The Nameless City

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mesto bez mena
The Nameless City

Autor Howard Phillips Lovecraft
Pôvodný jazyk angličtina
Krajina vydania USA
Dátum 1. vydania originálu november 1921
Literárny druh poviedka
Literárny žáner horor
Slovenské vydania knihy

The Nameless City (doslova: bezmenné mesto, v češtine vyšlo pod názvom Bezejmenné město) je hororová poviedka, ktorú v januári 1921 napísal a v novembri 1921 vydal v amatérskom časopise „The Wolverine“ americký spisovateľ Howard Phillips Lovecraft. Je často považovaná za prvú poviedku tzv. „Mýtu Cthulhu“.[1]

Inšpirácia[upraviť | upraviť zdroj]

H. P. Lovecraft uviedol, že poviedka bola založená na sne inšpirovanom posledným riadkom príbehu Lorda Dunsanyho "The Probable Adventure of the Three Literary Men". Riadok je citovaný priamo v jej texte: "the unreverberate blackness of the abyss" („svetlo/zvuk neodrážajúca temnota priepasti“.[2]

Ďalším zisteným zdrojom je 9. vydanie Encyclopaedie Britannicy. Jej opis "Iramu, mesta stĺpov" si Lovecraft prepísal do svojho zápisníka: "...ktoré doteraz, po zničení jeho obyvateľov, zostáva celé, ako hovoria Arabi, neviditeľné očiam nezasvätených; no niekedy, vzácne a na krátky čas, sa odhalí pred pútnikom tešiacim sa priazni nebies."[3]

Kritik William Fulwiler argumentuje, že jednou z prvotných inšpirácií autora bol román E. R. Burroughsa At the Earth's Core, citujúc "rasu plazov, tunel do vnútra Zeme a 'skrytý svet večného dňa'" ako zložky spoločné pre obe diela.[4] Všeobecnejšie sa Fulwiler domnieva, že téma "cudzích rás, mocnejších a inteligentnejších ako človek", ktorá sa opakovane objavuje v Lovecraftovej tvorbe, môže vychádzať z Burroughsovej série o Pellucidare.[5]

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Nameless City (Mesto bez mena) v názve poviedky je prastaré mesto ležiace v ruinách, nachádzajúce sa niekde v púšti Arabského polostrova a - ako sa neskôr ukáže - je staršie ako akákoľvek ľudská civilizácia.

Poviedka je písaná z pohľadu hlavného hrdinu príbehu, v naznačenej forme denníka či zápisníka. Tento neznámy dobrodruh sa vydáva pátrať po Meste bez mena, vedomý si jeho zlej povesti (miestni Arabi sa mu vyhýbajú a považujú ho za prekliate). Sám tvrdí, že "toto bolo miesto, o ktorom sa snívalo šialenému básnikovi menom Abdul Alhazred [autor Necronomiconu] noc predtým, než zložil svoje nikdy nevysvetlené dvojveršie:

Nie, nezomrelo to, čo večne odpočíva,
a dlhý vekov beh pre smrť smrťou býva.

Mesto sa mu podarí objaviť a stane sa tak jediným živým človekom, ktorý ho videl na vlastné oči. Túla sa ruinami a pátra po dôkazoch, že ho vybudoval človek. Zaujme ho zvláštna disproporcia ruín, ktorá sa potvrdí, keď nájde niekoľko chrámov vytesaných v nízkom skalisku: plochou sú rozsiahle, no majú všetky veľmi nízky strop, ktorý mu neumožňuje ani pohodlne kľačať. Stále však žiaden dôkaz po jeho staviteľoch. Nakoniec ho zaujme zvláštny piesočný vír, spôsobený prúdom vzduchu zo vstupu do jedného vzdialenejšieho skalného chrámu. V ňom objaví úzku a nízku chodbu, vedúcu hlboko a strmo do vnútra zeme.
Ako sám opisuje, musel sa nachádzať v nejakom stave blízkom delíriu, že postúpil hodiny trvajúcu, klaustrofobickú cestu do stredu Zeme, v úplnom tichu a po zhasnutí fakle i v temnote. Nakoniec dorazil do o ničo priestornejšej vodorovnej chodby, kde boli po stranách usporiadané drevené skrine s presklenými prednými stenami, veľmi podobné rakvám. Po ďalšom nekonečnom putovaní si zrazu uvedomil, že znovu niečo vidí - v tuneli sa objavilo akési podzemné svetielkovanie, ktoré bolo pri ďalšom postupe silnejšie a silnejšie. Vtedy zistil, že strop chodby je vyzdobený majstrovskými freskami, ktoré opisovali históriu Mesta bez mena.

