Portál:Slnečná sústava/Odporúčané články

Obrázky: 2008 - 2009 - 2010... - Univerzálne obrázky Články: 2008 - 2009 - 2010... - Univerzálne články Zaujímavosti: Staré zaujímavosti

Tento rok

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1

1P/Halley

Kométa 1P/Halley alebo Halleyova kométa je periodická kométa s periódou približne 75,3 rokov. Je to najznámejšia periodická kométa. Pomenovaná je po astronómovi menom Edmond Halley. Naposledy bola v perihéliu v roku 1986, kedy ju navštívila kozmická sonda Giotto. Jej najbližší návrat k Slnku sa očakáva 28. júla 2061.

Pôvod

V súčasnosti sa astronómovia domnievajú, že kométy pochádzajú z dvoch rozličných oblastí Slnečnej sústavy. Prvou je Kuiperov pás, disk úlomkov ľadu rozprestierajúci sa vo vzdialenosti 38 AU až 50 AU od Slnka. Druhou je Oortov oblak (alebo mračno), ktorého vnútorný okraj leží vo vzdialenosti 50 000 AU od Slnka. Krátkoperiodické kométy (s obežnou dobou kratšou ako 200 rokov) pochádzajú najmä z Kuiperovho pásu, naopak, dlhoperiodické kométy (s obežnou dobou nad 200 rokov) pochádzajú z Oortovho oblaku. Halleyova kométa je nezvyčajná v tom, že napriek svojej obežnej dobe, ktorá nepresahuje 200 rokov, pochádza z Oortovho oblaku. Predpokladá sa, že pôvodne bola dlhoperiodickou kométou avšak gravitácia plynových obrov zmenila jej dráhu a kométa sa stala krátkoperiodickou. Halleyova kométa spolu s niekoľkými ostatnými kométami s podobnými dráhami tvoria tzv. Halleyovu rodinu komét.

2

Venuša je druhá planéta slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Pomenovaná je po starorímskej bohyni lásky. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa na oblohe nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová výchylka Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá na Zem tiene viditeľné voľným okom. Je pomenovaná po rímskej bohyni Venuši. Je to terestriálna planéta, čo do veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame „sesterskou planétou“ Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica, so stredom Slnka iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.

Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe takmer vždy blízko pri Slnku, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba krátko pred svitaním alebo krátko po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako „Zornička“ alebo „Večernica“, a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne.

3

Triton

Triton (zriedkavo Tritón, označenie Neptun I) je prirodzený a najväčší satelit planéty Neptún, siedmy najväčší mesiac slnečnej sústavy. Súčasne je to jedno z najchladnejších veľkých telies v slnečnej sústave, najväčší retrográdne obiehajúci mesiac v slnečnej sústave a najväčšie teleso v slnečnej sústave vôbec s retrográdnym pohybom.

Zatiaľ bol preskúmaný iba jedinou sondou a to Voyagerom 2 v roku 1989 – tieto pozorovania ale priniesli prekvapivé údaje: povrch mesiaca je veľmi mladý a mesiac sám teda zrejme veľmi (kryovulkanicky) aktívny. Bol objavený v roku 1846 britským astronómom Williamom Lassellom iba 17 dní po objavu samotného Neptúna. Pomenovaný bol po synovi Poseidóna (Neptúna), vládcu morí, Tritónovi.

Tritonove vlastnosti sú prekvapivo podobné vlastnostiam Pluta, najväčieho objektu Kuiperovho pásu – predpokladá sa, že zhruba 25% tvorí ľad a zvyšok hornina s výrazným podielom kovov.

4

Fobos

Fobos (gréc. φόβος (fóvos) – strach) je prirodzený satelit Marsu. Teleso je väčšie ako mesiac Deimos. Jeho hmotnosť sa odhaduje na 1,08.10¹⁶ kilogramov. Objavený bol 18. augusta 1877 a objaviteľom bol Asaph Hall.

Fobos bol pomenovaný podľa Fobosa, jedného zo synov boha vojny Area (Marsa) a Afrodity (Venuše). On a jeho brat Deimos spoločne stále sprevádzali svojho otca, boha vojny. Mená oboch mesiacov navrhol Henry Madan (1838 – 1901) z Eton College, podľa citátu z XV. knihy eposu Ílias, kde boh vojny povoláva Strach (Fobos) a Hrôzu (Deimos). Podľa iných mytologických povestí boli Deimos a Fobos kone zapriahnuté do Areovho vojnového voza.

Opis mesiaca

Phobos má pretiahnutý fazuľovitý tvar blížiaci sa trojosému elipsoidu. Jeho vznik nie je jednoznačný. Existujú dve hypotézy. Prvou je, že Fobos je zachytenou planétkou pochádzajúcou z oblasti hlavného pásu planétok. Zachytená bola asi vzájomnou kombináciou gravitačných porúch spôsobených Jupiterom a samotným Marsom. Druhá hypotéza hovorí, že obidva mesiace boli vyrazené z povrchu Protomarsu v čase tvorby planéty akréciou, pri dopadoch veľkých planetezimál.

5

Umelecká predstava o pristávaní sondy Phoenix

Phoenix je robotická sonda, ktorá skúmala povrch planéty Mars od mája do novembra 2008. Vedci riadiaci Phoenix používali nástroje na palube sondy, aby zistili, či sú prírodné podmienky na Marse vhodné pre mikroskopický život. Sonda tiež skúmala históriu vody.

Zariadenie bolo vypustené 4. augusta 2007 pomocou rakety Delta II. Pristátie na Marse prebehlo 25. mája 2008. Phoenix pristál na severnej polárnej čiapočke Marsu v oblasti bohatej na ľad. Disponoval robotickou rukou schopnou odberu vzoriek zmrznutej pôdy.

Program bol riadený Arizonskou univerzitou pod dohľadom NASA. Ide o spoločný projekt univerzít z USA, Kanady, Švajčiarska a Nemecka, NASA, Kanadskej kozmickej agentúry a leteckého priemyslu.

6

Merkúr na záberoch sondy Mariner 10

Terestriálna planéta alebo terestrická planéta je doslova Zemi podobná planéta. Má pevný povrch, relatívne nízku hmotnosť a vysokú hustotu, pomalú rotáciu, vysoký obsah železa a ťažkých kovov. V raných až neskorých obdobiach jej roztavené kovové jadro (zväčša zo železa a niklu) vytvára magnetické pole.

Terestriálne planéty niekedy obklopuje atmosféra. Tá rozdiel od atmosféry joviálnych planét vzniká až druhotne odplynením vnútra telesa. Za určitých podmienok sú vhodné pre vznik života.

V slnečnej sústave obiehajú Slnko štyri terestriálne planéty. Sú to zároveň štyri planéty nachádzajúce sa najbližšie k Slnku: Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Najväčšia z nich je Zem, najmenší Merkúr, ktorý je zároveň aj najmenšou planétou slnečnej sústavy. Všetky štyri majú atmosféru, aj keď atmosféra Merkúra je veľmi riedka. Medzi terestrické objekty možno zaradiť aj niektoré veľké mesiace planét, napríklad Titan alebo Ganymedes. Hlavným predstaviteľom terestrických planét je planéta Zem.

7

Pluto (snímka zo sondy New Horizons)

134340 Pluto je trpasličia planéta slnečnej sústavy. Od svojho objavu v roku 1930 do roku 2006 bolo považované za najmenšiu a väčšinou najvzdialenejšiu planétu slnečnej sústavy. Je najvzdialenejším telesom od Slnka preskúmaným kozmickou sondou. Jeho astronomický symbol v Unicode je .

Pluto je malé, menšie ako Mesiac, a veľmi chladné teleso skladajúce sa hlavne z kremičitanov a sčasti z ľadu. Má veľmi riedku atmosféru obsahujúcu hlavne dusík, metán a oxid uhoľnatý. Pomenovanie dostalo podľa rímskeho boha podsvetia, ktorý bol totožný s gréckym Hádom. Od roku 1978 je známy jeho najväčší mesiac Cháron, ktorý je v pomere k obiehanému telesu pozoruhodne veľký a ťažisko ich vzájomného obehu leží mimo Pluta. Preto sa o sústave Pluto-Cháron hovorí ako o binárnej planétke. Obe telesá sú v stacionárnej rotácii. V roku 2005 Hubblov vesmírny ďalekohľad objavil ďalšie dva maličké mesiace, v rokoch 2011 a 2012 ďalšie dva, takže Pluto má v súčasnosti (január 2016) päť známych prirodzených satelitov.

