Atentát
Atentát je útok na život významnej osoby prevedený z ideologických alebo politických dôvodov. Často býva používaný ako prostriedok anarchistických alebo teroristických skupín, poprípade inými extrémistickými skupinami.
Atentát je jeden z najstarších prostriedkov presadzovania politických záujmov silou. Atentáty je možné doložiť od najstaršej histórie. Filip II. Macedónsky, otec Alexandra Veľkého, alebo Julius Caesar boli najznámejšími obeťami. Rímski cisári a šítski imáni bývali častými obeťami atentátov. Táto prax bola známa aj v starovekej Číne.
Atentáty v dejinách[upraviť | upraviť zdroj]
V stredoveku boli kráľovraždy výnimočné, no počas obodbia renesancie boli atentáty na vládcov z politických či súkromných dôvodov opäť častejšie. Obeťami boli napr. Henrich III. Francúzsky, Henrich IV. Francúzsky alebo Viliam I. Oranžský.
V novodobej histórii bolo obetí atentátov čoraz viac. Len v Rusku boli spáchané v priebehu 200 rokov atentáty na štyroch panovníkov: Ivana VI., Petra III., Pavla I. a Alexandra II.. V USA boli obeťami tiež štyria prezidenti - Abraham Lincoln, James Abram Garfield, William McKinley, a John Fitzgerald Kennedy (pozri i smrť Johna F. Kennedyho). Ďalší prezidenti, ktorí boli cieľmi útokov prežili pokusy o atentát. Mnohí z útočníkov však nemali politické ciele, alebo boli mentálne postihnutí. Táto skupina útočníkov je dnes významnou hrozbou.
Dekódovanie nepriateľského spojenia zase umožnilo USA vykonať útok na japonského admirála Isoroku Jamamota pri leteckom presune. Niekoľko atentátov bolo tiež spáchaných na Adolfa Hitlera, ktorý nakoniec ukončil svoj život samovraždou.
Indický "otec národa" Mahátma Gándhí bol zastrelený rukou atentátnika 30. januára 1948 pre údajnú zradu hinduistov a Gándího snahu o mier s moslimami.
Atentáty súvisiace so Slovenskom[upraviť | upraviť zdroj]
V Európe atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este srbským nacionalistom rozpútal po sérii konfliktov prvú svetovú vojnu.
Počas druhej svetovej vojny došlo po prvý raz k atentátu špeciálne pripravenou jednotkou - obeťou bol zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich, ktorý zomrel po útoku česko-slovenských výsadkárov vyslaných exilovou vládou v Londýne.
Prvý pokus o atentát prišiel už pár mesiacov po vzniku ČSR, keď 8. januára 1919 na vtedajšieho premiéra Karla Kramářa vystrelil sedemnásťročný Alois Josef Šťastný. Premiérovi zachránilo život, že náboj zrejme nebol veľmi kvalitnej výroby.[1]
Aloisa Rašína (prvý československý minister financií) postrelil 19-ročný Josef Šoupal 5. januára 1923. Rašín zraneniu podľahol 18. februára 1923.[1]
Na prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka bolo plánovaných viacej atentátov. Zaujímavý je prípad ruského emigrant Pavel Timofejevič Gorgulov, ktorý v ČSR vyštudoval medicínu. 14. júna 1930 Masaryk na vlakovej stanici v dave ľudí očakával aj Gorgulov ktorý, mal vo vrecku revolver a bol pripravený prezidenta zastreliť. O dva roky neskôr, 6. mája 1932, zastrelil v Paríži francúzskeho prezidenta Paula Doumera.[1]
Na najvýznamnejších ľudáckych predstaviteľov ako boli Andrej Hlinka, Karol Sidor, Jozef Tiso bolo uskutočnených viacero pokusov o atentát, pri ktorých však neprišli priamo oni o život. Naopak, 5. júla 1955 v Mníchove vtedy 51-ročný Matúš Černák bývalý politik HSĽS a diplomatom, prišiel na poštu prevziať si balíček. Černák ho otvoril ešte na pošte, keď explodoval. Okrem ľudáckeho exulanta zomreli ešte dvaja ľudia a zranených bolo asi tucet osôb.[1]
Útok na ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky Pavla Királya sa uskutočnil 16. januára 1973. Spáchal ho montér Ondrej Chámovský. Na ministra chcel spáchať bombový útok, no pomýlil si ho s riaditeľom jeho kancelárie Otom Štepničkom. Ten pri útoku zahynul spolu s páchateľom.[1]
15. mája 2024 bol spáchaný pokus o atentát na predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica v Handlovej.[2]
Studená vojna a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]
Počas studenej vojny prudko stúpol počet politicky monitorovaných vrážd, čoho pravdepodobnou príčinou bola silná názorová polarizácia medzi krajinami prvého a druhého sveta, resp. západným a východným blokom.
V čase prezidentovania J. F. Kennedyho (ktorý sám zomrel pri atentáte) sa americká CIA niekoľkokrát pokúšala zavraždiť kubánskeho vodcu Fidela Castra. V rovnakom čase KGB likvidovala atentátmi zbehov a izraelský Mosad palestínskych povstalcov a politických predstaviteľov.
13. mája 1981 spáchal Mehmet Ali Ağca na Námestí svätého Petra atentát na Jána Pavla II. Za týmto činom stála KGB.[3] Motívom bol zrejme pocit ohrozenia zo strany Sovietskeho Zväzu, že poľský pápež môže ohroziť stabilitu komunizmu vo Východnom bloku.
