Opičie kiahne

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Opičie kiahne

Výsyp opičích kiahní u štvorročného dievčaťa (1971)
Klinický obraz
Príčinavírus opičích kiahní
Mortalita0 – 11 %
Pozri aj Medicínsky portál

Opičie kiahne (latinský názov sa nepoužíva,[1] angl. monkeypox, nem. Affenpocken) sú zoonitické vírusové ochorenie, ktoré napáda ľudí a niektoré druhy zvierat. Infekciu spôsobuje vírus opičích kiahní (MPXV) z čeľade Poxviridae, do ktorej spadajú aj vírusy varicely a varioly.

Existujú dve skupiny opičích kiahní: západoafrická skupina a konžská skupina.[2][3]

Priebeh a príznaky[upraviť | upraviť zdroj]

Štádiá vývoja vyrážky opičích kiahní

Príznaky a priebeh sú podobné, ale menej závažné ako pri pravých kiahnach.[1][4][5] Inkubačná doba ochorenia sa zvyčajne pohybuje od 5 do 21 dní.[2][6][7] Pre prodromálne štádium je charakteristická horúčka, zimnica, opuchnuté lymfatické uzliny, vyčerpanosť, bolesti svalov a chrbta, bolesť hlavy, respiračné príznaky (napr. bolesť hrdla, upchatie nosa alebo kašeľ).[2][8]

Do 3 dní od prejavenia počiatočných príznakov sa začína objavovať prvá vyrážka.[2] Pred objavením vyrážky miesto výskytu napuchne, stuhne a bolí.[3] Spočiatku majú podobu červených fliačikov a postupne sa menia na pupence, potom pľuzgieriky, obsah ktorých sa zamúti, pľuzgierik puká a vytvorí sa chrastička.[9] Zvyčajne sa výsyp najskôr zjaví na tvári a neskôr sa rýchlo objavuje v odstredivom rozložení na celom tele. Vyrážky sa často vytvárajú aj v ústnej dutine, čo prináša problémi s jedením a pitím. Narušenie kože je často sprevádzané sekundárnou bakteriálnou infekciou kože, ktorá bola pozorovaná u skoro každého piateho nezaočkovaného pacienta.[3] Príznaky pretrvávajú 2 – 4 týždne[6] a po odpadnutí poslednej chrasty je človek neinfekčný.[2][4] Opičie kiahne majú nízku úmrtnosť 0 – 11 %.[3][10][11]

Imunologické parametre infekcie[upraviť | upraviť zdroj]

Z imunologického hľadiska je vírus opičích kiahní (MPXV) infekcia spôsobená DNA vírusom patriacim do rodiny Orthopoxvirus. Prenos nastáva priamym kontaktom s infikovanými zvieratami alebo ľuďmi, pričom vírus sa viaže na sacharidy na povrchu buniek (glykosaminoglykány) a vstupuje do buniek cez endocytózu. Napriek tomu, že bol pôvodne identifikovaný v Dánsku v roku 1958, imunitná odpoveď na tento vírus zostáva stále nedostatočne charakterizovaná. Genomická analýza poukázala na podobnosti medzi MPXV a vírusom kiahní (Vaccinia), odhaľujúc 92% nukleotidovú a 88% proteínovú podobnosť sekvencií, najmä v imunologicky významných proteínoch,[12] čo naznačuje prítomnosť mnohých spoločných imunitných epitópov, ktoré umožňujú čiastočné pochopenie a popísanie infekcie na víruse vakcínie.

Vírus infikuje epitelové bunky, fibroblasty a rôzne bunky imunitného systému, vrátane makrofágov, monocytov, dendritických buniek a B alebo T-buniek.[13] Prirodzené bunky imunitného systému sa zúčastňujú prvej vlny reakcie na vírusové infekcie, pričom makrofágy a dendritické bunky sú osobitne dôležité, pretože uľahčujú šírenie vírusu migráciou do lymfatických uzlín, kde sa vírus replikuje.[14] Nasleduje vírusová infekcia ľudských epidermálnych keratinocytov, ako je pozorované pri infekciách vírusom vakcínie, a indukcia silnej produkcie imunoregulačných cytokínov.[15]

