Neošamanizmus

Neošamanizmus predstavuje modernú podobu šamanizmu, systému viery a praxe v oblasti komunikácie s duchovným svetom.

História

Rozvoj neošamanizmu –  moderného západného šamanizmu – začal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho vznik je spojený s narastajúcim záujmom o iné duchovné učenia, ochranu životného prostredia, odvrátenia sa od cirkvi a hľadanie existenciálnej alternatívy. Tradičné šamanské praktiky boli novo interpretované na základe západného mestského kontextu. Tento vývoj ovplyvnil Mircea Eliade, ktorého romanticky podfarbená interpretácia šamanizmu ako globálneho fenoménu spočívajúca v tom, že ľudstvo na základe kontaktu s pôvodnými mýtmi nájde cestu k stratenej božskej harmónii sa teší veľkému záujmu duchovného hnutia new age.

Kľúčom pre rozvoj neošamanizmu boli publikácie antropológa Carlosa Castanedu, ktorý v rámci popisu šamanského učenia získaného u jeho učiteľa Dona Juana Matusa popisuje „nie-európsku interpretáciu reality a hľadanie hlbokých vedomostí o fungovaní vesmíru“. Castanedove dielo, ktoré sa stalo spúšťačom nového náboženského hnutia, prilákalo tisícky ludi, ktorí hľadali duchovnosť  – spiritualitu. Ale pravdivosť Castanedových publikácií, ako aj samotná existencia Dona Juana Matusa bola v akademickej rovine spochybnená. Jedna časť akademického sveta sa od Castenadu odvracia, zatiaľ čo druhá sa s jeho dielom stotožňuje.

Druhým najdôležitejším dielom, ktoré popisuje neošamanizmus je kniha „Cesta šamana“ (The Way of the Shaman: A Guide of Power and Healing, 1980) Michaela Harnera, ktorý sa so svetom šamanizmu zoznámil v rámci svojej práce ako antropológ, keď priamo pôsobil v rôznych indiánskych kmeňoch. On, na rozdiel od Castanedu vie svoje skúsenosti opísané v tejto knihe skutočne dokázať. Harner sa časom rozhodol so svojimi dlhoročnými znalosťami z oblasti šamanizmu podeliť so širokou verejnosťou. Na základe svojich skúseností a porovnaním mnohých štúdií sa pokúsil nájsť spoločného menovateľa v rôznych šamanských tradíciách, ktoré zhrnul pod pojem core šamanizmus. Harnerova metóda sa stala základom pre založenie inštitúcie „Nadácia pre štúdium šamanizmu“ (Foundation for the Shamanic Studies (FSS) 1979), ktorá je jedným z najdôležitejších centier neošamanizmu.

Treba spomenúť aj prínos švédskej antropologičky Galiny Lindquist, ktorá vo svojich prácach pomáhala ukázať, že neošamanizmus nebol vytvorený čisto pre potreby obyvateľov Západu, ale myšlienky a tradície šamanizmu sú aj v západnej tradícii hlboko zakorenené.

Záujemcovia o výuku neošamanských praktík sa ich môžu naučiť pomerne rýchlo a ľahko. Ale, u tradičných šamanov je výučba spojená s dlhodobým a nebezpečným výcvikom. V tradičných kultúrach šamanské činnosti slúžia k prospechu celej spoločnosti, pričom v neošamanizme ide o individuálnu sebarelizáciu a svojpomoc.

Hlavné koncepty neošamanizmu

Neošamanská scéna nie je homogénnym poľom s jednotným konceptom a metódami. Harnerove centrum v USA a v Európe môžeme považovať za akúsi centrálu moderného šamanizmu, pričom Amerika sama o sebe má širší rozsah. Rozdiely sú bežné nielen v obsahu, ale aj v rastúcej konkurencii rôznych skupín na trhu.

S Harnerovou metódou je úzko spojené aj pôsobenie Šandinávskeho centra pre štúdium šamanizmu (Scandinavian Center for Shamanic Studies). Antropologička Galina Lindquist, ktorá na základe pozorovania a následného analyzovania šamanských kurzov a ich účastníkov uvádza ako ťažiskové nasledujúce pojmy:

• Demokratická povaha šamanizmu. Každý človek má schopnosť šamansky cestovať. Táto schopnosť však môže byť na základe kultúrneho vzoru skrytá a preto musí byť znovu objavená.
• Nie každodenná skutočnosť, duša-pomocník a silové zvieratá. Cieľom je autentická skúsenosť a kontakt so sebou samým. Hľadáme duchovný svet, ktorý je paralelou fyzického sveta a má vlastnú existenciu. Tento svet je naplnený osobnými duchmi, ktorí vládnu energiou, napríklad vo forme silového zvieraťa, ktoré môžeme požiadať o pomoc. Silové zvieratá sú zvieratá s výnimočnou kvalitou a sú prírodným kultúrnym symbolom. Oproti popisu v tradičných kultúrach, kde sú duše – pomocníci známe celému spoločenstvu, v neošamanizme ide o osobné obrazy, ktoré sa prideľujú jednotlivcovi.
• Imaginácia a šamanská cesta. V západnej kultúre sa slovo imaginácia (predstavivosť) často používa na popieranie existencie nezvyčajných zážitkov. Práve táto predstavivosť je ale potrebná na to, aby sme mohli vnímať duchovný svet. V neošamanizme sa predstavivosť považuje za informačný kanál, keď všetkými zmyslami vnímame nie každodennú skutočnosť, aby sa následne stala súčasťou každodenného života. Šamanská cesta začína so sprievodom bubna alebo hrkálky vizualizáciou miesta, cez ktoré študent vstupuje do nie každodennej reality. Počas seminárov sa vizualizácia stáva zdrojom ozajstných skúseností, ktoré sa transformujú do sily.
• Liečenie. Úlohou šamana nie je len samotná skúsenosť, ale hlavne liečenie chorých. Predpokladom je znovu nájdenie silového zvieraťa, jeho prinesenie späť a tým obnovenie rovnováhy energie človeka. Tento spôsob uzdravenia sa dá vysvetliť aj tzv. placebo efektom, podľa ktorého myšlienky môžu ovplyvniť telo a pacient sa môže vyliečiť zmenou svojho myslenia. Treba spomenúť aj výrok Levi-Straussa (1958), v ktorom symbolicky hovorí, že šaman dáva pacientovi možnosť porozumieť príčine choroby a transformovať ju. Toto poukazuje na psychoanalytický prístup šamanizmu k liečeniu.

Literatúra

• Michael Harner: The Way of the Shaman: A Guide to Power and Healing, Harper & Row Publishers, NY 1980.
• Mircea Eliade: Shamanism: Archaic Techniques of Ecstasy, Princeton University Press, Princeton, 2004.
• Carlos Castaneda: The Teachings of Don Juan: A Yaqui Way of Knowledge (1968) ISBN 0-520-21757-8. (Summer 1960 to October 1965.)
• Carlos Castaneda: A Separate Reality: Further Conversations with Don Juan (1971) ISBN 0-671-73249-8. (April 1968 to October 1970.)
• Carlos Castaneda: Journey to Ixtlan: The Lessons of Don Juan (1972) ISBN 0-671-73246-3. (Summer 1960 to May 1971.)
• Roger Walsh and Charles S. Grob, eds. (2005) Higher Wisdom: Eminent Elders Explore the Continuing Impact of Psychedelics, pp. 159, 160. State University of New York Press. Albany.
• Daniel Noel (1997): The Soul of Shamanism: Western Fantasies, Imaginal Realities, Continuum International Publishing Group.