Rotačná os Pluta má taký veľký sklon, že prakticky leží v rovine ekliptiky podobne, ako je tomu u Uránu, a rovnako ako Urán a Venuša, aj Pluto rotuje retrográdne, čiže v protismere svojho obehu. Obežná dráha Pluta je v porovnaní s planétami tiež netypická. Je veľmi výstredná a križuje rovinu obežnej dráhy (nie však samotnú dráhu) poslednej planéty Neptúna, vďaka čomu sa Pluto pri svojom obehu dostáva na niekoľko rokov k Slnku bližšie než Neptún.

8

Prechod Venuše v roku 2004

Prechod Venuše popred Slnko nastáva vtedy, keď planéta Venuša prechádza priamo medzi Slnkom a Zemou a prekrýva malú časť slnečného kotúča. Počas prechodu môžeme vidieť zo Zeme Venušu ako malý čierny kotúč pohybujúci sa cez disk Slnka. Trvanie takéhoto prechodu sa zvyčajne meria v hodinách (prechody v rokoch 2004 i 2012 trvali okolo šesť hodín). Prechod je podobný zatmeniu Slnka, avšak, hoci priemer Venuše je skoro 4-krát väčší ako Mesiaca, Venuša vyzerá oveľa menšia, pretože je oveľa ďalej od Zeme. V dobách pred zrodom modernej astronómie pomáhali pozorovania prechodu Venuše vedcom zmerať vzdialenosť medzi Slnkom a Zemou použitím metódy zvanej paralaxa.

Prechody Venuše sú najzriedkavejším zo všetkých predvídateľných astronomických fenoménov a súčasne sa vyskytujú vo vzoroch, ktoré sa opakujú každých 243 rokov, s dvojicou prechodov oddelených od seba osem rokov. Medzi týmito dvojicami je rozdiel 121,5 a 105,5 roka. Pred rokom 2004 bola posledná dvojica prechodov Venuše v decembri 1874 a v decembri 1882. Prvý z dvojice prechodov Venuše na začiatku 21. storočia nastal 8. júna 2004, ďalší sa odohral 6. júna 2012. Najbližší prechod Venuše bude až v decembri 2117 a nasledujúci v decembri 2125.

9

mesiac Dione nad prstencami svojej materskej planéty Saturn

Slovo mesiac s malým počiatočným písmenom alebo zastarane trabant je prirodzená družica (prirodzený satelit) planéty (príp. aj planétky). Najznámejšie mesiace sú družice planét slnečnej sústavy. Objav mesiacov mimo slnečnej sústavy nie je pri súčasnej úrovni technológií možný. Slnečná sústava obsahuje minimálne 200 mesiacov, tento počet však nie je konečný, nakoľko sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem boli Galileove mesiace obiehajúce Jupiter. Po prvýkrát ich pravdepodobne pozoroval Galileo Galilei v roku 1610.

Zem má jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Mesiace neobiehajú len okolo planét - aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida.

10

Jupiter je najväčšia a najhmotnejšia planéta našej slnečnej sústavy, v poradí piata od Slnka. Slnečná sústava je niekedy položartovne opisovaná ako systém skladajúci sa zo Slnka, Jupitera a rôzneho smetia. Jupiter a ostatní plynní obri Saturn, Urán a Neptún sú označované ako jupiterovské planéty. Je pomenovaný po rímskom bohovi Jupiterovi (tiež nazývaným Jova). Symbolom planéty je štylizované znázornenie božského blesku (v Unicode: ♃).

Jupiter má plynovo-kvapalný charakter a chemické zloženie podobné Slnku. Od hviezd sa Jupiter líši iba malou hmotnosťou, ktorá nestačí k vytvoreniu podmienok pre termojadrové reakcie prebiehajúce vo hviezdach. I napriek tomu sa so svojimi mnohými mesiacmi podobá akejsi „slnečnej sústave“ v malom. Často je označovaný za nedokončenú hviezdu aj keď toto porovnanie je rovnakého druhu ako označiť asteroid za „nedokončenú Zem“. Zaujímavé je, že mnohé nájdené extrasolárne planéty sú omnoho hmotnejšie ako Jupiter. Oproti tomu veľkosť polomeru podobnej planéty už prakticky nezávisí na jej hmotnosti, pretože väčšia hmotnosť spôsobuje iba ďalšie zmršťovanie (pokiaľ nedôjde k naštartovaniu termonukleárnych reakcií). Neexistuje presná definícia odlišujúca veľké hmotné planéty ako Jupiter od hnedých trpaslíkov, termonukleárnu syntézu síce sprevádzajú špecifické spektrálne čiary, v každom prípade by Jupiter potreboval byť aspoň 70× hmotnejší, aby sa mohol stať hviezdou.

11

90377 Sedna (2003 VB12) je transneptúnsky objekt objavený 14. novembra 2003 astronómami Mikom Brownom, Chadom Trujillom a Davidom Rabinowitzom pomocou teleskopu Samuela Oschina v observatóriu v Palomare na východ od San Diega. Meno pochádza z inuitského pomenovania bohyne Sedny, ktorá vládla všetkým moriam a oceánom. Priemer Sedny dosahuje až dve tretiny trpasličej planéty Pluto, čím patrí medzi najväčšie transneptúnske objekty. Sedna obieha okolo Slnka po veľmi výstrednej dráhe. Je to najčervenšie kozmické teleso v Slnečnej sústave hneď po Marse.

História

Teleso objavili 14. novembra 2003 astronómovia Mike Brown, Chad Trujillo a David Rabinowitz na observatóriu na Mt. Palomar v blízkosti mesta San Diego v Kalifornii (USA) v priebehu prehliadky neba ďalekohľadom Samuela Oschina, t. j. Schmidtovou komorou s priemerom 1,22 m, vybavenou 160megapixelovou kamerou Yale-Palomar Quest. V tom čase sa objekt nachádzal vo vtedy rekordnej vzdialenosti približne 90 AU od Slnka; dnes bol tento rekord už prekonaný a v súčasnej dobe ho drží planétka 136199 Eris. Dodatočne bola Sedna objavená tiež na predobjavových snímkach, urobených už 25. septembra 1990.

12

Topografická mapa povrchu

Areografia (gr. Ares - Mars; graphein - opísať) je náuka o povrchu Marsu (areografický - vzťahujúci sa na povrch Marsa, napríkald areografické súradnice, areografická mapa; areocentrický - vzťahujúci sa na stred Marsa).

Povrch Marsu je podobne ako povrch Zeme značne rozmanitý s vysokými pohoriami, kaňonmi, údoliami či pahorkatinami. V minulých dobách pred vesmírnymi letmi bolo možné Mars pozorovať iba ďalekohľadom, ktorý neumožňoval rozpoznať podrobnejšie detaily povrchu ako načervenalý povrch s tmavými oblasťami a dvoma polárnymi čiapočkami. Prvé fotografie priniesli nový pohľad na červenú planétu, ktorý v súčasnosti prechádza ďalšou revíziou vďaka podrobnému mapovaniu planéty kozmickými sondami a vozidlami na povrchu.

Mars, podobne ako Zem, má svoju vlastnú históriu, počas ktorej dochádzalo k jeho postupnému vývoju až do súčasnej podoby. V minulosti sa na planéte vystriedalo mnoho udalostí, ktoré mali zásadnejší význam pre podobu povrchu a existujúcich štruktúr. V období noachian dochádzalo k silnému vulkanizmu a masívnemu bombardovaniu meteoritmi, ktoré za sebou zanechalo viav ako dve stovky kráterov veľkosti do 5 km a 25 väčších ako 16 km. V tomto období sa na povrchu nachádzala aj kvapalná voda a snáď i oceán, o čom svedčia dôkazy v podobe riečnych korýt, či vzniknutých sedimentov.

13

Zjednodušená schéma Kuiperovho pásu

Kuiperov pás, tiež nazývaný Edgeworthov–Kuiperov pás, je oblasť v slnečnej sústave, ktorá sa nachádza za dráhou Neptúna vo vzdialenosti 30 až 50 AU od Slnka.

Je pomenovaný po astronómovi Gerardovi Kuiperovi, ktorý v roku 1951 navrhol teóriu o pôvode niektorých komét v bližšej oblasti ako Oortov oblak. Táto oblasť bola na jeho počesť nazvaná Kuiperov pás. Pretože však podobnú teórii vyslovil o viac ako desať rokov skôr aj írsky astronóm Kenneth Edgeworth v roku 1940, niekedy sa do názvu pridáva aj jeho meno.

V roku 2006 bolo známych viac ako 1000 telies patriacich do Kuiperovho pásu (20. augusta 2006 to bolo 1007 objektov, z ktorých definitívne označenie dostalo presne 100 telies). Často bývajú označované skratkou KBO (z angl. Kuiper Belt Objects). Objekty majú spravidla veľkosť iba niekoľko desiatok kilometrov, ale vyskytujú sa tu aj telesá s priemerom niekoľkých tisíc kilometrov. Z Kuiperovho pásu pochádzajú tiež niektoré kométy, väčšina ich však prilieta zo vzdialenejšieho Oortovho oblaku.

