Nemecko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nemecká spolková republika
Vlajka Nemecka Znak Nemecka
Vlajka Znak
Národné motto:
Einigkeit und Recht und Freiheit
(nem. Jednota a právo a sloboda)
Štátna hymna:
Das Lied der Deutschen (tretia sloha)
EU-Germany.svg
Miestny názov  
 • dlhý Bundesrepublik Deutschland
 • krátky Deutschland
Hlavné mesto Berlín
52°31′ .š. 13°24′ .d.
Najväčšie mesto Berlín
Úradné jazyky nemčina
Regionálne jazyky
Demonym Nemec
Štátne zriadenie
spolkový prezident
spolková kancelárka
parlamentárna spolková republika
Joachim Gauck
Angela Merkelová
Vznik Verdunská zmluva (843)
18. január, 1871
rozdelenie 23. máj 1949
zjednotenie 3. október 1990
Susedia Francúzsko, Česko, Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Poľsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
357 021 km² (62.)  
7 798 km² (2,2 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2012)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (2012)
 
80,399,300 (16.)
82 431 390

225/km² (58.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2008
3667 miliárd $ (4.)
40875 $ (16.)
Index ľudského rozvoja (2013) 0.920 (5.) –
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód DEU / DE
Medzinárodná poznávacia značka D
Internetová doména .de
Smerové telefónne číslo +49
Gramotnosť: 99,9%

Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika[pozn 1], skr. NSR, (nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD; v rokoch 1949 – 1990 skrátene neoficiálne ale často aj Západné Nemecko) je spolkový štát v strednej Európe. Susedí s Dánskom, Poľskom, Českom, Rakúskom, Švajčiarskom, Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Na severe tvoria prirodzenú hranicu Severné more a Baltské more.

Hlavným mestom a sídlom vlády je Berlín, niektoré ministerstvá sa nachádzajú aj v Bonne. Politický systém je federálny a organizovaný ako parlamentná demokracia: Podľa definície v ústave (v Nemecku označovanej ako Základný zákon) je Nemecko demokratický a sociálny spolkový štát. Tento štát pozostáva zo 16, čiastočne suverénnych krajín. Nemecká spolková republika je okrem iného aj členom Spojených národov, Európskej únie, NATO a G8.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Na výslovnú žiadosť nemeckej strany sa v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckou spolkovou republikou a Slovenskou republikou používa podoba Spolková republika Nemecko, v ostatných prípadoch podoba Nemecká spolková republika. Toto je záväzný predpis Úradu geodézie a kartografie SR[2] a Pravidiel slovenského pravopisu (SAV). V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa v slovenčine bežne používal tvar Nemecká spolková republika (na rozdiel od tvaru Spolková republika Nemecko), ale ako ústupok na základe zmluvy medzi ČSSR a NSR zo začiatku 70. rokov 20. storočia sa formálne za správnejší tvar považoval tvar Spolková republika Nemecka (posledné slovo bolo v genitíve).[3]

Štandardizovaný krátky tvar oficiálneho názvu štátu znie podľa ÚGK SR „Nemecko“. V rozpore s týmto štandardizovaným tvarom sa ale vyskytuje aj krátky tvar „Spolková republika“, ktorý vznikol skrátením dlhého tvaru oficiálneho názvu štátu.[4]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Geografická poloha a krajinný typ[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko leží v strednej Európe medzi 47°16′15″ a 55°05′33″ severnej šírky a 5°52′01″ a 15°02′37″ východnej dĺžky. Vzdialenosť sever-juh medzi Listom na Sylte (Šlezvicko-Holštajnsko) a Oberstdorfom (Bavorsko) je 876 km; vzdialenosť západ-východ medzi obcou Selfkant (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Deschka (Sasko) je 640 km. Geografický stred Nemecka je v Durínsku, ale presná poloha sa rôzni podľa rôznych metód výpočtu. Podľa štatistickej ročenky Nemecka (stav: 2000) nachádza v obci Niederdorla na (koordináty 51°09′54″ severnej šírky a 10°27′19″ východnej dĺžky).

Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina, je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie. Najmä v Bavorsku, ale tiež v Bádensku-Württembersku, prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: vodstvo Nemecka

Nemecko hraničí v Dolnom Sasku a Šlezvicku-Holštajnsku so Severným morom. Toto more je oblasťou s najhustejšou námornou dopravou a je spojené s Atlantickým oceánom. Meklenbursko-Predpomoransko a Šlezvicko-Holštajnsko ležia pri Baltskom mori, vnútrozemskom mori, ktoré je spojené so Severným morom cez Skagerrak. Morské prúdenie je v Baltskom mori oveľa menšie ako v Severnom mori. Takmer všetky nemecké rieky patria do povodia šiestich veľkých riečnych systémov Rýn (nem. Rhein), Dunaj (nem. Donau), Labe (nem. Elbe), Vezera (nem. Weser), Odra (nem. Oder) a Emža (nem. Ems). Najdlhšou riekou je Dunaj s 2 845 km od sútoku riek Brigach a Breg respektíve 2 888 km od prameňa Bregu na okraji Čierneho lesa. Dunaj vzniká sútokom riek Brigach a Breg v meste Donaueschingen a je po Volge druhou najdlhšou riekou Európy. Nemeckom preteká iba menšia časť Dunaja. Rieka Dunaj s prítokmi sa vlieva do Čierneho mora a ostatné nemecké rieky sa vlievajú do Severného a Baltického mora. Hlavný predel povodiami prechádza východne od východorýnskeho zlomu cez hlavné hrebene Čierneho lesa, ďalej cez švábske a franské Alby. Z týchto tokov je Rýn riekou, ktorá má na nemeckom území najdlhší úsek. Zo svojej dĺžky 1 233 km preteká až 852 km Nemeckom. Ďalej má kvôli množstvu povestí a mýtov spojených s riekou Rýn význam aj pre národné povedomie nemeckého národa. Hospodárska funkcia Rýnu je nezanedbateľná – je jednou z najvyužívanejších vodných ciest Európy. Rieka Labe pramení v Krkonošiach v Česku a po približne 1 165 km (z toho 770 km v Nemecku) sa vlieva pri Cuxhavene do Severného mora. Táto rieka patrila dočasne k najznečistenejším riekam Európy, ale medzičasom sa už kvalita vody zreteľne zlepšila. Rieka Vezera vzniká sútokom Werry a Fuldy a je spádovou oblasťou strednej časti Nemecka. Povodia Odry a Emže ležia v západnej a východnej okrajovej časti Nemecka. Nemecké jazerá vznikli z veľkej časti vplyvom doby ľadovej, po skončení ktorej sa ľadovcové doliny naplnili vodou. Preto sa väčšina veľkých jazier nachádza na územiach pôvodne pokrytých vnútrozemským ľadom alebo na ich predhorí, najmä v Meklenbursku a alpskom predhorí. Najväčším jazerom s Nemeckou časťou je Bodamské jazero, ktoré hraničí s Rakúskom a Švajčiarskom. Najväčšie jazero, ktoré leží celé na nemeckom území je Müritz, ktorého časť leží v Mecklenburskej jazernej oblasti.

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Masív Zugspitze zo severovýchodu

Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku. Nachádza sa tu aj Zugspitze, ktorý je s 2 962 m najvyšším štítom Nemecka. Stredohorie sa stáva častejším a vyšším smerom zo severu na juh. Najvyšším vrchom stredohoria je Feldberg v Čiernom lese s 1 493 m, nasledovaný Großer Arberom v Bavorskom lese s 1 453 m. Štíty dosahujúce viac ako 1 000 m majú okrem toho aj Krušné hory (nem. Erzgebirge), Smrčiny (nem. Fichtelgebirge) a výnimočne aj Harz, ktoré sú najsevernejšie stredohorie Nemecka s 1 141 m vysokým štítom Brocken. Severnejšie od prahu stredohoria sa týčia iba ojedinelé formácie s výškou väčšou ako 100 m, z ktorých je Hagelberg vo Flämingu s 200 metrami najvyšší. Najnižším miestom v Nemecku, na ktoré sa dá dokonca vstúpiť, leží 3,54 m pod hladinou mora v depresii (územie ležiace nižšie ako hladina mora) v Neuendorf-Sachsenbande (Šlezvicko-Holštajnsko). Rovnako v tejto spolkovej krajine sa nachádza najhlbšie prirodzené miesto pod vodou: Leží s 39,10 m pod hladinou mora na dne Hemmelsdorfského jazera severoseverovýchodne od Lübecku. Najhlbšie umelo vytvorené miesto leží dokonca 293 m pod hladinou mora na dne povrchovej bane Hambach východne od obce Jülich v Severnom Porýni – Vestfálsku.

