Holografia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Holografia (gr. Όλος-holos celý + γραφή-graphe zápis) je tvorba (pravých) hologramov, teda trojrozmerných obrazov založených na zachytení predmetu pomocou oporného koherentného žiarenia a vĺn odrazených od predmetu. Je to vyspelá forma fotografie.

Prehľad[upraviť | upraviť zdroj]

Holografia bola vynájdená maďarským fyzikom Dennisom Gaborom(1900-1979) v roku 1947, za čo v roku 1971 získal Nobelovú cenu. Objav bol neočakávaným výsledkom výskumu zdokonalenia elektrónového mikroskopu. Tento objav nemal uplatnenie až do roku 1960, kedy sa vyvíjal laser.
Prvý hologram so zaznamenaným 3D objektom, bol vytvorený Yurim Denisyukom v Sovietskom zväze v roku 1962, neskôr Emmettom Leithom a Jurisom Upatnieksom z Michiganskej univerzity, USA v roku 1962.

Fyzikálny princíp holografie[upraviť | upraviť zdroj]

Vlny šíriace sa prostredím sú nositeľmi optických informácii o zobrazovanom bode. Pri dopade vĺn na záznamový materiál sa vlny prichádzajúce z rôznych bodov skladajú a tým sa produkujú kontrasty, vďaka ktorým obraz vidíme. Gabor si uvedomil, že klasický obraz možno vylepšiť zachytením nielen amplitúdy, ale aj fázy a pri farebnom zobrazení aj frekvencii zobrazujúcich vĺn. Preto nechal na záznamové médium dopadať svetlo odrazené od zobrazovaného predmetu, a priame svetlo zo zdroja. Tieto zväzky dopadajú na film, kde interferujú. Pri interferencii sa uplatňujú amplitúdy aj fázy obidvoch lúčov. Táto interferencia prebieha v celej ploche, prípadne objeme záznamového prostredia. Na výslednej snímke obraz predmetu nenájdeme, je ukrytý v takzvanom koherentnom pozadí, ktoré zapríčinil referenčný zväzok. Na jej odkrytie je potrebné osvietiť hologram zdrojom s tou istou vlnovou dĺžkou vyžarovaného svetla.
Keďže na každý bod hologramu dopadne svetlo z každého bodu zobrazovaného predmentu, stačí relatívne malý úlomok filmu na jeho rekonštrukciu.

Existuje viacej metód holografického zobrazenia:

  • v odrazenom svetle
  • v priamom svetle