Sinuhetov vlastný životopis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Hlava sochy Senusreta I. (12. dynastia)

Sinuhetov vlastný životopis alebo Sinuhetovo rozprávanie alebo Poviedka o Sinuhetovi alebo Sihuhetove dobrodružstvá sú moderné označenia staroegyptského literárneho diela neznámeho autora, napísaného ako autobiografické rozprávanie muža menom Sinuhet (staroeg. s3-nh3t /sanehat/ – „Syn sykomory“). Patrí k najvytríbenejším staroegyptským literárnym dielam.[1] V modernej dobe sa ním nechal voľne inšpirovať fínsky spisovateľ Mika Waltari k svojmu najznámejšiemu dielu – k historickému románu Egypťan Sinuhe. Napriek zhode mien však postavy prežívajú úplne iné osudy, sú umiestnené do iného obdobia a majú rozdielny charakter.

Poviedka[upraviť | upraviť zdroj]

Príbeh pochádza z obdobia Strednej ríše a svojou formou napodobňuje v čase jeho vzniku obľúbený špecificky egyptský literárny žáner životopisu.[2][3] Sinuhet vystupuje ako prototyp verného úradníka[3] za vlády Amenemheta I., po ktorého násilnej smrti z obáv o svoj život utečie do cudziny. Tam prežíva dobrodružstvá, dosiahne uznanie a bohatstvo, stále však túži po návrate domov a po príležitosti slúžiť na dvore nového panovníka. Amenemhetov nástupca sa dopočuje o Sinuhetovej oddanosti a vyzve ho k návratu. Onedlho ho s nebývalými poctami skutočne prijme ako najvýznamnejšieho z dvoranov.

Skorší bádatelia predpokladali, že príbeh je rozprávaním o skutočných osudoch Sinuheta, aj keď literárne spracovaným, alebo aspoň pripúšťali možnosť reálnej existencie hlavného hrdinu.[4] Dnes prevažuje názor, že Sinuhetov životopis nie je možné pokladať za skutočný a že Sinuhet nie je reálnou, ale len fiktívnou postavou[5] so zrejmými politicko-propagandistickými rysmi.[3] Autor rozprávania však použil niekoľko neobvyklých prvkov a zjavne bol veľmi dobre oboznámený s dobovými reáliami života v Egypte a v Levante, pretože informácie, ktoré podáva v príbehu, sú zhodné so svedectvom archeologických nálezov a písomných prameňov[5] o období, do ktorého je umiestnený, tzn. do prelomu 20. a 19. storočia pred Kr.[5] Vďaka tomu je poviedka čítavá a už v staroveku bola jedným z najobľúbenejších literárnych diel vzdelaných Egypťanov, o čom svedčí množstvo zachovaných prepisov. Veľká pozornosť bádateľov bola venovaná aj možným paralelám s niektorými starozákonnými príbehmi.

Exempláre a štruktúra textu[upraviť | upraviť zdroj]

Amenemhet I. na reliéfe zo zádušného chrámu v Lište (12. dynastia).

Sinuhetov životopis bol v staroveku veľmi obľúbený, preto je známy z množstva textových fragmentov rôznej dĺžky a z rôznych období. Základné verzie častí textu sú zaznamenané na hieratických zvitkoch berlínskeho múzea č. 3022 a 10499, pochádzajúcich z obdobia okolo roku 1785 pred Kr.,[1] t. j. z prelomu 12. a 13. dynastie, a na ostraku z Ashmolean Museum z obdobia Novej ríše. Časť zlomkov pochádza z Dér el-Medíny.

Poviedka svojou formou napodobňuje štandardnú formu životopisu hodnostárov, ale tak dokonale, že „by sme sa takmer mohli domnievať, že ide o opis biografického nápisu z hrobky veľmoža“.[4] Nechýbajú ani obvyklé vyhlásenia o Sinuhetovej starostlivosti o trpiacich.[2] Do textu sú vložené aj dve oslavné básne panovníka a opis kráľovského dekrétu.

Dej poviedky[upraviť | upraviť zdroj]

Sinuhet vystupuje ako vysoký úradník počas vlády Amenemheta I., prvého panovníka 12. dynastie. O jeho pôvode nie je v texte nič bližšie uvedené, napriek tomu tituly napovedajú, že patril k starej, vysoko postavenej rodine. Spolu s vojskom, ktorému velil kráľov najstarší syn Senusret, sa vracia z víťaznej výpravy do Líbye. Sinuhet náhodou vypočuje tajné oznámenie o násilnej kráľovej smrti, ktoré je určené následníkovi. Pretože sa obáva o svoj život, rozhodne sa radšej utiecť z Egypta. Jeho cesta je neľahká, skrýva sa v kroví, aby nikoho nestretol, plaví sa na loďke bez vesla, obáva sa vojenských hliadok z pevnosti „Vládcove múry“ a často putuje v noci.

