Štefan Prvokorunovaný
| Štefan Prvokorunovaný | |
| kráľ Srbska | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Nemanjičovci |
| Panovanie | 1217 - 1228 |
| Nástupca | Štefan Radoslav |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 1166 |
| Úmrtie | 24. september 1227 |
| Pochovanie | Monastier Studenica |
| Vierovyznanie | pravoslávne kresťanstvo |
| Rodina | |
| Manželka |
Evdokia Angelina Komnénovná a Anna Dandolová |
| Potomstvo |
Štefan Uroš I., Štefan Radoslav, Štefan Vladislav I., Sáva II. Srbský, Komnéna Nemanjićová |
| Otec | Štefan Nemanja |
| Matka | Anna Nemanjićová |
| Odkazy | |
 | Štefan Prvokorunovaný (multimediálne súbory na commons) |
Stefan II. Nemanjić (srb. Стефан Немањић; * 1166 – † 24. september 1228), tiež známy ako Štefan Prvokorunovaný (srb. Стефан Првовенчани) bol veľký župan Rašky (1196 - 1217) a prvý srbský kráľ (1217 - 1228) z dynastie Nemanjićovcov.
Štefan bol druhým synom Štefana Nemanju. Na začiatku svojej vlády musel bojovať o trón so svojím starším bratom Vukanom, ako aj viesť aktívnu zahraničnú politiku, manévrovať medzi Uhorskom a Byzantskou ríšou. V roku 1217 dostal korunu od pápeža, pričom zachoval vedúcu úlohu pravoslávia v krajine, a o dva roky neskôr sa mu podarilo dosiahnuť vytvorenie autokefálnej srbskej pravoslávnej cirkvi. Počas vlády posilnil zahraničnopolitické postavenie krajiny a prispel aj k jej vnútornému rozvoju.
Štefan sa stal jedným z prvých autorov Životov svätcov, jeho štýl neskôr prevzali iní autori ako vzorový. Bol kanonizovaný srbskou pravoslávnou cirkvou.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Presný dátum a miesto narodenia Štefana nie sú známe. Pravdepodobne sa narodil okolo roku 1166, keď sa jeho otec Štefan Nemanja stal veľkým županom Rašky. Bol druhým synom v rodine, jeho starším bratom bol Vukan a mladším Rastko. Mal tiež dve sestry - Eufémia a Elena. Prvé informácie o Štefanovi pochádzajú z prameňov z roku 1190 a súvisia s prímerím medzi Srbmi a Byzanciou. Jednou z podmienok mieru bolo manželstvo medzi Štefanom a dcérou byzantského cisára Alexia III. Angela Eudokiou, ktoré aj bolo uzavreté približne v roku 1191.[1]
Na počiatku 90. rokov 12. storočia zaberalo Srbsko, vtedy známe ako Raška, rozsiahle územie vďaka diplomatickým a vojenským úspechom Štefana Nemanja. Severnú hranicu tvorili územia medzi riekami Morava a Západná Morava. Na východe bola hranica v blízkosti mesta Vranje. Na juhu sa Raška rozprestierala na území Kosova, Chvosna (súčasná Metochija), na sever zhruba od Škodera. Na západe k majetkom Štefana Nemanju zahŕňali Dukľu, Travuniju a Zachumje. Podľa hodnotenia srbského historika Zeljka Fafriča sa Raška stala mocným štátom.
