Povstanie vo varšavskom gete
| Povstanie vo varšavskom gete | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť druhej svetovej vojny | |||||||
 Nacistickí vojaci prechádzajú horiacim getom | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Poľský židovský a občiansky odboj
|
.svg){kind=small} Nacistické Nemecko
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| Mordechaj Anielewicz Dawid Apfelbaum Paweł Frenkiel Icchak Cukierman Marek Edelman Zivia Lubetkin Henryk Iwański |
Jürgen Stroop Ferdinand von Sammern-Frankenegg | ||||||
| Sila | |||||||
| 750 až 1800 povstalcov 56 000 civilistov |
asi 2090 vojakov vrátane 821 príslušníkov Waffen-SS | ||||||
| Straty | |||||||
| 56 065 zabitých, zajatých alebo odoslaných do koncentračných táborov | oficiálne 16 mŕtvych, odhady hovoria o asi 300 mŕtvych | ||||||
Povstanie vo varšavskom gete (po poľsky: powstanie w getcie warszawskim) bolo ozbrojený konflikt medzi nacistickými ozbrojenými zložkami a varšavskými Židmi v priebehu druhej svetovej vojny. Hlavné boje sa začali 19. apríla 1943. Odpor malého počtu židovských bojovníkov zlomili nacistické jednotky 16. mája 1943. Na čele likvidátorov povstania bol SS-Gruppenführer Jürgen Stroop.
Príčiny[upraviť | upraviť zdroj]
Už od roku 1940 nacisti sústredili viac než 3 milióny poľských Židov do extrémne preplnených get v rôznych poľských mestách. 15. októbra 1940 založili najväčšie spomedzi nich – varšavské geto. Tu sa na 2,4 % rozlohy Varšavy tiesnilo asi 380 000 ľudí, ktorí predstavovali asi 30 % jej obyvateľov. V zlých podmienkach zomrelo mnoho ľudí na následky chorôb a hladu ešte pred začiatkom deportácií do koncentračných táborov.
V lete roku 1942 bolo 300 000 obyvateľov geta poslaných do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Židovskí obyvatelia geta vtedy nepodnikli žiadne protiakcie, pretože sa sprvu všeobecne domnievali, že ich príbuzní boli vyslaní do pracovných táborov alebo sa domnievali, že pasívnym jednaním získajú čas. Až neskôr prenikli do geta zvesti, že Treblinka je vlastne vyhladzovací tábor a preto sa zostávajúci židovskí obyvatelia rozhodli, ďalším transportom vzdorovať. Založili odbojové organizácie Żydowska Organizacja Bojowa (ŻOB) a Żydowski Związek Wojskowy (ZZW). Svoju úlohu zohral aj fakt, že v gete, ktoré sa medzičasom zmenilo fakticky na pracovný tábor, zostali prevažne zdraví muži. Starci a deti a väčšina práceneschopných už bola z geta nacistami vyvezená.[1]
Predohra a pomer síl[upraviť | upraviť zdroj]
Vyšší nacistickí predstavitelia pôvodne plánovali zrušiť varšavské geto do konca roku 1942, vzhľadom na to, že tento zámer neboli schopní uskutočniť, bola likvidácia geta preložená na rok 1943. Rozkaz na likvidáciu geta vydal Himmler 9. januára 1943. Neskôr 16. februára prikázal zlikvidovať geto ako celok. Pôvodný plán počítal s tým, že jeho obyvatelia budú presunutí do rôznych koncentračných táborov, kde budú ďalej nasadení do prác pre nemeckú vojnovú mašinériu.[1]
Prvé ozbrojené židovské skupiny sa začiatkom roku 1943 postavili na odpor Židovskej polícii, ktorá kolaborovala s nacistami. Najprv postrelili jej veliteľov Józefa Szerzynského a Jakuba Lejkina. Neskôr aj významného napomáhača deportácií Mieczyslava Brzezińského.