Prírodní zabíjači (NK bunky), ktorí patria medzi kľúčové zložky prirodzenej imunity, podstupujú významný až dramatický nárast počas infekcií kiahňovými vírusmi (rodiny poxviridae), hoci ich migračná a funkčná kapacita môže byť narušená.[16] Okrem toho zohrávajú ochrannú úlohu pri kontrole virovej nálože, čo sa preukázalo v myších modeloch s indukciou IL-15. IL-15 zvýšilo počet IFNγ-sekretujúcich NK buniek a CD8+ T buniek, čo viedlo k ochrannej imunite u myší CAST/EiJ proti smrtiacej dávke infekcie MPXV.[17] NK bunky sa tiež podieľajú na kontrole iných infekcií orthopoxvírusmi u myší, čo naznačuje zachovaný mechanizmus medzi druhmi. Napriek týmto poznatkom zostáva veľa neznámych ohľadom úloh rôznych prirodzených imunitných buniek počas infekcie človeka vírusom MPXV, čo poukazuje na potrebu ďalších výskumov.[18]

Endocytovaný vírus spúšťa prirodzené imunitné odpovede prostredníctvom mechanizmov detekcie cytoplazmatickej DNA, vrátane cGAS-STING dráhy a Toll-like receptoru (TLR) 9. Rozpoznanie vírusu v cytoplazme vedie k aktivácii interferónových regulačných faktorov (IRF), ktoré regulujú transkripciu interferónov, a signálnych dráh nukleárneho faktora kappa B (NF-κB), ktoré produkujú ďalšie zápalové cytokíny.[19] Produkcia dsRNA ako intermediátov vírusovej replikácie aktivuje proteínkinázu R (PKR), ktorá inhibuje proteínovú transláciu vírusových aj bunkových proteínov prostredníctvom fosforylácie eukaryotického iniciačného faktora 2α (eIF2α).[20]

B bunky a protilátky zohrávajú kľúčovú úlohu v boji proti poxvírusom, pričom typ a rozsah odpovede ovplyvňujú závažnosť ochorenia a účinnosť očkovania. Pacienti s miernym vážnym až závažným ochorením často prejavujú zníženú odpoveď protilátky IgG proti orthopoxvírusom, čo naznačuje koreláciu medzi úrovňou protilátok a závažnosťou ochorenia.[21] Odpoveď len prostredníctvom IgG môže naznačovať robustné pamäťové B bunky s medzidruhovou ochranou, zatiaľ čo odpoveď prostredníctvom IgM by mohla poukazovať na menej účinnú prvotnú imunitu. IgM/IgG odpoveď by teda mohla slúžiť ako biomarker závažnosti ochorenia a identifikovať kandidátov na ochranu očkovaním.

T-lymfocyty zohrávajú dôležitú úlohu pri boji proti infekciám poxvírusmi, najmä CD4+ T-lymfocyty, ktoré pomáhajú aktivovať a diferencovať pamäťové B-lymfocyty. Je dôležité poznamenať, že CD4+ T-lymfocyty špecifické pre vírus vakcínie sa ukázali byť pretrvávajúce v organizme a produkujú cytokíny po opakovanej stimulácii.[22] Naopak, nedostatok CD4+ T-lymfocytov môže viesť k vážnej infekcii MPXV, najmä u jedincov s oslabeným imunitným systémom.[23] CD8+ T-lymfocyty naopak priamo cielia na infikované bunky a poskytujú ochranu pred šírením vírusu elimináciou ich zdrojových buniek. Napriek potenciálu T-buniek, očkovanie proti pravým kiahňam nemusí poskytovať robustnú imunitu proti MPXV, ako dokazuje absencia odpovede T-buniek u niektorých očkovaných jedincov, ktorí boli následne infikovaní MPXV.[24]

Vzhľadom k tomu, že zatiaľ nie je vyvinutá liečba ochorenia MPXV a matematický model predikuje vyššie riziko šírenia osobným kontaktom a takmer nulovú ochranu hromadnou imunitou (imunita získaná prekonaním infekcie),[25] je odporúčaná predexpozičná profylaxia medzidruhovou vakcínou proti pravým kiahniam (v súčasnosti dostupnou ako vakcína proti MPXV pod názvom IMVANEX).[26] Jej účinnosť pravdepodobne spočíva v porovnateľných humorálnych imunitných reakciách a rozpoznávaní rôznych, ale základných sád antigénov poxvírusov, ktoré boli spomenuté v prvom paragrafe imunitnej odpovede.