14

Titan (Saturn VI) je najväčší a najhustejší z doposiaľ známych mesiacov planéty Saturn a po Jupiterovom mesiaci Ganymedes je druhým najväčším mesiacom v celej slnečnej sústave. Zároveň je prvým objaveným mesiacom planéty Saturn. Objavil ho Christiaan Huygens v roku 1655.

Je väčší ako planéta Merkúr (jeho priemer je 5150 km). Pôvodne bol považovaný za najväčší mesiac slnečnej sústavy, pretože jeho atmosféra presahuje 300 km nad povrch. Vďaka tomu bol v priemer Titanu nadhodnotený. Je jediným známym mesiacom s hustou a nepriehľadnou atmosférou, ktorá bráni priamemu pohľadu na jeho povrch. O povrchu vedci nemali presné predstavy až do pristátia kozmickej sondy (sonda Huygens) začiatkom roku 2005. Po jej pristátí sa Titan stal jediným mesiacom cudzej planéty, na ktorom pristála kozmická sonda. Atmosféra pozostáva najmä z dusíka, o ktorom sa predpokladá, že by mohol byť sopečného pôvodu. Okrem hustej atmosféry je unikátny tým, že v jeho atmosfére aj na jeho povrchu sa nachádza veľké množstvo rôznych organických molekúl. Svoju materskú planétu obehne Titan raz za 16 dní vo vzdialenosti 1,2 milióna km.

15

1 Ceres (symbol: ) je vôbec prvá objavená trpasličia planéta a súčasne s priemerom 950 km najväčšie teleso obiehajúce medzi dráhami Marsu a Jupitera, teda v oblasti hlavného pásma planétok. Svojou hmotnosťou predstavuje asi 30 % až 50 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slnečnej sústavy.

Objavil ju 1. januára 1801 Giuseppe Piazzi. Prvé polstoročie po objave bola považovaná za planétu, potom za planétku. Na základe rozhodnutia XXVI. Generálneho zasadania Medzinárodnej astronomickej únie (IAU) v auguste 2006 v Prahe bol tento objekt zaradený do novej kategórie telies slnečnej sústavy, medzi tzv. trpasličie planéty. Spomedzi doteraz známych trpasličích planét je najmenšia a je jedinou trpasličou planétou v pásme planétok. Ceres je guľaté teleso bez atmosféry obiehajúce okolo Slnka medzi obežnými dráhami planét Mars a Jupiter. Preskúmala ju sonda Dawn. Je to prvá trpasličia planéta, ktorá bola zblízka preskúmaná kozmickou sondou, a jediná trpasličia planéta, okolo ktorej kedy sonda obiehala. Pomenovanie dostala podľa rímskej bohyne úrody.

Fyzikálne vlastnosti

Pozorovanie prostredníctvom Hubbleovým vesmírnym ďalekohľadom (HST) aj pomocou najvýkonnejších pozemských ďalekohľadov ukázalo, že Ceres má takmer guľový tvar, s miernym polárnym sploštením. Je to v súlade s predpokladom, že jeho gravitačná príťažlivosť umožnila dosiahnuť izostázu, teda zaujatie tvaru s minimálnou gravitačnou energiou. Popri planétke 4 Vesta a možno aj planétke 10 Hygiea je teda jedinou planétkou, pri ktorej k tomuto procesu došlo.

16

Mars je štvrtá planéta Slnečnej sústavy v poradí od Slnka. Je to druhá najmenšia planéta (po Merkúre). Pomenovaná je po Martovi, starorímskom bohovi vojny. Jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme. Ide o planétu terestrického typu, tj. má pevný horninový povrch pokrytý impaktnými krátermi, vysokými sopkami, hlbokými kaňonmi a ďalšími útvarmi. Má dva mesiace nepravidelného tvaru pomenované Fobos a Deimos.

V období, keď je Mars v opozícii k Slnku a Zemi, nachádza sa tak medzi týmito dvoma telesami, je Mars pozorovateľný na oblohe po celú noc. Spoľahlivú informáciu o tom, kedy bola planéta Mars prvý raz pozorovaná, nemáme k dispozícii, pravdepodobne to ale bolo okolo roku 3000 až 4000 pred Kr. Všetky veľké staroveké civilizácie, Egypťania, Babylončania a Gréci, vedeli o tejto „putujúcej hviezde“ a dávali jej svoje pomenovania. Horniny, pôda a obloha majú červený, alebo ružový odtieň. Staré národy ju považovali za symbol ohňa a krvi. Preto to boli názvy ako „Červený objekt“, „Nebeský oheň“, „Pochodeň“, „Nebeský bojovník“ alebo „Boh vojny“.

17

Io

Io (výslovnosť /ˈjɔ/ alebo /ˈi.ɔ/, zo starogréckeho Ῑώ) je piatym najvzdialenejším z Jupiterových mesiacov, ale súčasne najvnútornejším z Galileových mesiacov. Meno dostal podľa dcéry riečneho boha.

Hoci meno „Io“ navrhol Simon Marius krátko po objavení v r. 1610, toto aj ostatné mená Galileových mesiacov neboli používané až do polovice 20. storočia. V starej astronomickej literatúre Io jednoducho označovali jeho rímskou značkou ako „Jupiter I“, alebo tiež „prvý mesiac Jupitera“. Pomenovanie dostal z gréckej mytológie podľa milenky boha Dia (v Rímskej ríši Jupitera), podobne ako väčšina ostatných Jupiterovych mesiacov.

So svojím stredným priemerom 3 640 km je tretím najväčším Jupiterovým mesiacom a teda len o málo väčší ako zemský Mesiac, ktorý má priemer 3 476 km. Váži 8,93.10²² kg pričom priemerná hustota dosahuje 5,3g.cm^-3. Pre porovnanie, Mesiac dosahuje hmotnosť 7,4.10²² kg pri priemernej hustote 3,3 g.cm^-3.

18

Oortov oblak v porovnaní s vnútornými časťami slnečnej sústavy

Oortov oblak (niekde označovaný za Oortov mrak) je predpokladaná sférická oblasť ľadových objektov, ktorá sa pravdepodobne nachádza na okraji slnečnej sústavy za Kuiperovým pásom, približne 50 000 až 100 000 AU od Slnka. Je možné, že je to pozostatok prapôvodnej slnečnej hmloviny.

Svoj názov nesie po dánskom astronómovi Janovi Oortovi, ktorý hypotézu o jeho existencii prvýkrát zverejnil v roku 1950. Existencia Oortovho oblaku komét doteraz nie je potvrdená, pretože jeho objetky sú pre veľkú vzdialenosť a z toho vyplývajúcu malú jasnosť súčasnými prístrojmi nepozorovateľné. Za nepriamy dôkaz jeho existencie považujú astronómovia dlhoperiodické kométy.

Oortov oblak je pravdepodobne zdrojom kometárnych jadier, ktoré vďaka gravitácii okolitých hviezd občas zmenia svoju dráhu smerom k Slnku. Vtedy sa začnú zahrievať a vyparovať, vytvorí sa im koma a často aj chvost. Tieto kométy sú väčšinou dlhoperiodické alebo sú neperiodické, čiže preletia okolo Slnka iba raz. Ich sklon dráhy k rovine ekliptiky je rôzne veľký. Okrem dráhy sa kométy s pôvodom v Oortovom mraku odlišujú od iných komét pravdepodobne aj tým, že nakoľko sa nikdy predtým ešte nedostali do blízkosti Slnka, majú veľké zásoby prchavých látok a sú teda spravidla jasnejšie ako periodické kométy. Za hlavné zložky telies Oortovho mračna sa považuje vodný ľad, amoniak a metán.

19

2 Pallas je po planétke 1 Ceres druhou objavenou planétkou a súčasne je svojimi rozmermi druhým najväčším objektom obiehajúcim medzi dráhami Marsu a Jupitera, teda v oblasti hlavného pásma planétok. Je približne rovnako veľká ako 4 Vesta, je však oveľa menej hmotná, ale aj tak tvorí asi 9 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slnečnej sústavy. V tejto oblasti je tiež najväčším telesom, ktoré sa nesformovalo do guľovitého tvaru.

Pôvod mena

Planétka bola pomenovaná podľa gréckej bohyne Pallas Atény (po grécky Παλλάς), bohyne múdrosti, vojnového umenia a ochrankyni remesiel. Podľa iného výkladu bola Pallas priateľkou Atény a dcérou Tritona. V gréckej mytológii síce existujú ďalšie osoby s menom Pallas, ale sú mužského pohlavia: Prvé planétky boli však zásadne pomenúvané po ženských mytologických postavách.

