Železničné modelárstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Modelové koľajisko v mierke H0
Súprava záhradnej modelovej železnice v mierke 1:8. Modelový rušeň je poháňaný parným strojom, ako palivo slúži metán.
Porovnanie modelových veľkostí. Rušeň BR 103 v mierke HO (1:87) a Z (1:220).
Model Bayerischer Bahnhof v Lipsku, postavený zo stavebnice LEGO.

Železničné modelárstvo je komplexný druh modelárstva, v ktorom sa na rozdiel od napríklad automobilového či leteckého modelárstva vytvárajú okrem zmenšených modelov železničných dopravných prostriedkov aj modely okolitých objektov, napríklad krajiny (s domami, cestami, lesmi, vodou, tunelmi, osvetlením...), vybavenia železničnej trate (návestidlá, koľajový zvršok, priecestia...) a dokonca sa simuluje aj reálna prevádzka na železničnej trati vrátane obsluhy staníc a vlakov v súlade s predpismi platnými v modelovanej dobe.

Normy[upraviť | upraviť zdroj]

Pre železničné modely existuje sústava noriem NEM (nemecký originál noriem[1] alebo ich česká verzia[2]). Normy sa zaoberajú vzdialenosťou koľají, minimálnymi oblúkmi, prejazdovým profilom, elektrickými parametrami, spriahadlami a mnohými ďalšími parametrami. Pri železnici sa totiž predpokladá jazda modelu dopravného prostriedku po koľajniciach a teda je potrebné zabezpečiť kompatibilitu modelu s koľajami, je potrebné zoradiť a spojiť dopravné prostriedky do uceleného vlaku atď.
Normy NEM8XX definujú časové delenie vývoja železničnej techniky od zhruba polovice 19. storočia do súčasnosti v šiestich epochách. Normy s epochami sa pre rozličné krajiny vzájomne odlišujú aj vzhľadom na rozdielny spoločensko-politický vývoj.[3]

Mierka[upraviť | upraviť zdroj]

Najbežnejšie mierky v našom regióne sú H0 (1:87), TT (1:120) a N (1:160). TT je viac-menej špecialita strednej Európy, hoci pochádza z Anglicka. Pre účely záhradnej železnice sú vhodnejšie väčšie mierky 1:24 až 1:4. Podrobnejší prehľad mierok uvádza norma NEM010 zohľadňujúca aj úzkorozchodné varianty.[4]

Trať[upraviť | upraviť zdroj]

Profil a tvar modelovanej trate úzko súvisí s tým, ako verne sa modelár pokúša priblížiť skutočnosti a čo od modelu krajiny očakáva - či chce jazdiť po dráhe alebo len vytvoriť dokonalú scénu vo vitríne. Historický vývoj dráh na jazdenie prešiel od "hračkárskeho" oválu cez viac či menej komplikované "vlakodromy" (trošku hanlivé označenie pre koľajiská, na ktorých sa križujú a kľukatia trate spôsobom veľmi vzdialeným od reality) až po veľké koľajiská s plochou desiatky metrov štvorcových, ktoré sa snažia napodobniť reálnejšiu krajinu. Tieto veľké koľajiská sú buď pevne zabudované a slúžia na popularizáciu železničného modelárstva a podporu predaja,[5][6] alebo sa skladajú z rozoberateľných úsekov krajiny. Tento druhý prípad sa nazýva modulové koľajisko.[7] Scéna do vitríny je dioráma a zachytáva obvykle len malý úsek reálneho sveta železníc. Dioráma je vhodná aj na odskúšanie modelovacích techník pred ich použitím na väčšej ploche.[8]

Pohon[upraviť | upraviť zdroj]

Pohon vláčikov zabezpečujú elektrické motorčeky v modeloch lokomotív. Existujú dva základné typy napájania. Historicky starším spôsobom je napájanie analógové, kedy sa do koľajníc privádza napätie a reguláciou jeho veľkosti sa ovláda rýchlosť vlaku. To ale neumožňuje jednoduchým spôsobom prevádzku dvoch vlakov na jednej koľajnici, museli sa budovať izolované úseky a celkovo to veľmi komplikovalo káblovanie a ovládanie, predovšetkým v staniciach s väčším množstvom koľají. Nedávna doba priniesla digitalizáciu aj do tejto oblasti. Digitalizovaný systém (tzv. Digital Command Control) má v koľajniciach permanentné napájanie, v ktorom sú zakódované inštrukcie pre jednotlivé lokomotívy. Každá lokomotíva má svoj ovládač a týmto spôsobom je možné docieliť úplnú nezávislosť ovládania a teda aj pohybu jednotlivých lokomotív. Navyše tieto inštrukcie umožňujú rozsvecovať a zhasínať reflektory, prípadne ovládať aj zvuky lokomotívy, ak je vybavená zvukovým dekodérom. Významnou výhodou digitálneho ovládania je aj jednoduchosť v káblovaní - zapojenie analógovej stanice musí byť šité na mieru a jej majiteľ ju musí dokázať udržiavať, čím narastajú požiadavky na jeho elektrotechnickú kvalifikáciu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. DIE NORMEN [online]. MOROP, [cit. 2012-05-13]. Dostupné online. (nemecky)
  2. Normy NEM [online]. [Cit. 2012-05-13]. Dostupné online. (česky)
  3. Epochy v železničním modelářství [online]. [Cit. 2012-05-13]. Dostupné online. (česky)
  4. Normen Europäischer Modellbahnen NEM010 [online]. 2004, [cit. 2012-05-13]. Dostupné online. (nemecky)
  5. Projekt Království železnic [online]. Království železnic, [cit. 2012-05-13]. Dostupné online. (česky)
  6. MWO – DER GLEISPLAN [online]. [Cit. 2012-05-13]. Dostupné online. (nemecky)
  7. 25 Jahre Fremo NL [online]. 15.10.2010, [cit. 2012-05-13]. Dostupné online. (nemecky)
  8. Ukážka diorámy (obrázok) [online]. [Cit. 2012-05-13]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]