Ostrovy[upraviť | upraviť zdroj]

Kriedové skaly na ostrove Rujana, 2003

Vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie je v Nemecku pozoruhodný počet ostrovov. Tie sú v Severnom mori najčastejšie vo forme z pevniny predĺženej reťaze ostrovov a predstavujú zvyšky pevniny, ktorá sa klesaním a následným zatopením oddelila od pobrežia. Rozdeľujú sa na Severofrízske a Východofrízske ostrovy, ktoré sú súčasťou pri odlive objavujúcich sa plytčín. Severofrízske ostrovy patria k Šlezvicko-Holštajnsku a pozostávajú z väčších ostrovov ako Sylt, Amrum a Föhr ako aj oveľa menších ako je Hallig. Dolnosaské Východofrízske ostrovy sú si stavbou a veľkosťou podobné. Najväčším z nich je Borkum. Jedinou výnimkou je Helgoland, ktorý je jediným nemeckým ostrovom na šírom mori. Ostrovy Baltického mora pri nemeckom pobreží sú väčšie a majú členitejší reliéf. Najväčším z týchto ostrovov a zároveň aj najväčším nemeckým ostrovom je Rujana a druhý najväčší Usedom, ktorého východný cíp patrí k Poľsku. Ostrovy Baltického mora sú obľúbeným turistickým cieľom a sú lemované mnohými rekreačnými strediskami. Okrem toho sú v Nemecku aj vnútrozemské ostrovy, z ktorých najznámejšími sú Mainau a Reichenau v Bodamskom jazere a Herrenchiemsee v Chiemse.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Na klímu pôsobí okrem iného aj Golfský prúd, ktorý vytvára neobyčajne mierne klimatické podmienky pre tieto zemepisne šírky. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia víchrice, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody. Pravidelne prichádzajú povodne, ktoré prichádzajú v lete po intenzívnych dažďoch (povodeň Odry v 1997 a povodeň Labe v 2002) alebo v zime po topení snehu, môžu viesť k záplavám a značným škodám. Suchá postihujú hlavne severovýchod Nemecka, môžu sa však rozšíriť do celej krajiny ako naposledy počas vlny horúčav v roku 2003.

Klimatické dáta (priemerné hodnoty z rokov 1961 – 1990):

Rok Mar–Máj Jún–Aug Sep–Nov Dec–Feb Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec
Stredná teplota (°C) 8,4 7,8 16,5 9,1 0,9 −0,5 0,5 3,7 7,6 12,2 15,5 17,1 16,9 13,8 9,4 4,2 0,9
Minimálna teplota (°C) 4,6 3,4 11,6 5,5 −2,4 −3,0 −2,5 0,0 3,0 7,3 10,6 12,3 12,0 9,3 5,7 1,6 −1,5
Maximálna teplota (°C) 12,4 12,3 21,4 12,8 2,9 2,0 3,4 7,5 12,1 17,2 20,4 22,0 21,9 18,4 13,1 6,9 3,2
Teplota – interval (°C) 7,8 8,8 9,8 7,3 5,2 5,0 5,9 7,4 9,1 9,9 9,8 9,7 9,8 9,0 7,5 5,3 4,7
Mrazivé dni 103,9 27,5 0,7 16,9 58,7 21,0 19,3 16,4 9,0 2,2 0,3 0,2 0,2 0,8 4,5 11,6 18,4
Dni so zrážkami 178,2 44,0 44,3 43,0 46,8 16,6 13,4 14,9 14,3 14,9 15,1 14,8 14,4 13,6 13,5 15,9 16,8
Zrážky (mm) 700 163 221 166 150 51 40 48 51 65 77 72 71 57 50 58 59
Atmosférický tlak (hPa−1000) 9,3 8,1 13,7 9,9 5,7 5,5 5,5 6,4 7,6 10,2 12,9 14,2 14,2 12,4 9,9 7,3 6,0
Oblačnosť (%) 72,0 69,3 63,0 73,8 81,9 83,5 78,0 74,8 69,3 63,8 64,8 63,5 60,6 66,9 72,9 81,5 84,3

Zdroj: Tyndall Centre for Climate Change Report (po anglicky)

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Tektonika[upraviť | upraviť zdroj]

