St. Louis Blues

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
St. Louis Blues
Konferencia Západná
Divízia Centrálna
Založený 1967
História St. Louis Blues
1967-súčasnosť
Štadión Scottrade Center
Mesto St. Louis, Missouri
Lokálne mediálne pobočky FSN Midwest
KPLR (CW 11)
KMOX (1120 AM)
Farby klubu modrá a zlatá
Vlastník Tom Stillman
Generálny manažér USA Doug Armstrong
Tréner Kanada Ken Hitchcock
Kapitán David Backes
Nižšie ligové pobočky Chicago Wolves (AHL)
Alaska Aces (ECHL)
Víťaz Stanley Cupu
Víťaz konferencie
Víťaz divízie 1968-69, 1969-70, 1976-77, 1980-81, 1984-85, 1986-87, 1999-2000

St. Louis Blues je hokejový klub NHL sídliaci v St. Louis, v americkom štáte Missouri. Patrí do Centrálnej divízie, v Západnej konferencii. Tím bol pomenovaný podľa známej pesničky od W. C. Handy "Saint Louis Blues". Svoje domáce zápasy hrá v hale Scottrade Center, ktorá má kapacitu 19,150 miest. Klub bol založený v roku 1967, kedy sa NHL rozrástla o 6 nových tímov. Blues sú najstarším klubom NHL, ktorý stále nemá Stanley Cup.

História klubu[upraviť | upraviť zdroj]

Blues vstúpili do NHL v rámci rozšírenia v roku 1967 spolu s Minnesotou North Stars, Los Angeles Kings, Philadelphiou Flyers, Pittsburghom Penguins a Californiou Seals. Blues vstúpili z tejto šestice do ligy ako poslední, keď dostali prednosť pred Baltimorom, na naliehanie Chicaga Blackhawks. Blackhawks totiž v tom čase vlastnila vplyvná rodina Writzovcov, ktorej patrila zostarnutá hala St. Louis Arena. Hala nebola udržiavaná od 40. rokov 19. storočia, a Writzovci to chceli zmeniť, využili preto svoj vplyv, aby NHL udelila licenciu St. Louis, ktoré formálnu prihlášku do ligy ani nepodalo. Prvým vlastníkmi Blues boli poisťovací magnát Sid Salomon Jr., jeho syn Sid Salomon III a Robert L. Wolfson. Po tom, ako Salomonovci klub získali, Sid Salomon Jr. minul niekoľko miliónov dolárov na masívnu rekonštrukciu 38 ročnej arény. Počet miest sa zvýšil z 12 000 na 15 000.

Začiatky a tri účasti vo finále Stanleyho pohára (1967 - 1970)[upraviť | upraviť zdroj]

Blues pôvodne trénoval Lynn Patrick, po sérii prehier a bilancii 4-13-2 však rezignoval. Nahradil ho jeho asistent Scotty Bowman. Pod jeho vedením sa klubu do konca sezóny darilo. Pravidlá, ktoré v tom čase v NHL platili, napomohli zotrvaniu hviezdnych hráčov v kluboch Original Six, Blues sa však aj bez veľkých mien dokázali udržať na popredných priečkach Západnej divízie. Využili pravidlo, podľa ktorého musí vo finále Stanley Cupu hrať jeden z ligových nováčikov, a o Pohár hrali hneď vo svojich prvých troch sezónach. Ani raz však nedokázali zvíťaziť. V rokoch 1968 a 1969 ich porazil Montreal Canadiens, v roku 1970 podľahli Bostonu Bruins.

V prvých sezónach hrali za Blues veteráni ako Doug Harvey, Don McKenny či Dickie Moore, v bránke predvádzala fantastické výkony dvojica legiend Glenn Hall a Jacques Plante, ktorí dokonca vyhrali Vezinovu Trofej. Dopomohla im k tomu aj solídna obrana s hráčmi ako bol defenzívny útočník Jim Roberts, kapitán Al Arbour či veľmi tvrdý obrancovia, bratia Bob a Barclay Plagerovci. Phil Goyette vyhral v roku 1970 Lady Byng Trophy, a do útoku pribudol center Red Berenson, ktorý bol prvou skutočnou hviezdou v tíme. St. Louis Arena si veľmi rýchlo získala povesť jedného z najbúrlivejších štadiónov v lige, a vydržala jej po celú dobu, kedy tu Bluesmani hrávali svoje domáce zápasy.[3]

Sid Salomon získal v lige povesť vynikajúceho vlastníka. Hráči boli zvyknutí, že s s nimi v lige obchoduje ako s komoditami, no Sid Salomon im kupoval autá a posielal ich na dovolenky na Floridu. Hráči mu za to boli veľmi vďační, a ako vďaku za jeho prístup sa v každom zápase snažili hrať najlepšie ako vedeli.

