Flamenco

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Belen maya.jpg

Flamenco je významný španielsky hudobno-tanečný žáner. V roku 2010 bolo organizáciou UNESCO vyhlásené za celosvetové nemateriálne dedičstvo ľudstva.

Skôr ako len typ ľudovej hudby, tanca a spevu je flamenco hudobným a zároveň kultúrnym fenoménom. Aj keď sa považuje za súčasť španielskej kultúry všeobecne, pochádza predovšetkým z jedného regiónu Španielska (Andalucia). No aj iné oblasti – najmä Extremadura a Murcía prispeli k rozvoju niektorých jeho hudobných foriem a mnohí význační flamencoví umelci pochádzali i z ďalších oblastí Španielska. Pôvod flamenca nie je celkom vyjasnený, ale vo všeobecnosti sa za hlavné zložky pokladá rómska, židovská, islamská a napokon domorodá andalúzska kultúra. Pre vývoj niektorých jeho hudobných foriem boli tiež dôležité latinsko-americké (najmä kubánske) vplyvy.

Folklórny vplyv na dnešnú podobu tohoto umenia je nezmazateľný. Dávno to však už nie je len o folklóre. Významným španielskym exportným artiklom sa stala hudobná a tanečná štylizácia, ktorá obsiahla okrem folklórnych aj moderné, baletné, dramatické, scénické, a iné vplyvy viacerých európskych kultúr a žánrov. V takejto podobe zažíva rozmach a popularitu blížiacu sa popularite štýlov ´latino´, i keď je flamenco evidentne predsa len o niečom úplne inom.

O čom je, a čo všetko vám flamenco dokáže dať? V procese učenia pravdepodobne prejdete škálou pocitov od nepohody, utrpenia a uzavretej psyché, cez ponorenie, stratenie, otvorenie sa, až k pochopeniu, vnímaniu a úžasu. Plnohodnotný zážitok, keď obe vaše hemisféry sú tak zaneprázdnené, že si až po hodnej chvíli uvedomíte tú silu mnohogeneračného odkazu, ktorá z vás vďaka flamencu prýšti. Má to, niekedy cielene inokedy prirodzene, ozdravný a katarzný účinok. Ak sa mu poddáte.

V začiatkoch bolo flamenco folklórnou súčasťou životného štýlu chudobnej vrstvy. Udržovalo sa v úzkych okruhoch ľudí, najmä medzi príbuznými, a profesionálni umelci neexistovali. Na ´profesionálnej´ úrovni začali umelci vystupovať až neskôr, keď sa zvýšil záujem o exotickú tvár Španielska. Nasledoval „zlatý vek flamenca“, avšak obdobie kaviarní s flamenkovou produkciou viedlo k ničeniu pôvodnej čistoty štýlu. Proti tomu sa postavila skupina španielskych intelektuálov na čele so spisovateľom Federico García Lorca a skladateľom Manuel de Falla. Tí v roku 1922 zorganizovali v Granade slávnu súťaž flamenkového spevu, aby upozornili na umelecké hodnoty ničenej kultúry.

Dovtedy zvýrazňovanému dôrazu na tradíciu sa v sedemdesiatych rokoch vzopreli osobnosti novej vlny. Od tej doby sa flamenco žánrovo rozvrstvuje, kombinuje svoje prvky s inými žánrami a štýlmi. O mezinárodnú popularizáciu a následné udomácnenie flamenca v ďalších krajinách sveta sa najviac asi zaslúžili gitaristi Paco de Lucia a Tomatito, spevák Camarón de la Isla, režisér Carlos Saura, ktorý natočil filmy s flamenkovou tématikou (Krvavá svadba, Carmen, Čarodejná láska, Flamenco, Salomé, …), či tanečníci Carmen Amaya, Antonio Gades, Antonio Canales, alebo Farruco. Tanec dnes žije svojim vlastným životom vďaka tisícom lektoriek a lektorov po celom svete, a stále neutuchajúcemu, hlavne ženskému záujmu.

Pokiaľ ide o formu, melancholické flamencové formy sú tradične sprevádzané spevom istého štýlu (Soleá, Seguiriya), pomalým tempom. Veselšie a rýchlejšie (Bulerías, Alegrías) sú naopak tancované s ľahkosťou a rozsiahlejšími dupovými sekvenciami.

Vo svojej výzve pre náročných spája flamencový tanečný prejav viacero paralelných rovín. Na silových dupoch s jemným stepovým obohatením, a sínusoidnej kumulatívnej dynamike založený tanec, pomerne zložitý rytmus, striktná technika tela aj choreografická forma, slobodná v spájaní a nadväznosti len za predpokladu priznania folklórneho východzieho bodu, hravosť prechádzajúca do nepredvídateľných improvizovaných kreácií, vedomá práca so autentickými emóciami a z nej vyplývajúce terapeutické účinky, plynutie v ťažko uchopiteľnom pocite zjednotenia sa s duchom momentu, v toku takzvaného ´soniquete´, individuálna výpoveď na pozadí kolektívneho napojenia sa na spoločnú tému a energiu živej, priamo na pľaci momentálne realizovanej hudby a spevu. Proste takmer nestráviteľná zmes aspektov, náročná v požiadavkách na osobnostné predpoklady umelca. V tomto sa trošku možno približuje džezovej hudbe a tancu. 

Kvalita flamencového tanca je hodnotená podľa: duende, gracia, a compás. Duende je ťažko preložiteľný termín, ktorý označuje hĺbku prejavu, a schopnosť vzbudiť u diváka silný emočný zážitok. Gracia je elegancia a ladnosť, vzťahuje sa na estetickú stránku, ale zahrňuje i dôstojnosť a vznešenosť tanečného pohybu. Compás posudzuje muzikálnosť tanečného interpreta.

Na území Slovenska začala za posledné roky pôsobiť nová, stále početnejšia generácia flamencových umelcov, ktorí dosiahli významné umelecké prieniky v medzinárodných aj lokálnych flamencových aktivitách. K súčasným slovenským menám udržujúcim tradíciu priamo na javisku vytváranej živej interpretácie tohoto hudobno-tanečného umenia patria: Morenito de Triana (Stanislav Kohútek), Flaco de Nerja (Branislav Krajčo), Martin Bies, Mateo Gallito (Matúš Kohútek), Danito El Loco (Daniel Godány), Libuša Bachratá, Remedios, Ponte Pardo, a ďalší. Edukatívnou činnosťou významne prispieva napríklad Flamencová Škola Tanca v Bratislave.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]