Deep Purple

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Deep Purple
Deep Purple Mark II v roku 1971. sprava doľava: Jon Lord, Roger Glover, Ian Gillan, Ritchie Blackmore a Ian Paice.
Deep Purple Mark II v roku 1971. sprava doľava: Jon Lord, Roger Glover, Ian Gillan, Ritchie Blackmore a Ian Paice.
Základné informácie
Pôvod Hertford, Anglicko
Žáner(-re) hard rock, heavy metal, Blues-rock, Progresívny rock
Pôsobenie 1968 – 1976
1984 – súčasnosť
Vydavateľstvá Edel, EMI, BMG, Polydor, Warner Bros. Records, Tetragrammaton
Súvisiace články Rainbow, Whitesnake, Green Bullfrog, Gillan, Paice, Ashton & Lord, Black Sabbath, Blackmore's Night, Episode Six, Screaming Lord Sutch, Captain Beyond, Dixie Dregs, Coverdale and Page, Trapeze, Black Country Communion
Webstránka deep-purple.com
Členovia skupiny
Ian Gillan
Roger Glover
Don Airey
Ian Paice
Simon McBride
Bývalí členovia
Ritchie Blackmore
Jon Lord
David Coverdale
Glenn Hughes
Rod Evans
Tommy Bolin
Joe Lynn Turner
Joe Satriani
Nick Simper
Steve Morse
Deep Purple počas koncertu v Košiciach (7. október 2006)

Deep Purple je britská hardrocková hudobná skupina, ktorá vznikla v Londýne, Anglicku v roku 1967.[1] Napriek tomu, že v priebehu ich kariéry kapela prechádzal v svojom repertoári rôznymi hudobnými žánrami,[2] je v prvom rade považovaná za priekopníkov heavy metalu a moderného hard rocku.[3][4]

Pôvodne vznikli ako skupina, ktorá mala blízko k progresívnemu a ku psychedelickému rocku, ako kapela hrajúca tvrdú rockovú hudbu sa Deep Purple prejavili v roku 1970, kedy vydali svoj album Deep Purple in Rock.[5] Spolu s Led Zeppelin a Black Sabbath, boli Deep Purple označovaní ako „nesvätá trojica britského hard rocku a heavy metalu zo začiatku až polovici 70. rokov 20. storočia“.[6] Po ich koncerte v londýnskom Rainbow Theatre z roku 1972 boli v roku 1975 zapísaní do Guinessovej knihy rekordov ako „najhlasnejšia kapela sveta“[7][8] . Celosvetovo Deep Purple predali viac ako 100 miliónov albumov.[9][10][11]

Členovia Deep Purple prešli v svojej zostave niekoľkými zmenami. Na osem rokov, od roku 1976 do roku 1984, sa skupina rozpadla. Jediným jej stálym členom je bubeník Ian Paice. Prvé štyri zostavy, ktoré boli v rokoch 1968–1976, sú oficiálne označené ako Mark I (1968–1969), Mark II (1969–1973), Mark III (1973–1975) a Mark IV (1975–1976).[12][13] Mark I pozostával zo zakladajúcich členov Deep Purple, Ritchie Blackmore (gitara), Rod Evans (spev), Jon Lord (klávesy), Ian Paice (bicie) a Nick Simper (basgitara). Zostava Mark II bola komerčne najúspešnejšia. Evansa a Simpera nahradili Ian Gillan a Roger Glover. V zložení Mark III bol Gillan a Glover nahradený za Davida Coverdala a Glenna Hughesa, zatiaľ čo v zostave Mark IV Blackmora nahradil Tommy Bolin. Skupina sa rozišla v júli 1976, Bolin o päť mesiacov neskôr zomrel na predávkovanie drogami.

