Príčiny chudoby krajín tretieho sveta

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Chudoba krajín tretieho sveta má viac objektívnych príčin. Môžeme si ich rozdeliť na príčiny vonkajšie ako napríklad koloniálnu závislosť, postupujúcu ekonomickú liberalizáciu a globalizáciu. Ďalej zadlženosť voči vyspelým krajinám a neefektivitu rozvojovej pomoci. Medzi vnútorné sa zaraďuje politická nestabilita a s ňou spojené vojenské konflikty, jednostranná orientácia ekonomík hlavne na poľnohospodárstvo a jednoduché produkty. S nízkou ekonomickou úrovňou je spätá aj nízka úroveň zdravotníctva a tiež školstva. Nevhodná geografická poloha vedie k izolácii od svetových trhov. Spoločné dedičstvo kolonializmu

Po 2. svetovej vojne, a hlavne v 60. až 70. rokoch, po rozpade koloniálnych panstiev boli územia v Afrike a Ázii zanechané nezávislé, no nepripravené na existenciu v medzinárodnom systéme a hospodárskom poriadku, kde panuje voľná súťaž. Tieto krajiny neboli schopné prispôsobiť sa európskemu modelu. Neexistovala tu žiadna spoločenská a ekonomická základňa pre stabilnú a životaschopnú demokraciu. Hospodárstva bývalých kolónií boli orientované na výrobu surovín pre európsky trh. Problémom sa stali aj hranice, ktoré zomkli ku sebe etniká bez vzájomných väzieb a niekedy dokonca nepriateľské. Etnické nepokoje viedli k občianskym vojnám. Bolo nevyhnutné zjednotiť tieto rôzne komunity vládou „silnej ruky“, preto sa moci ujala zväčša jednofarebná vláda alebo diktátor podporovaný bývalými koloniálnymi pánmi alebo komunistami. Bývalým kolonizátorom záležalo na udržaní obchodných a hospodárskych kontaktov s bývalými dŕžavami.

Pre lepšie pochopenie problému je adekvátne najprv vysvetliť dva kľúčové pojmy, a to tretí svet a chudoba. Pojem tretí svet použil prvýkrát francúzsky demograf A. Sauvy v časopise L’Observateur 14. augusta 1952. Patria sem bývalé kolónie a závislé územia, ktoré nebolo možné zaradiť do kapitalistického prvého sveta ani do socialistického druhého sveta, pretože si svoju novonadobudnutú slobodu cenili a nechceli sa pridať ani k 1 z blokov. Po rozpade bipolárnej sústavy delenie na 3 svety stratilo svoj význam a do popredia sa dostáva pojem rozvojový svet. Medzi rozvojové krajiny patrí 150 krajín prevažne južnej pologule. Dajú sa rozdeliť z hľadiska rozdielnej vyspelosti ekonomík, štruktúry výroby a postavenia vo svetovom hospodárstve do 4 podskupín. Sú to:

  • vyspelé rozvojové krajiny ako Argentína, Mexiko, Južná Kórea, ich štruktúra ekonomiky s diferencovanou priem. výrobou sa podobá vyspelým ekonomikám
  • krajiny s vyspelým, ale jednostranne zameraným priemyslom ako Maroko, Alžírsko a Thajsko, produkcia je orientovaná na spotrebné tovary, no technológie sa musia dovážať
  • rozvojové krajiny so zásobami strategických surovín ako Kuvajt, Saudská Arábia, Irán, Irak, Venezuela, ich ekonomika je naviazaná na vývoz týchto surovín, ako je napr. ropa
  • vysoko znevýhodnené najmenej rozvinuté krajiny (The Least Developed Countries- LDCs), sú to vnútrozemské alebo ostrovné štáty s nerozvinutou priemyselnou štruktúrou, nedostatkom finančných zdrojov a monokultúrnou ekonomikou.

