Školstvo v Južnej Kórei

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Moderný školský systém, aký funguje v Južnej Kórei v súčasnosti začali budovať v rokoch 1945 – 1970 a je založený na štruktúre 6-3-3-4. To znamená: 6 rokov základnej školy, 3 roky strednej školy, 3 roky nadstavby strednej školy, 4 roky vysokej školy, až po jej ukončenie.

Napriek tomu, že sú v J. Kórei provincie, je vzdelávacie odvetvie centralizované. Napríklad záverečná skúška "Suneung" je tak robená v rovnaký deň a čas, s rovnakými otázkami a odbornou postupnosťou v celej krajine.

Zaujímavosťou systému v J. Kórei je napríklad, že ako v prvej krajine bol zavedený vysokorýchlostný internet od základnej po strednú školu.

Učiteľom na školách sa prejavuje obrovská úcta. Na vzdelávanie je kladený veľký dôraz. Jednou z priorít juhokórejských rodičov je dostať svoje deti na vysokú školu, kvôli čomu sú ochotní investovať i obrovskú sumu peňazí. Odkedy bolo zavedené moderné školstvo v J. Kórei pred 100 rokmi, vláda sa usiluje o zabezpečenie rovnakých príležitostí pre všetkých – bez ohľadu na pohlavie, náboženstvo, geografické umiestnenie alebo socio-ekonomickú triedu. Druhým faktorom, prečo kórejská spoločnosť tradične prideľuje vysokú hodnotu na vzdelanie je fakt, že zanietenie pre vzdelanie bolo posilnené už v nedávnej minulosti, v ktorej japonská kolonizácia a kórejská vojna presvedčili Kóreu o tom, aby viac investovali do ľudí, než do fyzického kapitálu. Takto vysvetľuje Kim (2002) rozsiahle rodičovské obete za vzdelanie svojich detí.[1]
Žiaci a študenti trávia čas v škole od rána do večera (samotným vyučovaním, krúžkami, doučovaním).[2] Najväčšia kritika školstva v J.Kórei je zameraná na čas, ktorý strávia študenti v školských zariadenia a iných vzdelávacích inštitúciách (hagwon). Aby sa znížila závislosť od súkromných, povyučovacích doučovani, úrady začali presadzovať zákaz vychádzania pre študentov v nočných hodinách, čím sa snažia skrotiť kultúru vzdelávacieho masochizmu v krajine. Vláda má záujem celkovo zlepšiť verejné školstvo, nakoľko súkromné školy (hagwon) finančne zdierajú nielen študentov a ich rodičov, ale aj učiteľov, ktorým poskytujú podpriemerné mzdy. Školské výsledky kórejských študentov sú závideniahodné. Dôsledne prekonávajú svojich konkurentov z iných krajín najmä v čítaní a matematike. Aj vďaka posadnutosti kórejčanov na vzdelaní sa ich HDP zvýšil o 40 % od roku 1962 a dnes tvoria 13. najväčšiu ekonomiku na svete (Amanda Ripley, 2011).[3]

Školský rok sa v J. Kórei delí na dva polroky. Prvý polrok začína na začiatku marca a končí v strede júla, druhý polrok začína koncom augusta a končí v strede februára. Medzi týmto obdobím sú prázdniny, ktoré s rozdielom pár dní začínajú a končia rovnako v celej krajine. Letné prázdniny sú od polovice júla do konca augusta a zimné prázdniny sú od konca decembra do začiatku februára. Po týždni majú znovu prázdniny, od polovice februára do začiatku marca. Tieto termíny (dni) sa môžu líšiť v závislosti od regiónu.

Za najviac dôležité predmety sú považované matematika, kórejčina, angličtina a spoločenské vedy. Existujú i predmety, ktorým sa neprikladá žiadna dôležitosť, ako je telesná výchova, nakoľko sa nepovažuje za vzdelanie. Spoločenský život a rozvíjanie vlastného talentu či už v oblasti športu, hudby, alebo umenia je potlačované na úkor študovania.

