Priemyselná architektúra

Priemyselná architektúra je architektonický štýl, ktorý nadväzoval a využíval priemyselný rozvoj na začiatku 19. storočia.

Už koncom 18. storočia zažal v malom proces nahradzovania tradične stavaných budov masovou produkciou nových materiálov, dekoratívnych a konštrukčných prvkov. Priemyselná revolúcia nastala s objavom pary a parných strojov, ktorá zrevolucionalizovala strojové zariadenia a inžiniersky priemysel. Rokom 1840 sa začali používať výrobky zo železa (a neskôr ocele), zo skla, z tehál a betónu.

Železo a sklo

Most Iron Bridge

Začiatkom 19. storočia boli vyskúšané prvé pokusy masovej produkcie so železom a sklom hlavne v konštrukciách tovární, mostov a textiliek. Železný most v Coalbrookdale (Iron Bridge) bol jedným zo známych príkladov v roku 1779, Paxtonova železobetónová sklená konštrukcia pre Svetovú výstavu v roku 1851, Kryštálový palác bol prvý príklad kompletne prefabrikovanej budovy.

1. svetová vojna

Nárast industrializácie v stavbách začalo pomaly v polovici 19. storočia, ale iba od roku 1945 dosiahol totálnu dominanciu ako dôsledok úbytku prácovných síl a kvalifikovanej práce.

Prvé veľké úbytky nastali hneď po 1. svetovej vojne a v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď vznikla veľká potreba tovaru. Nedostatok budov v tomto čase viedol k prijatiu štandardných a prefabrikovaných stavebných metód. Príkladmi boli oceľové okenné rámy na mieru vkladané do okenných otvorov, prefabrikované betónové panely a strechy so svetlíkmi a oceľové rámy pre stavebné konštrukcie.

2. svetová vojna

Ešte väčšia potreba stavať narástla po roku 1945, po spustošení miest kvôli 2. svetovej vojne, čo viedlo k širokej prefabrikácii v rôznych častiach Európy. Britská vláda sponzorovala niekoľko firiem a návrhy na stavenie dočasných stavieb. Jednou z takých firiem bola Arcon, ktorej meno vzniklo z architektonickej firmy. Jednoposchodové sídlo Arconu pozostávalo z 2500 častí vyrobených 145 rôznymi manufaktúrami. Boli navrhnuté tak, aby sa zo skladu na stavenisko dostala celá konštrukcia len štyrmi nákladnými autami. Prvé nieslo oceľové konštrukcie a panely, druhé krytinu a drevené podlahy, tretie vnútorné priečky a posledné kuchynské a kúpeľňové jadrá, konečné úpravy a doplnky. Konštrukcia pozostávala z ľahkého oceľového rámu obloženého z exteriéru azbesto-cementovými tabuľami a z interiéru sadrokartónom. Podlahy, dvere a zárubne boli drevené.

Sedemdesiate roky

Ako naliehavá povojnová potreba stavebného programu klesala, prefabrikácia sa vyžívala menej. Zmena nastala v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, kedy ceny stavieb rýchlo narástli a opäť sa začali využívať továrňovo - vyrábané prvky. Na začiatku stačila výroba prefabrikovaných oddelených stavebných častí, ale neskôr vznikla potreba kompletných, trojdimenzionálnych stavebných prvkov. Anglicko postupne prijalo tento systém, známy ako modulárny systém, ktorý zaistil presné skladanie stavebných častí z akýchkoľvek materiálov s možnosťou kdekoľvek alebo kýmkoľvek poskladať. Modulárna spoločnosť bola sformovaná v Anglicku v roku 1953 ako podpora systému uniformity. Jej členovia boli zo stavebného priemyslu, od architektov po klientov a pracovníkov. Le Corbusier, francúzsky architekt, použil tiež v roku 1951 určité systémové proporcie navrhnuté na základe ľudských proporcií, tzv. modulor, ktorý používal vo svojich stavbách.

Materiály

Lever House

Počas dvadsiateho storočia došlo k rôznym technickým posunom, ktoré sa využívali vo výrobe materiálov a nových možných stavebných metód. Už v roku 1918 v San Franciscu, Willis Polk, predstavil curtain wall, transparentnú fasádu z ocele a skla zaveseného na prednej časti stavebnej nosnej konštrukcie. Po roku 1945 sa sklenené transparentné fasády začali používať skoro na celom svete, keď architekti začali napodobňovať známe americké príklady z New Yorku: United Nations Headquarters Building (Wallace K. Harrison, 1947-50), Lever House (Skidmore, Owings and Merrill, 1950-2) a Seagram Building (Mies van der Rohe and Philip Johnson 1955-8).S objavom vystužovania a predpínania, sa betón stal všadeprítomným stavebným materiálom 20. storočia. Jeho prijatím od roku 1950 veľkými stavebnými firmami a prefabrikovanými metódami zlacnel betón v transporte aj manipulácii.

Iné technické výhody po roku 1945 zahŕňali floatové a solárne sklá, azbesto-cementové panely, sadrokartón, plasty a lamináty, hliníkové, oceľové a konštrukcie z lepeného dreva.

Literatúra

• Doreen Yarwood, Encyklopedia of architecutre, B. T. Batsford Ltd, London