Tieto krajiny majú niekoľko spoločných znakov: štrukturálnu slabosť ekonomiky, nedostatok možností rozvoja, náchylnosť podliehať vonkajším ekonomickým šokom, prírodným či ľuďmi zavineným katastrofám a taktiež väčší výskyt nákazlivých ochorení. Z merateľných ukazovateľov je to nízka hodnota Hrubého domáceho produktu na obyvateľa, nízky Index rozvoja človeka, nízka gramotnosť. Medzi najmenej rozvinuté krajiny patrí v súčasnosti 49 štátov sveta, „33 v Afrike, 15 v Ázii a Pacifiku a 1 v Latinskej Amerike.“ Taktiež prikladám význam objasniť slovo chudoba. Podľa definície OSN z r. 1995 znamená chudoba stav, „keď človek trpí hladom a podvýživou, nemá prístup k pitnej vode, hygienickým zariadeniam a zdravotnej starostlivosti, má obmedzený alebo nijaký prístup ku vzdelaniu a informáciám. Býva v neadekvátnych podmienkach, v nezdravom životnom prostredí a v rámci jeho sociálnej skupiny rastie úmrtnosť.“ Svetová banka ju definuje ako neschopnosť dosiahnuť minimálne životné štandardy. V každom štáte môžeme nájsť určitú skupinu chudobných, ale v rozvojových krajinách sa v takomto stave nachádza drvivá väčšina obyvateľov. Často sa spomína tzv. začarovaný kruh biedy, to znamená, že „kvôli už existujúcej chudobe sa z nej chudobní nemôžu dostať pre nedostatok zdrojov, kapitálu a vzdelania.“ Preto zostávajú v chudobe celý život, dokonca celé generácie. Svetová banka vo svojej Svetovej rozvojovej správe definovala chudobu v reláciách príjmu obyvateľa na deň, a to 2 USD. Príjem pod 1, 25 dolára na deň už znamená extrémnu chudobu. Tieto čísla boli stanovené pre rozvojové krajiny, už rozvinuté krajiny si kladú odlišné medze chudoby.

Vyčerpanosť surovín a nedostupnosť energetických zdrojov[upraviť | upraviť zdroj]

Chudoba rozvojových krajín súvisí predovšetkým s nedostatkom zdrojov, z ktorých by dnes mohli pri svojom rozvoji ťažiť. Počas kolonializmu vyčerpali mocnosti z kolónií obrovské množstvo surovín a iných komodít a o svoje bohatstvo sa podelili iba minimálne. Pri tejto exploatácii ničili životné prostredie a odvážali pracovnú silu, otrokov, do svojich ďalších teritórií. Pôvodné zameranie na prvovýrobu- ťažbu surovín a poľnohospodárstvo sa však nijako nezmodernizovalo. Tieto produkty len ťažko vygenerujú zisk, ktorý by sa dal použiť na ďalší rozvoj či už poľnohospodárstva alebo použiť pri budovaní priemyslu, nákupe technológií alebo energií. V súčasnej obrovskej konkurencii rozvinutých krajín sa tretí svet nemôže presadiť pri nadobúdaní energií ako ropa či zemný plyn. A práve energia je kľúčovým predpokladom pre zvýšenie výkonnosti ekonomiky, a rovnako aj pre zlepšenie životných podmienok obyvateľov.

Sféry vplyvu USA a ZSSR počas Studenej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Po 2. svet. vojne sa obe nepriateľské veľmoci snažili kvôli regionálnym záujmom získavať spojencov aj v týchto krajinách. Drvivá väčšina krajín tretieho sveta bola nejakým spôsobom spätá s 1 z veľmocenských blokov. Boli javiskom horúcich konfliktov studenej vojny ako napr. kórejskú vojna, karibská kríza, vojny v Indočíne. Presadzovaním záujmov veľmocí vo vojnách najviac utrpeli rozvojové krajiny a ich zaostávanie sa ešte prehĺbilo. Na získanie vplyvu zväčša používali finančnú rozvojovú pomoc. ZSSR takto podporoval napr. Etiópiu vďaka jej strategickej polohe blízko Červeného mora a Suezského prieplavu. USA sa zamerali najmä na Izrael a neskôr na Egypt. Túto z veľkej časti vojenskú pomoc poskytovali skôr v záujme získania politických výhod na konkurenčnom poli medzinárodných vzťahov ako v rámci pomoci rozvojovým krajinám.

Liberalizácia ekonomík a zadlženosť[upraviť | upraviť zdroj]

