Termidorský prevrat

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Poprava Robespierra a ostatných jakobínov na Place de la Concorde

Termidorský prevrat bol štátny prevrat počas Veľkej francúzskej revolúcie, ktorý sa odohral podľa revolučného kalendára dňa 9. Thermidora roka II (27. júla 1794). Viedol k ukončeniu jakobínskej vlády, zatknutiu Maximiliána Robespierre a k jeho poprave nasledujúceho dňa. Moc po prevrate získala veľká buržoázia, ktorú zastupovalo direktórium a krajina potom v auguste 1795 dostala novú ústavu, ktorá mala revolúciu ukončiť.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Potom, čo vláda jakobínov nebola schopná na jar a začiatkom leta 1794 riešiť ekonomickú krízu spôsobenú riadeným hospodárstvom, začala strácať ľudovú podporu. Jej pozíciu oslabilo tiež zavedenie kultu Najvyššej bytosti[1]:267-269. V Konvente začala vznikať silná opozícia jednak v strede politického spektra, tzv. Rovina alebo tiež Močiar, ale aj priamo z radov niektorých jakobínov, ktorí sa báli trestu, napr. za zneužitie svojich právomocí (Fouché, Barras). Časť Robespierrových odporcov si želala ukončenie teroru a liberálnejšie podnikanie. Proti jakobínskému vodcovi sa stavali aj príslušníci krajnej ľavice Collot d'Herbois a Billaud-Varenne. Na vládnej kríze sa podieľala aj rivalita medzi Výborom pre všeobecnú bezpečnosť a Výborom pre verejné blaho[1]:267-269.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Zatknutie Robespierra

26. júla napadol Robespierre pri prejave v Konvente svojich odporcov. Tí sa rozhodli rýchlo konať a začali pripravovať odvetu. Nasledujúci deň počas poslaneckej schôdze začal na tribúne hovoriť Robespierrov stúpenec Saint-Just, ale prerušil ho Tallien. O slovo hneď požiadal Robespierre, výkriky poslancov mu však nedovolili prehovoriť. Robespierre bol s členmi svojej frakcie zatknutý a uväznený. Jeho prívrženci ho síce ešte v ten deň oslobodili, ale len nakrátko. Parížsku radnicu, kam sa Robespierre so svojimi vernými premiestnil, ďalší deň skoro ráno dobyli vojenské oddiely Konventu pod velením Paula Barrasa. Ešte v ten deň, a potom 28. a 29. júla, bol Robespierre spolu s desiatkami svojich stúpencov gilotinovaný[2]:206-209.

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Poslanci Konventu, ktorí zvrhli Robespierra, boli krátku dobu ešte natoľko pohltení atmosférou Teroru, že si nedokázali uvedomiť význam svojho činu.[3] Ich hlavnou motiváciou bolo odstránenie Robespierra, pred ktorým si chceli zachrániť život, nešlo im o ukončenie Teroru.[2]:46 Postupne však začalo dochádzať k prepúšťaniu politických väzňov a do svojich funkcií sa tiež vrátili jakobínskou vládou skôr perzekvovaní girondisti.[4]

Jakobíni postupne stratili svoj vplyv, niekoľko členov Výboru verejného blaha bolo poslaných do vyhnanstva, predstavitelia revolučnej vlády Fouquier-Tinville, Jean-Baptiste Carrier a iní skončili na popravisku. Začal tzv. biely teror, počas ktorého boli, hlavne na juhu krajiny, lynčovaní jakobíni a kupci národných statkov. K moci sa dostali poslanci stredu (Močiara) spolupracujúci s girondistami a teraz pokornejšími montagnardovcami.[5][4] Podľa historika Françoisa Fureta museli teraz títo politici, zvaní thermidoriáni, „revolúciu zakotviť“ a dať jej zákonný rámec.[3] Ich spoločným dielom sa tak stala ústava, prostredníctvom ktorej mala byť revolúcia ukončená. Táto tzv. Ústava z roku III významne obmedzila volebné právo a snažila sa rozdeliť moc takým spôsobom, aby už nemohlo dôjsť k jej zneužitiu. Vládu vo Francúzsku prevzalo tzv. Direktórium, ktoré obhajovalo záujmy bohatšej vrstvy obyvateľov, buržoázie.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b HROCH, Miroslav; KUBIŠOVÁ, Vlasta. Velká francouzská revoluce a Evropa. 1. vyd. Praha : Svoboda, 1990. ISBN 80-205-0151-7.
  2. ↑ a b TINKOVÁ, Daniela. Francouzská revoluce. 1. vyd. Praha : Triton, 2008. ISBN 978-80-7387-138-3.
  3. ↑ a b FURET, François. Francouzská revoluce. Preklad Jana Smutná-Lemmonierová. 1. vyd. Zväzok 1. Od Turgota k Napoleonovi 1770 – 1814. Praha : Argo, 2004. 450 s. (Dějiny Evropy; zv. 3.) ISBN 80-7203-452-9. S. 223 – 224.
  4. ↑ a b FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2006. ISBN 80-7106-888-8. S. 173 – 176.
  5. ↑ a b DUBY, Georges a kolektiv autorů. Dějiny Francie od počátků po současnost. Praha : Karolinum, 2003. 953 s. ISBN 80-7184-514-0. S. 414 – 415.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • TINKOVÁ, Daniela. Revoluční Francie 1787–1799. Praha : Triton, 2008. 439 s. ISBN 978-80-7387-211-3.
  • FURET, François. Francouzská revoluce. Preklad Jana Smutná-Lemmonierová. 1. vyd. Zväzok 1. Od Turgota k Napoleonovi 1770 – 1814. Praha : Argo, 2004. 450 s. (Dějiny Evropy; zv. 3.) ISBN 80-7203-452-9.
  • HROCH, Miroslav; KUBIŠOVÁ, Vlasta. Velká francouzská revoluce a Evropa. Praha : Svoboda, 1990. 536 s. ISBN 80-205-0151-7.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Thermidorský převrat na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Termidorský_prevrat&oldid=7808849“