Bujačí vrch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°13′49″S 20°15′56″V / 49.23028°S 20.26556°V / 49.23028; 20.26556
Bujačí vrch
vrch
Bujaci vrch from Dolina Zeleneho plesa.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Nadmorská výška 1 946,9 m n. m.
Súradnice 49°13′49″S 20°15′56″V / 49.23028°S 20.26556°V / 49.23028; 20.26556
Najľahší výstup nie je prístupný
Poloha v rámci Slovenska
Fire.svg
Poloha v rámci Slovenska
Wikimedia Commons: Bujačí vrch
Freemap.sk: mapa

Bujačí vrch (1 946,9 m n. m.) je vrch v Belianskych Tatrách na Slovensku.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Bujačí vrch je významný vyhliadkový vrchol Belianskych Tatier. Je súčasťou jediného hrebeňa tejto časti Tatier a jeho najvýchodnejším vrcholom. Na východ pokračuje ďalej smerom k Skalným vrátam, pod ktorými sa nachádza Chata Plesnivec. Na západ pokračuje hrebeň cez Predné Jatky, Veľký Košiar, Zadné Jatky, Hlúpy a končí v Širokom sedle. Odtiaľ pokračuje druhá časť hlavného hrebeňa Belianskych Tatier s najvyšším vrcholom - Havran.

Na juh od Bujačieho vrchu ležia tzv. Komíny, skalné útvary a Rakúsky chrbát. Na sever od vrchu ležia lesy nazvané Jahňacie. Po oboch stranách vrcholu bežia do hlbokých údolí trávnaté svahy. Z Bujačieho vrcholu je vidieť obce ležiace na severe či štíty Vysokých Tatier.

Vrchol je výborne viditeľný z Doliny Kežmarskej Bielej vody a Doliny Zeleného plesa a tiež z obce Ždiar.

Prístup[upraviť | upraviť zdroj]

Bujačí vrch je podobne ako veľká časť Belianskych Tatier pre verejnosť uzavretý, no napriek tomu je často navštevovaný. Je prístupný po kedysi značkovanom chodníku, ktorý vedie od Chaty Plesnivec (zelený chodník), po prejdení niekoľkých desiatok výškových metrov a po lúke doprava odbočuje dobre vyšliapaný chodník (niekedy sa v serpentínach objaví i modrá značka pôvodného značenia). Chodník je udržiavaný, sú na ňom ešte i pôvodné kamenné schody, no pohyb po ňom je zakázaný.

Od Bujačieho vrchu vedie hrebeňovka až po Kopské sedlo, dobre udržiavaná, značená červenou značkou, avšak taktiež zakázaná. V roku 1993 bola pre verejnosť otvorená aspoň časť Belianskych tatier a to Monkova dolina zo Ždiaru do Kopského sedla.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]