Toto tvrdenie môže byť ďalej podporené štúdiou publikovanou v roku 2023, ktorá kvantifikovala neutralizačné protilátky (NAbs) v sére u kontrolných jedincov infikovaných MPXV a jedincov očkovaných modifikovanou vakcíniou Ankara (MVA). 28 dní po infekcii s MPXV boli pozorované anti-MVA a -MPXV NAbs u 94% a 82% jedincov. Príjemcovia, ktorí dostali 2 dávky IMVANEX-u, vyvolali anti-MVA a -MPXV NAbs u 92% a 56% očkovaných jedincov. Jedinci narodení pred rokom 1980, očkovaní vakcínou proti kiahniam, mali vyššie úrovne neutralizačných protilátok proti MPXV než mladší jedinci narodení po tomto roku, pravdepodobne v dôsledku predchádzajúceho očkovania proti kiahniam, ktoré sa podávalo až do roku 1980, a reaktivácie pamäťových B-buniek a produkcie protilátok.[27]

Prenos[upraviť | upraviť zdroj]

Vstupnou bránou infekcie do organizmu sú dýchacie cesty, sliznica alebo poranenie na koži. K prenosu na ľudí dochádza kontaktom s infikovaným zvieraťom, človekom alebo predmetmi kontaminovanými biologickým materiálom obsahujúcim vírus opičích kiahní. Z človeka na človeka sa vírus prenáša pri priamom kontakte s infekčnými léziami a telesnými tekutinami.[2][4] Mnohé prípady v súčasnej epidémii boli zistené v dôsledku sexuálneho prenosu, najmä medzi mužmi, ktorí sa identifikujú ako homosexuáli a bisexuáli.[4] K zoonotickému prenosu dochádza pri priamom kontakte so zvieraťom (uhryznutím, poškriabaním, kontaktom s telesnými tekutinami zvieraťa[28] alebo pri príprave mäsa divokých zvierat).[2] Napriek názvu opice nie sú hlavným prenášačom vírusu, ale sú to drobné hlodavce ako veverice a potkany.[29][30]

Liečba[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina pacientov s infekciou sa zotaví aj bez lekárskej liečby a podporná starostlivosť je zvyčajne postačujúca.[1][2] Pri komplikovanejśích prípadoch sú na liečbu k dispozícii antivirotiká (napr. tecovirimat, brincidofovir, cidofovir).[4][31]

Epidemiológia[upraviť | upraviť zdroj]

Celosvetová mapa šírenia vírusu opičích kiahní.
     Krajiny so zaznamenanou konžskou skupinou opičieho vírusu
     Krajiny so zaznamenanou západoafrickou skupinou opičieho vírusu
     Krajiny, v ktorých boli identifikované obidve skupiny opičieho vírusu
     Šírenie v roku 2022

Prvýkrát bol vírus detegovaný z opice v Dánskom laboratóriu v roku 1958, odkiaľ je odvodený aj názov ochorenia.[5][10] Počiatočny prípad nákazy človeka bol diagnostikovaný u 9 deväťročného chlapca[32] v roku 1970 v Konžskej demokratickej republike (pôvodne Zair),[33] odkiaľ sa choroba šírila do ďalších Afrických štátov, hlavne do strednej a západnej časti kontinentu. V 70 tych rokoch bolo potvrdených 48 pacientov s vírusom v 6 krajinách a v priebehu ďalších desiatich rokov sa počet nakazených z 9 násobil.[34] Opičie kiahne zostali pre verejné zdravie ignorovanou globálnou hrozbou a medzinárodná pozornosť im bola venovaná až v roku 2003, keď boli v Spojených štátoch potvrdené prvé mimoafrické ľudské prípady.[5]

Epidémia v Spojených štátoch[upraviť | upraviť zdroj]

V máji, v roku 2003, sa nakazilo dievča v školskom veku opičími kiahňami po uhryznutí svišťom prériovým (Cynomys ludovicianus).[32][35] Celkovo bolo zaznamenaných 76 prípadov.[36] Patogén bol importovaný do Spojených štátov z Ghany, zásielkou 800 malých cicavcov z 9 rodov, vrátane 6 afrických rodov hlodavcov.[5][36] Vírus patril do miernejšej západoafrickej skupiny a nedošlo k žiadnemu úmrtiu. Nákaza sa vyskytla v šiestich štátoch USA – Illinois, Indiana, Kansas, Missouri, Ohio a Wisconsin.

