Sergijev Posad

SERGIJEV POSAD A KLÁŠTOR SV. TROJICE

Sergijev Posad

·ruské mesto, administratívne centrum Sergijevo–Posadského regiónu moskovskej oblasti

·rozprestiera sa 71 km od Moskvy na rieke Končura

·do roku 1919 sa mesto nazývalo Sergijevskij Posad (alebo aj Sergijev Posad), v rokoch 1919-1930 sa pomenovanie zmenilo na Sergijev a neskôr, v rokoch 1930-1992, na Zagorsk. Od roku 1992 nazývajú mesto opäť Sergijev Posad

·počet obyvateľov je 114,1 tisíc (2005); v roku 1987 to bolo len 25 000 obyvateľov

Sergijev Posad patrí medzi miesta, do ktorých sa ich návštevníci radi neustále vracajú. Starobylé a neobyčajne malebné mesto umelcov, drevorezbárov a výrobcov hračiek vyrástlo z dedín a osád, ktoré obklopovali Kláštor sv. Trojice (Troice - Sergijeva lavra) – jeden z najstarších a najuctievanejších kláštorov v Rusku, historické centrum ruského pravoslávia.

Založenie Kláštora sv. Trojice (Troickij monastyr)

Kláštor sv. Trojice (Trojický kláštor) založil v polovici 14. storočia „najsvätejší zo svätých Starej Rusi“ Sergij Radonežský, ktorý je symbolom jednoty a znovuzrodenia Ruského štátu

Sergij Radonežský spolu so svojim bratom Stefanom prijali mníšsky stav a odišli do lesov, obklopujúcich mesto Radonež, z ktorého pochádzali. Pätnásť kilometrov od neho našli opustené miesto, kde mohli viesť samotársky mníšsky život. Tu, na veľkom kopci, obmývanom riečkou Končura, postavili bratia malú svätyňu – prvú celu budúceho kláštora. Stefan, ktorý ťažko znášal útrapy samotárskeho života, opustil brata a zanechal ho napospas jeho osudu. No, netrvalo dlho a na miesto Sergijovho bydliska sa začali schádzať mnísi, ktorí podobne ako on hľadali pokoj a samotu. Postupne sa im spoločnými silami podarilo zo skromného obydlia vybudovať najbohatší a najvýznamnejší kláštor v Rusku. Autorita sv. Sergija a viera v jeho ochrannú silu priniesli ním založenému kláštoru slávu. Mnísi, ktorí tu prebývali, zakladali potom podobné kláštory na mnohých miestach krajiny.

Trojický kláštor v 15. – 17. storočí

Ako vyzeral pôvodný kláštor môžeme len hádať, lebo v roku 1408 do tla zhorel. Jeho obyvatelia, na čele so žiakom a nástupcom sv. Sergija, igumenom Nikonom, stihli ujsť, no už niekoľko rokov po ich návrate kláštor znovu postavili. Najstaršou zo zachovaných architektonických pamiatok je Trojický' chrám'. Bol postavený v roku 1422 na počesť sv. Sergija Radonežského a stal sa jedným z prvých pútnických miest v Rusku. Na výzdobu interiéru Trojického chrámu boli pozvaní majstri na čele s významnými maliarmi ikon Daniilom Čornym a Andrejom Rubľovom. Bohužiaľ, fresky, ktoré vytvorili sa nezachovali, v 17. storočí boli premaľované novými, no zachoval sa ikonostas chrámu, ktorý dodnes zdobí štyridsať ikon od majstrov 15. storočia. Rubľovova ikona Najsvätejšia Trojica (Troica), ktorú namaľoval pre Trojický chrám, je v známa na celom svete, ako jeden zo symbolov staroruskej kultúry.

