Amélia z Montmartru

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Amélia z Montmartru
Originálny názov Le Fabuleux Destin d'Amélie Poulain
Žáner romantická komédia
Dĺžka 122 minút
Štát Francúzsko
Pôvodný jazyk francúzsky
Rok 2001
Rozpočet € 11,400,000
Zárobok $173,921,954 (celosvetovo)
Filmový štáb
Réžia Jean-Pierre Jeunet
Produkcia Jean-Marc Deschamps
Scenár Guillaume Laurant
Jean-Pierre Jeunet (scenár)
Guillaume Laurant (dialógy)
Hudba Yann Tiersen
Kamera Bruno Delbonnel
Obsadenie

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Amélia z Montmartru (Le Fabuleux Destin d'Amélie Poulain) je francúzska romantická komédia režírovaná Jean-Pierre Jeunetom z roku 2001, v ktorej stvárnila hlavnú rolu Audrey Tautou.

Amélia svoju úspešnú púť po svetových festivaloch začína v Karlových Varoch, kde zvíťazila a dostala Krištáľový glóbus. Potom získala cenu za najlepší film na Európskom udeľovaní filmových cien. Získala 4 ceny César (vrátane ceny za najlepší film a najlepšiu réžiu), dve ceny BAFTA (vrátane najlepšieho scenára) a bola nominovaná na 5 Oscarov. Je najlepšie posudzovaným francúzskym filmom v databáze IMDb.[1]

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Amélia z Montmartru je príbeh Amélie Poulainovej, dievčaťa, ktoré vyrástlo izolované od ostatných detí svojim tichým otcom, ktorý jej v detstve omylom diagnostikoval srdcovú vadu. Chybná diagnóza bola spôsobená tým, že jej jediný kontakt s otcom spočíval v každomesačnom vyšetrení, ktoré Améliu tak rozrušilo, že jej veľmi silne búšilo srdce. Jej matka (rovnako neurotická ako otec) zomrela, keď bola Amélia malá, následkom samovraždy istej Quebečanky, ktorá sa rozhodla ukončiť svoj život skokom z katedrály Notre Dame. Pádom tak zabila Améliinu matku. Jej otec sa ešte viac uzatvoril a malá Amélia bola nútená žiť vo svojom vlastnom svete, bez ostatných detí. Amélia si tak vytvorila veľmi nezvyčajné predstavy.

Keď Amélia vyrástla, stala sa servírkou v malej kaviarni U dvoch mlynov, ktorú vlastní bývalá cirkusová krasojazdkyňa. Osadenstvo kaviarne je veľmi excentrické a to ako zamestnanci, tak hostia. Život Amélie je v jej 22 rokoch veľmi jednoduchý. Niekoľkokrát sa pokúšala o vzťah, však neúspešne. Napriek tomu má Amélia niekoľko vecí, ktoré jej spôsobujú radosť. Medzi ne patrí napríklad rozbíjanie krusty crème brûlée čajovou lyžičkou, prechádzanie sa po slnečnom Paríži, zasunutie ruky do vreca so zrnom a hádzanie žabiek na kanáli Sv. Martina, hádanie koľko ľudí má v Paríži práve orgazmus.

Celý jej život sa zmení v okamihu, keď zomrie princezná Diana. Šokovaná touto informáciou upustí sklený uzáver od nádobky, ktorý sa odkotúľa k stene jej kúpeľne, kde odhalí tajnú skrýšu, v ktorej Amélia nájde kovovú schránku, ktorú si tu pred rokmi ukryl malý chlapec. Fascinovaná nálezom sa rozhodne vypátrať, komu tento poklad patrí a rozhodne sa, že ak bude mať príslušný radosť, bude takto pomáhať aj iným ľuďom, v opačnom prípade nebude.

Zoznámi sa samotárskym susedom Raymondom Dufayelom, maliarom, ktorý pravidelne každý rok znovu maľuje rovnaký obraz (Le Déjeuner des canotiers, Obed veslárov) od Renoira. Ľudia ho poznajú ako „skleneného muža“, vďaka jeho krehkým kostiam. S jeho pomocou sa jej podarí nájsť majiteľa kovovej schránky. Tú umiestní do telefónnej búdky, okolo ktorej pán Bretodeau chodí a keď prechádza okolo nej, zavolá do búdky z blízkeho baru. Po tom, čo muž otvorí schránku, vrátia sa mu spomienky jeho dávneho detstva. Táto udalosť ho privedie do baru, odkiaľ volala Amélia. Potom, čo vidí, že jej počin mal pozitívny efekt, rozhodne sa, že bude ľuďom ovplyvňovať život a konať dobro. Toto rozhodnutie z Amélie vytvorí strážneho anjela iných. Svojho otca presvedčí, aby si splnil svoj sen a cestoval okolo sveta (s pomocou jeho záhradného trpaslíka a svojej kamarátky letušky), dá dohromady svoju kolegyňu s hosťom kaviarne, pomôže domovníčke a Lucienovi, ktorého šikanuje majiteľ stánku so zeleninou, kde pracuje.

Amélia sa stará o ostatných, ale nikto sa nestará o ňu. Zatiaľ, čo pomáha priniesť iným ľuďom šťastie, je nútená zrevidovať svoj osamelý život – to je zrejmé najmä v pôvodne platonickom vzťahu k podivnému Ninovi Quincampoixovi, zvláštnemu mladému mužovi, ktorý zbiera nepodarené a roztrhané fotky ľudí, ktorí sa nechajú odfotiť v automate. Zblíži sa s ním vďaka albumu, ktorý raz stratí. Nemá však odvahu na osobné stretnutie a tak zvažuje, ako album odovzdať. Nakoniec k tomu dôjde nepriamo a vlastné stretnutia týchto dvoch ľudí sa uskutoční až na samý záver filmu ako happyend. Tak prichádza skutočné šťastie Amélie Poulainovej.

Zeleninárstvo Monsieura Collignona na Rue des Trois Frères v Paríži, kde sa film natáčal
Reštaurácia U Dvoch mlynov na Montmarte, kde sa film natáčal
Le déjeuner des canotiers Obraz francúzskeho impresionistu Renoira. Dievča uprostred obrazu pijúca pohár vody občas reprezentuje Améliu

Obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Amélie na anglickej Wikipédii.

Ocenenia
Predchodca
Každý to rád inak
Cézar za najlepší film
2002
Nástupca
Pianista