Skupina Deep Purple sa v roku 1984 opäť zišla v svojej najúspešnejšej zostave Mark II. Nahrali spolu dva štúdiové albumy a účinkovali až do roku 1989, kedy Gillana nahradil Joe Lynn Turner. V roku 1992 sa Gillan do Deep Purple vrátil. V nasledujúcom roku od nich definitíne odišiel Ritchie Blackmore, ktorého dočasne nahradil Joe Satriani, potom na dlhú dobu hral v Deep Purple na gitare nový člen, Steve Morse. V roku 2002 od kapely „odišiel do dôchodku“ klavesista Jon Lord, nahradil ho Don Airey a skupina Deep Purple mala najdlhšiu dobu, t.j. dvadsať rokov kedy účinkovala v jednej stabilnej zostave. Bolo to dovtedy, kým v roku 2022 Morse neoznámil svoj odchod z kapely. Krátko po jeho odchode jeho miesto zaujal gitarista Simon McBride. V súčasnosti je teda kapela Deep Purple v zložení: Paice, Glover, Gillan, Airey a McBride.

V programe Greatest Artists of Hard Rock vysielanom na televíznom kanáli VH1 sa Deep Purple umiestnili na 22. mieste,[14] a anketa na digitálnej rozhlasovej stanici Planet Rock ich zaradila na 5. miesto medzi „najvplyvnejšími kapelami všetkých čias“.[15] Na World Music Awards v roku 2008 skupina získala ocenenie za mimoriadne zásluhy, Legend Award. Kapela Deep Purple (konkrétne Blackmore, Lord, Paice, Gillan, Glover, Coverdale, Evans a Hughes) bola v roku 2016 uvedená do Rokenrolovej siene slávy.

História skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie pred vznikom (1967 – 68)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1967 sa bubeník Chris Curtis, ktorý bol členom kapely The Searchers obrátil na londýnskeho biznismana Tony Edwardsa s nápadom, že by chcel menežovať nápad s hudobnou skupinou, ktorá by nemala stálych členov, ale jej zostava by sa menila podľa aktuálneho hudobného trendu. Bol by to akýsi projekt kolotoča hudobníkov. Inšpirovaný týmto plánom Edwards spolu so svojimi dvoma obchodnými partnermi Johnom Colettom a Ronom Hirem (Hire-Edwards-Coletta – HEC Enterprises) sprostredkovali na tento projekt finančnú podporu.

Prvým hudobníkom, ktorý bol pre zostavu vytypovaný bol hráč na organ značky Hammond Jon Lord. Lordov hudobný vkus bol silne ovplyvnený klasickou hudbou. Hrával spolu so spevákom Arthurom (Artom) Woodom (brat člena The Rolling Stones, Ronnie Wooda) a bubeníkom Keefom Hartleyom v zoskupení Art Woods. Ďalším členom budúcej kapely sa mal stať štúdiový hráč na gitaru Ritchie Blackmore, ktorého pozvali z jeho účinkovania v Hamburgu. Netrvalo dlho a Chris Curtis kapelu opustil.

Ako hráča na basgitaru Jon Lord vtedy odporučil svojho starého známeho Nicka Simpera, s ktorým v roku 1967 účinkoval v kapele The Flower Pot Men. Simper predtým hrával spolu aj s Blackmoreom v zoskupení The Savages. Zostavu kolotoča hudobníkov doplnil spevák Rod Evans a hráč na bicie Ian Paice z kapely The Maze. Na jar roku 1968, po krátkom turné v Dánsku, dal Ritchie Blackmore kapele názov Deep Purple. Tento názov pochádza z rovnomenného titulu obľúbenej piesne Blackmoreovej starej mamy.

Postup (1968 – 70)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1968 sa kapela Deep Purple stala známou na severoamerickom kontinente vďaka štvrtej priečke v rebríčkoch Billboardu s a druhej pozícii v rebríčku kanadského magazínu RPM s coververziou piesne „Hush“ od Joe Southa. Skladba pochádzala z ich debutu, albumu s názvom Shades of Deep Purple (1968). Kapela Deep Purple sa vtedy zúčastnila spoločného amerického turné so skupinou Cream.

