Životy tých druhých

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Životy tých druhých
Originálny názov Das Leben der Anderen
Žáner dráma
Dĺžka 137 minút minút
Štát Nemecko
Pôvodný jazyk nemecký
Dátum uvedenia 23. marec 2006
Spoločnosť Sony Pictures, Buena Vista, Lions Gate
Rozpočet 2 mil. $
Zárobok 77,5 mil. $
Ocenenia 1 Oskar, cca 18 významnejších cien
Filmový štáb
Réžia Florian Henckel von Donnersmarck
Scenár Florian Henckel von Donnersmarck
Hudba Gabriel Yared, Stéphane Moucha
Kamera Hagen Bogdanski
Strih Patricia Rommel
Obsadenie
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Životy tých druhých (nem. Das Leben der Anderen) je nemecký film z roku 2006 režiséra Floriana Henckela von Donnersmarcka, ktorý k nemu napísal aj scenár a debutoval ním na poli hraného filmu. Film pojednáva o odpočúvaní kultúrnej scény Východného Berlína agentmi nemeckej tajnej polície Stasi. Vo filme si zahral Ulrich Mühe kapitána Gerda Wieslera, Ulrich Tukur jeho nadriadeného Grubitza, Sebastian Koch divadelného scenáristu Georga Draymana a Martina Gedeck jeho milenku a prominentnú herečku Christu-Maria Sielandovú.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Východnom Berlíne roku 1984 dostane dôstojník od Stasi Gerd Wiesler (krycie meno HGW XX/7) za úlohu sledovať spisovateľa a dramatika Georga Dreymana, aby ho usvedčil z protištátnej činnosti. Wieslerovi sa zdá Dreyman podozrivý. Sám si myslí, že je užitočné ho sledovať, pravdaže netuší z akých dôvodov podporuje tento podnik minister kultúry Bruno Hempf. Ten sa chce zbaviť Dreymana, aby mal jeho priateľku, herečku Christu-Mariu Sielandovu, len sám pre seba. Wiesler umiestni ploštice v byte, v ktorom býva Dreyman a Sielandová, a zariadi si na pôjde domu odpočúvaciu stanicu. Pritom je svedkom schôdzky Sielandovej s Hempfom. Jeho predstavený mu nariadi, aby nezbieral o ministrovi žiadne informácie a skúša ho povzbudiť povýšením, keď sa operácia podarí. Wiesler je sklamaný, že táto operácia nie je proti „nepriateľom socializmu“, ale slúži osobným cieľom.

Keď Hempf vezie Sielandovu neskoro večer domov, vyláka Wiesler jej priateľa k dverám, aby sa tento dozvedel o tom, že sa schádzajú. Wiesler, ktorý žije sám a nemá žiadny súkromný život, môže nahliadnuť do života umenia, otvoreného ducha a do medziľudských vzťahov, ktoré on sám nemá. Keď sa Dreyman snaží prihovoriť u ministra Hempfa za svojho priateľa Alberta Jersku, ktorý má na sedem rokov zákaz vykonávania svojej práce ako režisér, nemá žiadny úspech. Potom spácha Jerska samovraždu. Dreyman hrá na klavír etudu „Sonátu o dobrom človeku“, ktorú mu Jerska daroval k narodeninám. Táto hudba Wieslera veľmi dojme. Čoskoro odcudzí z Dreymanovho bytu knihu od Bertolda Brechta, ktorú si číta mimo pracovnú dobu. V správach o sledovaní píše len nedôležité veci a vypúšťa Dreymanovu vyvíjajúcu sa politickú činnosť, Dreyman totiž zmenil názor na vedenie NDR. Sielandová začne pod tlakom aféru s Hempfom, čím ale veľmi trpí a vytvorí si závislosť na liekoch. Pred ďalšou plánovanou schôdzkou s ministrom ju osloví Wiesler v jednom hostinci a povzbudí ju, aby bola úprimná. Ona sa potom vráti domov k Dreymanovi, miesto aby strávila noc s ministrom.

Redaktor západonemeckého magazínu Der Spiegel prepašuje písací stroj s červenou náplňou do NDR a prenechá ho Dreymanovi. Tento na ňom napíše článok o nevšedne vysokom a od 1977 už nezverejňovanom počte samovrážd v NDR a o Jerskovej zúfalej situácii. Der Spiegel vytlačí tento článok ako anonymní. Toto zverejnenie rozzúri vedenie Stasi. Minister Hempf, ktorý je urazený odmietnutím Sielandovej nariadi jej výsluch. Sielandová nedokáže odolať tlaku, nechá sa naverbovať ako neoficiálna spolupracovníčka a prezradí, že jej priateľ je autor článku v magazíne Der Spiegel. Úradníci Stasi ale pri prehliadnutí bytu nenájdu žiadny písací stroj. Grubitz, ktorý už medzitým pochybuje o lojalite Wieslera, nariadi ďalší výsluch Sielandovej, na ktorý sám dohliada. Počas tohto výsluchu povie Sielandová Wieslerovi kde presne je Dreymanov písací stroj uschovaný. Tento ale Wiesler odstráni, ešte než Grubitz stihne znova previesť prehliadku bytu. Keď Grubitz chce otvoriť úkryt písacieho stroja, neunesie Sielandová, ktorá nevie, že je prázdny, výčitky svedomia kvôli svojej zrade. Vybieha z bytu, nechá sa prejsť nákladným autom a je smrteľne zranená. Grubitz nemá dôkazy a vie, že Wiesler Dreymana kryl a preradí ho v Stasi na monotónnu prácu, kontrolu dopisov.

Po znovuzjednotení Nemecka je v divadle predstavenie jednej staršej hry Dreymana, pri ktorej stretne Hempfa. Pýta sa ho, prečo nebol nikdy sledovaný, načo mu bývalý minister odpovie, že bol stále sledovaný a hovorí: „Pozrite sa pri príležitosti za Vaše vypínače“. Potom, čo objaví mikrofóny, rozhodne sa prečítať si svoje spisy u Stasi. Zo správ o sledovaní zistí, že ho kryl spolupracovník Stasi s krycím menom „HGW XX/7“. Dreyman teda nájde Wieslera, ktorý sa teraz živí roznášaním reklám, ale nekontaktuje ho. Za dva roky zverejní román „Sonáta o dobrom človeku“. Wiesler ju uvidí vo výklade kníhkupectva, prečíta si v tejto knihe: „Venované HGW XX/7 z vďačnosti.“ a kúpi si ju. Na otázku kníhkupca, či si praje darčekové balenie, odpovie: „Nie. To je pre mňa.“

Prijatie a ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

Film mal premiéru v Nemecku 23. marca 2006, kedy zaznamenal úspech a predtým, ako v roku 2007 získal Oskara za najlepší zahraničný film, vyhral v Nemecku 7 ďalších cien (Deutsche Filmpreis) a 11× bol nominovaný (čím v počte nominácií vytvoril rekord) a niektoré ďalšie na zahraničných festivaloch. Úspešný bol aj komerčne – k novembru 2007 zarobil 38× viac, ako stala jeho produkcia za 2 milióny dolárov.[1] Hudbu vytvorili Gabriel Yared a Stéphane Moucha.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. http://www.boxofficemojo.com/movies/?id=livesofothers.htm

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]