18. januára 1943 asi 1000 nemeckých vojakov vošlo do geta aby uskutočnilo odsun zostávajúcich Židov. Židia sa im však aktívne schovávali. Nacistom sa podarilo zaistiť najprv iba asi 1000 osôb. Medzi nimi boli infiltrovaní mnohí ozbrojení bojovníci pod vedením Anielewicza, ktorý po do dohodnutom signále napadli nacistický oddiel. V nasledujúcich dňoch sa podobné útoky opakovali a nacistom sa z geta podarilo odsunúť iba 5000 - 6000 osôb[2]. Už po štyroch dňoch však museli v dôsledku partizánskych útokov židovských odbojových organizácii s odsunom prestať. Napriek tomu, že ozbrojená bola asi len desatina obyvateľov geta, podarilo sa im za cenu ťažkých strát – údajne až 80 %, nemeckých vojakov zahnať. Deportácie tak na čas prestali, ale ďalší ozbrojený konflikt bol už neodvratný a tak sa obrancovia geta začali intenzívne pripravovať. Popri tom sa rýchlo zbavili tých, ktorých považovali za kolaborantov, teda hlavne príslušníkov Nemcami organizovanej židovskej polície a tajných donášačov gestapa.
Obrancovia geta narýchlo postavili improvizované barikády, bunkre a protiletecké kryty, ktoré boli navzájom prepojené kanalizačnou sieťou a napojené na vodovodné potrubia a často i na elektrické rozvody. Väčšina židovských bojovníkov bola iba ľahko ozbrojená, zväčša iba pištoľami či revolvermi, s niekoľkými granátmi alebo zápalnými fľašami. Nedostatok ťažších zbraní najmä pušiek a guľometov (podľa niektorých prameňov, mali iba 1 – 3 guľomety) ako aj všeobecný nedostatok munície im nedával veľkú nádej na vedenie dlhodobejšieho vzdoru.
Podpora povstalcov z vonka bola obmedzená, ale poľské odbojové organizácie ako Armia Krajowa či komunistická Gwardia Ludova pomáhali povstalcom tak, že útočili na nemecké jednotky nachádzajúce sa v blízkosti geta a pokúšali sa pašovať dovnútra zbrane. S ich pomocou tiež prenikli do sveta prvé správy o povstaní. Niektorým židovským partizánom sa v poslednej fáze bojov podarilo s pomocou poľského hnutia odporu uniknúť z geta varšavskými stokami.
Nacisti proti povstaniu nasadili najmenej 2090 vojakov, asi 821 z nich tvorili príslušníci Waffen-SS, ďalších 363 boli príslušníci poľskej kolaborantskej polície, zvyšok tvorili oddiely Orpo a SD a niekoľko ženijných jednotiek Wehrmachtu. Ďalej tiež nasadili jednu protilietadlovú batériu, pluk ukrajinských dobrovoľníkov z tábora Trawniki, oddiel lotyšských a litovských policajtov a príslušníkov Gestapa z tábora Pawiak pod vedením Franza Bürkla. Tieto jednotky podporovalo niekoľko obrnených vozidiel, jeden poľný kanón a letectvo. Proti povstalcom, ktorých z veľkej časti tvorili civilisti boli nasadené aj tie najbrutálnejšie prostriedky ako boli jedovaté plyny alebo plameňomety.
Boje[upraviť | upraviť zdroj]
Do večera 18. apríla 1943 bolo varšavské geto obkľúčené nemeckým vojskom a poľskou políciou. 19. apríla, na židovský sviatok pesach, sa mala začať likvidácia geta. O piatej ráno vošli do geta nemeckí vojaci pod vedením SS-Oberführera Ferdinanda von Sammern-Frankenegg. Nemecké jednotky však boli zaskočené útokom, či skôr obranou Židov ozbrojených pištoľami, granátmi a zápalnými fľašami. Keďže povstalci navzájom prepojili väčšinu domov, mohli sa rýchlo presúvať čím marili svoju lokalizáciu. Na poludnie prevzal nemecké velenie SS-Gruppenführer Jürgen Stroop. Ani zmena velenia však postup do mesta nezrýchlila a do večera sa pred útokmi rozhodli z geta stiahnuť, asi 40 z nich dovtedy v boji padlo.
