Ján Jamnický

	Ján Jamnický
	slovenský divadelný herec a režisér
Narodenie	20. máj 1908; Jasenová, Slovensko
Úmrtie	4. august 1972 (64 rokov); Poprad, Slovensko
Manželka	Vilma Jamnická, rod. Březinová
Odkazy
Commons	Ján Jamnický
	Biografický portál

JUDr. Ján Jamnický, pseud. Gustáv Marro (* 20. máj 1908, Jasenová – † 4. august 1972, Poprad, pochovaný je v Bratislave) bol slovenský herec, divadelný režisér, scenárista a pedagóg. V 40. rokoch patril k najvýznamnejším a najpozoruhodnejším osobnostiam slovenského divadla. Manžel herečky Vilmy Jamnickej.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ján Jamnický sa narodil v Jasenovej v rodine evanjelického farára. Ako mladý bol obklopený knihami, ktoré ho neskôr úplne pohltili. Zaujímal sa najmä o filozofiu a rozličné umelecké smery. Obklopovala ho hudba, zaujímalo ho maliarstvo a architektúra.

V Bratislave začal so štúdiom medicíny. Na lekárskej fakulte, kde začal študovať v roku 1926, sa zoznámil so svojou budúcou ženou Vilmou Březinovou, ktorá ho napokon priviedla i k divadlu. Štúdium medicíny po dvoch rokoch zanechal a prihlásil sa Hudobnú a dramatickú akadémiu pre Slovensko (HADAPS). Na žiadosť rodičov súčasne so štúdiom herectva sa venoval aj štúdiu práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Obe školy úspešne dokončil v roku 1932.

Jamnický ako herec[upraviť | upraviť zdroj]

Ako študent hosťoval od roku 1928 na javisku Slovenského národného divadla. Ako riadny člen súboru Slovenskej činohry SND debutoval v roku 1932 v rolách Šviháka a Tovariša s fúzikmi v Šulcovej inscenácii hry Najkrajšie topánky na svete od Josefa Koptu. Prvú veľkú príležitosť dostal ešte v ten istý rok ako Peter v hre Pohoršenie v svätofloriánskej doline od slovinského dramatika Cankara v réžii Andreja Bagara.

Jamnický prevyšoval väčšinu svojich kolegov v Slovenskom národnom divadle, a to nielen svojou štíhlou vysokou postavou, ale aj svojím rozhľadom a náročnosťou voči sebe i iným. Samo o sebe bolo odvážne, že si neholil bradu, čo bolo v tej dobe dosť nezvyčajné. Dalo by sa povedať, že všeobecne nezapadol do súboru Slovenskej činohry SND, ktorá bola naučená na realistické herectvo. Ako herec pracoval štylizovane, s náznakom. Kritika mu vyčítala priveľký nános pátosu, chlad a monotónnosť. Dedinské typy, najmä z Tajovského hier, mu vôbec nesedeli, kým ostatní herci bravúrne zvládali vytvárať slovenské rázovité postavy. Na Jamnického nedocenené herecké kvality poukázala až česká divadelná kritika, pri pohostinskom predstavení Palárikovej hry Zmierenie v Prahe.

Bravúrne stvárnil Kreonta v Sofoklovej Antigone v réžii Janka Borodáča. Úloha Kreonta bola jedným z Jamnického hereckých triumfov. Kritika oslavovala orátora a i jeho pohybovú kultúru. Uplatnil sa aj v inscenáciách hier slovenských dramatikov, za všetkých spomeňme Jonáša Záborského a Jána Palárika. Ako herec sa s javiskom rozlúčil v roku 1949 úlohou Čackého v Gribojedovovej hre Útrapy z rozumu.

Jamnický ako režisér[upraviť | upraviť zdroj]

Janko Borodáč si všimol Jamnického talent a zamestnával ho dramaturgickou prácou a taktiež ako prekladateľa divadelných hier. Pre Jamnického bol odtiaľ už iba krok k réžii, ktorej sa začal systematicky venovať. Na scéne divadla napokon pripravil celkom 33 inscenácií a časom sa už herectvu venoval len sporadicky.

V Slovenskom národnom divadle začínal s rozprávkami a ľahkými konverzačnými hrami. Jeho režijným debutom bola rozprávka Karla Jaromíra Erbena Stratil sa hlásnik Cibuľa, na ktorej naskúšanie mal štyri dni. Neskôr sa pokúsil aj o náročnejšie kusy - inscenoval hry Molièra, Shakespeara, Schillera, Ibsena, Vojnovića a z domácich autorov Zvona a Stodolu. Počas vojny sa Jamnický vypracoval na výraznú a svojráznu umeleckú osobnosť. Svoje inscenácie aktualizoval narážkami na negatívne javy doby. Za vojnového slovenského štátu povzbudivo pôsobil svojou adresnou útočnosťou inscenácií ako Molièrov Mizantrop a Zdravý nemocný, Schillerov Villiam Tell a Zvonova hra Tanec nad plačom. Týmto svojím prístupom zabezpečoval rovnováhu voči často pro-štátne orientovaným inscenáciám Jána Borodáča.

