Preskočiť na obsah

Weberov-Fechnerov zákon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Weberov zákon: Vzťah medzi rastom intenzity štandardného podnetu a zvyšovaním rozdielového prahu je celkom stabilný, čo Weber vyjadril následujúcim vzorcom:

,kde
  • k je Weberová konštanta
  • je intenzita základného podnetu
  • je prírastok intenzity zodpovedajúci najmenšiemu pozorovateľnému rozdielu (angl. JND – just noticeable difference).

Ide teda o pomer medzi intenzitou základného podnetu a jeho prírastkom , ktorý je konštantný ()

Zákon ako prvý formuloval nemecký fyziológ Ernst Heinrich Weber. Matematik Gustav Theodor Fechner (1801–1887) odvodil Weberov zákon pomocou integrálu za predpokladu, že je konštantné a nezávislé od :

    Fechnerov zákon
    Weberov–Fechnerov zákon

Rozdielový prah pre každý zmyslový orgán je relatívne konštantou veličinou, udáva aký pomer má byť medzi prírastkom a počiatočnou veľkosťou podnetu, aby vznikla pociťovaná, práve badateľná zmena podnetu

Ku 100 g závažiu pridáme 1 g – nepociťujeme zmenu vo veľkosti podnetu

  • pri 3,4 g – už áno (k = 3,4/100)
  • pri 200 g – zmenu vnímame pri cca 6,8 g závaží
  • pri 300 g – 10,2 g atď.