V pradávnych časoch bolo Mesto bez mena postavené a osídlené neznámou plazou rasou, s telom tvaru kríženca krokodíla a tuleňa a hlavou nepodobnou ničomu známemu na Zemi: s vyčnievajúcimi nadočnicovými oblúkmi, rohmi, bez nosa a čeľusťou podobnou aligátorovi. (Ich mumifikované telá ležali v drevených schránkach po stranách chodby.) Tieto tvory sa pohybovali plazením, čo vysvetľovalo zvláštne nízku architektúru mesta i chodieb. mesto bolo pôvodne prístavom, no keď more ustúpilo, obklopila ho postupne púšť. To viedlo k jeho postupnému opusteniu a úpadku.
Hrdina príbehu si spočiatku neuvedomuje, že tieto tvory boli obyvateľmi i staviteľmi mesta; považuje ich za akési posvätné zvieratá, niečo ako bola vlčica pre Rimanov.
Keď bolo zrejmé, že postup púšte je nezadržateľný, tisícky bytostí začali kopať tunel do iného sveta v podzemí, o ktorého existencii ich presvedčili ich proroci. Na freskách bolo zaujímavé to, že nikdy nezobrazovali smrť alebo pohrebné rituály. Ďalšie zobrazovali skrytý podzemný svet večného dňa, postupný úpadok schopností maliara a vzostup nenávisti rasy voči vonkajšiemu svetu, ktorý ich zapudil.

Ako nakoniec, k svojej najväčšej hrôze, hlavný hrdina zisťuje, táto rasa plazov stále v akejsi bližšie nešpecifikovateľnej forme žije v nekonečných podzemných jaskyniach plných večného svetla pod Mestom bez mena. A nie ľudia ale oni vytvorili všetko to, čo doteraz tak obdivoval...

Súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Poviedka obsahuje prvú zmienku o Abdulovi Alhazredovi, fiktívnom okultnom autorovi, ktorý sa neskôr spomína vo väčšine príbehov H. P. Lovecrafta v rámci „Mýtu Cthulhu“ („Pes“ (1922), „Festival“ (1923), „Volanie Cthulhu“ (1926), „Prípad Charlesa Dextera Warda“ (1927), „Horor v Dunwichi“ (1928), „Šepot v temnote“ (1930) „V horách šialenstva“ (1931), „Sny v čarodejníckom dome“ (1932), „Vec na prahu“ (1933) a „Tieň mimo čas“ (1934).

V "Meste bez mena" nie je ešte Alhazred identifikovaný ako autor neslávne známeho Necronomiconu, ale "nevysvetliteľné dvojveršie", ktoré mu pripisuje Lovecraft, je neskôr uvedené ako pochádzajúce z tejto knihy.[6]

"Mesto bez mena" je raný príklad Lovecraftovej techniky miešania zdrojov z histórie, literatúry a jeho vlastnej fantázie. Tak vytváral presvedčivé pozadie pre svoje horory.[7] V jednej časti poviedky rozprávač uvádza:

"Predstavoval som si všetku tú nádheru vekov tak vzdialených, že ani Chaldea si na ne nemohla pamätať, a myslel som na zánik odsúdený Sarnath, ktorý stával v zemi Mnar, keď ľudstvo bolo ešte mladé, a na Ib, ktorý bol vytesaný zo sivého kameňa ešte skôr, ako ľudstvo vzniklo."

V tejto pasáži je Chaldea historická oblasť v Mezopotámii, kým Sarnath, Mnar a Ib sú fiktívne miesta z príbehu H. P. Lovecrafta "Ako bolo zničené mesto Sarnath".