Finančné problémy a začiatok dlhej série účasti v playoff (1970 - 1987)[upraviť | upraviť zdroj]

Úspechy Blues zo 60. rokov nanešťastie nepokračovali aj v rokoch 70. Formát playoff sa zmenil a do Západnej Divízie pribudli Chicago Blackhawks. Tím opustil kvôli nezhodám s majiteľom Sidom Salomonom III tréner Scotty Bowman, a kľúčoví hráči ako Hall, Plante, Goyette či Berenson ukončili kariéru resp. boli vymenení. Výmena Reda Berensona priniesla do tímu hviezdu Detroitu Red Wings, Garryho Ungera, ktorý vstrelil 30 gólov v 8 sezónach po sebe, čím prekonal aj dovtedajší rekord NHL.

V sezóne 1973-74 sa Blues nedostali do playoff, po reorganizácii sa v ďalšom ročníku ocitli v Smythovej Divízii. Tá nebola až taká kvalitná, v sezóne 1976-77 je Bluesmani vyhrali, v tejto dekáde to bola ich posledná účasť v playoff.

Klub sa medzičasom dostal do vážnych finančných problémov a bol blízko krachu. Sčasti to bolo spôsobené tlakom zo strany Svetovej Hokejovej Asociácie, no hlavnou príčinou boli rozhodnutia Salomonovcov z doby, kedy klub získali. V snahe znížiť náklady na prevázdku, znížili počet zamestnancov na istý čas iba na tri. Jedným z nich bol Emile Francis, ktorý bol prezidentom klubu, generálnym manažérom a trénerom zároveň.

Klub napokon od Salomonovcov kúpil v roku 1977 výrobca krmív pre domáce zvieratá, Ralston Purina, ktorý premenoval domácu halu Blues na "Checkerdome." Francis a minoritný vlastník Wolfson pomohli uzavrieť predaj tímu Ralstonovi Purinovi ktorý zaručil, že Blues zostanú v St. Louis. Len rok po tom, ako Blues skončili sezónu iba s 18 víťazstvami (dodnes najmenší počet víťazstiev v sezóne), v roku 1980 postúpili do playoff, a podarilo sa im to aj v nasledujúcich 25 sezónach po sebe. Zlepšovanie pokračovalo aj v roku 1981, kedy tím vedený trénerom Berensonom, s ako hráčmi Wayneom Babychom (54 gólov), budúcim členom siene slávy Berniem Federkom (104 bodov), Brianom Sutterom (35 gólov) a brankárom Mikeom Liutom (v sezóne skončil v boji o Hart Trophy druhý, za Wayneom Gretzkym), skončil so 45 výhrami a 107 bodmi, druhý najlepší v lige. Výkony zo základnej časti však v playoff nepokračovali a Blues vypadli z bojov o najprestížnejšiu trofej v drhom kole s New Yorkom Rangers. Ďalšie dve sezóny také úspešné neboli, no aj napriek tomu sa Bluesmani dokázali prebojovať do playoff.

Súčasný káder[upraviť | upraviť zdroj]

Stav k 26. aprílu 2013[1][2]

Brankári
Číslo Hráč Chytá Získaný Miesto narodenia
1 Kanada Brian Elliot Ľ 2011 Newmarket, Ontário
41 Slovensko Jaroslav Halák Ľ 2010 Bratislava, Slovensko
34 Kanada Jake Allen Ľ 2008 Fredericton, New Brunswick
Obrancovia
Číslo Hráč Strieľa Získaný Miesto narodenia
19 Kanada Jay Bouwmeester Ľ 2013 Edmonton, Alberta
28 USA Ian Cole Ľ 2007 Ann Arbor, Manitoba
5 Kanada Barret Jackman – A Ľ 1999 Trail, Britská Kolumbia
33 USA Jordan Leopold Ľ 2013 Golden Valley, Minnesota
27 Kanada Alex Pietrangelo – A P 2008 King City, Ontário
46 Česko Roman Polák P 2004 Ostrava, Česko
22 USA Kevin Shattenkirk P 2011 Greenwich, Connecticut
Útočníci
Číslo Hráč Strieľa Pozícia Získaný Miesto narodenia
42 USA David Backes – C P C/PK 2003 Minneapolis, Minnesota
21 Švédsko Patrik Berglund Ľ C 2006 Västerås, Švédsko
79 Kanada Adam Cracknell P PK 2009 Prince Albert, Saskatchewan
78 Rusko Jevgenij Grachev P C/LK 2011 Chabarovsk, Rusko
26 Rusko Dmitrij Jaskin Ľ PK 2011 Omsk, Rusko
74 USA T. J. Oshie P PK/C 2005 Mount Vernon, Washington
32 Kanada Chris Porter Ľ C 2007 Toronto, Ontário
75 Kanada Ryan Reaves P PK 2005 Winnipeg, Manitoba
9 Kanada Jaden Schwartz Ľ C 2010 Melfort, Saskatchewan
17 Česko Vladimír Sobotka Ľ ĽK/C 2010 Třebíč, Česko
20 Švédsko Alexander Steen – A Ľ ĽK 2008 Winnipeg, Manitoba
25 Kanada Chris Stewart P PK 2011 Toronto, Ontário
91 Rusko Vladimir Tarasenko Ľ PK 2010 Jarosľavl, Rusko

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]