Smerovací protokol

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Smerovací protokol je protokol, ktorý sa používa medzi smerovačmi (routrami) na výmenu informácií o tom, ako správne vyberať cestu z jednej siete do druhej a ako najjednoduchšie vytvárať cesty medzi dvoma hostiteľmi. Správny výber cesty sa vyhodnocuje pomocou smerovacích algoritmov.

Každý smerovač má na začiatku informácie len o sietiach, do ktorých je pripojený priamo. Pomocou týchto protokolov si smerovače vymieňajú informácie, ktorou cestou sa dostanú do akej siete. Smerovače tak dokážu mať prehľad o kompletnej topológii siete.

Smerovacie protokoly sa delia do troch hlavných kategórii:

Rozlišujú sa hlavne v spôsobe, ako zabraňujú smerovacím slučkám, ako určujú metriku, ako si vyberajú najlepšiu cestu v závislosti od celkovej ceny spojenia, ako dlho trvá všetkým smerovačom v sieti, kým majú prehľad o celej sieti atď.

Ďalšie delenie je podľa ich primárneho určenia. Určité protokoly sa používajú len na smerovačoch v autonómnych systémoch (vnútorných sietiach), tie sa nazývajú Interior Gateway Protocol (IGP). Ostatné sa používajú medzi smerovačmi medzi oddelenými autonomnými systémami (napríklad medzi peeringovými centrami, alebo iné smerovače v Internete), nazývajú sa Exterior Gateway Protocol (EGP).

Príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Distance-vector[upraviť | upraviť zdroj]

  • EIGRP (Enhanced Interior Gateway Routing Protocol) / IGP
  • IGRP (Interior Gateway Routing Protocol) / IGP
  • RIP (Routing Information Protocol) / IGP

Link-state[upraviť | upraviť zdroj]

  • OSPF (Open Shortest Path First) / IGP
  • IS-IS (Intermediate System to Intermediate System) / IGP

Path-vector[upraviť | upraviť zdroj]

  • BGP (Border Gateway Protocol) / EGP