Vrtuľník

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vrtuľník MH-53J Pave Low III

Vrtuľník alebo helikoptéra je motorové rotorové lietadlo s otáčavými nosnými plochami, schopné zvisle vzlietnuť a pristáť, vznášať sa na mieste a lietať dozadu i nabok.

Veľkou výhodou vrtuľníkov je schopnosť štartovať a pristávať kolmo, čiže nepotrebujú vzletové a pristávacie dráhy. Preto sa používajú napríklad pri záchrane ľudí v horách, pristávajú na vrtných plošinách ropných polí, na mori alebo i na strechách mrakodrapov. Vrtuľníky majú zvyčajne jeden alebo dva rotory (nosné vrtule).

Vrtuľník v klasifikácii lietadiel[upraviť | upraviť zdroj]

Vrtuľník patrí medzi rotorové lietadlá s pohonom. Klasifikácia lietadiel definuje vrtuľník ako lietadlo ťažšie ako vzduch. Vrtuľník (spolu s vírnikom) patria medzi rotorové lietadlá. Vrtuľníky sa ďalej členia na pozemné vrtuľníky, vodné vrtuľníky a obojživelné vrtuľníky.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Už v roku 1894 vypracoval návrh vrtuľníka s pohonom ľudskej sily slovenský vynálezca a konštruktér Ján Bahýľ. V januári 1906 na neho dostal tzv. popis patentu, avšak ďalší osud jeho vrtuľníka nie je známy. Vďaka administratívnym problémom nie je prvenstvo Jána Bahýľa všeobecne uznávané.

Prvý zdokumentovaný pilot vrtuľníka na svete bol Paul Cornu, francúzsky vynálezca. Stroj zhotovil sám a prevažne z častí bicykla. Dňa 13. novembra 1907 sa posadil za riadenie a vzniesol sa na 20 sekúnd do výšky 30 centimetrov. Pri ďalších pokusoch sa mu podarilo dosiahnuť závratnú výšku 2 metre.

Prvé rotorové lietadlo schopné riadeného letu skonštruoval v 20. rokoch Španiel Juan de la Cierva. Tento vírnik, ktorý nazval autogiro, mal nad trupom rotor, ktorý nemal vlastný pohon a roztláčal sa náporom vzduchu pri pohybe dopredu, ktorý zabezpečoval motor s vrtuľou v prednej časti stroja[1].

Vývoj vrtuľníkov sa počas medzivojnového obdobia uberal viacerými smermi. Nemeckí konštruktéri Henrich Focke a Gerd Achgelis sa zaoberali vývojom dvojrotorových vrtuľníkov, čo vyústilo v roku 1936 k vytvoreniu prvého plne kontrolovateľného vrtuľníka Focke-Wulf Fw 61 s dvoma hlavnými (nosnými) rotormi vedľa seba. Rotory mali opačný zmysel otáčania, čím sa vyrovnával ich reakčný moment.

Prvý úspešný, plne ovládateľný jednorotorový vrtuľník VS-300 skonštruoval vynálezca ruského pôvodu Igor Sikorsky v roku 1939 v Spojených štátoch amerických. Sikorsky použil jeden hlavný rotor a na vyrovnávanie reakčného momentu, ktorý by inak otáčal vrtuľníkom v zmysle pohybu hlavného rotora inštaloval v chvostovej časti vyrovnávací rotor. Vyrovnávací rotor bol poháňaný hlavným motorom cez dlhý hriadeľ. Sikorského konštrukcia bola revolučná najmä tým, že bola podstatne spoľahlivejšia, jednoduchšia, a preto sa považuje za prvý moderný vrtuľník.

Moderné vrtuľníky, vyrábané od polovice 50. rokov sa líšia najmä použitím turbovrtuľových a neskôr turbínových motorov, ktoré sú výkonnejšie a spoľahlivejšie.

Riadenie vrtuľníka[upraviť | upraviť zdroj]

Dobrá manévrovateľnosť vrtuľníkov je výsledkom komplikovaného riadenia. Prvým faktorom je uhol nábehu listov nosného a vyrovnávacieho rotora. Uhol nastavenia listov vyrovnávacieho rotora sa mení nožným riadením, čím sa natáča trup naľavo alebo napravo. Stúpanie a klesanie je závislé od uhla nábehu listov, ktoré pilot kontroluje ručnou pákou kolektívneho riadenia listov nosného rotora. Let dopredu a do strán je závislý od sklonu hlavného rotora, ktorý pilot ovláda pákou cyklického riadenia.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kolektív autorov: Lietadlá Obrázkový slovník. Slovart, Bratislava, 1995, s. 46-49

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]