Macedónsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O iných významoch pozri Macedónia
Macedónska republika
Vlajka Macedónska Znak Macedónska
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Денес над Македонија (Denes nad Makedonija: Dnes nad Macedónskom)
Europe location MKD.png
Miestny názov  
 • dlhý Republika Makedonija
 • krátky Makedonija
Hlavné mesto Skopje
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Skopje
Úradné jazyky macedónčina
Regionálne jazyky albánčina, turečtina, srbčina, bosniančina
Demonym Macedónec
Štátne zriadenie
prezident
predseda vlády
republika
Gjorge Ivanov
Nikola Gruevski
Vznik 8. september 1991
Susedia Albánsko, (Kosovo*), Srbsko, Bulharsko, Grécko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
25 713 km² (146.)  
477 km² (1,9 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2005)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (2005)
 
2 063 122 (140.)
2 063 122

81/km² (114.)
Mena macedónsky denár ()
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód MKD / MK
Medzinárodná poznávacia značka MK
Internetová doména .mk
Smerové telefónne číslo +389
* Kosovo je Slovenskom neuznané

Macedónsko, dlhý tvar Macedónska republika (do OSN bola prijatá – kvôli obavám Grécka z územných nárokov na jeho región Makedónia – pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, čiže FYROM – Former Yugoslav Republic of Macedonia)[1], je štát na Balkánskom polostrove.

hornaté územie, nachádza sa v ňom pohorie Prokletije. Os republiky je rieka Vardar (gr. Axios) s prítokmi Bregalnica a Crna (gr. Erigonas). Na juhozápade, na hranici s Albánskom, sa nachádzajú jazerá Ochrid (gr. Achrida) a Prespan (gr. Prespes). Na severe krajiny sa nachádza pohorie Šar planina (gr. Skardos) Podnebie je subtropické kontinentálne. V krajine sa používa azbuka.

Národnostné zloženie: Macedónci, Albánci, Turci, Srbi, Arumuni, Gréci

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Macedónska

Macedónsko sa rozkladá na oblasti, ktorá sa do 20. stor. označovala ako Vardarská krajina, prípadne ako Južné Srbsko. V staroveku toto územie obývali najmä Paióni, národ príbuzní Trákom, Ilýri, na juhozápade krajiny žili Molosi, grécke epirótske kmene. Miestne kmene boli niekedy pod vplyvom susedného Macedónskeho kráľovstva. Definitívne bola Paiónia pričlenená k Macedónii za vlády Filipa II. a Alexandra Veľkého. Počas helenizmu sa miestne paiónske obyvateľstvo helenizovalo, začalo používať gréčtinu, počas rímskej vlády sa najmä severná časť dnešného Macedónska romanizovala. Ilýrske obyvateľstvo sa pravdepodobne v niektorých častiach udržalo.

Od roku 395 patrí toto územie pod Byzantskú ríšu.

V 6. storočí sa tu po prelomení byzantskej hranici na Dunaji usadzujú slovanské kmene Draguvitov, Smolianov, Velegezitov, Rinchínov, Verezitov, tiež bulharské kmene. Miestne obyvateľstvo sa slovanizovalo, územie pripadlo Bulharsku.

V 11. storočí toto už slovanské územie znovuzískala Byzancia, nazývala ho Monastiri, podľa rovnomenného mesta na tomto územii.

V 14. storočí dnešné Macedónsko ovládli Srbi, Skopje bolo hlavné mesto kráľovstva Štefana Dušana. V 14. storočí oblasť dobyli osmanskí Turci. Albánske obyvateľstvo obývajúce juhovýchod krajiny prestúpilo na islam.

V 19. storočí mali slovanskí obyvatelia Vardarska prevažne bulharskú identitu. Pochádzali odtiaľto mnohí bulharskí národní buditelia, ako Rajko Zinzinof, Ioakim Kartsovski, či Kiril Peicinovič.

Macedónska identita u slovanského obyvateľstva bola prvýkrát predstavená koncom 19. storočia, bola podporovaná miestnymi bulharskými vzdelancami, napríklad Goce Delčevom. Identita však ešte bola bulharsko-macedónska.