V roku 1983 na Filipínach stál za vraždou opozičného senátora Benigna Aquina vtedajší diktátor Ferdinand Marcos pri návrate na Filipíny z exilu v Spojených štátoch. V priebehu troch rokov však jeho vdova, Corazon Aquinová porazila Marcosa v prezidentských voľbách a skončila tak vyše 20-ročnú diktatúru.
V roku 1986 nariadil Ronald Reagan útok na rezidenciu líbyjského vodcu plukovníka Muammara al-Kaddáfího. Ten vyviazol bez zranení, pri útoku však zahynula jeho adoptívna dcéra.
Počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 Spojené štáty bombardovali dôležité vojenské bunkre prezidenta Saddáma Husajna, v nádeji, že sa ho podarí zabiť. Husajn tiež používal atentáty ako nástroj boja proti svojim odporcom i nástroj teroru.
Po vzostupe teroristickej organizácie Al-Ká’ida, ktorá sa sama uskutočňuje politiku prostredníctvom atentátov, americkí prezidenti Bill Clinton a George W. Bush schvaľujú rovnaký spôsob boja proti vodcom teroristických skupín, ako je napr. Usáma bin Ládin. Úspešnými atentátom bol napr. atentát na Abú Músa Zarkávího.
V Indii boli zavraždení predsedovia vlády Indira Gándhiová (1984) a Rádžív Gándhi (1991).
V Pakistane zomrela pri atentáte koncom roka 2007 premiérka Bénazír Bhuttová.
Ďalšie príčiny atentátov[upraviť | upraviť zdroj]
- Vojenská taktika
- Spôsob boja vzbúrencov alebo povstalcov (neraz s využitím samovražedných atentátnikov)
- Kvôli zisku, alebo peniazom (napr. mafia)
- Frustračný model - atentát ako agresívny akt, ktorý vychádza z dlhodobej nespokojnosti, zo sklamania z uplatňovania politickej moci a následne z pocitu bezmocnosti bežného občana[4][5]
Nemorálnosť atentátu[upraviť | upraviť zdroj]
Atentáty s následkom smrti sú všeobecne považované za vraždu a ich vykonanie za pokus o vraždu[6], až na niekoľko výnimiek, ktoré môžu teoreticky byť, eticky aj právne ospravedlniteľné, napríklad za určitých podmienok vražda tyrana (cielené zabitie).[7]
Odôvodniteľnosť cieleného zabitia, musí súčasne spĺňať:
- dobrý úmysel, dobré prostriedky
- činy tyrana sú vážne, neospravedlniteľné a trest smrti je primeraný
- nie je možný, alebo dosiahnuteľný iný spôsob zastavenia tyranie
- po atentáte nastane významné zlepšenie predchodzieho stavu
Psychológia[upraviť | upraviť zdroj]
Rozsiahla štúdia o atentátoch v USA v druhej polovici 20. storočia dospela k záveru, že väčšina potenciálnych atentátnikov trávi plánovaním a prípravami na atentát veľa času. Atentáty sú teda len zriedka „impulzívne“ akcie.[8]
Zistilo sa však, že približne 25 % skutočných útočníkov trpí bludmi, pričom toto číslo sa u „takmer smrteľných útočníkov“ (osôb zadržaných pred dosiahnutím cieľa) zvýšilo na 60 %. To ukazuje, že hoci psychická labilita zohráva úlohu v mnohých novodobých atentátoch, u útočníkov s väčšími bludmi je menej pravdepodobné, že sa im ich pokus podarí. Správa tiež zistila, že približne dve tretiny útočníkov boli v minulosti zatknuté, nie nutne za súvisiace trestné činy. Okrem toho 44 % útočníkov malo v minulosti vážne depresie a 39 % zneužívalo návykové látky.[8]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e KRIVOŠÍK, Lukáš. Atentáty v našich dejinách / O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším [online]. www.postoj.sk, [cit. 2024-05-20]. Dostupné online.
- ↑ KATUŠKA, Michal; HAJČÁKOVÁ, Daniela; BURČÍK, Matúš; VANČO, Martin. Fico je mimo ohrozenia života, tvrdí Taraba. Operovali ho niekoľko hodín. SME (Bratislava: Petit Press), 2024-05-15. Dostupné online [cit. 2024-05-21]. ISSN 1335-4418.
- ↑ http://www.dw-world.de/dw/article/0,1564,1538173,00.html
- ↑ LUBELCOVÁ, Gabriela. Z čoho pramení občianska frustrácia?. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2024-05-27. Dostupné online [cit. 2024-06-02]. ISSN 1336-197X.
- ↑ RTVS, Anežka Lisá. Kriminálny psychológ priblížil, čo mohlo útočníka na premiéra motivovať spáchať podobný čin vo vyššom veku [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, 2024-05-19, [cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
- ↑ prut. Svetoví lídri reagujú na atentát na Fica: Macron útok odsúdil statusom v slovenčine, Biden je znepokojený. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2024-05-15. Dostupné online [cit. 2024-06-02]. ISSN 1336-1996.
- ↑ mev. Cílené zabíjení. Mohou USA popravovat bez soudu?. Lidovky.cz (Praha: MAFRA), 2011-10-01. Dostupné online [cit. 2024-06-02]. ISSN 1213-1385.
- ↑ a b Fein, Robert A. & Vossekuil, Brian,. Assassination in the United States: An Operational Study [online]. Journal of Forensic Sciences, Volume 44, Number 2, March 1999, [cit. 2024-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Atentát
|
Tento článok je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Atentát na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).