Keď sa Štefan oženil s byzantskou princeznou, získal titul sebastokratora a získal značný vplyv na dvore svojho otca Štefena Nemanju. V roku 1196 zvolal Nemanja snem do Ríma, kde oznámil svoju túžbu odovzdať trón Štefanovi. Dôvody, prečo si Nemanja vybral svojho stredného syna Štefana a nie staršieho Vukana, nie sú známe. Možno určitú úlohu zohrala skutočnosť, že Vukan bol katolík. Jestvuje aj mienka, že hlavným dôvodom bolo manželstvo Štefana s Eudokiou, a teda mal blízky vzťah s byzantským cisárom. Mladší syn Nemanju Rastko bol v tom čase už v monastieri na hore Athos, kde bol postrihnutý na mnícha pod menom Sáva [2]. Vukan zostal vládcom Dukly, Toplice, Chvosna a Trebinje a vyhlásil sa za kráľa.[3][4]
O niekoľko rokov neskôr sa Vukan začal pripravovať na vojnu so Štefanom. Spoliehal sa na podporu tej časti obyvateľstva Dukly, ktorá vyznávala katolicizmus, ako aj tých, ktorí boli nespokojní s pripojením Dukly k Raške. Bezprostredne po odovzdaní moci Štefanovi Vukan čakal, ale v roku 1198 podnikol prvé kroky, aby sa zmocnil trónu. Dôvodom bol vpád uhorského princa Ondreja do Chorvátska, Dalmácie a Zachumia, pretože mal spor so svojím bratom, kráľom Imrichom. Podľa srbského historika Vladimíra Čorovića boli pre Vukana príkladom Ondrejove výpady, a medzi nimi bolo uzavreté spojenectvo.[5] Vukan sa tiež obrátil na pápeža a vyzval ho, aby posilnil vplyv katolicizmu na jeho krajinu.[6][7] Hoci pápež poslal dvoch legátov do Dukly, nechcel zasahovať do vnútorných záležitostí Srbov a poslal vyslancov aj k Štefanovi. Na druhej strane sa Štefan, ktorý sa bál katolíckej únie proti sebe, tiež stretol s rímskym pápežom a požiadal ho, aby poslal do Srbska korunu. V snahe dokázať vernosť Rímu sa odhodlal v roku 1201 na demonštratívne prerušenie vzťahov s Byzanciou a poslal svoju manželku Eudokiu do Konštantínopolu, obvinil ju zo zrady a z toho, že bola údajne chorá na svrab.[5][7] V Konštantínopole toto Štefanovo gesto nechopili ako politické a považovali manželstvo za zrušené.[6]
Medzitým sa Vukan a uhorský kráľ Imrich postavili proti Štefanovej korunovácii. Snažiac sa tomu zabrániť vtrhli do Rašky. Podľa údajov Simu Čirkovića sa to stalo v roku 1202.[8] Štefanove jednotky boli porazené, on sám utiekol do Bulharska. Vukan sa stal Veľkým županom Rašky a uznal uhorskú suverenitu. Imrich pripojil oblasť východne od Moravy k svojmu územiu a k svojmu titulu pridal „Kráľ Srbska“.[9][8] Už v nasledujúcom roku však vypukla vojna medzi Uhrami a Bulharmi, v dôsledku čoho Uhri opustili novo obsadené územia vrátane Braničeva.[7] Porážku Uhrov využil Štefan, ktorý začal bojovať proti Vukanovi. Po sérii víťazstiev sa Štefan okolo roku 1205 opäť stal Veľkým županom, Vukan zostal vládcom Dukly.[8] Dôležitú úlohu pri ďalšom zmierení medzi bratmi zohrával Sáva Nemanjić.
Málo sa vie o vláde Štefana v nasledujúcich rokoch. Počas tohto obdobia syn Vukana Juraj vládol v Dukle, nerešpektujúc Štefanov názor. V marci roku 1208 Juraj prisahal vernosť dóžovi Benátok. Po smrti kráľa Bulharska Kalojana v roku 1207 Štefan pomohol jeho príbuznému Strezovi,[10] ktorý utiekol z Bulharska. S pomocou srbskej armády Strez obsadil časť Macedónska až po Vardar a mohutnú pevnosť Prosek ustanovil za svoje sídlo. V roku 1214 začal bulharský cár Boril a cisár Latinskej ríše Heinrich vojnu proti Srbsku. Štefanovi sa ich podarilo rozbiť v blízkosti Niša, keď uprostred noci útočil na ich tábor. V snahe pomstiť sa Borilovi a Heinrichovi sa mu podarilo zlákať Streza na svoju stranu, ale ten počas príprav na pochod proti Srbsku zomrel v roku 1214. V dôsledku toho sa nový vpád neuskutočnil.