Druhý album Deep Purple The Book of Taliesyn (s coververziou piesne „Kentucky Woman“ od Neila Diamonda) vyšiel v USA a Kanade v tom istom roku ako ich debut. V USA sa dostal na 38. priečku rebríčkov a 21. bol v Kanade. Napriek týmto úspechom bol album v Spojenom kráľovstve vydaný až v nasledujúcom roku.

V roku 1969 kapela vydala svoj tretí album s názvom Deep Purple, so skladbou „April“. Pieseň silne pripomínala hudobný štýl skupiny Vanilla Fudge, ktorá aj podľa vyjadreni Ritchieho Blackmora bola pre Deep Purple veľkou inšpiráciou.[16] Lord bol ovplyvňovaný klasickými autormi ako napríklad Bach a Rimskij-Korsakov.

Po edícii týchto troch albumov a viacerých amerických koncertných šnúrach skončilo hudobné vydavateľstvo Tetragrammaton svoju činnosť. Práva na nahrávky kapely Deep Purple v 70. rokoch mali v Amerike po zániku ich vydavateľa zastrešovať Warner Bros. Records. Na začiatku roku 1969, po návrate do Spojeného kráľovstva kapela nahrala poslednú skladbu s Evansom a Simperom. Mala názov „Emmaretta“.

Na voľné miesto speváka odmietol po čiastočnom rozpade Deep Purple Blackmoreovu ponuku Terry Reid, ktorý rok predtým odmietol podobný návrh od formujúcej sa kapely Led Zeppelin. Urobil tak na odporúčanie svojho producenta Mickie Mosta. Terry považoval síce návrh za lichotivý, no chcel sa radšej venovať sólovej kariére.[17] Blackmore nakoniec nemal inú možnosť, než hľadať niekoho iného.

Náhradu za Evansa so Simperom Blackmorovi nakoniec odporučil jeho bývalý spoluhráč zo Savages, bubeník Mick Underwood. Predstavil mu basgitaristu Rogera Glovera a speváka Iana Gillana. Týmto spôsobom Underwood efektívne zlikvidoval kapelu Episode Six, v ktorej spolu Gloverom a Gillanom účinkovali.

Nová zostava Deep Purple (fanúšikmi nazývaná aj „Deep Purple Mark II“) nahrala svoju prvú skladbu, ktorou bol prepadák s názvom „Hallelujah“

O publicitu kapely Deep Purple sa v tomto období postaral aj Jon Lord svojou hudobnou kompozíciou s tromi dejstvami, ktorá vyšla pod názvom Concerto for Group and Orchestra. Na nahrávke v Royal Albert Hall sa spolu s kapelou zúčastnil aj Kráľovský symfonický orchester pod taktovkou Malcolma Arnolda. Projekt patrí spolu s nahrávkou Five Bridges od The Nice medzi prvé spoločné diela klasického orchestra a rockovej kapely. Treba ale podotknúť, že tento nápad skupina Deep Purple nehodnotila vtedy veľmi pozitívne. Väčší odpor voči nemu mali hlavne Gillan a Blackmore. Koncom 70. rokov sa o niečo podobné Lord znova pokúsil pri projekte Gemini Suite.

Popularita a rozpad (1970 – 76)[upraviť | upraviť zdroj]

In Rock[upraviť | upraviť zdroj]

Po vydaní orchestrálneho albumu sa kapela Deep Purple podujala na hektické turné a nahrávanie, ktoré sa ukázalo v ich hudobnej kariére ako najvýznamnejšie. Ich prvý štúdiový album z tohto obdobia bol Deep Purple in Rock (1970). Jeho názov bol zjavne inšpirovaný obalom, na ktorom je paródia na Mount Rushmore. Sú na ňom nahrávky ich známych diel ako „Speed King“, „Into The Fire“ a „Child in Time“. Skupina nahrala aj svoj prvý Top-Ten hitparádový hit v Spojenom kráľovstve s názvom „Black Night“. Súhra medzi Blackmoreovou gitarou a Lordovými skreslenými organmi, spojenými s vyjúcim spevom Iana Gillana a údernou rytmickou linkou Glovera s Paicem sa stala jedinečnou hudobnou značkou, ktorá spojila hudobný štýl kapely Deep Purple aj v ich ďalších spoločných hudobných projektoch. Zároveň sa táto zostava výraznejšie odlíšila od predošlých albumov.

