Žltá rieka
| Chuang-che | |
| čín. 黃河 | |
| rieka | |
 Vodopády Hukou nachádzajúce sa na rieke Chuang-che
| |
| Štát |  Čína
|
|---|---|
| Prameň | Kchun-lun |
| - výška | 4 800 m |
| Ústie | Žlté more |
| - výška | 0 m |
| Dĺžka | 5 464 km |
| Povodie | 752 000 km² (75 200 000 ha) |
| Prietok | |
| - priemerný | 2 571 m³/s |
 Rieka na mape
| |
| Wikimedia Commons: Huang He | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Žltá rieka (- slovenský normovaný názov)[1] alebo Chuang-che (čín. 黃河, 
Huáng Hé – Chuang che) je rieka na východe Číny, s dĺžkou 5 464 km druhý najdlhší tok tejto krajiny. Povodie má rozlohu 752 000 km². Názov Žltá rieka, po prvýkrát doložený pred dvoma tisícročiami v období dynastie Chan, výstižne charakterizuje sfarbenie rieky spôsobené unášanou zeminou. Stredné a dolné povodie Žltej rieky je kolískou čínskej civilizácie.
Priebeh toku[upraviť | upraviť zdroj]
Žltá rieka začína svoj tok v provincii Čching-chaj na Tibetskej náhornej plošine v nadmorskej výške 4 800 m pod horou Jagra Dagze na severnom úbočí pohoria Bajan Char (východná časť horského pásma Kchun-lun). Na hornom toku pretína kotlinu Odon Tala a preteká veľkými jazerami Ngoring a Gyaring. Na tomto úseku dosahuje priemerného spádu 10 ‰ a kľukatí sa tiesňavami medzi juhovýchodnými výbežkami Kchun-lunu a Nanyšanu, pričom vytvára kaskády a vodopády. Nad Lan-čou je zadržaná priehradou Liou-ťia-sia (1968) a výrazne zmnožuje svoj prietok o vody riek Tchao a Chuang a opúšťa hory ako veľká horská rieka s búrlivým tokom. Stáča sa k severu a vytvára mohutný oblúk. Najprv tečie na sever po západnom okraji pustej plošiny Ordos, potom na východ cez rovinu Che-tao a nakoniec za Pao-tchou späť na juh cez planinu Löss, ktorou silno eroduje, keď sa prediera až niekoľko sto metrov mocnými sprašovými vrstvami. Striedajú sa tu hlboké úzke údolia a ich rozšírenie. V mieste priliehavo zvanom Chu-kchou alebo Hrdlo kanvice (壶口, Húkǒu) vytvára pôsobivé kaskády. Tok sa tu medzi skalami zužuje z 500 na necelých 50 m a prepadá sa vodopádom o 17 m nižšie. V týchto polopúštnych a stepných úsekoch, ktoré sú dlhé približne 2 000 km sa vodnosť rieky zvyšuje len nevýznamne a na severe, kde sa voda využíva na zavlažovanie a stráca priesakmi dokonca klesá. Na strednom toku je spád v priemere 0,74 ‰. Prijíma Wu-ding-che, Wej-che a Fen-che, ktoré tiež obsahujú mnoho nánosov a majú žltú farbu. Pri Tchung-kuane, kde prijíma rieku Wej a obracia sa o 90° k východu, preteká v pohorí Šan-sia údolím San-men-sia (Tri brány (三门峡 Sānménxiá)) s mohutnou priehradou rovnakého mena (1960), nasleduje nová priehrada Siao-lang-ti (2000). Posledných 700 km preteká Veľkou čínskou rovinou, kde míňa starobylé mesto Luo-jang, od Čeng-čou a Kchaj-fengu potom pozvoľna (spád dolného toku činí 0,12 ‰) tečie šírou náplavovou rovinou k severovýchodu skrz mesto Ťi-nan a vylieva sa mohutnou deltou do zálivu Po-chaj.
Najväčšími prítokmi rieky sú: Paj-che (白河), Čierna rieka (黑河), Chuang šuej (湟水), Cu-li-che (祖厉河), Čching-šuej-che (清水河), Ta-chej-che (大黑河), Kchu-jie-che(窟野河), Wu-ting-che (无定河), Fen-che (汾河), Wej-che (渭河), Luo-che (洛河), Čchin-che (沁河), Ta-wen-che (大汶河)
Zmeny priebehu dolného toku a ústia[upraviť | upraviť zdroj]
V plochej krajine dolného toku zmenila po pretrhnutí hrádzí rieka za posledných 4000 rokov približne dvadsaťkrát dramaticky svoj beh, pričom sedem povodní malo katastrofálne dôsledky. V najstarších dobách do roku 602 pred Kr. tiekla od dnešného Čeng-čou pozdĺž východného úpätia hôr takmer k severu. Potom menila svoj tok v rokoch 11, 893, 1048 a 1194, kedy prebiehala zhruba v dnešnom smere, ale o niečo severnejšie. Výrazné zmeny nastali v rokoch 1289 a 1324, kedy Žltá rieka obrátila od Kchaj-fengu svoj tok k juhovýchodu a spolu s riekou Chuaj sa vlievala do mora južne od Šantungského polostrova. Od roku 1853 tečie v dnešnom koryte okrem krátkeho obdobia rokov 1938 až 1947, kedy v dôsledku vyhodení hrádzí do vzduchu počas vojny vtekala do mora južne od Šantungského polostrova.
