Halóa
Halóa (starogr. Ἁλῶα) bola starogrécka slávnosť plodnosti k pocte Démetry, Kory a Dionýza, usporadúvaná v Atike 26. dňa atického mesiaca poseideón.[2]
Halóa bol jeden z najstarších gréckych agrárnych sviatkov, ktorého sa zúčastňovali iba ženy. Aj keď písomné pramene neuvádzajú, ktoré ženy sa osláv zúčastňovali a či boli niektoré vylúčené, zrejme ako v prípade Thesmoforie, patrili k nim ženy, ktoré vykonávali alebo viedli rituály, vrátane vydatých žien a žien slobodných povolaní, t j. hetér (hetairai).[3][4]
Sviatok sa slávil v noci uprostred zimy v chráme (alebo pri ňom) v Eleusíne, v atickom mesiaci poseideón (december - január), okolo 5. januára, tesne po zimnom slnovrate. Halóa sa dá preložiť ako „sviatok mlátenia obilia“ keďže halós (ἅλως) znamená mlat. O názve sviatku sa však diskutovalo, najmä preto, že sa v zime už obilie nemláti. Vysvetlením môže byť aj to, že kruhové zhromaždisko v Delfách, Eleusíne a iných gréckych svätyniach sa tiež nazývalo halós. Okrem toho okrúhly mlat, ktorý si v modernom Grécku zachoval svoje staroveké meno, bol a je v gréckych dedinách ideálnym miestom na tanec.[3] Sviatok sa teda skutočne mohol oslavovať na mlatoch, pretože nemohlo byť ničím nezvyčajným ak roľníci tancovali na plošine mlatu, keď sa už nepoužívalo na mlátenie (mlat bol v starovekom Grécku zvyčajne okrúhlou vydláždenou kamennou plochou, obilie sa mlátilo tak, že sa po ňom dookola chodilo „dupalo“ ťažnými zvieratami priviazanými k tyči uprostred[5]).[4] Na mieste, ktoré sa často označuje ako mlat (aloni) sa v niektorých dedinách v severnom Grécku oslavuje Anastenaria, tradičný náboženský obrad (pôvodom pohanský), pri ktorom si veriaci dokazujú svoju oddanosť bohu tancom a chôdzou po rozžeravenej pahrebe.[6]
Významným informačným zdrojom o sviatku Halóa sú schólia (poznámky) od Lukiana, ktoré uvádzajú, že sa oslavy konali na mieste nachádzajúcom sa „vo vnútri“, čo môže odkazovať na skutočnosť, že sa konali vo vnútornom priestore chrámu, špeciálne skonštruovanom do tvaru plošiny mlatu (okrúhleho), zasvätenom bohyni obilia, „Démeter z mlatu“. Sviatok sa oslavoval v čase, keď sa vysiate polia javili ako bez života, resp. „mŕtve“, v ročnom období, keď je rast nových výhonkov vplyvom chladného počasia dočasne zastavený. Bola to však dôležitá rastová fáza obilia.[7] Ďalšou súčasťou tohto sviatku bolo zobrazovanie pohlavných orgánov a obscénnosti.[2] Ženy zhromaždené v Eleusíne sa tej noci oddávali rituálnym neslušnostiam a hrubým rečiam „aischrologie“. Modely falusov a vulv, mali dôležitú symboliku, pretože sa verilo, že podporujú a stimulujú plodnosť polí a samotných žien.[8]
Lukianos predstavuje tento sviatok ako iniciačný rituál žien z Atiky. O tomto aspekte sa vo vedeckých kruhoch diskutovalo, pričom sa pripustila možnosť, že ústredným prvkom mohol byť dievčenský iniciačný rituál v súvislosti s ich manželstvom. Súviselo to s tajnými rituálmi, ktoré sa konali počas sviatku. Lukianos uvádza, že kňažky šepkali do uší účastníčkam čosi ako aporréton (tajomstvo) o klepsigamii (nezákonnej láske, znásilnení). Zrejme tu išlo „tajomstvo“ o krádeži alebo únose, ktoré súviselo s mýtom o únose Koré bohom podsvetia Hádom, o manželstve uzavretom „po krádeži nevesty“.[7] Dôležitou témou bola správa o únose Koré, ktorú otváral hymnus o Démetre. Okrem toho, že hymnus odhaľoval pôvod poľnohospodárstva, opisoval aj svadbu panny Koré, jej odchod od matky Démeter a svadbu s Hádom. Niektoré detaily, uvedené Lukianovými schóliami, sú známe aj z iných kultov Démetry, ako sú zakázané jedlá, symbolické koláče v tvare falusov a vulv, ako aj vylúčenie mužov.[9]
Halóa tiež oslavovala znižovanie kmeňov viniča po zbere hrozna v Oschoforii. V tom čase sa mlaty čistili od letných zvyškov, potom sa obetovalo a tancovalo v kruhových tancoch, ktoré predstavovali pohyb života smerom k smrti a späť k životu. Všetky obetné dary boli nekrvavé a nepilo sa víno (nefalia), obety vykonávali výlučne thyiády a kňažky bohyne Démetry. Počas sviatku Halóa neboli povolené žiadne obete zvierat. Obety sa vykonávali pravdepodobne aj na pamiatku hrdinu Ikaria, mýtického prvého pestovateľa viniča a uctievača Dionýza. Po tancoch, modlitbách a obetiach nasledovala hostina, ktorej sa mohli zúčastniť len ženy (s výnimkou archontov[8]). Súčasťou hostiny boli nemäsité jedlá a koláče v tvare genitálií podobné tým, aké boli na hostinách Skiroforie, Thesmoforie alebo Eleusínie. Spoločným znakom týchto sviatkov bol aj obscénny slovník, ktorý mal podporiť plodnosť.[10]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Catherine Johns. Sex Or Symbol?: Erotic Images of Greece and Rome. London : Taylor & Francis, 2000. ISBN 978-04-1592-567-9. S. 43.
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 367.
- ↑ a b Erika Simon. Festivals of Attica: An Archaeological Commentary. Madison : Univ of Wisconsin Press, 2002. ISBN 978-02-9909-184-2. S. 35.
- ↑ a b Evy Johanne Håland. Competing Ideologies in Greek Culture, Ancient and Modern. Cambridge : Cambridge Scholars Publishing, 2019. ISBN 978-15-2753-271-7. S. 36.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 182.
- ↑ Loring M. Danforth. Firewalking and Religious Healing. Princeton : Princeton University Press, 2016. ISBN 978-14-0088-436-0. S. 109.
- ↑ a b Evy Johanne Håland. Competing Ideologies in Greek Culture, Ancient and Modern. Cambridge : Cambridge Scholars Publishing, 2019. ISBN 978-15-2753-271-7. S. 37-38.
- ↑ a b Evy Johanne Håland. Greek Festivals, Modern and Ancient. Cambridge : Cambridge Scholars Publishing, 2017. ISBN 978-14-4389-617-7. S. 379.
- ↑ Evy Johanne Håland. Competing Ideologies in Greek Culture, Ancient and Modern. Cambridge : Cambridge Scholars Publishing, 2019. ISBN 978-15-2753-271-7. S. 39.
- ↑ Rosemarie Taylor-Perry. The God who Comes. New York : Algora Publishing, 2003. ISBN 978-08-7586-230-9. S. 39.