Šírenie v roku 2022[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 2022 došlo k veľkému prepuknutiu opičích kiahní mimo endemických oblastí v Afrike. Prvý prípad bol zaznamenaný 6. mája v Spojenom kráľovstve,[37] kde pacient nedávno vycestoval do Nigérie.[38] Od tohto dátumu sa počet prípadov zvyšoval prevažne v Európe, ale aj v Severnej a Južnej Amerike, Ázii, Afrike a v Oceánii. K 21. augustu bolo potvrdených 41,579 prípadov, z čoho 10 bolo zaznamenaných na Slovensku.[39]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c TŘEŠŇÁK HERCOGOVÁ, Jana. Klinická dermatovenerologie. Praha: MLADÁ FRONTA, 2019, s. 879 – 1736. ISBN 978-80-204-5549-9.
  2. ↑ a b c d e f g h ruvzpo.sk, [cit. 2022-08-12]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d MCCOLLUM, A. M.; DAMON, I. K.. Human Monkeypox. Clinical Infectious Diseases, 2014-01-15, roč. 58, čís. 2, s. 260–267. Dostupné online [cit. 2022-08-12]. ISSN 1058-4838. DOI: 10.1093/cid/cit703. (po anglicky)
  4. ↑ a b c d e Prevention and Treatment of Monkeypox [online]. link.springer.com, [cit. 2022-08-13]. Dostupné online.
  5. ↑ a b c d helda.helsinki.fi, [cit. 2022-08-09]. Dostupné online.
  6. ↑ a b Monkeypox [online]. who.int, [cit. 2022-08-09]. Dostupné online.
  7. ↑ SOCIETY, Microbiology. Monkeypox [online]. microbiologysociety.org, [cit. 2022-08-12]. Dostupné online.
  8. ↑ KALER, Jasndeep; HUSSAIN, Azhar; FLORES, Gina. Monkeypox: A Comprehensive Review of Transmission, Pathogenesis, and Manifestation. Cureus, 2022-07-03. Dostupné online [cit. 2022-08-09]. ISSN 2168-8184. DOI: 10.7759/cureus.26531.
  9. ↑ Opičie kiahne sa šíria už aj v Európe. Čo vlastne sú a odkiaľ sa vzali? [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, [cit. 2022-08-12]. Dostupné online.
  10. ↑ a b Monkeypox: A Neglected Viral Zoonotic Disease [online]. ejmets.com, [cit. 2022-08-12]. Dostupné online.
  11. ↑ Monkeypox [online]. who.int, [cit. 2022-08-12]. Dostupné online.
  12. ↑ ARNDT, William D.; COTSMIRE, Samantha; TRAINOR, Kelly. Evasion of the Innate Immune Type I Interferon System by Monkeypox Virus. Journal of Virology, 2015-10-15, roč. 89, čís. 20, s. 10489–10499. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 0022-538X. DOI: 10.1128/JVI.00304-15. (po anglicky)
  13. ↑ LIU, Luzheng; XU, Zhan; FUHLBRIGGE, Robert C.. Vaccinia Virus Induces Strong Immunoregulatory Cytokine Production in Healthy Human Epidermal Keratinocytes: a Novel Strategy for Immune Evasion. Journal of Virology, 2005-06-15, roč. 79, čís. 12, s. 7363–7370. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 0022-538X. DOI: 10.1128/JVI.79.12.7363-7370.2005. (po anglicky)
  14. ↑ ZAUCHA, Gary M; JAHRLING, Peter B; GEISBERT, Thomas W. The Pathology of Experimental Aerosolized Monkeypox Virus Infection in Cynomolgus Monkeys (Macaca fascicularis). Laboratory Investigation, 2001-12, roč. 81, čís. 12, s. 1581–1600. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. DOI: 10.1038/labinvest.3780373. (po anglicky)
  15. ↑ LIU, Luzheng; XU, Zhan; FUHLBRIGGE, Robert C.. Vaccinia Virus Induces Strong Immunoregulatory Cytokine Production in Healthy Human Epidermal Keratinocytes: a Novel Strategy for Immune Evasion. Journal of Virology, 2005-06-15, roč. 79, čís. 12, s. 7363–7370. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 0022-538X. DOI: 10.1128/JVI.79.12.7363-7370.2005. (po anglicky)
