Symenos
Symenos (starogr. Σύμενος) bol grécky sochár v 4. stor. pred Kr.[1][2]
Symenos, syn Damostrata, sochár pochádzajúci zrejme z ostrova Rodos (alebo z Atiky[3]), pôsobil približne v polovici 4. stor. pred Kr.[4][2] Jeho autorský podpis sa zachoval na obdĺžnikovom podstavci z modrého vápenca (so stopami nôh pravdepodobne bronzovej sochy) objavenom na akropole mesta Lindos, ktorý bol kedysi základňou votívnej sochy venovanej Aténe Lindskej (podstavec sa nachádza v Národnom múzeu v Kodani[5]).[6]
| Εὐφράνωρ Ἀρχηίου, Δαμάγητος Εὐφράνορος καὶ παῖδες, Ἀθαναίαι Λινδίαι δεκάτας καὶ ἀπαρχάς. Σύμενος Δαμοστράτου ἐπόει. | Eufranor syn Archéia, Damagétos syn Eufranora a jeho chlapci, venovali Aténe Lindskej obeť („desiatok“ (dekatai) a „prvotné plody“ (aparchai) rôznych hodnôt alebo množstva prispeli rôzni členovia rodiny)... Symenos syn Damostrata zhotovil[7][8] |
Plínius jeho meno uvádza medzi sochármi, ktorí boli autormi bronzových sôch atlétov, bojovníkov, lovcov a obetníkov.[9]
Na južnom svahu aténskej Akropole sa našiel podstavec zo sochy so značne poškodeným nápisom (datovaným do polovice 4. stor. pred Kr.), ktorý je tiež signovaný menom Symenos.[3]
| [Ἱππ]ολοχίδης Θρασ[υμήδους] [Λου]σιεὺς ἀνέθηκε[ν — — —]. Σύ[μ]εν[ος ἐπόησε]. | Hippolochides syn Thrasyméda z Lousie venoval .. Symenos zhotovil[10] |
Hippolochides syn Thrasyméda z Lousie bol evidentne bohatý muž, pretože postavil na Akropole alebo v jej blízkosti dve bronzové sochy od Démétria a jednu od Symena.[11]
Zdá sa, že tu ide o identického sochára. Väčšina znalcov (medzi nimi Christian Blinkenberg, Charles Picard alebo Georg Lippold) sa k tomu prikláňa.[3][12][13]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 897.
- ↑ a b Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Symenos 2 [1]
- ↑ a b c Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Symenos 1 [2]
- ↑ Collectif. Studies in Greek epigraphy and history in honor of Stefen V. Tracy. Bordeaux : Ausonius Éditions, 2019. ISBN 978-23-5613-281-9. S. 196.
- ↑ 1232, COPENHAGUE, NATIONAL MUSEUM [3]
- ↑ Christoph Löhr. Griechische Familienweihungen. Rahden : Leidorf, 2000. ISBN 978-38-9646-326-5. S. 104.
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Aegean Islands, incl. Crete (IG XI-[XIII]): Rhodes and S. Dodecanese (IG XII,1) Lindos II 41 [4]
- ↑ Theodora Suk Fong Jim, Suk Fong Jim. Sharing with the Gods: Aparchai and Dekatai in Ancient Greece. Oxford : Oxford University Press, 1973. ISBN 978-01-9870-682-3. S. 54.
- ↑ Plínius, Naturalis Historia, 34, 91. [5]
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG II² 4898 [6]
- ↑ S. C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9109-240-4. S. 1249.
- ↑ Gloria S. Merker. The Hellenistic Sculpture of Rhodes. Stockholm : P. Aström, 1973. ISBN 978-91-8505-858-7. S. 23.
- ↑ Bernard S. Myers. Encyclopedia of World Art. New York : McGraw-Hill, 1959. ISBN 978-00-7019-466-3. S. 109.