20

Slnečná aktivita alebo slnečná činnosť je komplex dynamických javov, ktoré sa v obmedzenom čase a priestore vyskytujú na slnečnom povrchu alebo tesne pod ním. Prejavuje sa ako magnetické zmeny v atmosfére Slnka a s tým súvisiace rozdielne množstvá vyvrhovaných častíc do okolitého priestoru.

Slnečná aktivita pravidelne kolíše s periódou okolo 11 rokov, ktorá sa nazýva slnečný cyklus. Znamená to, že každých 11 rokov sa na Slnku pozoruje najväčší počet úkazov súvisiacich so slnečnou aktivitou. Počas tohto cyklu sa zmení polarita magnetického poľa Slnka. Dĺžka tohto cyklu sa však môže meniť od 8 do 15 rokov. Niekedy sa zvykne hovoriť aj o 22-ročnom cykle (tzv. Haleovom cykle), v priebehu ktorého sa polarita celkového magnetického poľa Slnka vráti do východzieho stavu. Najviditeľnejším prejavom slnečnej aktivity sú slnečné škvrny, ktoré vznikajú následkom zmien zmien magnetického poľa. Škvrna sa utvorí na mieste, kde magnetické pole potláča tepelné prúdenie (konvekciu) zvnútra Slnka a preto dané miesto v porovnaní s okolitým prostredím stmavne. V čase slnečného minima sa škvrny na Slnku takmer nevyskytujú, v maxime je ich zase veľké množstvo. Maximá výskytu škvŕn nie sú rovnaké, pretože ich prekrýva druhý, 80-ročný slnečný cyklus. Boli zistené aj ďalšie dlhšie slnečné cykly: 200-ročný, 400-ročný a 600-ročný.

21

Rhea alebo Rea je druhý najväčší prirodzený satelit Saturna. Objavil ho taliansky astronóm Giovanni Domenico Cassini v roku 1672. Meno dostal po manželke Titána Chrona (v Ríme Saturna), ktorý vládol svetu, predtým než ho zvrhol vlastný syn Zeus.

Mesiac sa skladá zo zmesi vodného ľadu a kremičitých hornín s približne rovnakým zastúpením. Nedá sa vylúčiť, že Rhea má jadro z kameňa. Na západnej pologuli sú oblasti pokryté ľadom alebo srieňom, na východnej tmavšej pologuli sa pravdepodobne nachádzajú neostré povrchové útvary podobné útvarom na povrchu Dione. Jej povrch je husto pokrytý impaktnými krátermi, čím pripomína povrchu Mesiaca alebo Merkúra a patrí medzi najstaršie povrchy v slnečnej sústave.

Fyzikálne vlastnosti

Rhea patrí medzi veľké a prográdne obiehajúce mesiace. Má guľový tvar s priemerom 1528 km, čo z nej robí druhý najväčší mesiac Saturna a deviaty najväčší mesiac slnečnej sústavy vôbec. Zároveň je najväčší známy mesiac (okrem našeho Mesiaca), ktorý nemá ani len náznaky atmosféry. Hustota Rhei je 1,24 g/cm³.

22

Urán je siedma planéta Slnečnej sústavy a zároveň je svojou veľkosťou tretia najväčšia. Bol objavený až v modernej histórii. 13. marca 1781 si ho všimol William Herschel pri mapovaní oblohy.

Planéta niekoľkokrát zmenila pomenovanie: Herschel planétu pomenoval na počesť svojho kráľa „Georgium Sidus“, neskôr sa nazývala Herschel. Terajšie meno Urán navrhol Bode v súlade s pomenovaním ostatných planét podľa bohov antickej mytológie, ale názov sa začal používať až od polovice 19. storočia.

Veľkosťou aj zložením patrí Urán medzi veľké planéty, spolu s Jupiterom, Saturnom a Neptúnom. Podobne ako Saturn, aj plynný Urán je obria planéta so sústavou prstencov a mesiacov. Urán má ako jediná z planét extrémne veľký sklon osi k rovine obehu okolo Slnka. Sklon jej osi je až 97,9°, preto planéta v podstate rotuje retrográdne. V dôsledku veľkého sklonu osi Urán striedavo otáča k Slnku svoj severný a južný pól. Dodnes sa tento jav nedarí uspokojivo vysvetliť.

23

Pórovitá bazaltová láva

Bazalt alebo čadič (staršie, paleozoické bazalty sa nazývajú diabáz, alebo melafýr) je tmavosivá, niekedy čierna hornina sopečného pôvodu. Väčšinou má zrnitú stavbu, niekedy s porfyrickými výrastlicami jednotlivých minerálov, vyskytuje sa však aj vo forme škvary, bez viditeľných kryštálov. Mineralogicky je tvorený plagioklasmi, a mafickými minerálmi: prevažne pyroxénmi a menším obsahom olivínu. Pre bazalty je charakteristická stĺpcovitá odlučnosť – pri zvetrávaní sa tvoria šesť- alebo päťuholníkové bloky.

Bazalt sa používa na označenie jemne zrnitých extruzívnych, prípadne plytko uložených intruzívnych hornín, hrubo zrnité hlbinné horniny daného zloženia sa označujú názvami dolerit a gabro. Termín bazalt, predtým používaný už v starom Grécku a Egypte, zaviedol v súčasnom ponímaní v roku 1546 Georgius Agricola.

24

Rez zemským telesom

Tento článok opisuje stavbu Zeme.

Zem má tvar splošteného sféroidu - geoidu, s priemerom 12 742 km. Rotácia spôsobuje, že rovník je vydutý oproti pólom (v priemere o 43 km). Najväčšie odchýlky od zemského povrchu sú Mount Everest (8 850 m nad morskou hladinou) a Mariánska priekopa (10 911 m pod hladinou mora). Keďže Zem nemá pravidelný tvar, navzdialenejším miestom od stredu je sopka Chimborazo v Ekvádore. Hmotnosť Zeme je približne 5,98×10²⁴ kg.

Zloženie

Zem, podobne ako ostatné terestrické planéty, sa skladá z niekoľkých sústredných obalov, z ktorých každý má svojské horninové zloženie a tým aj odlišné chemické a fyzikálne vlastnosti.

Väčšina hornín je tvorená kremičitanovými minerálmi, obsahujúcimi veľmi obmedzené množstvo prvkov. Prvých osem prvkov je obsiahnutých v 98 % hornín, a len dvanásť prvkov tvorí až 99,3 % hornín. Distribúcia chemických prvkov v zemskom telese však nie je rovnomerná. S vývojom Zeme sa ťažie prvky presúvali k jadru, ľahšie súpali na povrch (diferenciácia).

Kôra pod kontinentami sa nazýva SiAl (podľa začiatočných písmen latinských názvov dvoch jej najhojnejších prvkov kremíka a hliníka). Kôra pod oceánmi sa nazýva aj SiMa (pomenovaná opäť podľa najhojnejších prvkov kremíka a horčíka). Sialické kontinenty vytvorené z ľahších materiálov než je SiMa, plávajú na nej ako ľadovce v mori. Kontinenty sú pokryté vrstvou zvetralín. Na SiMe, spočíva ešte pomerne tenká vrstva sedimentov a láv.

25

Európa na fotomozaike sondy Galileo

Europa (v poslovenčenej verzii Európa) je prirodzený satelit Jupitera, jeden z Galileiho mesiacov. Je to najmenší zo štyroch veľkých mesiacov Jupitera a je aj najzáhadnejší. Pomenovaný bol po jednej z mileniek najvyššieho gréckeho boha Dia (Jupitera), Európe, ktorú Zeus v podobe bieleho býka uniesol na Krétu. Mesiac po prvýkrát pozoroval pravdepodobne Galileo Galilei 7. januára 1610.

Európa obieha Jupiter ako v poradí šiesty najbližší známy mesiac v strednej vzdialenosti 671 000 km. Jeden obeh jej trvá 86 hodín a rovnako dlho aj otočka okolo jej rotačnej osi, pretože má viazanú rotáciu. Obežná rýchlosť je 13.740 km/s, sklon dráhy k Jupiterovmu rovníku je 0.464° (1.78° k ekliptike). Jej priemer 3138 km je len nepatrne menší, ako priemer našeho Mesiaca (3476 km). Hmotnosť Europy je 4,80.10²² kg a stredná hustota 2,99 g/cm³. Povrchová teplota na rovníku dosahuje približne -140°C, smerom k pólom sú teploty ešte nižšie. Teploty boli zistené z infračervených pozorovaní.

26

Predstava umelca o protoplanetárnom disku

Vznik a vývoj slnečnej sústavy je súbor procesov, ktorými sa sformovali telesá slnečnej sústavy do dnešnej podoby. Pri hľadaní teórií opisujúcich vznik slnečnej sústavy sa premiešava množstvo vedných odborov vrátane astronómie, fyziky, geológie a planetológie. V hľadaní dôkazov o vzniku a formovaní slnečnej sústavy výrazne pomoholi objavy exoplanét od začiatku 90.-tych rokov a objavy hviezd s protoplanetárnymi diskami.