Vodný režim[upraviť | upraviť zdroj]
Zdrojom vody sú prevažne dažďové zrážky a v horskej časti povodia aj snehové. Hoci nie je Žltá rieka o veľa kratšia ako Jang-c’-ťiang, vodnosťou sa jej zďaleka rovnať nemôže. Príčina tkvie v tom, že veľká časť z 752 000 km² rozľahlého povodia Žltej rieky pripadá na oblasti neoplývajúce zrážkami. Prietok Žltej rieky je dosť nepravidelný, pri ústí sa pohybuje okolo 1 500 až 2 000 m³/s. Postupne pozdĺž toku činí pri Lan-čou 1 105 m³/s, pri Pao-tchou 818 m³/s a pri Le-kchou 1 500 m³/s. Najvyšších vodných stavov dosahuje v júli a v auguste v období monzúnov. Maximálny prietok na dolnom toku dosahuje v priebehu bežného roka 22 000 m³/s a pri katastrofálnych povodniach až 30 000 m³/s. Ročný odtok činí 50 km³. Počas povodní stúpa hladina v tiesňavách o 10 až 20 m a na rovinách o 4 až 5 m. V zime má rieka vody najmenej a zamŕza na strednom toku na 2 až 3 mesiace a na dolnom toku na 2 až 3 týždne. V súčasnosti (2010) kvôli nedostatku vody rieka obvykle v lete vysychá 800 kilometrov pred ústím do mora.[2] Výnimočným fenoménom, ktorý dal rieke meno je však vysoký obsah častíc zeminy unášaných vodou. Priemerný obsah plavenín činí 36 kg/m³, čo je zďaleka najviac zo všetkých svetových riek. Nárazovito pritom tieto hodnoty môžu dosiahnuť až 600 kg/m³! Každým rokom tak rieka premiestni 1,5 miliardy ton materiálu. Z tohto množstva približne tri štvrtiny odplávajú do Pochajského zálivu, ktorý sa tak rok od roku zmenšuje o 290 m. Zvyšná jedna štvrtina plavenín sa ukladá na dolnom toku, kde jednak zanáša priehrady, a za druhé každým rokom zvyšuje úroveň ričneho dna o niekoľko centimetrov. Dôsledkom je, že rieka zovretá v priebehu storočí navyšovanými ochrannými hrádzami, tečie 3 až 10 m nad úrovňou okolitej krajiny. Hrádze vysoké 5 až 12 m dosahujú vrátane prítokov dĺžky 5 000 km.
Povodne[upraviť | upraviť zdroj]
Pokiaľ dôjde k jej vytrhnutiu sa z hrádzí, škody na ľudských životoch a majetku sú obrovské. Napríklad povodne v rokoch 1887 a 1931 si každá vyžiadala cez milión obetí, čo ich činí najhoršími živelnými pohromami v moderných dejinách ľudstva. Za čínsko-japonskej vojny dalo roku 1938 kuomintangské vedenie v zúfalom pokuse o zastavenie japonského postupu vyhodiť hrádze do vzduchu. Výsledkom bolo vtedy cez pol milióna mŕtvych.
Využitie[upraviť | upraviť zdroj]
Využíva sa vo veľkej miere na zavlažovanie na rovine Che-tchao a na dolnom toku. Vodná doprava je možná v dĺžke 790 km predovšetkým vo Veľkej čínskej rovine. Na rieke boli vybudované priehradné nádrže s vodnými elektrárňami (San-men-sia, Liou-ťia-sia). Povodie rieky patrí k husto osídleným oblastiam Číny. Na rieke ležia mestá Lan-čou, Jin-čchuan, Pao-tchou, Čeng-čou, Kaj-feng, Ťi-nan. Od polohy pri Žltej rieke odvodzujú svoj názov provincie Che-pej a Che-nan.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Zoznam exoným [online]. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, rev. 2011-06-01, [cit. 2016-12-17]. Dostupné online.
- ↑ CÍLEK, Václav. Sklizeň vody. Respekt, 2010-06-05.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žltá rieka