Nakoniec sa dostáva do Ázie a po roku a pol putovania oblasťou v okolí mesta Byblos vstupuje do služieb beduínskeho náčelníka a prijme kočovný spôsob života. Náčelník mu dôveruje, dokonca sa stane jeho radcom a statočným veliteľom jeho oddielov. K súboju ho vyzve obrovský nepriateľ – „silák krajiny Recen,… ktorému nebolo rovného (a ktorý) porazil celú krajinu“, ktorý mu chce zobrať dobytok pre svoj kmeň. Sinuhet ho však porazí – prestrelí mu hrdlo šípom a „zloží ho jeho vlastnou sekerou“. Túto pozoruhodnú epizódu niektorí bádatelia pokladajú za predobraz o tisíc rokov mladšieho biblického rozprávania o boji Dávida s Goliášom.[6][7]

Po svojom víťazstve sa Sinuhet stáva hrdinom a získava veľké bohatstvo. Stále viac však túži vrátiť sa domov. Povesť o ňom sa medzitým dostane až k Amenemhetovmu nástupcovi Senusretovi I., ktorý Sinuheta listom vyzve, aby sa vrátil. Na dôkaz svojej priazne mu pošle množstvo darov a zdôrazňuje, že útek bol Sinuhetovým vlastným nepochopiteľným a bezdôvodným rozhodnutím a že v skutočnosti sa nikdy nedopustil ničoho, za čo by sa mal báť trestu: „Tento plán ti prinieslo (len) tvoje (vlastné) srdce. Nebol v mojom srdci proti tebe… Vráť sa do Egypta! Uvidíš (znovu) hlavné mesto, v ktorom si vyrástol!“ Sinuhet v odpovedi zdôrazňuje svoju oddanosť panovníkovi a píše, že si uvedomuje, že nebol nikým prinútený k úteku a vlastne mu nič reálne nehrozilo – bolo „to ako sen… Nebál som sa, nikto ma neprenasledoval, nepočul som žiadne výčitky, moje meno nebolo počuť z úst herolda. No aj tak som mal po tele husiu kožu a nohy ma unášali preč.“

Potom Sinuhet odovzdáva všetko, čo má, svojim potomkom a je opäť prijatý na kráľovský dvor. Dostane sa mu mimoriadnej pocty a kráľovská rodina ho zahrňuje nevídanou osobnou priazňou: „Nie je iných mužov nízkeho pôvodu, pre ktorých by bolo urobené niečo podobné.“

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

Dej poviedky je umiestnený do obdobia vlády Senusreta I., nie je však možné s istotou povedať, kedy príbeh naozaj vznikol. Vzhľadom k datovaniu najstarších známych exemplárov textu je isté, že vychádza z kultúry kráľovského dvora 12. dynastie. Bádatelia poukazujú najmä na fakt, že výslovne uvedená primárna motivácia Sinuhetovho úteku – vražda Amenemheta I. – je spomínaná aj v inom literárnom diele, v Ponaučeniach Amenemheta I. synovi. Zjavným cieľom tohto textu, napísaného menom samotného zavraždeného kráľa, bolo zbaviť následníka trónu podozrenia z účasti na spiknutí a verejne vyjadriť vôľu, aby sa Senusret stal jeho nástupcom. Preto je viac než pravdepodobné, že text vznikol zanedlho po tejto udalosti.[8] Podobne aj poviedka o Sinuhetovi trúchlivo pripomína na niekoľkých miesta vraždu kráľa, zvelebuje Sinusreta ako právoplatného nástupcu a zdôrazňuje, že správa o kráľovej smrti ho zasiahla nečakane a že následník nesmel „stratiť ani okamih“. Okrem toho autori oboch diel, t. j. Amenemhetovho ponaučenia[9] a Sinuhetovho životopisu, použili rovnaký postup: Využili známu literárnu formu (ponaučenie a životopis), ale pre svoje potreby ich naplnili novým obsahom s jasným politickým zámerom. To všetko svedčí o tom, že podobne ako Ponaučenia aj poviedka mohla vzniknúť nedlho po Amenemhetovej smrti, možno dokonca na vládnu objednávku.[6]

Historickosť Sinuhetovej osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Otázka Sinuhetovej historickosti asi už nikdy nebude stopercentne zodpovedaná a to jediné, čo teda zatiaľ máme, sú len predpoklady. Historickosť by mohla potvrdzovať forma diela, t. j. autobiografia. Ďalším možným dôkazom je očividná znalosť autora dobových pomerov na blízkom východe, kde sa veľká časť príbehu odohráva. To znamená, že poviedka bola napísaná v čase, keď sa odohráva, alebo krátko potom, teda v čase, keď Sinuhet mohol žiť a napísať svoj príbeh. Proti autenticite vypovedá skutočnosť, že okrem prepisov poviedky, alebo odkazov na ňu, neexistujú žiadne iné zdroje o Sinuhetovi. A tiež už zmieňovaná autobiografickosť rozprávania môže byť ľahko vyvrátená obľubou životopisu ako literárneho žánru v starovekom Egypte. Oba tieto fakty tvoria spoločne silný argument proti historickosti Sinuheta, preto je Sinuhet na základe doteraz známych skutočností považovaný za fiktívnu postavu.

