Schleicherova bájka
Schleicherova bájka je najznámejší pokus o rekonštrukciu spoločného predka indoeurópskych jazykov - praindoeurópčiny. Napísal ju v roku 1868 nemecký lingvista August Schleicher. Jeho cieľom bolo ukázať ako asi mohol vyzerať predpokladaný indoeurópsky prajazyk. Ako sa menili vedomosti o jazykoch a zákonitostiach ich vývoja, vznikali novšie verzie Schleicherovej bájky odrážajúce aktuálny stav poznatkov alebo osobné názory lingvistov. Jestvujú tiež verzie pre neskoršie štádiá vývoja jazykov - protoslovanská, protoitalická, protogrécka, protoiránska, protogermánska, protokeltská, protoanatólska.
Ovca a kone
Schleicherova verzia z roku 1868
Avis akvāsas ka
- Avis, jasmin varnā na ā ast, dadarka akvams, tam, vāgham garum vaghantam, tam, bhāram magham, tam, manum āku bharantam. Avis akvabhjams ā vavakat: kard aghnutai mai vidanti manum akvams agantam. Akvāsas ā vavakant: krudhi avai, kard aghnutai vividvant-svas: manus patis varnām avisāms karnauti svabhjam gharmam vastram avibhjams ka varnā na asti. Tat kukruvants avis agram ā bhugat.
Verzia Lehmanna a Zgustu z roku 1979
Owis eḱwōskʷe
- Gʷərēi owis, kʷesjo wl̥hnā ne ēst, eḱwōns espeḱet, oinom ghe gʷr̥um woǵhom weǵhontm̥, oinomkʷe meǵam bhorom, oinomkʷe ǵhm̥enm̥ ōḱu bherontm̥. Owis nu eḱwobh(j)os (eḱwomos) ewewkʷet: "Ḱēr aghnutoi moi eḱwōns aǵontm̥ nerm̥ widn̥tei". Eḱwōs tu ewewkʷont: "Ḱludhi, owei, ḱēr ghe aghnutoi n̥smei widn̥tbh(j)os (widn̥tmos): nēr, potis, owiōm r̥ wl̥hnām sebhi gʷhermom westrom kʷrn̥euti. Neǵhi owiōm wl̥hnā esti". Tod ḱeḱluwōs owis aǵrom ebhuget.
Preklad do slovenčiny
Ovca a kone
- Ovca, ktorá nemala vlnu, videla kone - jeden ťahal ťažký povoz, druhý niesol veľký náklad, tretí rýchlo niesol človeka. Ovca povedala koňom: "Srdce ma bolí, keď vidím, čo človek káže robiť koňom". Kone odpovedali: "Počuj, ovca, nás bolia srdcia, keď vidíme, ako človek, pán, berie ovci vlnu a robí si z nej teplý odev. A ovca nemá žiadnu vlnu." Ovca, počujúc to, ušla cez lúku.
Preklad do rekonštruovaného protoslovanského jazyka 500 rokov p.n.l.
Ovĭs esvŭ-če.
- Ovĭs, česo vlĭna ne jazĭt, esva speset, inŭ žarŭõ vozŭ vézõtẽ, inŭ-če meža borŭ, inŭ-če žmonŭ asŭ bérõtẽ. Ovĭs nŭ ésvomŭ vjučét: “Srĭd áznutĕ mĕ, esvŭ ágõtŭ virŭ vídẽti”. Esva tu vjučõt: “Sludĭ, ove! srĭd áznutĕ ẽsmí vídẽtmŭ: ner, podĭs, óvjemĭ-rĭ vlĭnõ sĕbi germŭ vestrŭ črĭnjutĭ”. Óvjemĭ-če vlĭna ne jázĭtĭ. To sésluvŭ ovĭs agrŭ bugĭt.