Vo svojej režijnej práci Jamnický naväzoval na európsku a Sovietsku avantgardu - najmä na ruských režisérov Tairova, Mejerchoľda, Vachtangova, s ktorých tvorbou sa zoznámil pri svojom pobyte v Moskve v roku 1936. Najviac ho však očarili inscenácie Nikolaja Pavloviča Ochlopkova a najmä jeho inscenácia Shakespearovho Othella. O inscenácii povedal „A nakoniec sme všetci na Othellovi v Moskve plakali - tak hrali. Prvý raz som zažil to, čo požaduje Aristoteles od tragédie: katarzis, očistenie - nie ponurú dusivú beznádejnosť, spoločenských tragédií, ale katarzis na vlastnom tele.“

Bol prívržencom štylizovanej réžie - réžie pracujúcej s náznakom. S týmto režijným prístupom dosahoval prekvapujúce výsledky najmä vo veršovanej hre. Na javisku sa mu podarilo vytvoriť súlad farieb, línií, pohybu. Odkrýval skrytý význam hier a svojrázne ho interpretoval. Na svojich inscenáciách spolupracoval s režisérom a scénografom Karolom L. Zacharom, a ďalšími osobnosťami slovenskej scénografie: Emilom Bellušom, Ladislavom Vécseyom a Jánom Ladvenicom.

Poslednou Jamnického réžiou v roku 1944 bola Stodolova hra z divadelného prostredia Komédia. Jamnický v nej vyjadril svoj postoj k vedeniu divadla, ktoré v dramaturgii divadla preferovalo operetu, ktorú Jamnický považoval za nízky žáner. Nespokojné vedenie stiahlo inscenáciu z repertoáru po prvých reprízach a naznačilo Jamnickému, aby divadlo opustil. Po skončení druhej svetovej vojny, keď činohra divadla znovu začala hrať, Jamnický sa k režijnej práci už nikdy nevrátil. Svoju poslednú úlohu ako člen hereckého súboru odohral na doskách Slovenského národného divadla v roku 1949.

Po odchode zo Slovenského národného divadla[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1945-1949 pôsobil v Česko-slovenskom filme ako režisér a scenárista. Taktiež hrával v televíznych filmoch a inscenáciách. Pôsobil v rozhlase ako recitátor. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských interpretov poézie. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč.

Pripravoval reorganizáciu slovenskej divadelnej siete a taktiež sa podieľal na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Ako pedagóg pôsobil na Hudobnej a dramatickej akadémii (1937-1944), na Vysokej škole múzických umení (1949-1952), kde viedol Katedru herectva a réžie a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení. Kvôli zdravotným problémom - kvôli "zdravotným problémom" komunistického zriadenia - musel v roku 1953 predčasne odísť do dôchodku a pracoval iba veľmi nepravidelne. Na Vysokej škole múzických umení sa o Jamnickom nedalo prednášať ešte v rokoch 1957-1960... Dôchodok prerušil iba účasťou v recitačných pásmach slovenskej poézie: Čo vatru nietili, Slovenské ľudové balady a O krvi) a v. V nich sa znovu potvrdzovalo, že Ján Jamnický stále patrí medzi našich najsugestívnejších interpretov poetického slova.

Zomrel v popradskej nemocnici v roku 1972 po jednom zo svojich výstupov na tatranské končiare. Jamnického smrť ostáva stále opradená tajomstvom, pretože ani lekári nedokázali s istotou určiť, či smrť podchladením nastala náhodou, alebo bola skutkom človeka, ktorý sa pre ňu rozhodol dobrovoľne.

V roku 1967 dostal titul zaslúžilý umelec, v roku 1969 mu bola udelená zlatá medaila VŠMU, v roku 1970 titul národný umelec a v roku 1991 mu bol in memoriam udelený Rád T. G. Masaryka III. triedy. Po hercovi bola aj pomenovaná Jamnického ulica v Bratislave.