Všetko sú to však nepriame dôkazy, a tak nad Sinuhetom a jeho historickosťou stále visí otáznik. A pravdepodobne visieť aj ostane, pretože nie je veľmi pravdepodobné, že by sa našiel jednoznačný dôkaz pre tú či onú možnosť.

Ukážka textu[upraviť | upraviť zdroj]

Vydal som sa na juh. Vôbec som nepremýšľal o tom ísť (späť) do rezidencie. Nazdával som sa, že vypukla vzbura a nemyslel som si, že by som ju prežil… Stretol som muža, ktorý stál na začiatku cesty. Pozdravil ma (úctivo), ale ja som sa ho bál… Putoval som v noci a keď sa rozvidnelo, bol som v Petene. Prišiel som k ostrovu Kemver, prepadol ma smäd a bol som vyprahnutý. Mal som suché hrdlo. Vtedy som si pomyslel: ‚Určite takto chutí smrť!‘ Ale vzchopil som sa, pozdvihol som srdce a pozbieral údy. Začul som bučanie dobytka a uvidel Ázijcov. Jeden z ich náčelníkov, ktorý bol (kedysi) v Egypte, ma spoznal. Dal mi vodu a uvaril mi mlieko. Išiel som s ním k jeho kmeňu…

Putoval som z jedného kraja do druhého… (Po jeden a pol roku) ma odviedol Amunenši, vládca Horného Recenu… Urobil zo mňa prvé zo svojich detí, oženil ma so svojou najstaršou dcérou. Nechal ma vybrať si z jeho pozemkov, najvyberanejší (z tých), ktoré mal pri hranici. Rástli tam figy a hrozno, bolo tam viac vína ako vody, množstvo medu a hojnosť oleja. Na stromoch rástli všetky druhy ovocia. Bol tam jačmeň aj pšenica a nekonečné počty všetkých druhov dobytka…

Strávil som (v cudzine) veľa rokov. Moje deti zosilneli… Bol som veľký, mocný majetkom a bohatý stádami… (Dnes) mám mnoho poddaných, môj dom je krásny a moje sídlo priestranné; moje myšlienky však sú v paláci (kráľa Egypta). Ktorýkoľvek bože, ktorý si mi predurčil (môj dávny) útek, zmiluj sa! Vráť ma naspäť domov! Moje oči sú (už) ťažké, moje paže slabé, moje nohy nechcú ísť. Srdce je unavené, som blízko smrti. Kiež by ma preniesli do (egyptských) miest večnosti!

Sinuhetov vlastný životopis[10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Vachala 1994, s. 81
  2. a b Bárta 1999, s. 47
  3. a b c Verner, Bareš a Vachala 2007, s. 382
  4. a b Žába 1968, s. 92
  5. a b c Bárta 1999, s. 8n, 30
  6. a b Žába 1968, s. 94
  7. Bárta 1999, s. 42–49
  8. Verner, Bareš a Vachala 2007, s. 327n
  9. Brunner 2007, s. 133n.
  10. Citové podľa (Bárta 1999, s. 13–29), s prihliadnutím k (Žába 1968, s. 93–94).

Dostupné editácie textu[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bárta, Miroslav (1999), Sinuhetův útěk z Egypta: Egypt a Syropalestina v době Abrahamově, Praha: Set Out, ISBN 8086277070 
  • Bárta, Miroslav (2003), Sinuhe, the Bible, and the patriarchs, Praha: Set Out, ISBN 8086277313 
  • Brunner, Hellmut (2007), Moudré knihy starých Egypťanů: Naučení o životě, Liberec: Dialog, ISBN 9788086761770 
  • Jepsen, Alfred (1987), Královská tažení ve starém orientu, Praha: Vyšehrad 
  • Lexa, František (1923), Beletristická literatura staroegyptská, Kladno: J. Šnajdr 
  • Lexa, František (1947), „Vlastní Sinuhetov životopis“, Výbor ze starší literatury egyptské, Praha, http://www.ceskaliteratura.cz/translat/sinuhet.htm, dost. 2009-08-26 
  • Vachala, Břetislav (1982), „Vyprávění Egypťana Sinuheta“, Nový Orient 37 (6), ISSN 00295302 
  • Vachala, Břetislav (1994), Pověsti a legendy faraónského Egypta, Praha: KPK, ISBN 8085267624 
  • Verner, Miroslav; Bareš, Ladislav; Vachala, Břetislav (2007), Encyklopedie starověkého Egypta, Praha: Libri, ISBN 9788072773060 
  • Zamarovský, Vojtech (2003), Bohové a králové starého Egypta., Praha: Brána, ISBN 8072431943 
  • Žába, Zdeněk (1968), Tesáno do kamene, psáno na papyrus, Praha: Svoboda 

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Povídka o Sinuhetovi na českej Wikipédii.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]