Ústava Belgicka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Belgická ústava bola prijatá v roku 1831 a bola inšpirovaná francúzskou ústavou z roku 1791, 1814 a z roku 1830. Rovnako je v nej možné pozorovať vplyv základného zákona Holandského kráľovstva z roku 1815 a ústavného práva Veľkej Británie. Napriek týmto faktom sa nejedná o právny amalgám a niektoré základné princípy belgickej ústavy z roku 1831 platia až dodnes, napríklad spôsob revízie ústavy.

Belgicko je kráľovstvo, na ktorého čele stojí kráľ Albert II. Belgické kráľovstvo je federáciou s pomerne zložitou štátnou správou a územnou samosprávou, ktoré vyplývajú z jeho federatívneho a multilingvistického charakteru, pôvodne sa jednalo o unitárny štát.

Členenie a formálna stránka[upraviť | upraviť zdroj]

Belgická ústava sa delí na desať titulov, ďalej na kapitoly, sekcie a podsekcie, v ktorých sa nachádzajú konkrétne ustanovenia vo forme článkov a tie sa ďalej členia na paragrafy.

  • 1. titul: O Belgickej federácií, jej zložkách a území
  • 2. titul: O všeobecných politických cieľoch federatívneho Belgicka, o spoločenstvách a regiónoch
  • 3. titul: O Belgičanoch a ich právach
  • 4. titul: O moci
  • 5. titul: O medzinárodných vzťahoch
  • 6. titul: O financiách
  • 7. titul: O verejnej sile
  • 8. titul: Všeobecné ustanovenia
  • 9. titul: O zmene ústavu
  • 10. titul: Vstúpenie do platnosti a prechodné ustanovenia

Belgická ústava nemá preambulu a na začiatku sa len nachádza jej obsah. Celkovo obsahuje 198 článkov a na jej konci sú ustanovenia, ktoré sa v Ústave Slovenskej republiky nachádzajú v 1. Hlave (hlavné mesto, štátne symboly atď). V porovnaní s Ústavou SR sa môže javiť paradoxné, že v belgickej ústave nachádzame tituly a paragrafy, lebo takéto členenie je v právnom poriadku Slovenskej republiky prípustné len v právnych predpisoch nižšej právnej sily ako je ústava a ústavné zákony t. j. zákony, nariadenia a pod. Článok č. 23 belgickej ústavy je zvyčajne hodnotený ako problematický, lebo sa týka chudoby, ktorá je napriek silnej belgickej ekonomike dôležitou spoločenskou otázkou, najmä v hlavnom meste Brusel.

Správa a samospráva Belgického kráľovstva[upraviť | upraviť zdroj]

Ústava člení Belgické kráľovstvo z rôznych aspektov, ktoré sa nie vždy teritoriálne prekrývajú. Prvým hľadiskom je lingvistický aspekt, podľa ktorého v Belgicku existujú tri jazykové spoločenstvá: frankofónna, holandská, germanofónna. Územie s germanofónnou populáciou sa nachádza v blízkosti hranice so Spolkovou republikou Nemecko a počet jej členov je neporovnateľne menší vzhľadom na ostatné jazykové skupiny. Popri tomto rozdelení sa Belgicko podľa ústavy delí na štyri jazykové regióny: francúzsky, holandský, nemecký a bilingválny región hlavného mesta Brusel. Druhým hľadiskom je teritoriálny aspekt, podľa ktorého je Belgicko rozdelené na tri regióny: valónsky a flámsky a región hlavného mesta Brusel. Valónsky a flámsky región sa ďalej členia na provincie. Každé z troch vyššie uvedeným spoločenstiev má vlastnú vládu a vlastný jednokomorový parlament, ktorého členovia nemôžu kumulovať svoj mandát z mandátov poslanca federálnej snemovne reprezentantov alebo federálneho senátu. Napriek tomu popri týchto troch zákonodarných orgánoch spoločenstiev existuje ešte aj parlament regiónu hlavného mesta Brusel a parlament Valónska. Ako paradoxný možno hodnotiť fakt, že v rámci teritoriálne rovnakého územia môžeme nájsť dva zákonodarné orgány: parlament Valónska a parlament frankofónneho spoločenstva. Spolu s federálnym parlamentom sa v Belgickom kráľovstve nachádza šesť parlamentov. Z pohľadu exekutívy sú v Belgicku štyri vlády vrátane federálnej. Zákonodarné orgány jednotlivých spoločenstiev sa starajú o kultúrne a edukačné záležitosti a taktiež spolupracujú v niektorých medzinárodných otázkach (účasť pri uzatváraní medzinárodných zmlúv).