Krajina leží vo viacerých geologicky odlišných regiónoch. Najstaršie horninové celky Nemecka predstavujú výstupy kryštalinika, ktoré sú výsledkom hlavne hercýnskeho vrásnenia, ktoré skončilo koncom karbónu. Tvoria Teutoburský les, Durínsky les, Harz, Flechtingenské vrchy a Český masív. Lokálne sa v nich nachádzajú aj relikty starších celkov, hlavne kadomských (pan-afrických) vrásnení. Sever krajiny tvorí Severonemecká nížina, modelovaná prevažne mladými štvrtohornými ľadovcovými procesmi. Prekrýva niekoľko starších panví: permsko-druhohornú severonemecko-poľskú a dolnosaskú panvu. V týchto panvách sa nachádzajú početné permské (zachsteinské) soľné diapíry. Ďalšia podobne stará je hesenská panva v strednom Nemecku. Najjužnejšie časti krajiny pokrývajú platformné triasovo-jurské sedimenty, ktoré sa skláňajú smerom na juh pod treťohornú predhlbeň Álp – molasovú panvu. Predpolie Álp pretína treťohorný rýnsky gráben a ďalší gráben pri ústí Rýna, ktorý je napojený na Severné more. Na ramenách rýnskeho grábenu boli vyzdvihnuté pohoria Vogézy, Schwarzwald a Odenwald. Vrchnokriedovo-štvrťohorný alkalický vulkanizmus sa prejavuje v páse východo-západného smeru asi 300 km severne od predpolia Álp. Komplexnú geologickú stavbu Nemecka dotvárajú dva miocénne impaktné krátery na juhu krajiny.[5]

Seizmicita[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka tomu, že Nemecko leží úplne na Eurázijskej platni a na jeho území alebo v jeho blízkosti sa nenachádzajú žiadne iné platne, sa mu zemetrasenia s ťažkými následkami dosiaľ vyhýbali. Aj slabé zemetrasenia sú relatívne zriedkavé. Východorýnsky zlom v Severnom Porýni-Vestfálsku ale patrí k oblastiam mierne ohrozovanými zemetraseniami. Tento zlom zasahuje aj do územia susedných štátov Belgicka a Holandska (pozri aj Oblasť zemetrasenia Kölner Bucht). Správy o zemetrasení z tohto regiónu pochádzajú už z predchádzajúcich storočí. Od roku 1955 bolo seizmografickou stanicou Bensberg na Univerzite Kolín nad Rýnom nameraných viac ako 2000 zemetrasení. Najsilnejšie namerané zemetrasenie v tomto regióne bolo 13. apríla 1992 v blízkosti nemeckej hranice pri holandskom meste Roermond. Dosiahlo silu 5,9 stupňa na Richterovej stupnici. Otrasy tohto zemetrasenia bolo cítiť až v Londýne a Mníchove. Pri tomto zemetrasení sa zranilo 30 ľudí, hlavne spadnutými predmetmi. V postihnutých krajinách dosiahli celkové škody 150 miliónov eur.

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Nemecka

Nemecko je od roku 1990 zložené zo šestnástich spolkových krajín (3 z nich sú mestské štáty):

  1. Flag of Baden-Württemberg.svg Bádensko-Württembersko
  2. Flag of Bavaria (lozengy).svg Bavorsko
  3. Flag of Berlin (state).svg Berlín
  4. Flag of Brandenburg.svg Brandenbursko
  5. Flag of Bremen.svg Brémy
  6. Flag of Lower Saxony.svg Dolné Sasko
  7. Flag of Thuringia (state).svg Durínsko
  8. Flag of Hamburg.svg Hamburg
  9. Flag of Hesse (state).svg Hesensko
  10. Flag of Mecklenburg-Western Pomerania (state).svg Meklenbursko-Predpomoransko
  11. Flag of Rhineland-Palatinate.svg Porýnie-Falcko
  12. Flag of Saarland.svg Sársko
  13. Flag of Saxony (state).svg Sasko
  14. Flag of Saxony-Anhalt (state).svg Sasko-Anhaltsko
  15. Flag of North Rhine-Westphalia (state).svg Severné Porýnie-Vestfálsko
  16. Flag of Schleswig-Holstein (state).svg Šlezvicko-Holštajnsko

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko bolo zdecimované dvomi svetovými vojnami v prvej polovici 20. storočia. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 bolo územie Nemecka rozdelené na štyri okupačné zóny, ktoré obsadili víťazní Spojenci USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Sovietsky zväz. Z okupačných zón vznikli dva nemecké štáty: Nemecká spolková republika a Nemecká demokratická republika. K opätovnému zjednoteniu Nemecka došlo až v roku 1990. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.

