Rumburská vzbura

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Poprava Stanka Vodičku, Františka Nohu a Vojtěcha Kovářa
Poprava siedmich vzbúrencov v lese za Lesným cintorínom v Novom Bore
Pamätník Rumburskej vzbury v Rumburku

Rumburská vzbura bolo protivojnové vystúpenie českých vojakov náhradného práporu 7. streleckého pluku rakúsko-uhorskej armády; vypukla 21. mája 1918 v severočeskom meste Rumburk. Spočiatku bola reakciou najmä na nedostatočné zásobovanie (vojaci trpeli hladom), nevyplatený žold a šikanu nemeckými dôstojníkmi.

Vzbura[upraviť | upraviť zdroj]

Vzbura začala 21. mája 1918 po 6. hodine rannej tým, že 65 mužov v čele s Františkom Nohou odoprelo poslušnosť veliteľom: oproti rozkazu nastúpiť bez zbrane nastúpili na ranný nástup s puškami. K vzbure sa postupne pridávali ďalší vojaci, celkový počet bol asi 700. Hoci vzbura vypukla spontánne, jej vodcovia nadviazali rýchlo kontakt s českými vojakmi z královohradeckého 18. pešieho pluku, ktorí boli umiestnení v Českej Lípe. Jedine toto by mohlo preniesť vzburu do ďalších oblastí, čo mohlo prerásť v revolúciu, ktorá bola v českých krajinách na spadnutie. Vzbúrenci najprv obsadili mesto Rumburk a potom sa vydali na pochod k Novému Boru, kde boli obkľúčení vojskami rakúsko-uhorskej armády vrátane královohradeckého 18. pešieho pluku a rozprášení.

Potrestanie vzbúrencov[upraviť | upraviť zdroj]

Za vodcu povstania boli okrem Františka Nohu (* 4. decembra 1894 v Dobřanech u Stříbra) označení Stanislav Vodička nazývaný Stanko (* 4. mája 1895 Lobzích u Plzně) a Vojtěch Kovář. Dňa 29. mája 1918 v skorých ranných hodinách boli zastrelení. Stanným súdom v Rumburku a Novom Bore boli k trestu smrti odsúdení tiež Jakub Bernard, Jiří Kovářík, Jakub Nejdl, František Pour, Jan Pelnář, Antonín Šťastný a Jindřich Švehla; tí boli popravení zastrelením 29. mája večer.

Ďalším štrnástim odsúdeným na trest smrti bol rozsudok zmiernený na mnohoročné väzenie. Z viac ako 580 obvinených vzbúrencov bolo 116 za trest poslaných na front a zvyšok uväznený v terezínskej pevnosti.

Sedem z desiatich popravených účastníkov vzbury je pochovaných na cintoríne v Novom Bore.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • FIALA, Jan. Rumburská vzpoura. Praha : Naše vojsko, 1953.
  • MAREK, Jindřich. Zšeřelá strana hvězdy zvané pelyněk : Rumburská vzpoura – filmová fikce a skutečnost. In Lužické hory : historie Lužických hor. ©2003. Dostupné z: http://www.luzicke-hory.cz/historie/index.php?pg=clanek02c
  • MOTL, Stanislav. Cesta do rebelovy duše. Stopy, fakta, tajemství. 252. díl. ČRo Dvojka. Vysielané 15. a 16. novembra 2015. 28 min. Dostupné z http://www.rozhlas.cz/dvojka/stopyfakta/_zprava/cesta-do-rebelovy-duse--1554075
  • VONDRUŠKA, Felix Adam. Stanko Vodička, vůdce rumburské vzpoury : [květen 1918] : na vyzvání Komitétu pro postavení pomníku zaslouž. hrdiny Stanka Vodičky v Lobzích u Plzně. 1. vyd. Plzeň: Felix Adam Vondruška, 1920. 65 s.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rumburská vzpoura na českej Wikipédii.