Vzdelávanie a školstvo v Južnej Kórei spadá pod Kórejské ministerstvo školstva, vedy a technológií. Podľa ministra školstva, vedy a technológií Lee Ju-ho (2012), kórejský vzdelávací systém sa stal rozhodujúcim vývozným artiklom, takisto ako pomohol rastu z povojnovej biedy k medzinárodne významným a dôležitým krajinám, poháňaný nadšením ľudí pre vzdelávanie poskytuje vzdelávací plán pre rad iných rozvojových krajín. Južná Kórea je dnes ekonomicky prosperujúca aj vďaka nadšeniu ľudí pre vzdelávanie. Vzdelávanie je jedným z kľúčových faktorov, ktoré umožnili Kórei ekonomický rast.[4]

Vývoj vzdelávania, školstva[upraviť | upraviť zdroj]

Predmoderné[upraviť | upraviť zdroj]

Trvalo do 19. storočia. Neformálne vzdelávanie známe z prehistorických čias skončilo v roku 372 zriadením "Taehak", vzdelávacej inštitúcie, ktorá je známa ako jedna z prvých foriem formálneho vzdelávania. Študijný plán sa skladal z etiky, kde sa študenti učili morálke a osvete verejnosti na základe konfucianizmu a budhizmu. Až v 19. storočí sa začali zakladať prvé moderné školy, ktoré zahŕňali štátne i súkromné vzdelávacie inštitúcie. Zriaďovateľmi boli najmä kresťanskí misionári a členovia hnutia za nezávislosť. Vzdelávanie v tomto období prešlo mnohými zmenami a vyvíjalo sa na základe zmien cieľov krajiny, ktoré boli v súlade s potrebami doby. Vláda určovala smer pre demokratické vzdelávanie, rast v oblasti vzdelávania a reformu školstva.

Rozmach demokratického vzdelávania[upraviť | upraviť zdroj]

Nastal v rokoch 1945 – 1950 po oslobodení v roku 1945, kedy bol prijatý a vyhlásený školský zákon, ktorým bola zavedená povinná školská dochádzka, začali sa zostavovať a rozširovať učebnice potrebné pre vzdelávanie žiakov a študentov. Kvôli zvýšeniu gramotnosti sa vzdelávali i dospelí ľudia.

Rozšírenie vzdelávania v rokoch 1960 – 1970[upraviť | upraviť zdroj]

Rýchly hospodársky rast v krajine vyžadoval i kvantitatívny rast vo vzdelávaní. Najvýznamnejším rozvojom vzdelávania bol kvantitatívny rozvoj počtu žiakov, vzdelávacích zariadení a učiteľov. Tento rýchly nárast mal za následok nadmerné preplnenie tried, nedostatok vysokokvalifikovaných učiteľov a školských zariadení. Toto všetko si vyžadovalo ďalšiu reformu, ktorá zaviedla odbornú prípravu popri zamestnaní, doplnkové odborné vzdelávanie pre učiteľov, zrušila prijímacie skúšky na stredné školy, zlepšila univerzitný systém.

Kvantitatívny vývoj v 80. rokoch 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

80.roky 20. storočia predstavujú ďalšiu dobu kvantitatívneho rozvoja a normalizácie vzdelávacieho systému v J. Kórei. Vláda Piatej republiky ako prvá stanovila v ústave potrebu celoživotného vzdelávania, dôraz na vzdelávanie k zvýšeniu prospešnosti a užitočnosti občanov v spoločnosti a inovácie v oblasti vedy. V roku 1985 bola Komisia pre reformu vzdelávania uvedená ako poradný orgán prezidenta.

Vzdelávanie od roku 1990[upraviť | upraviť zdroj]

Školský systém založený na princípe 6-3-3-4 zaručuje, že každý občan môže získať primárne, sekundárne a terciárne vzdelanie bez diskriminácie, podľa schopností každého žiaka. V roku 1995 bol zrušený existujúci Školský zákon a nahradený bol Zákonom o základnom vzdelaní, Zákonom o základných a stredných školách, Zákonom o vysokých školách. Zákon o základných a stredných školách upravuje a riadi predškolské, základné a stredné vzdelávanie a zároveň stanovil 6 druhov škôl zabezpečujúcich toto vzdelávanie. Zákon o vysokých školách vymedzuje 7 druhov škôl zabezpečujúcich vysokoškolské vzdelávanie.[5]

Pripravované prioritné reformy:

  • elektronické učebnice
  • World Class University a World Class College programy zamerané na vytváranie globálne konkurencieschopných univerzít a odborných vysokých škôl
  • zmeniť spôsob výučby angličtiny, zaviesť test národnej anglickej zručnosti (NEAT)
  • znížiť násilie a šikanu na školách, samovraždy študentov, ktoré sú výsledkom nadmernej konkurencie medzi študentmi v súťažne orientovanom školskom systéme[4]
Kvantitatívny rozvoj vzdelávania v rokoch 1945 – 2000
Rok Základné školy: počet Stredné školy: počet Vysoké školy: počet
škôl študentov škôl študentov škôl študentov
1945 2834 1 366 685 307 40 271 19 7 819
1970 5961 5 749 301 889 590 382 232 201 436
2000 5267 4 019 991 1 597 2 071 468 1 184 3 363 541

Počas posledných 50 rokov, rozšírenie vzdelania prispelo k zásadnej transformácii spoločnosti v krajinách OECD. Tempo rastu dosiahnutého vyššieho vzdelania bolo výrazné najmä v J. Kórei, za ktorou nasledovalo Japonsko. Vyššie stredoškolské vzdelanie sa stalo normou u mladých ľudí. Zaznamenaný bol nárast až o 30 % a viac medzi mladšími (25 – 34 rokov) a staršími (55 – 64 rokov), ktorí dosiahli aspoň vyššie stredné vzdelanie. J. Kórea výrazne dominuje aj podielom mladých ľudí s dosiahnutým terciárnym vzdelaním (univerzitami, odbornými vysokými školami, inštitútmi udeľujúcimi akademické tituly alebo odborné cetifikáty). (OECD, 2011)[6]

Jednotlivé stupne štúdia v súčasnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Predškolský vek[upraviť | upraviť zdroj]

Vzdelávací život juhokórejského dieťaťa sa začína už niekedy od škôlky so špeciálnym vzdelávaco-podporným programom, kde sa učia hravým vizuálnym vnímaním, ale taktiež zlepšujú svoju reč, alebo sa učia čítaniu alebo jednoduchému počítaniu. K tomu slúžia súkromný učitelia, ktorí prídu do domácnosti na jednu, dve hodiny za týždeň.

Keď má dieťa tri, alebo štyri roky začne navštevovať škôlku, ale niečo ako povinná príprava do školy neexistuje, lebo je prakticky integrovaná v škôlke.

Zvláštnosťou juhokórejských škôlok je napríklad aj to, že deti v jej poslednom roku vedia čítať, písať, z časti aj počítať a ovládajú aj základy angličtiny.

Škôlky financujú z časti obce alebo kostoly, ale väčšinou sú súkromné. V prevažnej väčšine materských škôl sa vyučuje v kórejčine, existujú však i materské škôlky, v ktorých sa vyučuje len v anglickom jazyku.[7]

Základná škola[upraviť | upraviť zdroj]

Základné vzdelanie je povinné, poskytuje všeobecné vzdelanie potrebné k životu. Základnú školu navštevujú juhokórejské deti od 6. do 12. roku, prípadne od 7. do 13. roku svojho života. V J. Kórei je zakázané, aby deti mladšie ako 6 rokov, aj napriek tomu, že sú spôsobilé, nastúpili do základnej školy. Väčšina základných škôl je verejných a dieťa navštevuje školu vo svojej štvrti. Počet žiakov v jednej triede, napríklad v Soule sa pohybuje okolo 25 žiakov v prvom ročníku. Existujú tu aj súkromné základné školy, ale tie sú určené majetnejším vrstvám. Tu sú triedy väčšinou menšie, s individuálnym prístupom k žiakom a tieto školy sú spravidla lepšie a modernejšie vybavené.

„Škola má byť miestom, kde mladí môžu rásť intelektuálne, kultúrne, osobne a duchovne.“ Katolícke vzdelávanie, ktoré má v krajine už 150-ročnú tradíciu, nie je dôležité iba pre cirkev, ale aj pre celú Kóreu, nakoľko ponúka „bohatstvo hodnôt, ktoré prispievajú k budovaniu pokoja a formovaniu obyvateľstva“ (Ri Iong-hoo, 2008).[8]

Predmety v juhokórejských základných školách obsahujú napríklad kórejčinu, matematiku, prírodné vedy, sociálne vedy, angličtinu od tretieho ročníka na základnej škole, umenie, hudbu, šport a eticko-morálnu výchovu.

