Socioterapia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Socioterapia je terapia sociálnych vzťahov. Má multidisciplinárny charakter, aplikuje najmä poznatky, psychoterapie, psychológie, sociálnej práce, špeciálnej pedagogiky, liečebnej pedagogiky, práva, sociológie a medicíny. Cieľom socioterapie je zvýšiť kvalitu života jednotlivca, zmobilizovať jeho vnútorné kapacity a kapacity jeho sociálnych vzťahov smerom k zmierneniu napätia v jednotlivcovi a v jeho sociálnom systéme. Socioterapia je práca so sociálnymi skupinami aj jednotlivcami, ktorí sú znevýhodnení, ohrození alebo vo vzájomnom konflikte. Zúčastnené strany sa považujú za rovnocenných partnerov a žiadna zo zúčastnených strán sa nepovažuje za nositeľa problému. (Inštitút psychoterapie a socioterapie, 2011)


Nie je jednoznačne potvrdené, kto zaviedol pojem socioterapia do odbornej terminológie. Tokárová a Matulayová (2008) hovoria, že pojem prvý raz použili Wronsky a A.Salomonová v podobe sociálna terapia v r.1926. Pojem vznikol ako doplnok k pojmu psychoterapia pri práci s duševne chorými klientmi, pri ktorých sa psychoterapia nedala uplatniť. Pojem sociálna terapia sa postupne mení a vžíva sa jeho skrátená podoba – socioterapia.

Socioterapia je teda synergické pôsobenie viacerých intervencií smerom k sfunkčneniu sociálnych vzťahov, pričom praktický výkon týchto intervencií zabezpečuje socioterapeut (prípadne tím spolupracovníkov socioterapeuta), ktorý pomáha klientovi identifikovať prekážky ich rozvoja, navrhuje a organizuje spôsoby ich eliminácie v spolupráci s inými účastníkmi sociálneho systému. Socioterapia je taký spôsob práce s klientom a jeho sociálnym systémom (príbuzní, spolupracovníci, spoločnosť....), ktorý smeruje k náprave a opätovnému fungovaniu narušených sociálnych vzťahov. Základ socioterapie tvorí psychoterapia a úlohou socioterapeuta je prepájať jednotlivé prvky sociálneho systému tak, aby vzájomne spolupracovali a hľadali cestu k náprave narušených vzťahov, pričom okrem klienta sú do tejto spolupráce prizývaní všetci odborníci (lekár, právnik, psychológ, psychoterapeut, sociológ, sociálny pracovník), ktorých si situácia vyžaduje.


Socioterapeut – kritériá pre zápis do zoznamu socioterapeutov[upraviť | upraviť zdroj]

Kritériá pre zápis do Zoznamu socioterapeutov (na Slovensku ho vedie Asociácia socioterapie a psychoterapie):

  1. VŠ vzdelanie minimálne na úrovni bakalára
  2. Potvrdenie (osvedčenie, certifikát, diplom a pod.) o absolvovaní min. 450 hod psychoterapeutického výcviku alebo akreditovaného socioterapeutického výcviku (akceptujú sa aj výcviky v socioterapii absolvované a akreditované v zahraničí).
  3. Potvrdenie o absolvovaní min. 75 hod supervízie v psychoterapii/socioterapii.
  4. Potvrdenie o minimálne 5-ročnej praxi v zariadení poskytujúcom socioterapiu (resocializačné a reedukačné zariadenia, detský domov, domov sociálnych služieb, väzenie, terénna práca a pod.) u tých záujemcov o zápis do zoznamu socioterapeutov, ktorí nemajú absolvovaný psychoterapeutický/socioterapeutický výcvik.


Metóda a nástroj socioterapie[upraviť | upraviť zdroj]

Metódou socioterapie je samotný socioterapeut so svojou jedinečnosťou a schopnosťou podporovať budovanie dôverného a intímneho vzťahu. Vo svojej práci má k dispozícii množstvo postupov a techník používaných napr. v psychoterapii, medicíne, špeciálnej/liečebnej pedagogike či sociálnej práci, ktorým dáva jedinečnosť svojou osobnosťou – etikou, morálkou, osobnostnou zrelosťou, postojmi, empatiou, kongruenciou a schopnosťou bezpodmienkovo pozitívne prijímať klienta.