Fireball, Machine Head a Made in Japan[upraviť | upraviť zdroj]

Druhý spoločný album s názvom Fireball im vyšiel v lete roku 1971. Titulná skladba vyšla ako singel. Počas nahrávania albumu vznikol aj jeho ďalší singel „Strange Kind of Woman“, ktorý bol vydaný na americkej edícii namiesto piesne „Demon's Eye“. Na pôvodnej britskej edícii sa táto skladba nenachádzala.

Počas koncertného turné Fireball vznikla na popud jedného novinára skladba „Highway Star“. V decembri roku 1971 skupina Deep Purple odcestovala do Montreux vo Švajčiarsku, kde zrealizovala nahrávanie svojho ďalšieho albumu s názvom Machine Head. Na nahrávanie kapela použila mobilné nahrávacie štúdio od skupiny Rolling Stones. Požiar, ktorý vtedy vznikol v jednom zábavnom komplexe počas koncertu Franka Zappu a jeho Mothers of Invention bol inšpiráciou pre vznik jedného z najväčších hitov kapely Deep Purple, rockovú klasiku s názvom „Smoke on the Water“. Album Machine Head patrí k najslávnejším projektom skupiny. Jeho skladby „Highway Star“, „Space Truckin'“, „Lazy“, či „Smoke on the Water“ hráva kapela na koncertoch dodnes.

Aj keď Deep Purple v podstate existovali dokopy iba tri a pol roka, mali za sebou sedem regulárnych štúdiových albumov. V roku 1972 absolvovali štyri koncertné turné po Amerike a v auguste turné po Japonsku. Počas japonského turné vydali špeciálny koncertný dvojalbum, ktorý mal byť pôvodne iba pre japonský trh. Tento dvojalbum dostal názov Made in Japan. V súčasnosti patrí tento dvojalbum medzi najpopulárnejšie a najpredávanejšie koncertné albumy a klasiku histórie populárnej hudby.

Odchod Gillana s Gloverom[upraviť | upraviť zdroj]

Zostava Deep Purple Mark II pokračovala ďalej v práci na ďalšom ich spoločnom albume s názvom Who Do We Think We Are (1973). Je na ňom aj nahrávka skladby „Woman from Tokyo“. Medzi člemi kapely v tomto období narastalo napätie a bolo na nich viditeľné vyčerpanie. V mnohých smeroch sa skupina stávala obeťou vlastného úspechu. Vďaka úspechu projektov Machine Head a Made in Japan sa spolu s albumom Who Do We Think We Are stala sa v Spojených štátoch v roku 1973 kapela Deep Purple najpredávanejšou hudobnou skupinou[18]. V jednom rozhovore v roku 1984 Ian Gillan pripustil, že kapela bol manažmentom tlačená do toho aby dokončila album a vyšla s ním na turné v období keď si jej členovia zúfalo potrebovali oddýchnuť..[19] Celé napätie vyvrcholilo počas ich druhého turné po Japonsku v lete roku 1973, kedy pod Blackmoreovým tlakom Gillan skupinu opustil. Roger Glover bol zo skupiny vytlačený spolu s Gillanom.

Nová zostava a odchod Blackmorea[upraviť | upraviť zdroj]

Skupina najprv najala basgitaristu, speváka pôvodného člena skupiny Trapeze, Glenna Hughesa. Jej pôvodným zámerom bolo, že budú v kapele štyria a Huges bude zároveň hrať na basovú gitaru a spievať.[20][21] Huges si myslel, že spievať mal pôvodne aj s Paulom Rodgersom zo skupiny Free, no Rodgers v tom čase rozbiehal svoj projekt Bad Company.[22] Konkurzy na miesto speváka kapely ale pokračovali. Do úvahy prichádzali dvaja kandidáti: Škót Angus Cameron McKinlay a David Coverdale. Nakoniec sa zhodli na Coverdaleovi, ktorý bol neznámym spevákom zo Saltburnu v severovýchodnom Anglicku. Blackmoreovi sa páčil jeho mužný bluesovo zafarbený hlas.[21]