  16. ↑ SONG, Haifeng; JOSLEYN, Nicole; JANOSKO, Krisztina. Monkeypox Virus Infection of Rhesus Macaques Induces Massive Expansion of Natural Killer Cells but Suppresses Natural Killer Cell Functions. PLoS ONE, 2013-10-17, roč. 8, čís. 10, s. e77804. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1932-6203. DOI: 10.1371/journal.pone.0077804. (po anglicky)
  17. ↑ EARL, Patricia L.; AMERICO, Jeffrey L.; MOSS, Bernard. Natural killer cells expanded in vivo or ex vivo with IL-15 overcomes the inherent susceptibility of CAST mice to lethal infection with orthopoxviruses. PLOS Pathogens, 2020-04-22, roč. 16, čís. 4, s. e1008505. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1553-7374. DOI: 10.1371/journal.ppat.1008505. (po anglicky)
  18. ↑ FANG, Min; LANIER, Lewis L; SIGAL, Luis J. A Role for NKG2D in NK Cell–Mediated Resistance to Poxvirus Disease. PLoS Pathogens, 2008-02-08, roč. 4, čís. 2, s. e30. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1553-7374. DOI: 10.1371/journal.ppat.0040030. (po anglicky)
  19. ↑ LU, Yue; ZHANG, Leiliang. DNA-Sensing Antiviral Innate Immunity in Poxvirus Infection. Frontiers in Immunology, 2020-08-28, roč. 11. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1664-3224. DOI: 10.3389/fimmu.2020.01637.
  20. ↑ VENTOSO, Iván; SANZ, Miguel Angel; MOLINA, Susana. Translational resistance of late alphavirus mRNA to eIF2α phosphorylation: a strategy to overcome the antiviral effect of protein kinase PKR. Genes & Development, 2006-01-01, roč. 20, čís. 1, s. 87–100. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 0890-9369. DOI: 10.1101/gad.357006. (po anglicky)
  21. ↑ KAREM, Kevin L.; REYNOLDS, Mary; HUGHES, Christine. Monkeypox-Induced Immunity and Failure of Childhood Smallpox Vaccination To Provide Complete Protection. Clinical and Vaccine Immunology, 2007-10, roč. 14, čís. 10, s. 1318–1327. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1556-6811. DOI: 10.1128/CVI.00148-07. (po anglicky)
  22. ↑ EDGHILL-SMITH, Yvette; GOLDING, Hana; MANISCHEWITZ, Jody. Smallpox vaccine–induced antibodies are necessary and sufficient for protection against monkeypox virus. Nature Medicine, 2005-07-01, roč. 11, čís. 7, s. 740–747. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1078-8956. DOI: 10.1038/nm1261. (po anglicky)
  23. ↑ EDGHILL‐SMITH, Yvette; BRAY, Mike; WHITEHOUSE, Chris A.. Smallpox Vaccine Does Not Protect Macaques with AIDS from a Lethal Monkeypox Virus Challenge. The Journal of Infectious Diseases, 2005-02, roč. 191, čís. 3, s. 372–381. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 0022-1899. DOI: 10.1086/427265. (po anglicky)
  24. ↑ KAREM, Kevin L.; REYNOLDS, Mary; HUGHES, Christine. Monkeypox-Induced Immunity and Failure of Childhood Smallpox Vaccination To Provide Complete Protection. Clinical and Vaccine Immunology, 2007-10, roč. 14, čís. 10, s. 1318–1327. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1556-6811. DOI: 10.1128/CVI.00148-07. (po anglicky)
  25. ↑ SOOKAROMDEE, Pathum; WIWANITKIT, Viroj. Protective immunity rate against monkeypox: expectation for present and future in case that there is no smallpox vaccine booster. American Journal of Clinical and Experimental Immunology, 2023, roč. 12, čís. 1, s. 1–5. PMID: 36937829 PMCID: PMC10017919. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 2164-7712.