Socioterapeut je zároveň aj nástrojom socioterapie, pretože je jedinečný vo svojej komunikácii a vzťahovaní sa ku klientovi, nie je možné oddeliť tieto jeho danosti a schopnosti od spôsobu jeho práce, rovnako ako chirurgovým nástrojom nie je iba skalpel, ale sú ním aj jeho oči, ruky alebo uši. Ten tiež ako jeden celok využíva pomocné nástroje, ale aj vedomosti, skúsenosti, schopnosť predvídať a rozhodovať sa pri tvorbe úsudku. Je zároveň metódou aj nástrojom, pretože uvedomelo, usporiadane a s konkrétnym zameraním postupuje k cieľu – chirurgickému zákroku.


Cieľ a klienti socioterapie[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavným cieľom je podpora, resp. spolupráca s klientom na zvyšovaní kvality jeho života. Ďalším cieľom je vzdelávanie pracovníkov aj klientov, prípadne spoločnosti, vytváranie dobrej teoretickej základne odboru. Ciele a cieľovú skupinu (klientelu) socioterapie možno rozčleniť do piatich základných skupín:

  1. Klienti z oblasti zdravotníctva – ide o ľudí s rôznymi zdravotnými hendikepmi, ktorí podstupujú svoj vnútorný zápas o návrat k plnohodnotnejšiemu spôsobu bytia a žitia, rehabilitáciu a rekonvalescenciu (dlhodobé a trvalé zdravotné postihnutia, rôzne diagnózy, ktoré jedincovi spôsobujú sociálnu izoláciu a odkázanosť na pomoc iných ľudí, čo sa postupne prejaví aj v sociálnom systéme týchto jedincov; napr. ľudia po mozgových príhodách, ťažkých úrazoch, s duševnými a somatickými ochoreniami, kožnými chorobami, ktoré môžu viesť k sociálnej fóbii).
  2. Klienti zo sociálnej oblasti (pričom u týchto klientov sa môže prelínať zdravotné a sociálne postihnutie) – napr. deti v detských domovoch, ich biologickí rodičia, klienti resocializačných a reedukačných zariadení, obyvatelia domovov dôchodcov, bezdomovci, ľudia vo výkone trestu odňatia slobody alebo po návrate z neho (penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť), menšinové komunity s nízkym socio-ekonomickým statusom, závislí, pracovníci v sexbiznise a pod.
  3. Klienti z oblasti školstva a vzdelávania – tzv. problémové deti (veľkou otázkou zostáva, do akej miery sa na problémoch detí podieľajú aj problémoví pedagógovia) s ich sociálnym systémom (rodičia, spolužiaci, pedagógovia, vychovávatelia), kolektívy pedagógov s narušenými interpersonálnymi vzťahmi, ktoré sa jednoznačne prenášajú aj do procesu vzdelávania, do vzťahu k žiakom/študentom a ovplyvňujú celý proces vzdelávania, jeho kvalitu, efektívnosť, vzťahy medzi pedagógmi a rodičmi žiakov/študentov (spolupráca rodina – škola), vzťahy medzi žiakmi/študentmi navzájom (šikanovanie, agresivita a násilie v školách) a pod.
  4. Klienti z oblasti manažmentu a riadenia organizácií, ktorí čelia mobbingu, bossingu/staffingu (druh emocionálneho týrania), majú konfliktné vzťahy na pracovisku a následne aj dysfunkčné interpersonálne vzťahy (čo vplýva na pracovnú výkonnosť, fluktuáciu, spokojnosť s prácou, lojalitu zamestnancov a má aj ďalšie dôsledky) a pod.
  5. Klienti od rôznych druhov komunít, spoločenstiev, subkultúr a menšín, až po národy a štáty, ktoré sú vo vzájomnom konflikte, v konflikte s majoritou alebo sú ich vnútorné sociálne väzby narušené traumatickou udalosťou (vojnový konflikt, prírodná alebo priemyselná katastrofa) s negatívnym dopadom na fungovanie celého sociálneho systému.


Vzťah medzi sociálnou prácou, socioterapiou a psychoterapiou[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky tri disciplíny sú navzájom úzko prepojené, používajú veľmi podobné spôsoby práce, dôležitá je ich vzájomná súčinnosť. Dalo by sa povedať, že socioterapia a psychoterapia majú jednak svoje samostatné polia záujmu a potom aj veľkú časť spoločného prieniku, v ktorom sa stretávajú, prekrývajú, ba niekedy aj jedna druhú nahrádzajú, zastupujú. Voľne možno povedať, že sú to dve rozdielne cesty k tomu istému cieľu, a síce ku zmene kvality života človeka, ktorá je znížená, a tak narúša, komplikuje život človeka alebo naň pôsobí až deštruktívne.

