Kvety zla

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Titulná strana prvého vydania, na ktorej si autor robil poznámky, napr. „Čo myslíte, keby sme vynechali slovo Básne, čo by sa stalo? Keby som to videl ja, dosť by ma to šokovalo.“

Kvety zla (franc. Les Fleurs du mal) je básnická zbierka Charlesa Baudelaira, prvýkrát vydaná v roku 1857.

„Slávni básnici si už oddávna rozdelili najkvetnatejšie kraje básnického domínia. Nuž, videlo sa mi zábavné – a to tým viac, že úloha bola ťažšia – vyťažiť krásu zo zla.“ Tento výrok patrí Charlesovi Baudelairovi po vydaní jeho básnickej zbierky Kvety zla.

Charakteristika a obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Táto zbierka obsahuje mnoho básní s viacerými príchuťami a dimenziami. Už úvodná báseň Čitateľovi (Au lecteur) v sugestívnych obrazoch evokuje ukrutný svet zla a jeho odraz v duši človeka. V Požehnaní (Bénédiction) popisuje autor sám seba ako básnika predurčeného Bohom, no na druhej strane nepochopeného, dokonca odmietaného aj vlastnou matkou. Baudelaire sa verejne obnažil v básni Šperky (Les Bijoux), čím pobúril veľkú časť meštianstva. Nájdeme tu aj škandalóznu Mrcinu (Une Charogne), ktorá má prvky naturalizmu. V Krásnej lodi (Le Beau Navire) prekračuje hranicu cudnosti opisujúc ženské vnady. Zbierka je ukončená skladbou Cesta (Le Voyage), na konci ktorej stojí „Smrť, starý kapitán“ („Ô Mort, vieux capitaine“). Baudelaire sa smrti neobáva, víta ju ako východisko z kráľovstva Zla, no i nádej nového poznania.

Reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

Reakcie na jeho zbierku boli všelijaké, kritika bola veľmi ostrá. Jules Valles v časopise La Situation opísal Baudelaira ako „fanfaróna nemravnosti, falošného prašivca, podvodníka, ohavu a pornografa“. Na margo jeho diela sa vyjadril „Je to len jed, nie vôňa.“ Po Baudelairovej smrti kritika vôbec nie je miernejšia, Jules Valles predpovedá básnikovi „dvojročnú nesmrteľnosť“ a praje mu, „nech má Satan jeho dušu“. Figaro hovorí o „skľučujúcej chudobe myšlienok básnika“, jeho poézia je podľa kritikov tohoto časopisu „škrofulózna, škaredá, ľadová, márnicová a bitúnková“, je to vraj „nemocnica otvorená všetkým demenciám ducha, všetkým hnilobám srdca“. Gustave Bourdin, literárny kritik, dokonca spochybňuje jeho mentálne zdravie. V liste ministrovi vnútra píšu o tejto zbierke, ako o „rukavici hodenej do tváre zákona, chrániaceho morálku a náboženstvo a výraz najpoburujúcejšej chlípnosti.“

Krátko po vydaní zbierky bol celý náklad 1300 výtlačkov zhabaný, 6 básní (Léthé, Tej, ktorá je príliš veselá, Lesbos, Šperky, Vampírove metamorfózy, Prekliate ženy) bolo zakázaných, Charles dostal pokutu 300 frankov, jeho nakladateľ musel zaplatiť 100 frankov. Kasačný súd zrušil zákaz týchto básní až v roku 1949. Medzi niektorými známymi spisovateľmi však Baudelaire našiel podporu. Gustave Flaubert mu píše v jednom z listov: „Úprimne sa mi to páči a okúzľuje ma to. Našli ste prostriedok, ako omladiť romantizmus. Nepodobáte sa nikomu (čo je prvá zo všetkých kvalít). Originálnosť štýlu vyviera z koncepcie. Veta je naplnená myšlienkou až na prasknutie. Mám rád vašu horkosť s jej jazykovými jemnôstkami, ktoré ju zdôrazňujú ako rytiny na jemnej čepeli. Aby som to zhrnul, čo sa mi najviac páči na vašej knihe je to, že v nej prevláda umenie. Ste odolný ako mramor a prenikavý ako anglická hmla.“ Victor Hugo zas napísal autorovi, že vytvoril „nový záchvev“. Sainte-Beuve sa zhodol s Gautierom (ktorému bolo dielo venované), že Baudelaire „objavil nie na tejto, ale na druhej strane romantizmu celú novú a nepreskúmanú krajinu, akúsi divú a neschodnú Kamčatku a tam kdesi vybudoval kiosk bizarnej architektúry.“

Preklady do slovenského jazyka[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1958 - Kytica z Kvetov zla, prebásnil Ján Kostra (výber z básní) (II. vydanie 1966)
  • 1993 - Kvety zla, prebásnil Ján Švantner (výber z básní) (ďalšie vydania 1995 - pod rovnakým názvom a 1997 - pod názvom Z Kvetov zla)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]