Stredná škola[upraviť | upraviť zdroj]

Po ukončení základnej školy pokračujú žiaci ďalej na strednej škole. Tú navštevujú deti od 12. do 15. roku, prípadne od 13. do 16. roku svojho života. Dnes už prechod na strednú školu prebieha automaticky v rámci povinnej školskej dochádzky, ale do roku 1968 sa konali prijímacie skúšky na strednú školu v celej krajine. Vtedy sa delili školy na zlé, dobré a veľmi dobré a samozrejme, každý sa chcel dostať na veľmi dobrú strednú školu. Dnes sú deti na stredné školy prideľované podľa miesta bydliska, alebo náhodne a to tak, aby boli stredné školy na približne rovnakej úrovni. Stredné školy sa delia na všeobecné, odborné a iné (zamerané na cudzie jazyky, umenie a vedu). Typ strednej školy je voliteľný, na základe schopností a záujmov žiaka.

Každú druhú sobotu mávajú na škole voľno.

Základné predmety strednej školy sú identické so základnou školou, ale na strednej škole pribúdajú aj ďalšie predmety, ako napríklad dejepis, domáce hospodárstvo, čínske znaky, druhý jazyk ako čínština, japončina, nemčina, francúzština, španielčina, ruština a arabčina ako voliteľné predmety.

Na úrovni stredných škôl existuje oveľa viac súkromných škôl, ako na úrovni základných škôl.

Pre stredoškoláka končí školský deň najskôr o 23. hodine v noci.

Nadstavba[upraviť | upraviť zdroj]

Od 15., prípadne 16. roku idú žiaci na nadstavbu, ktorú opúšťajú v 17., alebo 18. roku.

Zameranie nadstavieb je okrem všeobecného aj prírodovedecké, cudzojazyčné, umelecké. Podiel súkromných škôl je v tomto prípade už značný.

Dostať sa na nadstavbu je možné buď na základe stredoškolských známok, alebo špeciálnych prijímacích testov.

Pre žiakov, ktorí po nadstavbe nechcú ísť na univerzitu, existujú aj odborné stredné školy, kde si môžu vyberať napríklad aj z technických, poľnohospodárskych, obchodných, priemyselných, domáco-hospodárskych nadstavieb, alebo dokonca so zameraním na rybolov alebo oceánografiu. Tu sa zavádza druh duálneho systému, to znamená, že okrem teoretickej prípravy sa študenti pripravujú aj prakticky v podniku, alebo remeselníckych dielňach.

Štúdium na nadstavbe sa zameriava na odbory ako matematika, kórejčina a angličtina, ale aj prírodné a sociálne vedy.[9]

Vysokoškolské štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Po absolvovaní základnej a strednej školy nasleduje azda najdôležitejšie obdobie v živote juhokórejského študenta, a tým je prijatie na vysokú školu. Je to dôležité predovšetkým kvôli budúcemu uplatneniu sa absolventa na trhu práce.[10]

Pri prijímaní študentov sú univerzity autonómne. Od uchádzačov o prvý stupeň štúdia sa spravidla vyžaduje ukončené stredoškolské vzdelanie a znalosť jazyka. Vysoké školy môžu prijať študenta buď podľa vstupných testov, alebo podľa výsledkov na strednej škole. Do úvahy prichádza aj kombinovaná možnosť oboch kritérií.

Po prijatí na vysokú školu je režim študentov trochu voľnejší, nakoľko sa už tam dostali. Zmena nastáva potom vo vyšších ročníkoch, kedy sa im kopia školské povinnosti a ešte popri tom si aj hľadajú prácu.