V novej zostave kapela Deep Purple pokračovala v roku 1974. Dňa 6. apríla 1974 hrala na slávnom festivale California Jam v Ontáriu v Kalifornii. Pred viac ako 200 tisícovým publikom tam hrali rockoví giganti 70. rokov ako Black Sabbath, Eagles, Emerson, Lake & Palmer, Earth, Wind & Fire, Seals and Crofts, Rare Earth a Black Oak Arkansas. Časti z podujatia boli cez ABC vysielané ďalším divákom. V Spojených štátoch sa do Top-Ten dostal ich prvý spoločný album Burn, bol druhý po Machine Head ktorý sa dostal tak vysoko. Po jeho vydaní nasledovalo celosvetové turné. Album bol ovplyvnený speváckou harmóniou Hughesa a Coverdalea, mal funkový a bluesový nádych. Tieto vplyvy boli ešte citeľnejšie z ďalšieho albumu z konca roku 1974 s názvom Stormbringer.[21] Sú na ňom aj rádiové hity: okrem titulnej skladby aj „Lady Double Dealer“, „The Gypsy“ a hlavne „Soldier Of Fortune“.

Napriek tomuto úspechu Blackmore nevnímal nové smerovanie hudobného štýlu skupiny Deep Purple pozitívne. Komentoval to slovami:„Nemám rád funky a soul.“[23] Výsledkom všetkého bolo, že 21. júna 1975 spolu s Ronnie James Diom založil svoju novú skupinu s názvom Ritchie Blackmore's Rainbow, neskôr zjednodušene Rainbow.

Tommy Bolin a rozpad kapely[upraviť | upraviť zdroj]

Na Blackmoreovoe miesto prišiel gitarista Tommy Bolin, ktorý pochádzal z amerického stredozápadu. Uspel v konkurze na gitaristu Deep Purple hlavne preto, lebo mal povesť prispôsobivého hudobníka. V roku 1974 pôsobil v undergroundovej kapele Zephyr, no potom z ničoho nič nahradil gitaristu Joea Walsha v kapele James Gang. V Amerike sa takáto zmena považovala za porovnateľné riziko s odvahou nahradiť post gitaristu v kapele Deep Purple. S kapelou James Gang Bolin nahral dva albumy: Bang a Miami. Ešte významnejším podnetom pre voľbu Bolina bola referencia, že sa Bolin v roku 1973 podieľal na nahrávaní albumu Spectrum od džez-rockového hudobníka Billyho Cobhama. Na tomto albume jeho hru počul David Coverdale, ktorý ho kapele odporučil.[24] V období keď bol prijatý za člena kapely Deep Purple, Bolin pracoval na svojom albume Teaser.

Výsledkom spolupráce novej zostavy kapely bez Blackmorea bol v roku 1975 album Come Taste the Band. Na tomto albume sú niektoré skladby, na ktorých sa podieľal aj Tommy Bolin: napr. „Dealer“ a „Getting Tighter“, „Oved to G“, no najznámejšou nahrávkou albumu je pieseň „You Keep on Moving“.

Bolin si po umeleckej stránke dobre rozumel s Hugesom a Coverdalom, no mal aj veľmi blízky vzťah k drogám, ktoré ho postupne paralyzovali. Dochádzalo u neho k výpadkom, ktoré mali fatálny dopad na prezentáciu kapely hlavne počas koncertných vystúpení. Dochádzalo k tomu, že zlyhal aj počas nahrávaní koncertného albumu Last Concert in Japan, ktorým chcel ich hudobný vydavateľ nadviazať na úspech albumu Made in Japan. Bolin strácal pod vplyvom drôg koncentráciu a tým sa rozchádzal v koncepte a na vystúpeniach sa stávalo, že spoločná hra kapely s gitaristom pod vplyvom drôg vyústila do hudobného chaosu. Bolin býval na pódiu labilný a neprofesionálny. Celé to vyvrcholilo na koncerte v Liverpool Empire, kedy Bolin nedokázal držať s kapelou tempo a po tom ako sa publikum začalo dovolávať Blackmorea stuhol a so slzami v očiach odišiel z pódia. Dňa 19. júla 1976 sa Hughes a Bolin dozvedeli, že bola s nimi ukončená spolupráca a skupina Deep Purple sa na čas rozpadla. Lord a Paice sa pokúsili spojiť s Coverdalom a založiť kapelu so skráteným názvom Purple, no David spoluprácu odmietol.