Za hlavnú príčinu chudoby týchto krajín je považovaná zadlženosť voči vyspelým krajinám a ďalej voči finančným inštitúciám ako Medzinárodný menový fond (MMF), Svetová banka (SB). V týchto inštitúciách však majú väčšinu vyspelé ekonomiky ako USA a Nemecko. Od svojho vzniku po 2. svetovej vojne pomáhali krajinám tretieho sveta pri naštartovaní svojich ekonomík. Situácia sa skomplikovala po ropných šokoch v 70. rokoch, keď exportéri ropy reagovali na zníženie hodnoty dolára zvýšením cien ropy. Zároveň rástli ceny aj iných surovín, ale rozvojové krajiny exportom svojich výrobkov nízkej pridanej hodnoty nestačili pokryť tieto náklady. Začali si požičiavať z obchodných bánk za nízke úroky, dokonca nižšie ako miera inflácie. Tento systém fungoval až do hospodárskeho poklesu, keď sa náhle zvýšila úroková miera. Zároveň vzrástli aj ceny hotových výrobkov rýchlejšie ako surovín. S tým krajiny tretieho sveta nepočítali. Komerčné banky im už neboli ochotné požičiavať a tak sa obracali na MMF, ktorý im požičal, „len ak boli ochotné podriadiť svoj rozpočet a systém riadenia hospodárstva jeho pokynom.“ Tieto pokyny sa nazývajú programy štrukturálneho prispôsobovania, boli zamerané na „trhovú liberalizáciu, liberalizáciu kapitálového trhu a úrokových mier, privatizáciu, makroekonomickú stabilitu a daňovú reformu.“ Tie isté vyspelé krajiny, ktoré donútili rozvojové krajiny k otváraniu svojich ekonomík a odstraňovaniu bariér, dnes uplatňujú protekcionizmus v jediných oblastiach, kde môže tretí svet uspieť, ako poľnohospodárstvo a textilný priemysel. Toto tvrdenie podporuje fakt, že poľnohospodárske dotácie EÚ na 1 kus dobytka sú vyššie ako príjem 1 človeka v rozvojovej krajine a tiež vyššia ako pomoc poskytnutá týmto krajinám Spoločenstvom. Výrobky lokálnych producentov vytlačili lacnejšie a kvalitnejšie výrobky z dovozu. Tretí svet síce vyváža suroviny, no chýba pestrejšia škála vývozu. Výrobcom chýba hotovosť na získanie moderných technológií, ale aj záujem o zvýšenie vedeckej a technickej spolupráce.

Dnes už dlžníci ani nestíhajú splácať pôžičky a vracajú už len úroky. Len samotné úroky odčerpávajú z krajín podstatnú väčšinu zisku z exportu. Preto bola v júli 2005 na summite G8 v Gleneagles predstaviteľmi najsilnejších ekonomík sveta navrhnutá iniciatíva odpustenia 100% dlhov 18 najzadlženejším krajinám u SB, MMF a Africkej rozvojovej banky.

Neefektívne rozdelenie pomoci, nedodržiavanie medzinárodných záväzkov pomoci[upraviť | upraviť zdroj]

Krajinám tretieho sveta boli poskytnuté ľahko dostupné pôžičky. Pôvodne sa rátalo s vysokou návratnosťou týchto financií, ale len veľmi malá čiastka skončila naozaj tam, kde sa plánovalo. „Asi pätina išla na zbrane ako opora utláčateľských režimov, časť do megalomanských projektov diskutabilnej hodnoty. Značné sumy skončili aj na súkromných účtoch.“ Štúdie Rozvojového programu OSN ukazujú, „ že na to, aby krajina mohla uspokojiť základné potreby svojich obyvateľov, nie je nevyhnutné mať mimoriadnu úroveň ekonomickej produkcie.“ Efektivita financií však závisí od toho, ako sú prerozdelené. Prijímajúce štáty však majú len zriedka vypracovaný vlastný rozvojový program, chýba im dostatočná koordinácia Navyše pomoc smeruje vládam a nie priamo na projekty, čo vedie k jej zneužívaniu. Vyspelé krajiny sa na pôde OSN zaviazali prispievať čiastkou 0,7% hrubého národného produktu na rozvojovú pomoc, no tieto záväzky väčšina štátov nedodržiava. V skutočnosti dnes „31 zo 49 krajín dostáva menej prostriedkov ako r. 1990.“

Programy štrukturálnych reforiem[upraviť | upraviť zdroj]

„Programy štrukturálnych reforiem boli vnútené za účelom zabezpečenia splácania dlhov a reštrukturalizácie ekonomiky.“ Politika MMF sa zameriava na monetárne a fiškálne otázky, často vyžadujú škrty vo výdavkoch štátu ako je prepúšťanie zo štátneho sektora. SB zdôrazňuje liberalizáciu trhu, podporu rastu zvyšovaním exportu, osobitne poľnohospodárskych plodín. Národné vlády sú nútené vzdať sa kontroly nad určovaním a financovaním svojich domácich priorít, čo v podstate znamená vzdať sa ekonomickej suverenity. Podriadenie sociálnych potrieb záujmom trhu znižuje prístup obyvateľov k výžive, zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Tým sú poškodzované základné ľudské práva zachytené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Na to, aby získavali zahraničnú menu na splácanie dlhov, sú štáty nútené znižovať vlastnú spotrebu a čo najviac exportovať, hoci v zahraničí narážajú na obchodné bariéry. V dôsledku odporúčaní SB viacerým štátom, aby pestovali rovnaké plodiny, došlo k presýteniu trhu. Ceny klesajú, a niektorých plodín je naopak nedostatok. Tie sú potom nútené dovážať za drahšie ako by ich vyrobili doma. „Avšak ak “rozvojová” krajina exportuje namiesto toho, aby najprv rozvíjala lokálny priemysel a lokálnu ekonomiku, stráca tým v dlhodobej perspektíve.“ R. 1999 MMF nahradil Program štrukturálnych reforiem Programom znižovania chudoby a zabezpečenia rastu, sú to nové podmienky pre poskytovanie pôžičiek a odpisovanie dlhov, no tie sa podobne míňajú účinkom.

