zákona. (Presné číslo osôb s výnimkou a či je to vysoké alebo nízke číslo, zostáva sporné.) Niektoré zdroje hovoria o tom, že Tiso mlčky podporoval deportácie; ďalšie zdroje hovoria o tom, že prvé deportácie sa konali za jeho chrbtom. 15. mája 1942 podpísal Zákon o vysťahovaní Židov, ktorý pol roka pred oficiálnym zrušením deportácií spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov (ako sa vtedy verilo), a ktorý podľa názorov Tisových priaznivcov mal za cieľ utvoriť legálny podklad na ochranu aspoň určitých skupín židov (Židia s výnimkami od prezidenta alebo vlády, Židia s nežidovským manželom) pred vysťahovaním. [[ Deportácia]] Židov zo Slovenska začala v marci 1942, bola napriek silnému odporu Nemecka zastavená v októbri 1942, keď sa už nedali viac obchádzať fakty, že Nemecko nie „len“ zneužívalo Židov ako pracovné sily, ale ich aj zabíjalo v koncentračných táboroch, a keď na Slovensku vznikli rozsiahle verejné protesty. Slovensko bolo prvou krajinou nemeckej sféry vplyvu, ktoré zastavilo deportácie Židov, no 57 752 z nich (75% slovenských Židov) bolo vtedy už deportovaných, väčšinou do Osvienčima. Medzi októbrom 1942 a októbrom 1944 Slovensko bolo útočiskom pre Židov prenasledovaných v susedných krajinách.

Židovské deportácie sa znova začali v októbri 1944, keď sa sovietska armáda prebila k slovenskej hranici a po potlačení protinacistického Slovenského národného povstania. Nemecko sa rozhodlo okupovať Slovensko, čím krajina stratila aj zvyšok nezávislosti. Počas okupácie, v čase keď Tiso zotrvával v prezidentskom úrade, bolo deportovaných 13 500 Židov a uväznených ďalších 5 000.

Citáty

Štátna politika môže byť úspešná iba vtedy, keď vychádza z reality a nezamieňa reálne možnosti s fikciou. (Tiso v pražskom parlamente, 21. marec 1938)

Keby raz Nemci sem prišli, ľahko by sme sa ich nezbavili (Tiso, 11. marec 1939)

Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem! (Tiso, 13. marec 1939 po predložení prvotných požiadaviek Nemecka, ktorými Hitler podmienil vzatie Slovenska pod ochranu Ríše a znamenali praktické obsadenie veľkej časti západného Slovenska a jeho úplné podriadenie Nemecku)

Tiso je prekážkou pre národnosocialistický vývoj Slovenska (referent nemeckého veľvyslanectva v správe do Berlína, 16. august 1940)

Neviem, či sa ich podarí zastaviť… šialencov. Šialenci sú dvaja: Tuka, ktorý jedná, a Tiso… kňaz, ktorý tomu necháva voľný priebeh. (arcibiskup Domenico Tardini, 25. marec 1942 v komentári k príkazu Svätého stolca interevenovať proti deportáciám, ktorý bol určený Burziovi, vatikánskému chargé d’affaires na Slovensku)

Narvhujem zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života. (Viliam Široký, člen KSS, jún 1942)

Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka?... Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? ... že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu. (Jozef Tiso, Holíč, 16. august 1942)

Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka?... Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? ... že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu. (Jozef Tiso, Holíč, 16. august 1942)

…Tiso jim [Slovákom] zabezpečil, že žijí. Nepodepsal žádný z vynesených rozsudků smrti, takže se posud na Slovensku nepopravovalo. Podepsal 2000 výjimek ze židovského kodexu. Oklestil moc [Hlinkovej] gardy, takže je z ní fraška. Tiso odstranil Tuku z předsednictva strany. Macha tam nepustil. Politických škol strany využil k orientaci strany proti Tukovi, který nedostal ani z jedné pozdravný telegram. Ve státní správě potírá maďarony, kteří se tam dostali s autonomisty… (jedna z pravidelných tajných správ o situácii na Slovensku písaná Dr. Jaromírom Kopeckým do Londýna, 9. marec 1943)

Toľko ráz som to už povedal a teraz opätovne zdôrazňujem, že my nebojujeme proti Rusom, ale bojujeme proti boľševikom. Dnes na tomto fronte nie sú Rusi, ale boľševici. A ja s boľševikmi ani vtedy nechcem mať nič, keby ten boľševik bol Slovák a tobôž ruský boľševik. (Jozef Tiso, jún 1943)

Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí nielenže uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho prirodzené právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa. Sme si však celkom istí, že táto „vina“ je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou. (Tiso, list doručený do Vatikánu 19. december 1944)

Po vojne

Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945, ušiel cez Rakúsko do Bavorska. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde, bol odsúdený za zradu na trest smrti obesením. Napriek protestom pápeža a velkej časti slovenskej verejnosti bol popravený 18. apríla 1947.

Externé odkazy

• Slovo /Slovenský holokaust
• Mýtus Tiso