Zavinenie (právo)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Zavinenie je vnútorný psychický vzťah človeka jednak k vlastnému protiprávnemu konaniu (porušeniu (ohrozeniu) právnej normy), a jednak k výsledku tohto protiprávneho konania, ktorý má za následok trestnú alebo civilnú právnu zodpovednosť. Zavinenie môže byť:

  • úmyselné (vôľa porušiť právnu normu) - priamy alebo nepriamy úmysel
  • neúmyselné z nedbanlivosti - vedomá alebo nevedomá nedbanlivosť

Zavinenie a jeho vzťah k trestnému právu[upraviť | upraviť zdroj]

Zo zavinenia vychádza subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu, ktorá vyjadruje psychický vzťah páchateľa ku skutočnostiam charakterizujúcim trestný delikt. V trestnom práve platí zásada, že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu. Zavinenie ako obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu sa musí vzťahovať na všetky podstatné okolnosti skutkovej podstaty trestného činu, musí byť dané v čase činu. Jeho forma a intenzita môže byť rôzna.

Úmyselné zavinenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Úmysel priamy (dolus directus) - páchateľ chcel porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Podľa TZ páchateľ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom.
  • Úmysel nepriamy (dolus indirectus) - páchateľ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Zavinenie z nedbanlivosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nedbanlivosť vedomá (culpa luxuria) - páchateľ vedel, že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí.
  • Nedbanlivosť nevedomá (culpa negligentia) - páchateľ nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]