Imrich Esterházi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Esterházi z Galanty, Imrich
Imrich Esterházi
ostrihomský metropolita, arcibiskup, uhorský prímas - erb

Narodenie 17. december 1664
Nové Mesto nad Váhom, Rakúska monarchia (Kráľovské Uhorsko; dnes Slovensko)
Úmrtie 6. december 1745 (82 rokov)
Bratislava, Rakúska monarchia (Uhorsko; dnes Slovensko)
Podpis Imrich Esterházi, podpis

Gróf Dr. Imrich II. Esterházi z Galanty (staršie písanie Es(z)terházy; prvé meno znie po nemecky Emmerich; * 17. december 1664, Nové Mesto nad Váhom – † 6. december 1745, Bratislava) bol mních, diplomat, od 1725 do 1745 ostrihomský metropolita a arcibiskup, uhorský prímas a mecenáš umenia.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Imrich Esterházi pochádza zo starej uhorskej šľachtickej rodiny z rodu „Salamon“, doloženej v archívoch Ostrihomského arcibiskupstva[1]. Narodil sa 17. decembra 1664 ako syn grófa Imricha Esterházyho z Galanty a Zuzany Bučanskej na Považí, ako miesto narodenia sa udáva Nové Mesto nad Váhom („Vágújhely“) a Beckov („Beszkov“ – komitát Trenčín) [2].

Strednú školu vychodil v Trnave a Šoproni, v roku 1680 zložil rehoľné sľuby do rúk priora o. Ľudovíta Bariloviča z rádu Najmenších bratov sv. Františka z Pauly („Paulíni“). Na filozofickom štúdiu počúval entuziastické prednášky o. Ladislava Landora. 4 roky študoval teológiu v Ríme na Nemecko – uhorskom kolégiu sv. Apolinára („Germanicum“), kde získal akademický titul doktora. Potom prišiel do Lepoglavy (dnes Chorvátsko), kde viac ako 2 roky študoval filozofiu, neskôr tam filozofiu prednášal. Odtiaľ prišiel do Trnavy za profesora teológie [2]. Pôsobil ako vikár Chorvátsko - rakúskej provincie a sekretár generálneho predstaveného rádu Paulínov. V roku 1702 ho zvolili za Generálneho predstaveného rádu.

V roku 1706 sa stal biskupom vo Vacove, v roku 1708 v Záhrebe.

Ako verný zástanca cisárskeho dvora získal v r. 1715 šľachtický diplom a v r. 1723 ho cisár Karol VI. Habsburský (ako Karol III. Uhorský) vymenoval za biskupa vo Vesprémskom arcibiskupstve, ktoré sa považovalo za odrazový môstik k najvyšším cirkevným postom v krajine. Dostal aj titul Tajného radcu (dvorný kancelár). Úradujúci uhorský prímas Christian August von Sachsen-Zeitz ho vymenoval za „Asistenta s právom nástupníctva“ („Coadjutor cum jure successionis“).

V r. 1725 sa skutočne stal arcibiskupom ostrihomským, popri arcibiskupskej hodnosti a postupu za uhorského prímasa získal aj šľachtický titul Svätej rímskej ríše nemeckého národa.

Mariánska svätyňa, Marianka

Arcibiskupské pálium poslané pápežom Benediktom XIII. prevzal 11.6.1727 pred sochou Matky Božej v Marianke[2]. Ako Arcibiskup Ostrihomský mal sídlo v Trnave a žil v arcibiskupskom paláci v Bratislave (dnes úrad vlády Slovenskej Republiky).