Sólové projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Jon Lord v tomto období pracoval na projekte nahávania skladby pre štvorčlennú rockovú kapelu a Maďarský symfonický orchester. Po skončení nahrávania sa spojil s Tonym Ashtonom a založil zoskupenie Paice, Ashton a Lord. Glen Hughes sa vrátil do kapely Trapeze, David Coverdale založil Whitesnake. Tommy Bolin založil svoju kapelu Tommy Bolin Band, nahral svoj druhý sólový album Privat Eyes. Spojil sa aj s Glenom Hughesom. Koncom novembra 1976 mal začať koncertné turné s Jeffom Beckom. Dňa 3. decembra 1976 vystúpil v Jai Fronton Hall. Hranie mu šlo dobre. V zákulisí sa odfotografoval s Jeffom Beckom a s priateľkou odišiel do hotela v Newporte na Miami Beach. Tam sa predávkoval drogami a upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral. Tommy Bolin zomrel ako 25 ročný na predávkovanie drogami.[25]

Bývalí členovia kapely Deep Purple sa po rozpade ďalej pokúšali o úspechy vo svojej hudobnej kariére v iných skupinách ako boli Rainbow, Whitesnake, Black Sabbath a Gillan. Koncom 70. a začiatkom 80. rokov sa na hudobnej scéne objavil aj pokus o oživenie hardrockovej éry v podobe skupiny Deep Purple, ktorej značku sa pokúšal prebrať bývalý člen, spevák Rod Evans. Táto akcia skončila žalobou od legitímnych členov kapely a záväzkom pre Evansa na úhradu 672 tisíc dolárov za neoprávnené používanie mena.[26]

Obnovenie a rozchody (1984 – 1994)[upraviť | upraviť zdroj]

Deep Purple v Cow Palace, San Francisco, Kalifornia, 31. január 1985

Osem rokov po rozchode skupiny sa v apríli 1984 znovu dala dokopy jej najúspešnejšia zostava v zložení Blackmore, Gillan, Glover, Lord a Paice a v októbri toho istého roku vydala svoj nový album s názvom Perfect Strangers. Album sa dostal na piatu priečku britského rebríčka na 17. pozíciu rebríčka Billboard 200.[27] Bol k nemu vydaný rovnomenný singel a naštartované koncertné turné, ktoré začalo v Austrálii, pokračovalo cez celý svet do Severnej Ameriky, potom počas nasledujúceho leta do Európy. Po finančnej stránke bolo toto turné tiež veľmi úspešné. Vystúpenia na Britských ostrovoch bolo obmedzené iba na Knebworth Festival, kde vystúpili pred 80 000 divákmi spoločne s kapelou Scorpions. Na vstupenke boli aj mená hudobníkov ako sú UFO, Bernie Marsden's Alaska, Mama's Boys, Blackfoot, Mountain a Meat Loaf.

Obnovená zostava vydala v roku 1987 ďalší štúdiový album The House of Blue Light a koncertnú nahrávku z roku 1988, Nobody's Perfect.

V roku 1989 bol z kapely vyhodený Ian Gillan, ktorý bol nahradený spevákom Joe Lynn Turnerom (ex-Rainbow). V roku 1990 vydali jediný album s názvom Slaves & Masters, niektorými fanúšikmi nazývaný aj „Deep Rainbow album“.