Socioterapia sa od psychoterapie odlišuje predovšetkým iným zameraním na psychiku jednotlivca. Psychoterapia sa koncentruje na vnútorný svet jednotlivca a na kvalitu jeho interpersonálnych vzťahov. Socioterapia túto koncentráciu rozširuje aj o recipročné vzťahy medzi vnútorným svetom jedinca s jeho interpersonálnymi vzťahmi a kvalitou spoločenského, kultúrneho a celkového života, do ktorého je jedinec vsadený. Pre potreby odlíšenia môže byť psychoterapia opísaná ako koncentrovanie sa na ʼpsychológiu jednéhoʻ, kým socioterapia ako koncentrovanie sa na ʼpsychológiu mnohýchʻ.


Základné rozdiely medzi socioterapiou, sociálnou prácou a psychoterapiou[upraviť | upraviť zdroj]

Sociálna práca Socioterapia Psychoterapia
Klient jednotlivec alebo sociálna skupina obvykle s nízkym socioekonomickým statusom, ohrozená, alebo exkludovaná; jednotlivec, ktorý má frustrované bio-psycho-sociálne potreby rovnaký ako u sociálnej práce, rozšírený o jeho sociálny systém, v rámci ktorého prežíva interpersonálne konflikty alebo problémy, pričom na vyriešenie jeho problému je potrebná aj psychoterapeutická kompetencia jednotlivec, pár alebo rodina, kde je príčinou narušených interpersonálnych vzťahov intrapersonálny konflikt alebo problém
Intervencia odborný zásah formou poradenského rozhovoru v oblasti práva, medicíny, finančného zabezpečenia a pod., alebo konkrétna praktická sociálna pomoc v „hmotnej alebo sociálnej núdzi“ špecializovaná pomoc vyžadujúca odbornú socioterapeutickú prípravu (socioterapeutický alebo psychoterapeutický výcvik) formou facilitovaného alebo terapeutického rozhovoru, encounterovej skupiny, využívaním techník a postupov jednotlivých terapeutických smerov a pod. individuálna, párová alebo rodinná psychoterapia podľa jednotlivých psychoterapeutických smerov a prístupov
Cieľ na úrovni jednotlivca: obnoviť schopnosť samostatného fungovania jednotlivca, dôraz na sociálne fungovanie jedinca;

na úrovni spoločnosti: zmierniť alebo zamedziť sociálnopatologickým javom

na úrovni jednotlivca: adjustovanejšie a socializovanejšie správanie klienta a jeho sociálneho systému;

na úrovni spoločnosti: zníženie napätia medzi sociálnymi systémami a zmiernenie sociálno-patologických javov (sociatria)

na úrovni jednotlivca: osobnostný rast, ktorý sa prejaví v zrelšom správaní klienta
Minimálne požiadavky na výkon profesie vzdelanie: minimálne na úrovni 1. stupňa VŠ vzdelania (bakalár)

zručnosti: sociálno-psychologický výcvik

vzdelanie: minimálne na úrovni 1. stupňa VŠ vzdelania (bakalár)

zručnosti: socioterapeutický alebo psychoterapeutický výcvik

vzdelanie: minimálne na úrovni 2. stupňa VŠ vzdelania (magister)

zručnosti: psychoterapeutický výcvik


Človekom-centrovaná socioterapia – PCS (Person-Centred Sociotherapy)[upraviť | upraviť zdroj]

Slovné spojenie „Človekom-centrovaná socioterapia“ je odvodené z PCA psychoterapeutického prístupu (PCA je skratka z anglického Person-Centred Approach).

PCA je psychoterapeutický prístup, ktorého duchovným otcom a zakladateľom je Carl Ransom Rogers. Vo svojej teórii terapie a zmeny osobnosti vychádza z predpokladu, že každý živý organizmus má vrodenú tendenciu „...rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom, ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu... Zahŕňa vývin smerujúci k diferenciácii orgánov a funkcií, expanziu v pojmoch rastu, expanziu efektívnosti využívaním nástrojov, expanziu a rozširovanie cez reprodukciu. Je to vývin smerujúci k autonómii a vzďaľujúci sa od heteronómie a kontroly externými silami.“ (Rogers, 1993) Nazýva ju aktualizačná tendencia. Aplikácia tejto hypotézy do psychoterapeutickej praxe znamenala doslova revolúciu v psychoterapii, pretože centrálnou tézou je dôvera v túto tendenciu a v to, že najlepším odborníkom na seba je klient a nie psychoterapeut alebo iný „odborník“.