Podľa v súčasnosti najviac uznávaného modelu Slnko a jeho planéty vznikli takmer súčasne z obrovského oblaku medzihviezdnej hmoty pred asi 4,6 miliardami rokov. Stavebným materiálom bol plyn a prach v pôvodnej chladnej materskej globule. Oblak sa vlastnou gravitáciou zmršťoval, v jeho strede sa utvorilo Slnko a okolo neho postupne vznikli planéty a medziplanetárna hmota. Okolo mnohých mladých hviezd, napríklad Vegy, sa planéty pravdepodobne formujú aj v súčasnosti.

27

Neptún z Voyagera 2

Neptún je ôsma a najvzdialenejšia planéta Slnečnej sústavy. Rozhodlo o tom hlasovanie na 26. kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v Prahe 24. augusta 2006. Dovtedy bolo poslednou planétou slnečnej sústavy Pluto. Svojím priemerom je štvrtou najväčšou a podľa hmotnosti treťou najväčšou planétou. Neptún je 17 krát ťažší ako Zem a iba o niečo prekonáva svoju susednú planétu Urán (14 krát ťažší ako Zem). Planéta je pomenovaná podľa starorímskeho boha mora Neptúna. Jeho astronomický symbol je trojzubec. (♆, Unicode U+2646)

Atmosféra Neptúna sa skladá najmä z vodíka a hélia, so stopami metánu, ktorý spôsobuje modrú farbu planéty. Toto zafarbenie je omnoho výraznejšie ako pri Uráne, ktorý má tiež podobné množstvo metánu, ale v atmosfére Neptúna sa nachádza pravdepodobne ešte neznáma zložka ktorá toto zafarbenie zosilňuje.

V jeho atmosfére tiež dujú najsilnejšie vetry z planét Slnečnej sústavy, približne 2500 km/h.

Pri prelete okolo planéty v roku 1989 objavila sonda Voyager 2 na južnej pologuli Veľkú tmavú škvrnu, ktorá je porovnateľná s Veľkou červenou škvrnou na Jupiteri. Teplota na povrchu Neptúnových mrakov dosahuje okolo -220 C, kvôli veľkej vzdialenosti od Slnka.

28

Deimos (v gréčtine Δείμος, po slovensky - hrôza) je prirodzený satelit Marsu. Je menší a obieha po vzdialenejšej dráhe ako Fobos. Deimos objavil 12. augusta 1877 Asaph Hall, iba šesť dní po objave druhého mesiaca Maru, Fobosu. Je zaujímavé, že existenciu mesiacov Marsu predpovedal už Johannes Kepler v roku 1610.

Deimos bol pomenovaný podľa Deima, jedného zo synov boha vojny Área ( Marsa) a Afrodity (Venuše). On a jeho brat Fobos spoločne stále sprevádzali svojho otca, boha vojny. Mená oboch mesiacov navrhol Henry Madan (1838–1901) z Etonu, podľa citátu z XV. knihy eposu Ílias, kde boh vojny povoláva Strach (Fobos) a Hrôzu (Deimos). Podľa iných mytologických povestí boli Deimos a Fobos kone, zapriahnuté do Áresovho vojnového voza.

29

Sopka alebo vulkán je geomorfologický útvar vytvorený magmou vystupujúcou na zemský povrch. Na našej planéte sa sopky vyskytujú pozdĺž hraníc litosférických dosiek a v takzvaných horúcich škvrnách. Názov vulkán je odvodený od názvu sopky Vulcano v Tyrrhenskom mori, prenesene od rímskeho boha Vulkána. Veda, skúmajúca sopečnú činnosť sa nazýva vulkanológia.

Iné formy sú bahnové sopky (tieto, až na pár výnimiek nesúvisia so sopečnou činnosťou) a ľadové sopky (vyskytujú sa na niektorých mesiacoch slnečnej sústavy – Europa, Enceladus, Triton, Titan).

30

Slnko v extrémnej ultrafialovej oblasti spektra na zábere zo sondy Solar Dynamics Observatory

Slnko je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom vo vnútri (v Unicode ).

Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka (2×10³⁰ kg) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje celkový žiarivý výkon 3,826.10²⁶ W. Vďaka tomuto žiareniu je možný život na Zemi. Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej sústavy vznikli. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara).

Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.

31

Test kamier na sonde

Deep Impact bola americká kometárna sonda určená na prieskum periodickej kométy 9P/Tempel 1. Postavila ju americká firma Ball Aerospace & Technologies Corp. Po technickej stránke riadilo let sondy Laboratórium prúdového pohonu v Pasadene v Kalifornii. Po odbornej stránke projekt riadili vedci z University v Marylande. Názov sondy bol inšpirovaný rovnomenným katastrofickým sci-fi filmom Drvivý dopad (Deep Impact).

Sonda v tvare päťbokého hranola má výšku 2,3 m a priemer približne 1,7 m. Nesie na svojej palube dva ďalekohľady. K dlhofokálnemu ďalekohľadu s priemerom optiky 30 cm sú pripojené jedna CCD multispektrálna kamera s vysokým rozlíšením (rozlíšenie až 2 metre na obrazový bod vo vzdialenosti 700 km) a infračervený spektrometer pre zisťovanie chemického zloženia plynov v kóme kométy. Ku krátkofokálnemu ďalekohľadu s priemerom 12 cm je pripojená multispektrálna kamera s nízkym rozlíšením (až 10 m na obrazový bod vo vzdialenosti 700 km). Z boku je pripojený rozkladací panel fotovoltaických batérií, ktorý zásobuje systémy sondy elektrickou energiou (max. 92 W). Ďalej je vybavená systémom trysiek na hydrazín, slúžiacich pre stabilizáciu a korekciu dráhy.

32

Cháron (záber zo sondy New Horizons 14. júla 2015)

Cháron je najväčší a prvý objavený mesiac trpasličej planéty Pluto. Ide o teleso zo skupiny plutín v Kuiperovom páse patriacich medzi transneptúnske telesá. Bol pomenovaný po Cháronovi z gréckej mytológie, ktorý prevážal duše mŕtvych do podsvetia, ktorému vládol boh Pluto (Hádes). Vzhľadom na to, že nie je oveľa menší ako planétka samotná, hovorí sa často o tejto dvojici telies ako o binárnej planétke (predtým dvojplanéte). Mesiac bol zblízka preskúmaný len jedinou sondou – New Horizons v roku 2015.

Objav mesiaca

Cháron objavil 22. júna 1978 americký astronóm James Christy, pracujúci v tom čase na Americkom námornom observatóriu (U. S. Naval Observatory, USNO) vo Washingtone, DC, pri podrobnej prehliadke zväčšených snímok Pluta a jeho okolia, ktoré boli vyhotovené v priebehu niekoľkých predchádzajúcich mesiacov. Všimol si pritom slabú „hviezdu“, ktorá sa periodicky na snímkach objavovala a premiestňovala sa. Z toho usúdil, že môže ísť o dovtedy neznámeho spoločníka Pluta.

33

Jupiter

Joviálna (ioviálna) planéta alebo plynná planéta alebo plynný obor je planéta, ktorá je svojou veľkosťou a zložením podobná Jupiteru. V slnečnej sústave obiehajú Slnko štyri joviálne planéty: Jupiter, Saturn, Urán, Neptún. Názov je odvodený od rímskeho boha Jove, tiež známeho ako „Jupiter“. Tento názov mal vystihovať, že joviálne planéty sú podobné Jupiteru, no po nájdení významných odlišností medzi týmito planétami sa stal menej populárnym. V súčasnosti sa používa aj pre exoplanéty s hmotnosťou podobnou Jupiteru.

Joviálne planéty nemajú pevný povrch. Dosahujú obrovské hmotnosti (do 30 M J), ale ich hustota býva nízka. Jupiter a Saturn sú zložené prevažne z vodíka a hélia, zatiaľ čo Urán a Neptún majú menej týchto plynov a viac vody. Pravdepodobne obsahujú centrálne kamenné teleso (jadro), ktoré obklopuje mohutná vrstva vodíka. Majú rozsiahlu atmosféru, v ktorej sú obsiahnuté aj organické zlúčeniny. Prejavujú sa silným gravitačným a magnetickým poľom. Majú početné rodiny mesiacov a obklopujú ich prstence.

34

4 Vesta je tretia najväčšia planétka v hlavnom pásme planétok s priemerom od 468 do 530 km a čo sa týka hmotnosti dokonca druhá najhmotnejšia. Je to jediná planétka viditeľná za priaznivých podmienok zo Zeme voľným okom. Podľa charakteru obežnej dráhy patrí do skupiny I v hlavnom pásme. Súčasne je materským telesom rodiny Vesta.