Nedostupnosť vzdelania a zdravotnej starostlivosti, nekvalifikovaná pracovná sila[upraviť | upraviť zdroj]

Prístup k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti je najmä v dôsledku privatizácie väčšine obyvateľstva znemožnený, z verejnej služby sa stali súkromnou komoditou. Veľa obyvateľov je negramotných, k čomu prispieva aj zlá kvalita vzdelávacích systémov. Situáciu zhoršuje aj fenomén úniku mozgov, tzv. brain drain, keď z krajiny odchádzajú vyškolení odborníci. Krajina takto prichádza o ľudský kapitál, vynaložené prostriedky sa im nevrátia v rámci ekonomického rastu. Najhoršie však pôsobí emigrácia lekárskeho personálu, v niektorých krajinách disponujú len približne 500 lekármi. Tretí svet láka nadnárodné korporácie, kde využívajú tamojšiu lacnú pracovnú silu, ktorej sa nedostalo vzdelania. Ale s rastúcou automatizáciou sa táto výhoda stráca.

Globalizácia[upraviť | upraviť zdroj]

V procese vzájomného prepájania národných ekonomík a vzájomnej interakcie sa slabšie ekonomiky rozvojových krajín stávajú ešte zraniteľnejšie otrasmi vo svetovom hospodárstve. Kontrolu nad jednotlivými ekonomikami preberajú nadnárodné korporácie, ktoré nie sú žiadnymi sociálnymi ústavmi. Riadia sa trhovými princípmi, tzn. presúvajú sa do oblastí s lacnou pracovnou silou, lacnými surovinami a vládami, ochotnými prižmúriť oči nad ničením životného prostredia a detskou prácou. Hlavné je, že prinášajú kapitál, pracovné príležitosti a samozrejme aj štedré odmeny zástupcom vlády. Tento rast národných ekonomík je len nepatrný v porovnaní so ziskom korporácií. Myslím, že prínos týchto podnikov pre obyvateľstvo, hoci im poskytne ako tak platené miesta, je v konečnom dôsledku záporný a degradáciou ich životného prostredia obyvateľov ešte viac ochudobňuje.

Dynamika populačného rastu[upraviť | upraviť zdroj]

Ako jedna z vnútorných príčin chudoby je určite aj rastúca populácia. Tretí svet má problémy so zabezpečením výživy, zdravotnej starostlivosti a vzdelania už terajšieho počtu obyvateľov. Situácia sa s prerozdelením už aj tak skromných prostriedkov ešte zhoršuje. Populácia v rozvojových krajinách je veľmi mladá, čo znamená, že počet obyvateľov bude naďalej rásť. K takejto rastúcej krivke obyvateľov núti neexistujúci systém sociálneho zabezpečenia v starobe. Rodičia vidia svoju nádej na zabezpečenie v starobe v čo najväčšom počte detí, ktoré sa o nich budú schopné postarať. Deti sú zároveň aj lacnou pracovnou silou.

Záver[upraviť | upraviť zdroj]

Príliš rýchlou adaptáciou západného modelu ekonomickej liberalizácie bez rešpektovania hospodárskych, sociálnych a kultúrnych odlišností a neprimeranými zásahmi spomínaných inštitúcií sa ekonomikám tretieho sveta poškodilo. Transferom kapitálu zo Severu na Juh sa aspoň čiastočne koriguje pasívna bilancia z čias kolonializmu. Otázne je, či tento moderný imperializmus rozvojovým krajinám pomáha alebo ešte viac škodí.

Zoznam použitej literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

Knihy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cameron, R.: Stručné ekonomické dějiny světa. Victoria Publishing, Praha, 1996.
  • Ehl, M.: Globalizace pro a proti. Academia, nakladatelství Akademie věd ČR, Praha, 2001.
  • Kolektív autorov: Guinnessova encyklopédia, ed. Laurinc, O.. Mladé letá, Bratislava, 1992.
  • Korten, D.C.: Keď korporácie vládnu svetu. Vydavateľstvo Mikuláš Hučko, Košice, 2001.

Dokumenty[upraviť | upraviť zdroj]

Internet[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Príčiny_chudoby_krajín_tretieho_sveta&oldid=7662068“