Letný arcibiskupský palác, Bratislava

V Bratislave aj dožil, zomrel 6. decembra 1745. Pochovaný je pod podlahou kaplnky svojho obľúbeného Svätého Jána Almužníka katedrály sv. Martina v Bratislave, do ktorej sochár Donner umiestnil postavu arcibiskupa Imricha Esterháziho kľačiaceho v mušľovej nike a modliaceho sa. Sochársky riešený náhrobok patrí k mimoriadne významným dielam v Katedrále sv. Martina. Prímasov jednoduchý náhrobok zamurovali do dlážky kaplnky a opatrili nápisom vyjadrujúcim arcibiskupovu túžbu: "Pod týmto znamením obdivuhodného súcitu, pod svätým Jánom Alexandrijským, nech spím a odpočívam v Tebe, Bože môj, milosrdenstvo moje, za pomoci sladkej Matky milosrdenstva. Brat Imrich". Rakva - cínový sarkofág zdobený arcibiskupským erbom sa nachádza v arcibiskupskej krypte pod kaplnkou, ktorú dal vybudovať a vedľa neho sú pochovaní ďalší ostrihomskí arcibiskupi - Mikuláš Čáki, František Barkóci a Jozef Baťáň (a od marca 2013 aj Peter Pázmáň a Juraj Lipai). Na sarkofágu je umiestnená tabuľka s nápisom: "CELSISSIMUS AC REVERENDISSIMUS. S.R.I. // PRINCEPS DD. EMERICUS E COMITIBUS // ESTERHAZY DE GALANTHA, ECCLESIAE ME= // TROPOLITANAE STRIGONIENSIS ARCHI=EPI // SCOPUS, SACRAE SEDIS APOSTOLICAE LEGAT // NATUS PRIMAS REGNI HUNG=, & EJUSDEMq // SUMUS SECRETARIUS CANCELLARIUS, COMI // TATUS STRIGONIENSIS SUPREMUS, & PERPE. // TUUS COMES, S. C. Rq MAJESTATIS ACTUA // LIS INTIMUS STATUS. & CONSILII REGII LOCUMTENENTIALIS HUNGCI CONSILIARI9 // NEC NON UN9 E JUDICIB9 TABULAE SEPTEM=VIRA // LIS. &c. &c. Natus Ao MDCLXIV. Die XVII. Xbris. // Denatus Ao MDCCXLV. Die VI. Xbris. // Sepultus Ao MDCCXLVI. Die XVIII. Januarii.". Podľa údajov na sarkofágu sa teda narodil 17. decembra 1664, zomrel 6. decembra 1745 a pochovaný bol 18. januára 1746.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Ako duchovný bol významným kazateľom, už v časoch štúdií v Ríme získal právo kázať aj v pápežskej kaplnke.

Ako mních dokázal významne prispieť k rozvoju svojho rádu Najmenších bratov sv. Františka z Pauly („paulíni“). Ako schopný rehoľník pochádzajúci zo vznešeného rodu dokázal ako vikár Chorvátsko - rakúskej provincie, sekretár generálneho predstaveného a napokon od roku 1702 aj Generálny predstavený upokojiť pnutie medzi poľskými, uhorskými, nemeckými, chorvátskymi a rakúskymi rehoľníkmi v ráde.

V Záhrebe sa ako tamojší biskup od r. 1708 podieľal na prijatí Chorvátskej sankcie cisára Karola VI., ktorá bola mimoriadne významná pre umožnenie nástupu jeho dcéry Márie Terézie na cisársky trón. Chorvátsky parlament (Sabor) ju prijal 11. marca 1712 a tým potvrdil dedičné právo Habsburgovcov na trón aj po ženskej línii aj pre územie Chorvátska[3].

Ako ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska vybudoval na území diecézy okolo 70 kostolov. Vydal viac ako 2 mil. zlatých na náboženské a kultúrne účely a bol nepochybne najvýznamnejším Princom – biskupom (Kirchenfürst) z rodu Eszterháziovcov. Spolufinancoval napr. výstavbu barokového kostola v Ostrihome [4]. Nepominuteľné zásluhy mal pri rozvoji Marianky a Šaštína. Marianku obohatil drahocenným kalichom v hodnote 2000 Fl. a na budovu Šaštína posielal každý rok značnú sumu.

Georg Rafael Donner: Svätý Martin so žobrákom. Okolo 1734, olovo, pravá loď katedrály

V roku 1729 povolal do Bratislavy rakúskeho sochára Georga Raphaela Donnera, kde mu zriadil vlastnú zlievareň. V nasledovných rokoch tu tento umelec vytvoril viacero významných pamätníkov pre Bratislavu, Budapešť i Viedeň[5].