Vesta je zatiaľ jedinou známou kamennou protoplanétou (s diferencovaným vnútrom), ktoré vytvárali terestriálne planéty. Preskúmaná bola kozmickou sondou Dawn.

História

Planétku objavil 29. marca 1807 v Brémach nemecký astronóm Heinrich Wilhelm Olbers. V tom čase bola ešte považovaná za planétu a dostala dokonca aj grafický symbol (pozri hore v tabuľke). Ani objav ďalšej planétky 5 Astraea o 38 rokov neskôr na tom nič nezmenil; až v 50. rokoch 19. storočia, keď objavov planétok rýchlo pribúdalo, začala byť spolu s ostatnými podobnými telesami pokladaná iba za obyčajnú planétku.

35

Zem je naša materská planéta, v poradí tretia planéta slnečnej sústavy. Je to zároveň jediná planéta, na ktorej je podľa súčasných vedeckých poznatkov voda v kvapalnom skupenstve a život. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie.

V strede Zeme je umiestnené horúce husté jadro, ktoré obklopuje chladnejší plášť z roztavených hornín. Na povrchu je kôra, ktorá dosahuje rôznu hrúbku v závislosti od miesta (pod oceánmi je všeobecne tenšia ako pod kontinentmi). Vďaka pevnému povrchu a vnútornému zloženiu Zem zaraďujeme medzi terestriálne planéty. Zem je najväčšia spomedzi terestriálnych planét slnečnej sústavy a tiež jediná známa planéta, na ktorej sa nachádza voda vo všetkých troch skupenstvách. Väčšina jej povrchu je pokrytá kvapalným oceánom, čo jej pri pohľade zo vzdialeného vesmíru dáva charakteristickú modrú farbu. V blízkosti rotačných pólov je oceán, resp. pevný povrch trvale zamrznutý a vytvára biele polárne čiapočky. Zem je obklopená atmosférou, ktorá vo veľkých vzdialenostiach od povrchu pozvoľna prechádza do medziplanetárneho prostredia. Po prvýkrát Zem ako celok na vlastné oči videli astornauti kozmickej lode Apollo 8, ktorá ako prvá opustila obežnú dráhu Zeme a vzdialila sa od nej natoľko, že sa zmestila do zorného poľa ľudského oka.

Astronomický symbol Zeme je kríž vo vnútri kruhu .

36

Voyager 2 je medziplanetárna kozmická sonda vypustená v roku 1977 určená na prieskum vonkajších planét slnečnej sústavy, ktorá ako prvá a zatiaľ jediná sonda preletela okolo planét Urán a Neptún. Pôvodne mala byť súčasťou programu Mariner ako Mariner 12. Sonda je úplne identická so svojim dvojčaťom Voyagerom 1 (ten sa mal volať Mariner 11). Voyager 2 sa stal prvou a doposiaľ jedinou sondou, ktorá navštívila planéty Urán a Neptún a tiež prvou, ktorá navštívila 4 planéty Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a to vďaka priaznivému usporiadaniu planét, ktoré nastáva raz za 175 rokov.

Voyager 2 sa 21. februára 2008 nachádzal 85,147 AU od Slnka vzdaľujúci sa rýchlosťou 15,533 km/s smerom do súhvezdia Ďalekohľad pri pohľade zo Zeme, čo sondu radí na tretie miesto medzi najvzdialenejšími objektami, ktoré kedy človek do kozmického priestoru vypustil a to za sondu Voyager 1 a Pioneer 10. V súčasnosti je sonda stále funkčná a je s ňou udržiavané rádiové spojenie.

37

Topografická mapa povrchu Marsu.

Stratigrafia Marsu je vedná disciplína v planetológii, ktorá sa snaží rozčleniť základné stratigrafické jednotky na Marse. V súčasnosti sa skladá z troch základných jednotiek, ktoré boli vyčlenené na základe fotografií sond Viking zo 70. rokov 20. storočia. Vzhľadom na získavanie stále nových dát zo sond z posledného desaťročia, ktoré okolo Marsu obiehajú či po ňom jazdia, prechádzajú podstatnou revíziou. Keďže zatiaľ nie je možné získať geologické vzorky priamo z hornín na povrchu, je celá stratigrafia založená na pozorovaní vrchnej vrstvy kôry, respektíve na prejavoch impaktov cudzích telies na povrch.

Množstvo kráterov, ich prekrytie či stupeň erózie je návodom, podľa ktorého sa dá určiť približný vek pozorovanej časti. Tato nepriama metóda je teda iba orientačná a tak sa v budúcnosti môže ľahko stať, že veľká časť stratigrafie bude pozmenená, či upravená a že dáta hornín budú spresnené. Súčasné členenie je tedy iba orientačné, slúži na hrubý popis udalostí.

fuiuroyouifhfug

38

Cassini bola americká planetárna sonda určená pre prieskum planéty Saturn, jeho prstencov a jeho mesiacov. Bola súčasťou kombinovanej misie Cassini-Huygens. Na jej prístrojovom vybavení sa podieľali tiež európska organizácia pre výskum vesmíru ESA a talianska národná kozmická agentúra ASI. Stala sa celkovo štvrtou sondou, ktorá skúmala planétu Saturn, prvou sondou, ktorý skúmala Saturn z jeho orbity a tiež sondou skúmajúcou ho z najväčšej blízkosti – rekordné priblíženie k planéte dosiahlo 3 000 km.

Pomenovanie dostala podľa astronóma Cassiniho, ktorý objavil štyri Saturnove mesiace a Cassiniho medzeru v prstencoch Saturna. Cassini bola prvou sondou, ktorá skúmala Saturn od preletu sondy Voyager 2 v roku 1981. Sonda bola vypustená v roku 1997 a niekoľkokrát preletela okolo Zeme a Venuše. Každý z týchto gravitačných manévrov sondu urýchlil, čím sa podstatne skrátila doba príletu k Saturnu. K svojmu cieľu sa priblížila v júni 2006. Zážihom brzdiaceho motora sa 1. júla 2004 dostala na obežnú dráhu okolo Saturna, na ktorej zotrvala až do septembra 2017, kedy zanikla zhorením v atmosfére planéty. Sonda počas svojej činnosti získala 635 GB cenných informácii o systéme Saturna. 26. apríla 2017, pár mesiacov pred koncom svojej misie, vletela ako prvý ľuďmi vyrobený objekt cez medzeru medzi Saturnom a vnútorným okrajom jeho prstencov.

39

Tento obrázok asteroidu 433 Eros zobrazuje pohľad z jedného konca asteroidu naprieč žľabom na jeho spodnej strane smerom k náprotivnej strane.

Planétka (iné názvy: malá planéta, planetoid, planetoida, asteroid) je stredne veľké pevné prirodzené teleso obiehajúce okolo Slnka, v užšom zmysle bez transneptúnskych planétok a prípadne aj bez Kentaurov. Pojem spravidla nezahŕňa kométy.

Planétky sú stredne veľké telesá nachádzajúce sa najmä v priestore medzi Marsom a Jupiterom, v tzv. pásme planétok (synonymá: prstenec/pás planétok, pásmo/prstenec/pás asteroidov). Veľa z nich sa však nachádza aj za dráhou Jupitera (najmä za dráhou Neptúna), kým iné môžu krížiť dráhu Zeme a dostávajú sa bližšie k Slnku ako Zem.

Najmenšie planétky majú niekoľko metrov alebo niekoľko desiatok metrov (v závislosti od konkrétnej definície spornej dolnej hranice planétky). Príkladom veľkých planétok sú 2 Pallas a 4 Vesta; obe dosahujú v priemere približne 500 km. Medzi transneptúnovými planétkami sa vyskytujú ešte väčšie planétky. Niektoré veľké planétky, napr. planétka 1 Ceres s priemerom 900 – 1 000 km a Pluto, majú od roku 2006 aj oficiálne postavenie trpasličej planéty, starší názov veľkých planétok (t.j. trpasličích planét a podobných planétok) bol planetoid (v užšom zmysle).

Pluto sa do roku 2006 považoval buď za planétku alebo (oveľa častejšie) za planétu. Od roku 2006 sa už oficiálne za planétu nepovažuje.

40

Umelcova predstava interakcie slnečného vetra s magnetosférou Zeme

Slnečný vietor je prúd nabitých častíc (napr. plazma, ktoré sú emitované z vrchnej atmosféry hviezdy (v prípade hviezdy inej ako zemského Slnka, sa môže nazývať hviezdny vietor).