Citáty o Jamnickom[upraviť | upraviť zdroj]

František Zvarík vo svojej memoárovej knihe Pierot s puškou napísal: „Borodáč nás učil po javisku chodiť, Jamnický tancovať.“

Výber z divadelných rol[upraviť | upraviť zdroj]

1932: Nikolaj Nikolajevič Jevreinov: ja+ja+ja=Ja; réžia: Ján Jamnický, absolventské predstavenie, Hudobná a dramatická akadémia pre Slovensko
1932: Ivan Cankar: Pohoršenie v svätofloriánskej doline (Peter); réžia: Andrej Bagar, Činohra SND
1932: Bjørnstjerne Bjørnson: Nad našu silu (pastor Bratt); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1933: Oscar Wilde: Vejár lady Windermeerovej (lord Cecil Graham); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1933: Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (barón Kostrovický); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1933: William Shakespeare: Macbeth (Malcolm); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1934: Anton Pavlovič Čechov: Višňový sad (Trofimov); réžia: Andrej Bagar, Činohra SND
1934: Antoni Słonimski: Čistá rasa (rodina) (Hans); réžia: Vladimír Sýkora, Činohra SND
1935: Jonáš Záborský: Najdúch (Gejzík); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1936: Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (barón Kostrovický); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1938: Ján Palárik: Inkognito (básnik Jelenský); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1940: Jonáš Záborský: Najdúch (Gejzík); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1940: Ivan Stodola: Čaj u pána senátora (Pyskuliak); réžia: Ferdinand Hoffman, Činohra SND
1940: Sofokles: Antigona (Kreón); réžia: Janko Borodáč, Činohra SND
1940: Georg Büchner: Dantonova smrť (Saint Juste); réžia: Ferdinand Hoffmann, Činohra SND
1949: Alexandr Sergejevič Gribojedov: Útrapy z rozumu (Čacký); réžia: Jozef Budský, Činohra SND

Výber z divadelných réžií[upraviť | upraviť zdroj]

1935: Henri Bernstein: Nádej; Činohra SND
1936: Július Barč-Ivan: Človek, ktorého zbili; Činohra SND
1936: Marcel Achard: Kokosový orech; Činohra SND
1938: Alexander Nikolajevič Ostrovskij: Nevesta bez vena; Činohra SND
1939: Milan Begović: Boží človek; Činohra SND
1939: Ivo Vojnović: Ekvinokcia; Činohra SND
1940: Henrik Ibsen: Rosmersholm; Činohra SND
1940: Molière: Mizantrop; Činohra SND
1940: Marivaux: Hra lásky a náhody; Činohra SND
1940: Július Barč-Ivan: Diktátor; Činohra SND (naskúšané, ale nerealizované pre zákaz cenzúry niekoľko dní pred pripravovanou premiérou)
1941: Ivan Stodola: Keď jubilant plače; Činohra SND
1941: Alexander Vasilievič Suchovo-Kobylin: Smrť Tarelkina/Smrť Tanierika; Činohra SND
1941: Gerhard Hauptmann: Kolega Crampton; Činohra SND
1942: Ján Poničan: Štyria; Činohra SND
1942: William Shakespeare: Sen noci svätojánskej; Činohra SND
1942: Friedrich Schiller: William Tell; Činohra SND
1943: Heinrich von Kleist: Rozbitý džbán; Činohra SND
1943: Peter Zvon: Tanec nad plačom; Činohra SND
1943: Molière: Zdravý nemocný; Činohra SND
1944: Friedrich Schiller: Messinská nevesta; Činohra SND (ku koncu skúšobného obdobia Jamnický ochorel a inscenáciu doskúšal Karol L. Zachar, ktorý je oficiálne uvedený ako režisér inscenácie.)
1944: Ivan Stodola: Komédia; Činohra SND

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Filmové postavy[upraviť | upraviť zdroj]

Televízne postavy[upraviť | upraviť zdroj]

1963: Elisa Triletová: Ruže na úver (Donelle)
1964: Pedro Claderon de la Barca: Zalamejský richtár (Filip II.)
1964: Robert Bolt: Muž pre každé počasie (Henrich VIII.)
1964: William Saroyan: Čas tvojho žitia (Pán zo spoločnosti)
1965: Jean Paul Sartre: Nepochovaní (Canoris)
1966: Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Netočka Nezvanová (knieža)
1966: Ferdinand Bruckner: Alžbeta Anglická
1967: Ján Solovič: Zhasnuté slnko (V. G. Čertkov)
1967: F. W. Crofts: Starwelská tragédia (Hlavný inšpektor Mitchel)
1967: Walter Jens: Červená Róza (sudca - rozprávač)
1969: F. W. Crofts: Morská záhrada (Hlavný inšpektor Mitchel)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Čavojský, L.: Prví a prvoradí: Herci SND. Bratislava, Tália-Press 1993
Jamnická, V.: Letá a zimy s Jánom Jamnickým. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1985
Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: Spoveď režiséra. Bratislava, Národné divadelné centrum 1998
Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: V ozvenách kritiky. Bratislava, Národné divadelné centrum 1999
Hollý, E., ed.: Ján Jamnický: Princ a mág. Bratislava, Divadelný ústav 2000
Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: V pamäti súčasníkov. Bratislava, Divadelný ústav 2001
Sládeček, J., ed.: Ján Jamnický: O veciach známych i neznámych. Bratislava, Divadelný ústav 2001

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Jamnický