Na príkaz a za prostriedky Ivana Hrozného postavili najväčší chrám kláštorného komplexu - Chrám Nanebovzatia Panny Márie (Uspenskij sobor). Predpokladá sa, že podnetom na začatie stavby bolo víťazstvo Ivana Hrozného nad Kazanským a Astrachanským chanátom. Vzorom na stavbu tohto chrámu slúžil Chrám Nanebovzatia Panny Márie Moskovského Kremľa. Napriek tomu sa stavby od seba líšia: moskovský „sobor" je postavený z tehál a nie z bieleho kameňa, je väčší rozmerom, má hrubšie steny a menej zložitú štruktúru malieb. Po čase sa cár Ivan Hrozný prestal o chrám i kláštor zaujímať a financovať ich. Okrem toho tu v roku 1567 vypukol požiar a všetky tieto okolnosti spomalili tempo dostavby. Chrám bol vysvätený až po smrti Ivana Hrozného, maľby dokončili až o sto rokov neskôr, v roku 1684. Takmer celý interiér chrámu vyzdobilo tridsaťpäť umelcov len za sto dní. Ikony nachádzajúce sa na ikonostase Chrámu Nanebovzatia Panny Márie pochádzajú zo 16. – 17. storočia.

V komplexe stavieb Trojického kláštora sa okrem iného nachádzajú i Nemocničné izby (Boľničnyje palaty) pre ochrancov kláštora z rokov 1635 – 1638 s kostolom. Ten je zasvätený sv. Zosimovi a sv. Savvatijovi. Izby a kostol predstavujú zaujímavé spojenie občianskej stavby s kultúrnym objektom. Pri západnej stene Uspenského chrámu je hrobka rodiny cára Borisa Godunova. V roku 1682 a neskôr i v roku 1689 sa tu skrýval i budúci cár Peter Veľký s bratom Ivanom a cárovnou Sofiou.

Trapézna sieň (miestnosť, ktorá slúžila na stolovanie) kláštora s Chrámom sv. Sergija je jednou z mála pamiatok ruskej architektúry 17. storočia, ktoré sa zachovali dodnes v takmer nezmenenej podobe. V kostole sa nachádza knižnica, v ktorej je zozbieraných najviac starých rukopisov a tlačených kníh na území Ruska. Trojický kláštor bol miestom, v ktorom často trávili čas i ruskí panovníci. Na tieto účely tu boli vybudované Cárske paláce (Carskije čertogi), ktoré ohromujú prepychom a krásou. V rokoch 1693 – 1699 bol postavený Chrám Jána Krstiteľa (Nadvratnaja cerkov sv. Ioanna Predteči) – symbol novej doby a vzniku nových vzťahov medzi štátom a cirkvou.

Sergijev Posad a Trojický kláštor v 18. storočí

V roku 1744 dcéra Petra I. Jelizaveta Petrovna premenovala kláštor (rus. monastyr) na lavru, tak vzniklo súčasné pomenovanie: Troice-Sergijeva lavra. Okolité dediny sa pripojili ku kláštoru, začali tu vznikať nové domy, ulice rozvíjali sa remeslá a obchod. V roku 1782 na príkaz Kataríny II. bol Sergijev Posad vyhlásený za mesto so svojím erbom a radnicou. Ale hlavné slovo mal stále Trojický kláštor a hlava cirkvi – metropolita Platon, ktorý bol zároveň duchovným radcom Kataríny II.

V tomto období začali vznikať stavby, na architektúre ktorých sa prejavili západné vplyvy. Takou stavbou je napríklad chrám, postavený v barokovom štýle na počesť smolenskej ikony Divotvornej Matky Božej (Smolenskaja čudotvornaja ikona Božiej Materi).

Veľkosť a sláva ruských kláštorov sa často spája s výškou a krásou ich zvoníc. Päťposchodová Zvonica Trojickej lavry je dôstojným symbolom jej významu v histórii krajiny. Predstavuje jednu z najväčších pamiatok ruskej architektúry 18. storočia a zároveň je to najvyššia zvonica v Rusku (viac ako 87 metrov). Je v nej zabudovaných okolo päťdesiat zvonov. Najstarší je NikonovskýKurzíva zvonKurzíva z r. 1420 a Labuť Kurzívaz r. 1594), ktorý kláštoru venoval Boris Godunov. V roku 1784 boli vyrobené na príkaz Jekateriny II. hodiny s orlojom.

19. – 20. storočie

Na konci 19. a začiatkom 20. storočia sa v Troickom kláštore vykonávali mnohé prerábky, ktoré poškodzovali starobylý charakter architektonického komplexu. Len vďaka reštaurátorským prácam v 40. – 60. rokoch 20. storočia sa unikátne pamiatky dostali do pôvodného stavu.

V roku 1993 bol kláštorný komplex zaradený do Svetového dedičstva UNESCO.

[1]