Interiér kaplnky sv. Jána Almužníka s oltárnou menzou. Strieborná zasklená rakva so svätcovými ostatkami

Významne prispel k tradícii alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka. Už v r. 1712, keď sa z Bratislavy do Budína vracali všetky cennosti dočasne uschovávané v Bratislave po prehratej bitke pri Moháči, presadil uchovanie jeho ostatkov (dar tureckého sultána Bajazida II. kráľovi Matejovi Korvínovi z roku 1489) v Bratislave. V bratislavskej Katedrále svätého Martina dal pristavať barokovú kaplnku s umeleckou výzdobou európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom. V roku 1732 založil Bratstvo („confraterne“) sv. Jána Almužníka, dal do tlače v latinčine, nemčine, slovenčine a chorvátčine knižku o jeho svätom živote a 28. októbra 1732 svätcove ostatky v novej kaplnke slávnostne uložili.

V roku 1735 priviedol do Bratislavy talianskeho majstra, stavbyvedúceho a architekta Donato Felice d’Allio, aby preskúmal klesajúce múry Kapucínskej krypty a až do r. 1737 prebiehala prestavba kostola. [6].

Neznámy autor: Korunovácia Márie Terézie, Bratislava, 1741

Dňa 25. júna 1741 v bratislavskom Dóme sv. Martina korunoval cisárovnú Máriu – Teréziu za Apoštolskú kráľovnú Uhorska. Pre bolesť nohy sa však osláv zúčastniť nemohol a podpísal sa skromne ako Brat Emericus [7].

Publikácie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Theses ex universa Theologia. Romae ex tipographia Pauli Monetae MDCL XXX VII (1687) Folio, ss.12. spomína ho Debacker: Bibliotheque de la Kompagnie D.J. TOM VI. str.560; „Regi Magyar Könyvtár“, III.2 Nr. 3457.
  • Theses theologicae. De Jure et Dominio. Trnava 1696;
  • Slávnostný prejav z roku 1700 pri príležitosti 300. výročia jedného z hlavných kláštorov rádu t. z. Lepoglava. (Rukopis v Albume Lepoglavskom viď „Magyar Könyvszemle“ 1878).
  • Život svätého Jána Almužníka, alexandrijského patriarchu (Alamizsnás Szent Janosnak Alexandrjai patriarkanak elete) Bratislava 1732. Toto dielo bolo v latinčine, v nemčine a v slovenčine. Tiež Bratislava 1752. Boli aj dve nemecké vydania: v Bude 1742 a v Bratislave 1757
  • V rukopise ostalo jeho dielo Primatis Hungariae commercium Litterarium per secretarium Jos. Ordodi 1730 -1740 Folio 168 v Uhorskom národnom múzeu.


Imrich Esterházi
Vladárske tituly
Predchodca
Christian August Saský
ostrihomský arcibiskup
1727 – 1745
Nástupca
Miklós Csáky de Keres-Szeg

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Genealogická kniha šľachtických rodov
  2. a b c Z diela Emila Kisbána : História rádu Paulínov v Uhorsku [1]
  3. EsterházyWiki o Záhrebe [2]
  4. EsterházyWiki Ostrihom [3]
  5. Viedeň 3 – Múzeum na Landstrasse [4]
  6. Talianski umelci Austria (AIA): Donato Felice D'Allio
  7. EsterházyWiki o korunovácii Marie – Terézie [5]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • EsterhazyWiki
  • Emerich Esterházy v Giga-catholic Information (po anglicky)
  • Koltai András: Császárhű, bőkezű, remete: Esterházy Imre hercegprímás, In: Limes, 2005, No. 3, str. 5 - 19, elektronicky: http://www.jamk.hu/ek/folyoirat/folyoirat/limes/2005_3.pdf; k dátumu a miestu narodenia viď poznámku č. 4 na str. 14, podľa ktorej sa v rôznych zdrojoch uvádzajú: 9. 8. 1663, 5. 11. 1663, 17. 12. 1663, 17. 12. 1664, 20. 7. 1665/1666, 17. 12. 1665 a 27. 7. 1666; za najdôveryhodnejší zdroj snáď možno považovať tabuľku na sarkofágu (teda nápis vytvorený relatívne krátko po jeho smrti), pričom overenie v krstných (rodných) matrikách možné nie je, nakoľko tieto sú zachované až z neskoršieho obdobia (Beckov od roku 1676, Nové Mesto nad Váhom od roku 1669).
  • Forgó András: Esterházy Imre és az aulikus politika a 18. század első évtizedeiben, elektronicky: http://szijarto.web.elte.hu/program/Forgo_Andras.pdf; ako miesto narodenia uvádza hrad Beckov