Ženské práva

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ženské práva sú ľudské práva žien a dievčat, chápané ako integrálna, nescudziteľná a neoddeliteľná súčasť univerzálnych ľudských práv[1]. Medzi témy súvisiace s ženskými právami zvyčajne patria aj požiadavky na možnosť slobodného rozhodnutia, možnosť pracovať a za primeranú odmenu, vlastnícke práva, možnosť vzdelávať sa, slúžiť v armáde a ďalšie. Napriek tomu, že všetky tieto uvedené práva možno považovať za univerzálne ľudské práva, označenie ženské práva sa používa v prípade, keď sú upierané ženám alebo sa naplnenia týchto práv dožadujú ženy. Aj keď vo vyspelých krajinách majú ženy rovnaké práva ako muži, pre veľa krajín to ešte neplatí.

17. a 18. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

Pod vplyvom prebiehajúcich sociálnych zmien si mnohé ženy začali uvedomovať vlastné nerovnoprávne postavenie v spoločnosti. Od koloniálnych čias mali slobodné ženy v mnohom rovnaké práva ako muži, hoci zvyk si vyžadoval, aby sa zavčasu vydali. Po vstupe do manželstva ženy v očiach zákona takpovediac stratili vlastnú identitu. Nemali právo voliť a ich vzdelanie sa v 17. a 18. storočí obmedzovalo zväčša na čítanie, písanie, hudbu, tanec a ručné práce.

Mary Wollstonecraftová, jedna z najdôležitejších spisovateliek v čase osvietenstva napísala v roku 1792 knihu „Obhajoba ženských práv“, v ktorej požadovala rovnoprávnosť žien, hlavne právo dievčat na vzdelanie. Autorka je považovaná za jednu zo zakladateliek v tej dobe vznikajúceho ženského hnutia. Vo Švédsku podobnú úlohu plnila Hedviga Charlotta Nordenflychtová. Súčasne v holandskom Middelburgu v roku 1785 vznikla prvá vedecká spoločnosť pre ženy pomenovaná „Natuurkundig Genootschap der Dames“ (Ženská spoločnosť pre prírodné vedy), ktorá fungovala až do roku 1887.

Štyridsiate roky[upraviť | upraviť zdroj]

V štyridsiatych rokoch sa sformovala skupina žien, ktorá sa stala základom prvého hnutia za ženské práva. Na čele tejto skupiny stála Elizabeth Cady Stantonová. Roku 1848 Cady Stantonová a Lucretia Mottová, ďalšia bojovníčka za ženské práva, zorganizovali v Seneca Falls v štáte New York prvý zjazd žien v svetovej histórii. Delegátky spísali deklaráciu, v ktorej žiadali rovnosť s mužmi pred zákonom, právo voliť a rovnaké príležitosti na vzdelanie a prácu.

V tom istom roku Ernestine Rosová, pôvodom z Poľska, pomohla v štáte New York presadiť schválenie zákona, ktorý dovoľoval vydatým ženám rozhodovať o svojom majetku. Zákon o majetku vydatých žien ako jeden z prvých svojho druhu v krajine podnietil zákonodarné orgány ďalších štátov, aby prijali podobné zákony.

Národná asociácia za volebné právo žien (NWSA)[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1869 Rosová spoločne s Elizabeth Cady Stantonovou a ďalšou vedúcou aktivistkou za ženské práva Susan B. Anthonyovou založili Národnú asociáciu za volebné právo žien (NWSA), ktorá presadzovala prijatie ústavného dodatku o volebnom práve žien. Spomínané dve ženy sa stali najhorlivejšími bojovníčkami za práva žien. O ich partnerskom vzťahu sa Cady Stantonová vyjadrila takto: "Ja som kula šípy bleskov a ona ich metala."

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ľudské práva žien, glosár Aspektu
  • Cincotta, Howard, ed. United States. United States Information Agency. Amerických dejín. Vienna: USIA Regional Program Office
Táto príručka je publikáciou vlády USA preto je voľne prístupná na verejnej doméne v Spojených štátoch amerických (pozri 17 U.S.C. 105).
Túto prácu preložila p. Jarmila Cihová. P. Cihová súhlasila s uverejnením materiálov na webovej stránke Wikipedia a s ich archiváciou permissions-sk@wikimedia.org