Po ukončení koncertného turné Turner zo skupiny odišiel a Lord, Paice, Glover a hudobný vydavateľ žiadali aby pri príležitosti 25. výročia vzniku skupina znovu spolupracovala s Ianom Gillanom. Blackmore súhlasil až potom ako sa na jeho bankový účet poukázalo 250 000 dolárov.[28] Klasická zostava spolu nahrala nový album The Battle Rages On, no napätie medzi Gillanom a Blackmoreom narastalo aj počas ináč úspešného európskeho turné. V novembri roku 1993 Blackmore od skupiny Deep Purple definitívne odišiel. Na japonskom koncertnom turné ho nahradil Joe Satriani. Keď sa fanúškovia v Japonsku dozvedeli, že za gitarou nebude Ritchie Blackmore, tak niekoľko tisíc z nich vrátilo vstupenky. Joe Satriani pokračoval so skupinou aj na letnej európskej šnúre roku 1994. Skupina mala záujem s ním spolupracovať aj ďalej, no Satrianiho záväzky pre nahrávacie spoločnosti túto spoluprácu neumožňovali.

Nakoniec sa stal Blackmoreovým nástupcom bývalý gitarista skupín Dixie Dregs a Kansas, Američan Steve Morse.

Oživenie so Steve Morsom (1994 – súčasnosť)[upraviť | upraviť zdroj]

Roger Glover a Steve Morse jammujú počas predohry k skladbe „Highway Star“

V roku 1996 vydala nielen obnovená, ale hlavne Morsem oživená kapela Deep Purple album Purpendicular, ktorý obsahoval nahrávky rôznych hudobných štýlov. V roku 1997 vyšiel aj nový koncertný album Live at The Olympia '96. Počas zvyšku 90. rokov nová zostava absolvovala viacero úspešných koncertných turné, v roku 1998 vydala tvrdšie znejúci album Abandon.

V septembri roku 1999 Jon Lord spolu s Londýnskym symfonickým orchestrom znovu zrealizoval svoje Concerto for Group and Orchestra, ktorý bol znovu nahraný v Royal Albert Hall.

Jon Lord spolupracoval s kapelou až do roku 2002, kedy sa rozhodol od skupiny odísť a venovať sa sólovým projektom, špeciálne orchestrálnej hudbe. Za klávesovými nástrojmi ho nahradil Don Airey, ktorý už spolupracoval s hudobníkmi ako sú Rainbow, Ozzy Osbourne, Black Sabbath, či Whitesnake. V roku 2003 kapela Deep Purple vydala album Bananas. V roku 2005 Deep Purple vystúpili na koncerte Live 8 a v októbri toho istého roku im vyšiel ďalší štúdiový album Rapture of the Deep.

Členovia[upraviť | upraviť zdroj]

Aktuálni členovia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ian Gillan – vokály (1969 – 1973, 1984 – 1989, 1992 – súčasnosť)
  • Steve Morse – gitara (1994 – súčasnosť)
  • Roger Glover – basgitara (1969 – 1973, 1984 – súčasnosť)
  • Don Airey – klávesy (2002 – súčasnosť)
  • Ian Paice – bicie (1968 – súčasnosť)

Pôvodní členovia[upraviť | upraviť zdroj]

Iní členovia[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie a nahrávky z koncertov[upraviť | upraviť zdroj]

Tribute albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Najlepšie single[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1968 „Hush“ #4 US
  • 1968 „Kentucky Woman“ #38 US
  • 1970 „Black Night“ #2 UK
  • 1971 „Strange Kind of Woman“ #8 UK
  • 1971 „Fireball“ #15 UK
  • 1972 „Never Before“ #35 UK
  • 1973 „Smoke on the Water“ #21 UK (1977 release), #3 US
  • 1977 „New Live and Rare EP“ #31 UK

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Vstupenky na koncert Deep Purple v Košiciach, 14 september 1991