Vysokoškolské vzdelávanie poskytujú 3 druhy univerzít: štátne, ktoré sú riadené kórejskou vládou; verejné, ktoré riadi miestna vláda a súkromné. J.Kórea na svojich vysokých školách podporuje štúdium cudzincov, nakoľko ich považujú za "vyslancov" vo svojich domovských krajinách po absolvovaní štúdia. Ponúkajú im rôzne druhy grantov a štipendií, čím chcú zatraktívniť svoje univerzity.[11]

Prevažná väčšina kórejských univerzít má pomerne vysokú kvalitu, dôkazom čoho je umiestnenie 10 univerzít (Seoul National University, Korean University, Korea Advanced Institute od Science and Technology, Yonesi Uni, Hangyang University, Pohang University of Science and Technology, Sengkyunkwan University, Kyungpook National University, Kyung Hee University, Pusan National University) medzi 500 najlepšími univerzitami v Akademickom rankingu svetových univerzít z roku 2010.[12]

Inštitucionalizácia celoživotného vzdelávania[upraviť | upraviť zdroj]

Na základe ústavy, vláda zodpovedá za podporu celoživotného vzdelávania, ktorá zahŕňa predstavenie významu vzdelávania a učenia celej spoločnosti, poskytovanie možnosti získať vzdelanie a posilnenie potenciálu jedinca. Celoživotné vzdelávanie zahŕňa všetky formy vzdelávania. Výnimku tvorí klasické školské vzdelávanie. Programy celoživotného vzdelávania sú rozdelené do 3 kategórií. Prvú tvoria účelové školy, ktoré nevyžadujú celodennú dochádzku. Patria sem napríklad občianske školy, večerné kurzy vyučované na školách, akreditačné programy pre samoštúdium. Druhú skupinu tvorí profesijné a technické vzdelanie, ktoré je poskytované na odborných školách a zamerané najmä na poľnohospodárstvo, lesníctvo, námorníctvo a rybolov. Poslednú skupinu predstavuje všeobecné alebo liberálne vzdelanie, ktoré podporuje sociálnu výučbu, dobrovoľnícke práce v knižniciach, múzeách, divadlách, kultúrnych centrách, v Kórejskej asociácie mládeže a podobne.

Učebnice, učebné pomôcky[upraviť | upraviť zdroj]

Učebnice a učebné príručky pre učiteľov sú zostavované v rámci národných vzdelávacích programov a rozdelené do troch typov. Prvé dva typy učebníc sú tie, ktorých autorské práva vlastní Ministerstvo školstva, vedy a technológií. Tretí typ učebníc predstavujú tie, ktoré sú uznané ministrom školstva, vedy a technológií. Napríklad, učebnice pre materské školy predstavujú vzdelávací materiál vyvinutý ako prvý typ učebníc a učebnice pre hodiny kórejského jazyka, kórejskej histórie, etiky sú vyvíjané výskumnými organizáciami, univerzitami a schválené ministrom školstva, vedy a technológií. Do roku 2015 vláda J. Kórei sa zaviazala, že ich vzdelávací systém bude bezpapierový, poskytovanie vzdelávacích služieb bude prostredníctvom online textov a zdrojov. Prostredníctvom "ebookov", digitálnych učebníc môžu školy znížiť svoje náklady.[13] Podľa magazínu Macleans (2011), neohrabaná pevná väzba učebníc, ktoré potrebujú neustále opravy alebo výmeny a ich zastaranosť predstavujú hlavné náklady pre školy. Ďalším bonusom elektronizácie je, že deti na rozdiel od dospelých radšej čítajú z obrazoviek.[14]

Záver[upraviť | upraviť zdroj]

Za celým juhokórejským vzdelávacím systémom stojí predovšetkým tradícia konfucianizmu. Ďalším dôvodom sú aj skúsenosti kórejčanov s vojnami, kedy pochopili, že aj keď im vojna zoberie všetko, vzdelanie im ostane navždy. Kórejský vzdelávací systém je náročný nielen finančne, ale i tým, že vytvára obrovský tlak na študentov, vyvoláva súťaživosť a veľkú konkurenciu medzi nimi. Ciele Kórejčanov sú orientované na učenie, kariéru a dosahovanie úspechu. Veľmi dlhá tradícia vzdelania v J. Kórei zakorenila v ľuďoch túžbu po kvalitnom, vysokom vzdelaní ako prioritnú potrebu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

http://koreaverband.ahkorea.com/_file/publikationen/archive/1-98/1-98-art12.pdf
http://english.mest.go.kr/enMain.do

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

KIM, Choong Soon. Kim Chi and IT: tradition and transformation in Korea. Seoul : Ilchokak, 2007. ISBN 978-89-33-70528-5. S. 422. (angličtina)