Neskôr v príbehu spomína Lovecraft v jednom odstavci fiktívneho Arabského básnika, existujúceho filozofa z 5. storočia, stredovekého spisovateľa a legendárneho Perzského kráľa, a jedného zo svojich najobľúbenejších autorov fantazy:

„V temnote my v mysli prebleskovali útržky z mojej drahocennej zbierky vedomostí z démonológie; proklamácie šialeného Aaraba lalhazreda, odseky z apokryfických príšerností Damasciových a neslávne riadky z delirického Image du Monde of Gautiera de Metz. Opakoval som si podivné útržky a mumlal o Afrasiabovi a démonoch, ktorí sa s ním vznášali dolu do Oxu; neskôr som si znovu a znovu pospevoval frázu z jedného z príbehov Lorda Dunsanyho: "Temnota priepasti bez ozveny."

V poviedke Lovecraft ďalej cituje jeden z veršov írskeho básnika Thomasa Moora.

Spomenuté sú aj Memnonove kolosy.

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci H. P. Lovecraft považoval poviedku "Mesto bez mena" za jednu zo svojich najlepších, bola odmietnutá viacerými profesionálnymi magazínmi, vrátane Weird Tales (dvakrát), Fantasy Magazine a pravdepodobne aj The Galleon. Akceptoval ju magazín The Fantasy Fan, ktorý však pred jej publikovaním skrachoval. Objavila sa v jesennom čísle Fanciful Tales v roku 1936, publikovaná Donaldom Wollheimom a Wilsonom Shepherdom, a bola znovu vydaná v novembri 1938 v časopise Weird Tales po Lovecraftovej smerti.

Lin Carter opisuje "Mesto bez mena" ako "triviálne cvičenie v Poeovskej gotike", označujúc ju ako "prepísanú a predramatizovanú". "Spôsob výstavby hororu je realizovaný značne vyumelkovaným spôsobom," píše Carter. "Skôr než vytvárajúc v čitateľovi pocit strachu, Lovecraft pocit strachu popisuje: emócie sú podávané skôr ako doplnok." Nepopiera ale, že poviedka má istú "evokatívnu silu":

„Lovecraft sám bol mocne ovládaný užasom a fascináciou, keď rozjímal nad mysterióznymi ruinami nepredstaviteľnej starobylosti. Tieto emócie sa snažil vyjadriť vo akej si snu podobnej forme, napriek svojmu chladnému klinickému používaniu prídavných mien.“[8]

Poznámky a referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Lin Carter uvádza štyri rôzne zoznamy poviedok H.P.Lovecrafta spadajúcich pod „mýtus Cthulhu“ — vrátane svojich vlastných a Augusta Derletha — a hoci sa vzájomne mierne líšia, každý začína poviedkou "The Nameless City". Carter, str. 25–26.
  2. H. P. Lovecraft, Selected Letters Vol. 1, str. 122; citované v: Joshi a Schultz, str. 181-182.
  3. Citované v: Joshi a Schultz, str. 182.
  4. William Fulwiler, "E.R.B. and H.P.L.", Black Forbidden Things, Robert M. Price, ed., str. 62.
  5. Fulwiler, str. 61.
  6. H. P. Lovecraft, "Volanie Cthulhu", Horor v Dunvichi a iné.
  7. Carter, str. 21-22.
  8. Carter, str. 21-23.
  • LOVECRAFT, Howard P. [1921] (1986). “The Nameless City”, S. T. Joshi (ed.) Dagon and Other Macabre Tales, 9th corrected printing, Sauk City, Wisconsin: Arkham House. ISBN 0-87054-039-4. Definitive version.
  • LOVECRAFT, Howard P.. Stín nad Innsmouthem a jiné horrory. Praha : Zlatý kůň, 1990. ISBN 80-85304-06-6. Kapitola Bezejmenné město, s. 8-11. (česky)
  • LOVECRAFT, Howard P.. The Definitive H. P. Lovecraft: 67 Tales of Horror in One Volume (Halcyon Classics). [s.l.] : Kindle edition. Kapitola The Nameless City. (anglicky)
  • Lin Carter, Lovecraft: A Look Behind the Cthulhu Mythos.
  • William Fulwiler, "E.R.B. and H.P.L.", Black Forbidden Things, Robert M. Price (ed.)
  • S.T. Joshi and David E. Schultz, An H. P. Lovecraft Encyclopedia.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku The Nameless City na anglickej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]