V roku 1913 Vardar pripadol Juhoslávii, osmanská nadvláda skončila. Prvýkrát bol v Juhoslávii uvedený názov Južné Srbsko, od roku 1929 sa zaužívalo meno Vardarska Banovina.

Macedónska národná identita bola postupne vytvorená počas Juhoslávie, s cieľom vymaniť sa bulharskému a srbskému vplyvu. Po osamostatnení v roku 1991 vznikla Macedónska republika, čo však narazilo na odpor zo strany Grécka, kde sa nachádza územie osídlené starovekými Macedóncami, grécka Makedónia a centrum starovekej Macedónie. Práve pretváranie dejín a privlastňovanie gréckych a bulharských osobností je dôvodom pretrvávajúcich sporov Macedónska s Gréckom a Bulharskom. Macedónsko tiež použilo ako svoju zástavu vergínske slnko, staroveký symbol používaný gréckymi Macedóncami, súčasť gréckej-macedónskej zástavy. Kvôli sťažnostiam Grécka bolo Macedónsko nútené zmeniť si znak svojej vlajky na slnko.

Stručný prehľad dejín[upraviť | upraviť zdroj]

Grécke a rímske mesto, Heraclea Lyncestis
Najnovšia socha Alexandra Veľkého v Skopje

V rokoch 1912 – 1913 bola tá časť historickej Macedónie, ktorá zodpovedá Macedónsku (presnejšie tomu, čo v slovenčine dnes nazývame Macedónsko) v dôsledku balkánskych vojen pripojená k Srbsku.

  • 1915 – 1918 územie obsadené bulharskou armádou.
  • 1918 – začlenenie Macedónska do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roku 1929 Juhoslávie)
  • 1991:
    • 15. apríla – premenovanie na Macedónska republika'
    • 19. november – vyhlásenie nezávislosti po úspešnom referende o nezávislosti (8.9.) a prijatí novej ústavy (18.11.)
    • 20. december – žiadosť o medzinárodné uznanie, ktorú však susedné Grécko blokuje v rámci ES až do apríla 1993 z obavy o územné nároky Macedónska na grécku provinciu Makedónia (ktorej názov sa v mnohých jazykoch neodlišuje od názvu Macedónsko alebo Macedónia)
  • 1993:
    • 8. apríl: prijatie do OSN pod názvom Bývalá Juhoslovanská republika Macedónsko (angl. FYROM) – takto to uznalo aj Grécko; Slovensko a mnohé iné štáty uznávajú aj macedónsky názov Macedónsko/Macedónska republika aj „medzinárodný“ názov FYROM
  • 1994:
    • 18. február: Grécko blokovalo colné hraničné prechody, čím vlastne uvalilo na Macedónsko obchodné embargo
  • 1995:
    • jeseň: normalizácia vzťahov s Gréckom pod vplyvom OSN (13.9.) a zrušenie gréckej blokády hraníc (14.10.)
    • 9. november: prijatie do Rady Európy
  • 1996:
  • 1999: počas vojny v Kosove, Macedónsko spolupracuje s NATO, ale inak do konfliktu nezasahuje; asi 360 000 albánskych utečencov z Kosova (z ktorých sa mnohí potom vrátili do Kosova) zmenilo etnickú štruktúru Macedónska
  • 2001:
    • jar: ozbrojení albánski vzbúrenci (Národná oslobodzovacia armáda) na západe Macedónska požadujú rovnaké práva pre Albáncov v macedónskej ústave. Boje sa koncentrovali okolo mesta Tetovo. Vzbúrencov podporovali Albánci z Kosova a demilitarizovanej zóny medzi Srbskom a Kosovom.
    • jún: po úspešných zásahoch NATO dohodla EU prímerie, podľa ktorého dostali Albánci viac práv a vzbúrenci (v auguste) odovzdali zbrane a Nár. oslobodzovacia armáda sama seba rozpustila
  • 2004:
    • 26. február – macedónsky prezident Boris Trajkovski zomrel po (posádkou spôsobenom) zrútení sa lietadla v Bosne a Hercegovine
    • 4. november – USA uznali názov Macedónsko, Grécko protestuje
    • 7. november – Referendum o rovnoprávnosti albánskeho obyvateľstva na území Macedónska
  • 2008:

Grécko zamietlo vstup krajiny do NATO a trvá na zmenení mena.

