Povrch s nulovou rýchlosťou

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jacobiho konštanta, povrch s nulovou rýchlosťou a krivka nulovej rýchlosti

Povrch s nulovou rýchlosťou alebo povrch nulovej rýchlosti je koncept, ktorý sa týka gravitačného problému n-telies. Predstavuje hraničný povrch, ktorý teleso s danou energiou nemôže prekročiť, pretože má na ňom nulovú rýchlosť. Prvýkrát ho predstavil George William Hill.[1] Povrch s nulovou rýchlosťou je obzvlášť významný pri práci so slabými gravitačnými interakciami medzi obiehajúcimi telesami.

Problém troch telies[upraviť | upraviť zdroj]

Trajektória telesa zanedbatelnej hmotnosti (červená) v rovinnom kruhovo obmedzenom probléme troch telies, ktoré viackrát obieha okolo ťažšieho telesa a potom sa dostane na obežnú dráhu okolo ľahšieho telesa. Obrysy označujú hodnoty Jacobiho integrálu. Tmavomodrá oblasť je pre trajektóriu zakázaná oblasť. Je ohraničená krivkou s nulovou rýchlosťou, ktorú nie je možné prekročiť

Pri kruhovo obmedzenom probléme troch telies obiehajú dve ťažké telesá v konštantnej radiálnej vzdialenosti, konštantnou uhlovou rýchlosťou a teleso zanedbateľnej hmotnosti je ovplyvnené ich gravitáciou. V rotačnom súradnicovom systéme, v ktorom sú telesá nehybné, sa zavedie odstredivá sila. V tomto súradnicovom systéme energia a hybnosť nie sú oddelene a Jacobi integrál je konštantný:

kde je rýchlosť rotácie, umiestnenie častice v rotujúcom súradnicovom systéme, – vzdialenosti k telesám a – ich hmotnosti krát gravitačná konštanta.[2]

Pre danú hodnotu , body na povrchu

vyžadujú, aby . To znamená, že častica nebude schopná prejsť cez tento povrch. Toto je povrch s nulovou rýchlosťou.[3]

Všimnite si, že nulová rýchlosť je v rotujúcom rámci, v neotáčajúcom rámci častice rotujú s ostatnými telesami. Povrch tiež predpovedá len to, do ktorých oblastí nie je možné vstúpiť, nie tvar trajektórie vnútri povrchu.[2]

Pohyb vo vnútry povrchu nulových rýchlostí. Teleso zanedbateľnej hmotnosti nemá dostatok energie na prekročenie hranice – povrchu, kde má nulovú rýchlosť. Kruhovo obmedzený systém troch telies je definovaný v troch dimenziach, aj keď sa väčšinou zobrazuje v dvoch, vtedy ide o rovinne kruhovo obmedzený sytém.

Zovšeobecnenie[upraviť | upraviť zdroj]

Túto koncepciu možno zovšeobecniť na zložitejšie problémy, napríklad na telesá na eliptických obežných dráhach,[4] všeobecný rovinný problém s tromi telesami,[5] problém so štyrmi telesami so slnečným vetrom[6] alebo v prstencoch.[7]

Lagrangeove body[upraviť | upraviť zdroj]

Povrch s nulovou rýchlosťou je tiež dôležitým parametrom pri hľadaní Lagrangeových bodov. Tieto body zodpovedajú miestam, kde má efektívny potenciál rotujúceho súradnicového systému extrémny. To zodpovedá miestam, kde sa povrchy s nulovou rýchlosťou zachytia a ak sa zmení vytvárajú otvory.[8] Pretože trajektórie sú ohraničené povrchmi, trajektória, ktorá sa snaží uniknúť (alebo vstúpiť) do oblasti s minimálnou energiou, bude typicky prechádzať blízko Lagrangeovho bodu, ktorý sa používa pri plánovaní nízko energetickej trajektórie.

Zhluky galaxií[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na skupinu galaxií, ktoré gravitačne intereagujú, sa povrch nulovej rýchlosti používa na určenie toho, ktoré objekty sú gravitačne viazané (tj. nie sú prekonané Hubblovou expanziou), a teda sú súčasťou klastra galaxií, ako je napríklad miestna skupina.[9]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. G. W. Hill, Researches in the lunar theory. Am. J. Math. 1, 5, (1878) p. 129. https://www.jstor.org/stable/2369430?seq=1#page_scan_tab_contents
  2. a b SCHAUB, Hanspeter; JUNKINS, John L.. Analytical Mechanics of Space Systems, Fourth Edition. Washington, DC : American Institute of Aeronautics and Astronautics, Inc., 2018-01-19. Dostupné online. ISBN 978-1-62410-521-0. DOI:10.2514/4.105210 (po anglicky)
  3. Zero-Velocity Surfaces [online]. farside.ph.utexas.edu, [cit. 2020-01-03]. Dostupné online.
  4. Szenkovits, Z. M. F., & Csillik, I. (2004). Polynomial representation of the zero velocity surfaces in the spatial elliptic restricted three-body problem. Pure Mathematics and Application, 15(2-3), 323-322.
  5. Bozis, G. (1976). Zero velocity surfaces for the general planar three-body problem. Astrophysics and Space Science, 43(2), 355-368.
  6. Kumari, R., & Kushvah, B. S. (2013). Equilibrium points and zero velocity surfaces in the restricted four-body problem with solar wind drag. Astrophysics and Space Science, 344(2), 347-359.
  7. Kalvouridis, T. J. (2001). Zero-velocity surfaces in the three-dimensional ring problem of N+ 1 bodies. Celestial Mechanics and Dynamical Astronomy, 80(2), 133-144.
  8. CRTBP Pseudo-Potential and Lagrange Points [online]. LagrangePointsPub.m, 2013-10-13, [cit. 2020-01-03]. Dostupné online.
  9. Galaxies and the Universe – Galaxy Groups and Clusters [online]. pages.astronomy.ua.edu, [cit. 2020-01-03]. Dostupné online.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zero-velocity surface na anglickej Wikipédii.