Je zložený väčšinou z vysokoenergetických elektrónov a protónov ~ 500 keV), ktoré unikajú hviezdnej gravitácii vďaka ich veľkej termálnej energii. Slnečným vetrom možno vysvetliť mnoho javov, ako geomagnetické búrky, ktoré vyraďujú vedenia elektrických sietí na Zemi, polárnu žiaru (známu aj ako auróra), chvosty komét mieriace vždy od Slnka a vytváranie vzdialených hviezd.

História

V roku 1958, Eugene Parker objavil, že od Slnka vanie neprestajne silný tuhý vietor, ktorý zaplňuje lokálny medziplanetárny priestor ionizovaným plynom (plazmou). Pred týmto objavom vedci považovali vesmír za čisté vákuum. Objav navždy zmenil u vedcov vnímanie vesmíru a pomohol vysvetliť mnohé javy od geomagnetickej búrky, ktorá vyraďuje elektrickú rozvodnú sieť na Zemi, až po vytváranie vzdialených hviezd.

41

Planéta (z gréckeho πλανήτης, planétés - „pútnici“) alebo obežnica je približne guľaté teleso značného objemu, ktorého hmotnosť je menšia ako 80 M_J (hmotností Jupitera). Obieha na obežnej dráhe okolo hviezdy, ale zároveň neobieha okolo iného telesa. Vyčistilo okolie svojej dráhy od ďalších telies. Produkuje veľmi málo alebo žiadnu energiu prostredníctvom jadrovej reakcie. Nevyžaruje nijaké vlastné viditeľné svetlo a svieti iba odrazeným svetlom hviezdy.

V slnečnej sústave poznáme osem planét. Sú to Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Všetky obiehajú okolo Slnka rovnakým (prográdnym) smerom a približne v jednej rovine (najväčší odklon od tejto roviny dosahuje Merkúr). Ich fyzikálne vlastnosti, ako napr. hustota a chemické zloženie je veľmi rôznorodé. Možno ich rozdeliť na dve veľké skupiny: terestriálne a joviálne. V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli objavené prvé planéty, ktoré neobiehajú Slnko, ale iné hviezdy. Takéto planéty sa nazývajú extrasolárne. Extrasolárnych planét je v súčasnosti známych už vyše 300.

42

Mesiac je prirodzené vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným dlhodobým prirodzeným satelitom. Jeho symbolom je kosák: .

Mesiac je približne guľatý a tvorený horninami, pričom obe vlastnosti sú u iných mesiacov v slnečnej sústave pomerne vzácne. Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom a Zemou je 384 403 km, mierne sa však mení v dôsledku jeho eliptickej dráhy. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov, čo predstavuje asi štvrtinu priemeru Zeme. Vďaka relatívne veľkému rozmeru (je piatym najväčším spomedzi stoviek známych mesiacov slnečnej sústavy) a blízkosti k Zemi je okrem Slnka jediným vesmírnym telesom, ktoré možno vidieť voľným okom ako kotúčik a dokonca rozoznávať najväčšie útvary na jeho povrchu. Aj voľným okom sú na Mesiaci badateľné tmavšie škvrny, ktoré sa nazývajú moria (Mare). V skutočnosti však ide o veľké plochy stuhnutej lávy z dávnych geologických procesov. Kvapalná voda a v podstate ani atmosféra sa na Mesiaci nenachádzajú, čo je zase medzi inými mesiacmi bežný rys.

Pri obehu Mesiaca okolo Zeme sa striedajú mesačné fázy. V jednotlivých fázach vidíme rôzne veľkú časť jeho Slnkom osvetlenej strany. Najmenšiu časť tejto osvetlenej strany vidíme v nove (0 %) a najväčšiu v splne (100 %). Medzi fázou Mesiaca a časťou dňa (noci), v ktorej pozorujeme Mesiac na pozemskej oblohe, existuje súvislosť. Fázy sa vystriedajú približne za 29,5 dňa a tento časový interval sa stal základom pre kalendárny mesiac. Doba obehu Mesiaca okolo Zeme je o čosi kratšia, zhruba 27,5 dňa, a za rovnakú dobu sa Mesiac tiež otočí okolo svojej osi. Preto pozorovatelia zo Zeme vidia stále tú istú pologuľu Mesiaca, takzvanú privrátenú stranu.

43

Povrch Venuše bez oblačnej vrsty. Záber vznikol zo zložených snímok sondy Magellan.

Povrch Venuše nie je možné pozorovať priamo, pretože celú planétu obklopuje nepriehľadná vrstva mrakov. Zmapovanie povrchu Venuše sa uskutočnilo až prostredníctvom rádiových signálov, ktoré cez oblačnú vrstvu prechádzajú. Radarové merania ukázali, že pevný povrch Venuše sa nachádza až 80 km pod viditeľnými vrcholmi oblakov.

Približne 60 % povrchu sú nižšie položené rovinaté oblasti, kde rozdiely vo výške terénu nepresahujú 1 km. Sú analogické oceánskym panvám na Zemi, ale neobsahujú žiadnu vodu. Asi 16 % povrchu pokrývajú plytké panvy a údolia. Nad ne vystupujú dve „kontinentálne“ vrchoviny, ktoré sa dvíhajú z nedoziernych plání a predstavujú necelú štvrtinu, asi 24 % povrchu. Výšky povrchových útvarov sa merajú (tak ako na Zemi sa meria nadmorská výška vzhľadom na hladinu mora) vzhľadom na stredný polomer planéty, ktorý je 6 051,4 km. Hlavné vyvýšeniny sú Aphrodite Terra (Afroditina Zem) a Ishtar Terra (Ištarina zem). Asi 85 % povrchu Venuše tvorí nedávno stuhnutá vrstva bazaltovej lávy, iba výnimočne narušená meteoritickým kráterom. To napovedá, že planéta v nedávnej (z geologického hľadiska) minulosti podstúpila veľké pretvorenie povrchu.

44

Galileo bola americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Jupiter, jej okolia a systému jej mesiacov, najmä štyroch veľkých tzv. Galileových. Stala sa tiež prvou a doteraz jedinou umelou družicou tejto planéty.

Sondu postavila firma Hughes Aircraft Corp., Los Angeles, Kalifornia (USA), prístrojové vybavenie koordinovala NASA Laboratórium prúdového pohonu (JPL), Pasadena, Kalifornia (USA), ktorá ju tiež riadila pre ústredie NASA, Office of Space Science and Applications (OSSA), Washington (D.C.) (USA) a Deutsches Zentrum für Luft und Raumfahrt (DLR), Kolín nad Rýnom (Nemecko). Počas letu sa skladala z družicovej časti, ktorá bola neskôr navedená na obežnú dráhu okolo Jupitera, a malej atmosferickej sondy Galileo Atmosphery Probe (označenie COSPAR 1989-084E), určenej na priamy prieskum vrchnej atmosféry Jupitera.

45

Kométa je malý astronomický objekt podobný asteroidu, ale zložený predovšetkým z ľadu. Kométy sa typicky pohybujú po veľmi eliptických obežných dráhach, ktorých odslnie môže byť oveľa vzdialenejšie ako obežná dráha Pluta. Veľmi často sú opisované ako "špinavé snehové gule" a z veľkej časti ich tvorí zmrznutý oxid uhličitý, metán a voda s primiešaným prachom a rôznymi nerastnými agregátmi.

Všeobecne sa predpokladá, že kométy vznikajú v oblaku (Oortov oblak) vo veľkých vzdialenostiach od Slnka skladajúcom sa z trosiek, ktoré zostali po kondenzácii slnečnej hmloviny; vonkajšie okraje takýchto hmlovín sú dosť chladné na to, aby voda mohla existovať v pevnom (a nie plynnom) skupenstve. Asteroidy vznikajú iným procesom, no veľmi staré kométy, ktoré stratili všetku svoju prchavú hmotu, sa môžu podobať na asteroidy.

46

Merkúr na záberoch sondy Mariner 10

Merkúr je najbližšia planéta slnečnej sústavy od Slnka a najmenšia planéta slnečnej sústavy.

Merkúr je malá kamenná planéta s povrchom posiatym impaktnými krátermi. Teploty na jeho povrchu kolíšu od +440° C cez deň po -180 °C v noci. Za takéto obrovské rozdiely môže hlavne neprítomnosť hustej atmosféry. Napriek tomu, že je najbližšie k Slnku, nedrží teplotný rekord medzi planétami slnečnej sústavy. Ten patrí Venuši, ktorá je od Slnka síce ďalej, ale panuje na nej silný skleníkový efekt.

Jeho priemer je 38% priemeru Zeme, čo je 1,4-krát viac, ako priemer Mesiaca. Merkúr má vysokú hustotu a slabé, no predsa prítomné magnetické pole. To svedčí o tom, že vo vnútri planéty sa nachádza masívne jadro. Obieha okolo Slnka najrýchlejšie zo všetkých planét, no jeho rotácia je naopak veľmi pomalá. Nemá nijaký mesiac.