Macedónsko a Grécko stále nevyriešili spory a to ani po nastolení ľavicovej vlády Jeorja Papandreua v Grécku, grécke návrhy mena krajiny ako Nové Macedónsko, Slovanské Macedónsko či Severné Macedónsko boli Macedónskom odmietnuté

Národnostné zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Kruševo (arumunsky Crushuva)

Začiatkom 20. stor. tu krajinu obývali Bulhari, Albánci, Turci a Arumuni. Malá časť obyvateľstva boli Gréci, ktorí však boli slovanského či arumunského pôvodu a rozprávali bulharsky či arumunsky. Neskôr sa tu však usadili aj grécky hovoriaci pastieri Sarakacani z Grécka a počas gréckej občianskej vojny aj komunisticky zmýšlajúci Gréci z Grécka. Počas Juhoslávie sa tu vytvorila na úkor bulharskej identity macedónska národnosť. Na západe krajiny žije už od stredoveku silná albánska komunita, tvorí tu väčšinu obyvateľstva a ich hlavné mesto je Tetovo. Dnes tvorí asi 30 % obyvateľstva albánska menšina, menšie menšiny sú Arumuni, Turci, Cigáni a Gréci. Väčšinu tvoria Macedónci. Asi 64 % obyvateľov, najmä Macedóncov a Arumunov sú pravoslávneho vierovyznania, zvyšok tvoria najmä moslimovia, ktorí sú Albánci, Turci a Cigáni.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Macedónska kultúra je zmesou gréckej, osmanskej, talianskej a bulharskej kultúry. Miestne tradičné ženské kroje sú podobné ostatnému strednému Balkánu, najmä Bulharsku, typický mužský odev bola grécko-albánska suknica fustanella, najmä na juhu krajiny. Macedónska ľudová hudba vychádza z balkánskeho, byzantského gréckeho a osmanského vplyvu, v menšej miere z benátskeho. Hlavným hudobným nástrojom sú balkánske gajdy, strunová tambura byzantského pôvodu, dychová šupelka a zurla a bubon tapan. Tradičný tanec je kruhový oro, tanec gréckeho pôvodu-od gréckeho slova choros-tanec. Kuchyňa je zmesou gréckej, tureckej, maďarskej a talianskej. Tradičné jedlo je tavče gravče, zapekané fazule. Pomerne kvalitné je aj miestne víno. K novej tradičnej kultúre a národnému povedomiu patrí aj stotožnenie sa s históriou a kultúrou starovekej Macedónie a jej hrdinami, ako Alexander Veľký, či Filip II., práve proti tomu namietajú Gréci aj Bulhari.

Politika a ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Macedónsko je parlamentná demokracia, parlament má 120 poslancov. Krajina má aj prezidenta, no najvyššiu funkciu má predseda vlády, ktorým je Nikola Gruevski Vytvoril koalíciu s albánskou menšinovou stranou po snahe o nezávislosť miestnych Albáncov v roku 2001. Nikola Gruevski a jeho vláda čelia kritike zo strany EU, nakoľko vynakladá množstvo financií na stavby propagandistických pomníkov staromacedonckym hrdinom, pričom sa krajina snaží o vstup do EU. Samotný premiér tiež podporil macedónskych radikálov, ktorí žiadajú propojiť k svojmu štátu macedónske územia Grécka a Bulharska. Rovnako tak sú stále nevyriešené spory s Gréckom a Bulharskom. Macedónska ekonomika patrí medzi najslabšie ekonomiky Európy a nezamestnanosť v krajine dosahuje 31 %. Problémy sú aj s albánskou menšinou, ktorá často hlása osamostatnenie a pomerne vysokou kriminalitou.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Igor Janev, Legal Aspects of the Use of a Provisional Name for Macedonia in the United Nations System, AJIL, Vol. 93. no 1. 1999.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • History of the Ottoman Empire and Modern Turkey: Volume 2, Reform, Revolution, and Republic: The Rise of Modern Turkey 1808-1975, Stanford J. Shaw, 1977, Cambridge University.