Územie Strezu bolo obsadené kráľovstvom Solún a ríšou Epirus,[7] pričom severné Macedónsko bolo pripojené k Epiru. To vyvolalo spor medzi jeho vládcom Michaelom I. Komnénom Dukom a Štefanom Nemanjićom, ale vojna nevypukla, pretože Michaela v roku 1215 zabil jeden z jeho služobníkov. Nový vládca Epiru Teodor Komnénos Doukas rýchlo uzavrel mier so Štefanom, a po krátkom čase vydal za jeho syna Radoslava svoju dcéru Annu.[5][11][8]
V roku 1216 uzavreli cisár Heinrich a uhorský kráľ Ondrej spojenectvo proti Srbsku a žiadali, aby Štefan prišiel do Nišu na rokovania. Štefan sa domnieval, že hlavným cieľom spojencov je dobyť krajinu a zvrhnúť ho, a preto sa rozhodol rozdeliť túto alianciu. Vzhľadom na to, že dlhé obdobie nemal spory s Ondrejom, stretol sa so svojím bratom Sávom v blízkosti modernej Čuprije. Po rokovaniach Ondrej odmietol vojnu a stal sa sprostredkovateľom medzi Štefanom a cisárom Heinrichom. Posledne menovaný požadoval aspoň malú oblasť ako platbu za mier, ale bol odmietnutý a bol nútený opustiť Srbsko.[5][10]
Približne v tom istom období sa Štefan oženil s Anne Dandolovou, vnučkou mocného benátskeho dóžu Enrica Dandola.[12][7] Možnosť vojny s Uhorskom a Latinskou ríšou na neho urobila silný dojem a v roku 1217 znova požiadal pápeža o korunováciu, ktorá sa udiala v tom istom roku. Tento krok znamenal faktické odmietnutie orientácie Srbska na pravoslávne krajiny, čoho sa pridŕžal otec Štefana Nemanja aj samotný Štefan. V opozícii voči Štefanovi povstal jeho brat Sáva, ktorý opustil krajinu a odišiel na Athos, ako aj časť šľachty.[5][4] Korunovácia zároveň umožnila Štefanovi pripojiť Duklu. Od tej doby sa volal „Kráľ všetkých krajín Rašskej zeme a Dalmácie a Travúnie a Zachumja“.[7]
Čoskoro došlo v balkánskych krajinách k významným zmenám. Nový vládca Latinskej ríše, Pierre II de Courtenay, začal vojnu s Epirom, ale bol porazený a zomrel v zajatí. Bulharský cár Boril prehral v zápase o trón s Ivanom Asenom a bol oslepený. Uhorský kráľ Ondrej sa zúčastnil na piatej križiackej výprave a po svojom návrate zistil, že jeho krajina je v chaose a s prázdnou pokladnicou. Na Balkáne tak zostali len dve krajiny, ktoré si zachovali stabilitu a silu - Srbsko a Epirus. Za týchto okolností sa Štefan Nemanjić rozhodol vrátiť na predchádzajúcu politickú líniu, ktorá predstavovala smerovanie na pravoslávne krajiny. Zmieril sa so svojím bratom Sávom, ktorý ho vyzval, aby vytvoril autokefálnu srbskú cirkev. Do tej doby spravovali cirkev v Srbsku Ochridskí arcibiskupi, ktorí boli podriadení Epiru. S cieľom vytvoriť nezávislú cirkev Sáva odišiel do Nicei, kde ho srdečne prijal cisár a patriarcha. Napriek protestom arcibiskupa z Ochridu sa srbská cirkev stala autokefálnou. Na jej čelo bol ustanovený Sáva.[5][13] Bola založená samostatná cirkev so srbskou cirkevnou hierarchiou a bohoslužbou v slovanskom jazyku. Pretože Sáva bol šikovný politik a vzdelaný kazateľ, podaril sa mu obrátiť mnoho prívržencov bohomilskej herézy na pravoslávie, a to najmä spomedzi zástupcov panovníkov (feudálnych pánov). Za Sávu bolo založených sedem nových biskupstiev[8] a centrom arcibiskupstva sa stal monastier Žiča, postavený v tom čase (pri sútoku Ibara so Západnou Moravou), ktorému kráľ Štefan udelil rozsiahle pozemky.[14]
Korunovácia Štefana vyvolala prudký hnev uhorského kráľa Ondreja, ktorý sa o nej dozvedel po návrate z krížovej výpravy.[12] Ondrej začal s prípravami na vojnu, ale čoskoro si uvedomil, že vyčerpané Uhorsko to nezvládne. Sáva Nemanjić prišiel na jeho dvor a po rokovaniach sa Ondrej zmieril s existenciou iného kráľovstva v okolí. Čoskoro sa vzťahy medzi oboma krajinami znormalizovali.[5]