Bol pomenovaný podľa rímskeho posla bohov Merkúra, keďže sa pohybuje po oblohe najrýchlejšie zo všetkých planét. Bol známy už od staroveku, hoci je voľným okom ťažšie pozorovateľný. Keďže jeho dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka o viac ako 28°, a preto ho možno pozorovať len ráno, krátko pred východom, alebo večer, krátko po západe Slnka. Aj tak môže byť niekedy pomerne nápadným objektom na večernej či rannej oblohe.

47

Quaoar

50000 Quaoar je transneptúnsky objekt obiehajúci okolo Slnka v Kuiperovom páse. Bol objavený 4. júna 2002 astronómami Chadom Trujillom a Michaelom Brownom na fotografiách urobených na observatóriu Mount Palomar. Pomenovanovaný bol po božstve spájanom v mytológii indiánskeho kmeňa Tongva so stvorením sveta.

Teleso je kandidátom na zaradenie medzi tzv. trpasličie planéty. Podľa Trujillovho a Brownovho merania má priemer 1 260 ± 190 km, avšak novšie merania naznačujú, že je možno až o 400 km menší. Okolo Slnka obieha po kruhovej, voči rovine ekliptiky len mierne naklonenej dráhe vo vzdialenosti asi 6 miliard km. Jeho obežná doba je 287 rokov. Teleso je tvorené zmesou kamenia a vodného ľadu s malou prímesou metánu a etánu.

48

Spirit (oficiálne: MER-A) je jedným z dvoch vozidiel misie Mars Exploration Rover americkej NASA. Spirit pristál na Marse 4. januára 2004 o 04:35 UTC. Jeho dvojča Opportunity úspešne pristálo na druhej strane Marsu 25. januára 2004.

Hoci sa pôvodne predpokladalo, že bude fungovať len 90 dní, Spirit sa aktívne pohyboval po povrchu šesť rokov. 26. januára 2010 ukončilo vozidlo svoj pohyb po povrchu planéty. Zaseklo sa na mieste západne od plošiny Home plate. Príčinou je jeho zapadnutie do sypkého materiálu, z ktorého sa snažil vyslobodiť len pomocou piatich koliesok, pretože šieste bolo už dlhšiu dobu nefunkčné. Riadiace stredisko napokon pokusy o vyslobodenie ukončilo. Spirit však pokračoval vo svojej vedeckej činnosti aj zo stacionárnej pozície. 22. marca 2010 prestal vysielať, pričom sa predpokladalo, že sa tak stalo kvôli zníženej dodávke elektrického prúdu počas marťanskej zimy. Riadiace stredisko vyše roka pokračovalo v pokusoch o obnovenie spojenia. Posledný pokus nastal 25. mája 2011. Jeho dvojča Opportunity fungovalo až do roku 2018.

49

Itokawa na zábere zo sondy Hajabusa

25143 Itokawa je planétka patriaca do skupiny Apollo a medzi Mars križujúce planétky. Patrí tiež do kategórie potenciálne nebezpečných planétok a blízkozemských objektov. V tomto storočí však jej zrážka so Zemou nehrozí; najväčšie priblíženie k Zemi na 1,9 mil. km nastalo 26. apríla 2004, ďalšie, na vzdialenosť 4,1 mil. km, sa uskutoční 9. apríla 2071. Súčasná dráha tohto objektu slnečnou sústavou nedovoľuje teoreticky bližší prelet okolo Zeme v budúcnosti ako 0,01305 AU, t. j. 1,95 mil. km.

Stala sa známou ako prvá planétka, z ktorej boli odobrané vzorky a dovezené na Zem. Tieto vzorky po mnohých problémoch odobrala a dopravila na Zem japonská sonda Hajabusa, ktorej návratové puzdro s nimi pristálo v roku 2010. Itokawa je tak iba druhým telesom po Mesiaci, z ktorého boli na Zem dopravené vzorky.

Objav

Planétka bola objavená v rámci programu LINEAR dňa 26. septembra 1998 a dostala predbežné označenie 1998 SF₃₆.

50

Saturn

Saturn je šiesta planéta Slnečnej sústavy v poradí od Slnka, druhá najväčšia z planét. Je známa i z prehistorického obdobia. Pomenovaný bol podľa rímskeho boha Saturna, ktorý je obdobou gréckeho Krona.

Saturn patrí medzi joviálne planéty, to znamená, že nemá pevný povrch, ale len hustú atmosféru, ktorá postupne prechádza do plášťa. Atmosféra je tvorená prevažne vodíkom, ktorý tvorí 96,3% jej objemu. Viditeľný povrch planéty tvorí svetložltá vrstva mrakov s nejasnými pásmi rôznych odtieňov, ktoré sú rovnobežné s rovníkom. Teplota v hornej oblačnej vrstve dosahuje -140°C.Objem planéty je 764-krát väčší ako objem Zeme, má však zo všetkých planét najmenšiu hustotu: len 0,6873 g/cm³ a ako jediná planéta v Slnečnej sústave je ľahší než voda. Saturn je známy najmohutnejšou sústavou prstencov zo všetkých planét. Jeho hlavné prstence, ktoré sú označené veľkými písmenami možno pozorovať zo Zeme už aj malým ďalekohľadom. Okolo planéty obieha tiež početná rodina mesiacov, z ktorých najväčší je Titan, jediný mesiac v slnečnej sústave s hustou atmosférou.

51

Umelecká predstava, ako by mohol Mars vyzerať, slúži aj ako podklad, ako približne vyzeral skôr.

Voda na Marse je súhrnné označenie všetkej vody, ktorá sa na planéte Mars nachádza. Oproti Zemi však Mars nemá výskyt vody vo všetkých troch skupenstvách v množstve podobnom pozemskému. Na povrchu neexistujú rozsiahle oblasti kvapalnej vody v podobe hydrosféry, ale voda je viazaná prevažne v kryosfére (vo forme permafrostu, polárnych čiapočiek) ako ľad alebo malá časť v atmosfére ako vodná para.

V súčasnosti nepanujú na povrchu Marsu podmienky, ktoré umožňujú dlhodobú existenciu kvapalnej vody. Priemerné hodnoty tlaku a teploty sú príliš nízke, čo vedie k tomu, že voda začína okamžite mrznúť a následne sublimovať. Výskum planéty však naznačuje, že sa na povrchu planéty tečúca voda v minulosti vyskytovala a dnešná otázka skôr znie, kam sa táto voda podela.

52

Eris a Dysnomia

136199 Eris je trpasličia planéta slnečnej sústavy, patriaca do rodiny transneptúnskych telies, pochádzajúcich z Kuiperovho pásu (skupina SDO), prvýkrát pozorovaná v roku 2003. Ďalšie pozorovanie 8. januára 2005 umožnilo presne stanoviť jej dráhu a bolo zrejmé, že ide o veľmi veľké teleso s priemerom okolo 3000 km. Neskoršie pozorovania spresnili priemer na 2400 km.

Krátko po objave a potvrdení dráhy dostalo teleso predbežné označenie 2003 UB₃₁₃. V lete 2005 dostala provizórne označenie Xena a 13. septembra 2006 pridelila IAU telesu definitívne katalógové číslo a meno 136199 Eris podľa starogréckej bohyne Eris. Oznámenie vyšlo v cirkulári č. 8747.

53

Oblaky kumulus, ktoré sa tvoria za pekného počasia

Oblak (hovorovo mrak alebo mračno) je viditeľná sústava malých častíc vody alebo ľadu (prípadne iných látok) v atmosfére Zeme alebo iných planét. Oblaky vznikajú vtedy, keď sa vlhkosť vo vzduchu kondenzuje na kvapky alebo ľadové kryštáliky. Výška, v ktorej sa dej odohráva, býva rôzna a hranica, za ktorou sa plynná fáza vody mení na kvapalnú, sa nazýva rosný bod. Závisí od stability vzduchu a množstva prítomnej vlhkosti. Typická oblaková kvapka alebo ľadový kryštálik má v priemere približne 0,01 mm. Studené oblaky tvoriace sa vo veľkých výškach obsahujú iba ľadové kryštáliky, nižšie teplejšie oblaky obsahujú iba vodné kvapky a zmiešané oblaky oboje.

Často sa objavuje mylný názor, že oblaky sú zložené z vodnej pary. Nie je to pravda, pretože samotná vodná para je neviditeľná bez ohľadu na výšku a hustotu. Oblaky predstavujú vodu v kvapalnom alebo pevnom skupenstve.

Oblaky sa odlišujú vzhľadom, výškou, v ktorej vznikajú, aj vlastnosťami. Tieto rozdiely sú základom medzinárodného systému ich klasifikácie. Táto klasifikácia je odvodená od klasifikácie, ktorú zaviedol v roku 1803 Luke Howard.