Literatúra o Deep Purple[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gillan, Ian - Cohen, David: Ian Gillan: Můj život s Deep Purple (Volvox Globator, 2000)
  • Heatley, Michael: Deep Purple - příběh hardrockové legendy (Nava, 2007)
  • Thompson, Dave: Deep Purple. Smoke on the Water (BB art, 2009)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ History of Deep Purple, Ritchie Blackmore Meets Jon Lord (True)) [online]. . Dostupné online.
  2. ↑ WRIGHT, Jeb. The Naked Truth: An Exclusive Interview with Deep Purple's Ian Gillan. Classic Rock Revisited, 2009. Dostupné online.
  3. ↑ WASLER, Robert. Running with the Devil: power, gender, and madness in heavy metal music. [s.l.] : Wesleyan University Press, 1993. Dostupné online. ISBN 9780819562609. S. 10.
  4. ↑ CAMPBELL, Michael; BRODY, James. Rock and Roll: An Introducction. [s.l.] : Cengage Learning, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0534642952. S. 213.
  5. ↑ Charlton, Katherine (2003). Rock Music Styles: A History. p. 241. McGraw Hill.
  6. ↑ McIver, Joel (2006). "Black Sabbath: Sabbath Bloody Sabbath". Chapter 12, p. 1.
  7. ↑ MCWHIRTER, Ross. Guinness Book of World Records. 14. vyd. [s.l.] : Sterling Pub. Co., 1975. Dostupné online. ISBN 978-0-8069-0012-4. S. 242.
  8. ↑ Jason Ankeny. Deep Purple [online]. AllMusic. Dostupné online.
  9. ↑ "Jon Lord, keyboard player with seminal hard rock act Deep Purple, dies". CNN. Retrieved 25 July 2012
  10. ↑ "Deep Purple keyboard player Jon Lord dies aged 71". The Telegraph. Retrieved 25 July 2012
  11. ↑ "Deep Purple's Jon Lord dies at 71" . MSNBC. Retrieved 25 July 2012
  12. ↑ Deep Purple reviews [online]. . Dostupné online.
  13. ↑ Deep Purple Mark I & Mark II [online]. . Dostupné online.
  14. ↑ VH1 Counts Down the '100 Greatest Artists of Hard Rock' In Five-Hour, Five-Night Special [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-10-25 z originálu.
  15. ↑ "Planet Rock: Most Influential Band Ever – The Results". Planet Rock. Retrieved 25 February 2013
  16. ↑ http://www.thehighwaystar.com/interviews/blackmore/rb199102xx.html
  17. ↑ Interview: Singer and guitarist Terry Reid. The Independent (London), 7 March 2007. Dostupné online [cit. 2010-03-27].
  18. ↑ RIAA Gold & Platinum database [online]. [Cit. 2011-06-13]. Dostupné online.
  19. ↑ Deep Purple: The Interview. Interview picture disc, 1984, Mercury Records.
  20. ↑ Liner notes for the 30th anniversary edition of Burn.
  21. ↑ a b c Van der Lee, Matthijs. Burn review at sputnikmusic.com
  22. ↑ "The Glenn Hughes Interview at VintageRock.com [online]. [Cit. 2010-11-04]. Dostupné online. Archivované 2010-11-13 z originálu.
  23. ↑ "Deep Purple: History and Hits" DVD.
  24. ↑ Dave Thompson: Deep Purple Smoke on the water, ISBN 978-80-7381-565-3 str. 184
  25. ↑ Dave Thompson: Deep Purple Smoke on the water, ISBN 978-80-7381-565-3 str. 194 – 197
  26. ↑ Bogus Deep Purple.
  27. ↑ Deep Purple Essential Collection – Planet Rock.
  28. ↑ Ian Gillan Interview on Rockpages.gr Archivované 2008-10-22 na Wayback Machine.
  29. ↑ It all adds up to 1 – Deep Purple [online]. 2024-04-24, [cit. 2024-05-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. ↑ Metallica, Iron Maiden, The Flaming Lips to feature on new Deep Purple tribute album [online]. NME.com, 2012-08-9, [cit. 2012-08-25]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Deep Purple

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Deep_Purple&oldid=7846011“