Na konci jeho vlády, Štefan, nasledujúc príklad svojho otca a brata, sa nechal postrihnúť na mnícha pod menom Simon. Niekoľko rokov predtým trpel chorobami, ktoré vážne ohrozili jeho zdravie.[11] Ako napísal Vladimír Čorović, svojmu nástupcovi Radoslavovi zanechal štát s upravenou vnútornou štruktúrou a pevnými vzťahmi so susedmi. Podľa historika Milivoje Pajovića, počas svojej vlády Štefan pripojil k Srbsku krajiny východne od Niša a Vranje, Inogošte, Preševo, Binačka-Moravu, Gorni-Polog, Doni-Polog a Prizren.[7] Štefan zomrel v roku 1227 alebo 1228. Jeho nástupcom sa stal najstarší syn Radoslav.[5][11][4]
Spisovateľská činnosť[upraviť | upraviť zdroj]
Štefan Prvokorunovaný sa stal jedným z najväčších predstaviteľov srbskej stredovekej literatúry. Jeho diela, ktoré mali prevažne právnu povahu, sa vyznačujú citovou nasýtenosťou. Kráľ Štefan napísal tieto diela:[15]
- „Listina monastieru Chilandar“ (srb. Хиландарска повеља). Bola napísaná medzi rokmi 1200 a 1202. Dokument potvrdzuje právo monastiera vlastniť pozemky, ktoré udelil Štefan Nemanjom, a tie územia, ktoré dal monastieru udeliť sám Štefan Prvokorunovaný. Okrem právnych hľadísk text obsahuje aj poetický opis monastiera Chilandar a niektoré podrobnosti zo života Štefana Nemanju. „Listina Chilandarskému monastieru“ bola následne široko využívaná inými autormi srbskej stredovekej literatúry.[15]
- „Život svätého Simeona“ (srb. Живот светог Симеона). Nie je známe, kedy Štefan začal túto prácu, pravdepodobne v roku 1208. „Život“ bol dokončený v roku 1216. Je venovaný otcovi Štefana - Štefanovi Nemanjovi, ktorý bol postrihnutý na mnícha pod menom Simeon. Toto dielo je jeho podrobným životopisom a zároveň je to jeho prvý životopis. Štefan Prvokorunovaný v „Živote“ si ako prvý spomedzi srbských spisovateľov dal za cieľ osláviť Štefana Nemanju ako svätca.
- „Listina Dubrovníku o priateľstve a obchode“ (srb. Повеља Дубровнику о приjатељству и трговини). Bola napísaná medzi rokmi 1215 a 1217. Pôvodina je uložená v Štátnom archíve v Dubrovníku. V tomto krátkom texte Štefan Prvokorunovaný zaručuje občanom Dubrovníka právo na voľný a bezpečný obchod za určitých podmienok.[15]
- „Listina monastieru Žiča“ (srb. Повеља манастиру Жича). Monastier Žiča bol postavený za účasti Štefana a jeho brata Rastka, ktorý sa neskôr stal svätým Sávom. Listina monastieru bola napísaná v roku 1219, v rozmedzí rokov 1224 a 1227 bola opäť vydaná a podstatne doplnená. Pôvodné dokumenty neboli zachované, texty boli zdvojené na stenách monastiera.
- „Listina pre monastier Svätej Bohorodičky na Mlete“ (srb. Повеља манастиру Свете Богородице на Мљету). Bola napísaná okolo roku 1220. V ňom kráľ Štefan poukazuje na to, že si ho Pán vybral za následníka svojho otca Štefana Nemanju a vyhlasuje horlivú službu Bohu podľa vzoru svojho otca.[15]
Rodina[upraviť | upraviť zdroj]
Sú známe mená dvoch Štefanových manželiek - Eudokie a Anny. Zeljko Fajfrić navrhol, že po Eudokii mal Štefan ešte inú ženu, ktorej meno nebolo zachované. Celkovo mal päť detí - štyroch synov a dcéru:[11]
Traja synovia Štefana - Radoslav, Vladislav a Uroša - sa neskôr stali kráľmi.[11]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ . Dostupné online.
- ↑ Стеван Немања 1997.
- ↑ Немања уступа престо сину Стефану 1998.
- ↑ a b c Листая страницы сербской истории 2014.
- ↑ a b c d e f g h Латинско Царство и стварање Српске Краљевине 1997.
- ↑ a b Сукоби међу браћом 1998.
- ↑ a b c d e f g Пајовић М. 2014.
- ↑ a b c d e Чиркович 2009.
- ↑ Вуканова победа и пораз 1998.
- ↑ a b Успеси у спољној политици 1998.
- ↑ a b c d e Смрт краља Стефана Првовенчаног 1998.
- ↑ a b Србија као краљевина 1998.
- ↑ Црквена независност 1998.
- ↑ История Югославии 1963.
- ↑ a b c d . Dostupné online.