Cieľom útokov nemeckých vojsk nasledujúci deň bolo hlavne Muranowského námestie, kde sa nachádzalo povstalecké veliteľstvo a Židia tam predošlého dňa vyvesili poľskú vlajku ako aj vlajku s Dávidovou hviezdou. Židia tiež úspešne odpálili nastraženú bombu, ktorá zabila asi 80 nemeckých vojakov. Pri jednom z protiútokov Židia zlikvidovali jeden nemecký tank, v týchto bojoch padol aj jeden z vodcov povstania David Apfelbaum. Postupne sa však Nemcom darilo silný odpor povstalcov likvidovať s použitím plameňometov a Luftwaffe, ktorá zničila domy v oblasti, kam sa nemeckým pozemným jednotkám nepodarilo dostať. Večer sa Wehrmacht z oblasti opäť stiahol. Pravdepodobne preto, že nacisti nechceli riskovať, že by sa malé oddiely povstalcov dostali cez kanalizáciu do ich tyla. Nemci stratili za tento deň asi 100 vojakov.
V nasledujúcich dňoch Nemci pokračovali v taktike vypaľovania domov plameňometmi, oblasť s najväčšou koncentráciou odporu, predtým zbombardovala Luftwaffe, takže im obrancovia kládli už iba miestny odpor. Židovské veliteľstvo na Muranovského námestí bolo po štyroch dňoch dobyté, väčšina obrancov bola mŕtva alebo zranená. Len asi dvadsiatim ľuďom sa podarilo z geta uniknúť. Vodca povstania Mordechaj Anielewicz si musel nájsť iné miesto, odkiaľ by mohol koordinovať boje. 23. apríla bolo jeho veliteľstvo presunuté na ulicu Miła, do domu č. 18. V dôsledku nedostatku munície boli Židia nútení zmeniť taktiku boja, pôvodne na Nemcov útočili z budov, no neskôr sa stiahli do podzemných priestorov a uskutočňovali len cielené útoky. Jürgen Stroop počas bojov zakázal svojim vojakom pochod v zovretých skupinách, čo z nich predtým robilo ľahké terče.
Na konci apríla bola väčšina bunkrov a skrýš odhalená, väčšina domov vypálená alebo zrovnaná so zemou. Mnoho židovských bojovníkov bolo otrávených plynom, ktorý do bunkrov vháňali nacisti, alebo spáchalo samovraždu (vrátane vodcu povstania Anielewicza). Niekoľkým stovkám Židov sa ku koncu bojov podarilo z geta uniknúť.
Zničením synagógy 16. mája sa boje oficiálne skončili. Varšavské geto bolo zničené, väčšina jeho obyvateľov zahynula, alebo bola odvezená do koncentračných táborov. Na mnohých miestach však ešte niekoľko mesiacov preživší židovskí bojovníci podnikali prepady nemeckých hliadok. Z väčšiny tých, ktorým sa podarilo z geta utiecť, sa stali partizáni. Mnohí však boli na úteku zastrelení alebo prezradení. Niektorí sa naďalej ukrývali vo Varšave a bojovali po boku Poliakov vo Varšavskom povstaní v roku 1944.
Následky[upraviť | upraviť zdroj]
Presné údaje o počtoch padlých na oboch stranách sa už zrejme nikdy nepodarí presne zistiť. Na židovskej strane sa uvádzajú straty vo výške asi 1 000 bojovníkov, z ktorých približne tri štvrtiny padli. Počet padlých na nemeckej strane sa rovnako odhaduje len veľmi ťažko, najmä pre to že Wehrmacht spolupracoval s poľskou políciou a celkové straty nacisti tajili. Padlo podľa všetkého asi 300 – 500 nemeckých vojakov a príslušníkov pomocných jednotiek. Jürgen Stroop v oficiálnom hlásení uviedol iba 16 zabitých a 85 zranených vojakov.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Povstanie vo varšavskom gete