  26. ↑ OTTER, Ashley D.; JONES, Scott; HICKS, Bethany. Monkeypox virus-infected individuals mount comparable humoral immune responses as Smallpox-vaccinated individuals. Nature Communications, 2023-09-23, roč. 14, čís. 1. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 2041-1723. DOI: 10.1038/s41467-023-41587-x. (po anglicky)
  27. ↑ HUBERT, Mathieu; GUIVEL-BENHASSINE, Florence; BRUEL, Timothée. Complement-dependent mpox-virus-neutralizing antibodies in infected and vaccinated individuals. Cell Host & Microbe, 2023-06, roč. 31, čís. 6, s. 937–948.e4. Dostupné online [cit. 2024-05-11]. ISSN 1931-3128. DOI: 10.1016/j.chom.2023.05.001.
  28. ↑ Opičie kiahne sa šíria po Európe, krajín s nakazenými pribúda. Je dôvod na obavy?. TA3 (Bratislava: C.E.N.). Dostupné online [cit. 2022-08-14].
  29. ↑ SHARMA, Amit; PRIYANKA; FAHRNI, Mathumalar Loganathan. Monkeypox outbreak: New zoonotic alert after the COVID-19 pandemic. International Journal of Surgery, 2022-08, s. 106812. Dostupné online [cit. 2022-08-09]. ISSN 1743-9191. DOI: 10.1016/j.ijsu.2022.106812.
  30. ↑ MADRO, Peter. Za covid môže netopier, za kiahne hlodavec. Krčméry: V Sudáne to bola strašná choroba. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2022-05-25. Dostupné online [cit. 2022-08-15]. ISSN 1336-197X.
  31. ↑ Tecovirimat SIGA [online]. ema.europa.eu, 2021-11-10, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online.
  32. ↑ a b Opičie kiahne, čo o nich zatiaľ vieme? Po prvýkrát vôbec boli zistené u deväťročného chlapca, pozrite si prehľad – kde a ako odvtedy eviduje svet ďalšie prípady. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia). Dostupné online [cit. 2022-08-14].
  33. ↑ ABED ALAH, Muna; ABDEEN, Sami; TAYAR, Elias. The story behind the first few cases of monkeypox infection in non-endemic countries, 2022. Journal of Infection and Public Health, 2022-09, roč. 15, čís. 9, s. 970 – 974. Dostupné online [cit. 2022-08-09]. ISSN 1876-0341. DOI: 10.1016/j.jiph.2022.07.014.
  34. ↑ BUNGE, Eveline M.; HOET, Bernard; CHEN, Liddy. The changing epidemiology of human monkeypox – a potential threat? A systematic review [online]. dx.doi.org, 2021-12-27, [cit. 2022-08-12]. Dostupné online.
  35. ↑ ANDERSON, MICHAEL G.; FRENKEL, LAWRENCE D.; HOMANN, SCOTT. A case of severe monkeypox virus disease in an American child: emerging infections and changing professional values. The Pediatric Infectious Disease Journal, 2003-12, roč. 22, čís. 12, s. 1093–1096. Dostupné online [cit. 2022-08-15]. ISSN 0891-3668. DOI: 10.1097/01.inf.0000101821.61387.a5.
  36. ↑ a b CDC. Past U.S. Cases and Outbreaks [online]. cdc.gov, 2022-06-06, [cit. 2022-08-14]. Dostupné online.
  37. ↑ TASR. Opičie kiahne sa v Británii začínajú šíriť komunitne. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2022-05-22. Dostupné online [cit. 2022-08-22].
  38. ↑ UK Health Security Agency. Monkeypox cases confirmed in England – latest updates [online]. gov.uk, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online.
  39. ↑ Monkeypox Data Explorer - Our World in Data [online]. ourworldindata.org, [cit. 2022-08-22]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Opičie_kiahne&oldid=7849612“