PCA vychádza z predpokladu, že ak sa v terapii vytvorí dôverný vzťah charakterizovaný nehodnotiacim, pozitívnym a empatickým prístupom zo strany terapeuta, potom sa v klientovi „...uvoľňuje rastový potenciál a vplyvom svojich vnútorných síl sa začne rozvíjať pozitívnym a zdravým smerom.“ (Šiffelová, 2010) Ak sa podarí vytvoriť vzťah založený na vzájomnej dôvere, klient začne „viesť“ (centrovať) terapeuta, pretože v atmosfére bezpečia si trúfne preskúmať svoje vnútro, vystaví sa riziku konfrontácie aj s tými časťami svojho JA, ktoré považuje za neprijateľné, nehodné lásky alebo za odmietané okolitým svetom. Iba takéto preskúmanie seba samého mu umožní prehodnocovať svoje správanie, postoje, hodnoty a pod. a hľadať si vlastné odpovede a vlastnú cestu životom, takú ktorá bude vyjadrením jeho skutočného prežívania a cítenia. Úlohou psychoterapeuta je teda vytvárať podmienky, v ktorých klient môže postupne preskúmať svoje obavy, neistoty, strachy a „biele“ miesta svojho vnútorného sveta - podporovať dôverný vzťah a bezpečie s ním súvisiace.

PCS vychádza z týchto princípov a ťažiskom socioterapeutickej práce je humanistická psychológia a psychoterapia, ako je postulovaná v teórii terapie a osobnostnej zmeny podľa C.R.Rogersa.


Etický kódex socioterapeuta[upraviť | upraviť zdroj]

  • Socioterapeut/socioterapeutka akceptuje hodnoty a existenciálne potreby klienta.
  • Socioterapeut/socioterapeutka využíva svoju autoritu a svoju zodpovednosť len v prospech klienta, nikdy nie vo svoj prospech.
  • Socioterapeut/socioterapeutka nie je iniciátorom sexuálneho kontaktu s klientom a odmieta takéto podnety aj zo strany klienta.
  • Socioterapeut/socioterapeutka je v prístupe ku klientovi ústretový, vyhýba sa agresivite a agresívnym reakciám.
  • Socioterapeut/socioterapeutka pokladá za neetické a neprípustné vstupovať do spoločných obchodných transakcií a prijímať od klienta dary.
  • Socioterapeut/socioterapeutka odporučí klientovi iného kolegu v prípade vzájomnej nezhody a rozdielnosti názorov.
  • Socioterapeut/socioterapeutka dodržiava mlčanlivosť o všetkých informáciách, ktoré sa dozvedel od klienta.
  • V prípade, že socioterapeut/socioterapeutka je členom širšieho tímu ďalších spolupracujúcich odborníkov, oboznámi klienta s tým, že bude informovať členov tímu o svojej práci a postupoch v kontakte s klientom.
  • Socioterapeut/socioterapeutka spolupracuje s ďalšími odborníkmi, ktorí pracujú s klientom, pričom s nimi spolupracuje tak, aby to bolo čo najviac v prospech klienta.


Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Rogers, C.R. 1993. Teória terapie, osobnosti a interpersonálnych vzťahov vytvorená v rámci Klientom centrovaného prístupu. Bratislava. Interný nepublikovaný preklad pre účastníkov psychoterapeutického výcviku.
  2. Šiffelová, D. 2010. Rogersovská psychoterapie pro 21.století : vybraná témata z historie a současnosti. Praha : GradaPublishing, a.s. S.35. ISBN 978-80-247-2938-1.
  3. Tokárová, A., Matulayová, T. 2008. Sociálna pedagogika, sociálna práca a sociálna andragogika: aktuálne otázky teórie a praxe. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou 1.– 2. X. 2007 v Spišskej Novej Vsi. Prešov: Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Prešoviensis, Spoločenskovedný zborník č. 23 AFPh 238/320.


Iné zdroje[upraviť | upraviť zdroj]