Zákonodarný orgán[upraviť | upraviť zdroj]

Belgický parlament má bikamerálny charakter a je zložený zo senátu a zo snemovne reprezentantov a spolu s kráľom vykonávajú zákonodarnú zložku moci. V rámci belgického parlamentu je prípustná kumulácia mandátov, lebo tá istá osoba môže byť zároveň členom senátu a aj snemovne reprezentantov. Poslanci snemovne reprezentantov sú volení priamou voľbou. Aktívne volebné právo do snemovne je podmienené vekom 18 rokov, belgickým občianstvom a danej osobe nie je odňaté volebné právo na základe zákona. Pasívnym volebným právom disponujú osoby staršie ako 21 rokov, majúce belgické občianstvo, trvalý pobyt na území Belgického kráľovstva a sú schopné užívať občianske a politické práva. Belgická snemovňa reprezentantov je tvorená 500 členmi, ktorí sú volení na obdobie 4 rokov. Jej predsedom je aktuálne Patrick Dewael (apríl 2010).

Senát je zložený zo 71 senátorov, ktorí nie sú volení priamou voľbou a ich pasívne volebné právo je upravené rovnakým spôsobom ako pri voľbe poslancov snemovne reprezentantov. Kráľovi potomkovia sa stávajú senátormi vo veku 18 rokov, nepočítajú sa do kvóra a aktívne sa môžu zúčastňovať na uzneseniach až od 21 roku života. Aktuálny predsedom belgického senátu je Armand De Decker (apríl 2010). V rámci federálneho senátu a snemovne reprezentantov sa podľa ústavy vytvárajú dve jazykové skupiny: francúzska a holandská (nemecká nie).

Návrh zákona sa v parlamente odhlasuje článok po článku.

Revízia ústavy: podanie a odhlasovanie návrhu v oboch federálnych komorách, následne kráľ rozpustí obe komory a keď sú znovu utvorené tie rokujú o obsahu novely (čl. 195), parlamenty komunít a regiónov sa na tomto procese vôbec nepodieľajú – ani okrajovo. Ústava nemôže byť zrušená po častiach a ani ako celok, nemôže byť zmenená počas vojnového stavu.

Exekutíva[upraviť | upraviť zdroj]

Výkonná zložky moci je štandardne tvorená vládou a hlavou štátu, ktorou je v prípade Belgicka kráľ. Na trón nastúpia potomkovia kráľovského rodu a nasledovník trónu je zbavený práva na korunu ak sa ožení bez súhlasu kráľa. V rámci vlády musí byť rovnaký počet francúzsky a holandsky hovoriacich ministrov.

Súdnictvo[upraviť | upraviť zdroj]

V Belgicku sú sudcovia menovaní do svojho úradu doživotne a rozsudky sa vyhlasujú v mene kráľa. V právnom poriadku SR sú rozsudky vyhlasované v mene Slovenskej republiky. Belgická ústava zakotvuje existenciu Kasačného súdu, ktorý vzhľadom na slovenské právo plní úlohu Najvyššieho súdu SR. Rovnaký vzťah platí pre belgickú Vyššiu justičnú radu a Súdnu radu SR. V prípadne vyhlásenia vojnového stavu sa v Belgicku vytvára sústava vojenského súdnictva, ktorá je upravená zákonom. Ďalšími mimoriadnymi súdmi sú obchodné a pracovné súdy. Dohľad nad ústavnosťou právnych predpisov vyššej právnej sily vykonáva ústavný súd a niektoré právne predpisy nižšej právnej sily môžu byť z dôvodu nesúladu s ústavou zrušené štátnou radou.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]