Najstaršie pamiatky sú z doby kamennej. V 5. storočí sa na území dnešného Nemecka usadili Kelti, vytvárali kmeňové vojvodstvá ako Sasko, Durínsko, Bavorsko alebo Alámiu. Po rozpade Rímskej ríše bolo toto územie kolonizované Franskou ríšou a po jej rozpade (845) pripadlo územie Nemecka Východofranskej ríši. Na prelome 9. a 10. storočia po páde centrálnej moci došlo opäť k rozdeleniu na jednotlivé kniežatstvá, ktoré sa postupne začali spojovať v jednotný celok, ktorého centrom sa stalo Sasko. Tieto odstredivé tendencie boli samozrejme doprevádzané i územnou expanziou severným, západným a hlavne južným smerom. Len východným smerom sa toto spočiatku príliš nedarilo, pretože tu stáli v ceste Slovania. Tento vývoj vyvrcholil korunovaním nemeckého kráľa Otta I. pápežom v Ríme v roku 962 za cisára Rímskej ríše (neskôr Svätej ríše Rímskej). Jednota Nemecka trvala zhruba do polovice 11. storočia, kedy sa opäť začali prejavovať odstredivé tendencie jednotlivých štátov a kniežatstiev, ktoré boli nakoniec centrálnemu panovníkovi podriadené len formálne.

Toto platilo i pre České kráľovstvo. Nemecko, ako ríša, figurovalo len na papieri. Jednotlivé štátne útvary potom pokračovali v ďalších územných výbojoch, nezávislých na centrálnej moci a to dokonca i často medzi sebou. V týchto vojnách Česi nezostávali pozadu a snažili sa upevniť hlavne politickú moc. Za panovania českého kráľa a neskoršieho cisára Rímskej ríše Karla IV. (1346 – 1378), došlo k opätovnému nastoleniu pevnej centrálnej moci, ale po jeho smrti všetko vypuklo opäť s nemenšou mierou. Toto obdobie malo byť na dlho posledným obdobím pokoja a prosperity 15. a 16. storočia, bolo poznamenané neustálymi náboženskými vojnami, ktorým výrazne prispela husitská revolúcia v Čechách. Preto nie je náhoda, že sa Nemecko od roku 1519 nazývalo Svätá ríša rímska národa nemeckého (katolíci). Prvá polovica 17. storočia je zasa v znamení mocenských a vojenských sporov medzi Habsburgovcami, ktorí vtedy prakticky nepretržite vládli Nemecku už od roku 1438 a Francúzskom.

Spory vyústili vypuknutím tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), ktorá oficiálne skončila až Vestfálskym mierom. V tej dobe bolo Nemecko už len akousi konfederáciou asi 300 samostatných štátov, ktoré mali samostatnú politiku a ekonomiku. Medzi týmito štátmi začal v druhej polovici 17. storočia vzrastať vplyv branderburgského kurfirstva, ktorého panovník sa roku 1701 vyhlásil pruským kráľom. Posledná kapitola starého Nemecka bola otvorená vypuknutím napoleonských vojen a územným obsadením časti Nemecka a Francúzska, pričom došlo k postupnému zrušeniu asi 200 vtedajších štátikov. Samotná Svätá ríša rímska národa nemeckého bola oficiálne zrušená roku 1806 a bol založený Rýnsky spolok. V roku 1807 bolo Prusko nútené uzavrieť s Francúzskom Tylžský mier. Po páde napoleonskej vlády došlo síce k čiastočnej revízii pôvodného územia, ale hlavne k posilneniu politického a vojenského vplyvu živších štátov, hlavne Pruska. Roku 1815 bol vytvorených tzv. Nemecký spolok medzi najsilnejšími štátmi, a to Pruskom a Rakúskom. Ale neustále politické ťahanice o moc vnútri spolku viedli opäť k vypuknutiu rakúsko-pruskej vojny a porážke Rakúska v roku 1866. Ďalšou vojnou o 4 roky neskôr (1870), tentoraz opäť medzi Francúzskom a Pruskom, došlo ku konečnému zjednoteniu Nemecka pod pruskou taktovkou.

Došlo k zjednoteniu ekonomiky, politiky, posilneniu priemyslu a vyhlásenie Nemeckého cisárstva. Vo svetovej politike sa prejavovalo vytváranie vlastných kolónii zvlášť v Afrike, kde sa dostávalo opäť do konfliktov nielen s tradičným Francúzskom, ale i s Spojeným kráľovstvom a Talianskom. Táto politika vojenských ťažení a tvrdej päste bola však pre mocenské ambície Nemecka osudnou. V roku 1914 sa Nemecko podieľalo na rozpútaní prvej svetovej vojny. Krajina napadla susedné Francúzsko a viedla boje s Ruskom, ktoré nakoniec spolu s Rakúsko-Uhorskom priviedla k revolúcii a vnútornej občianskej vojne. Po zapojení USA do vojny na strane Dohody bolo oslabené Nemecko prinútené 11. novembra 1918 kapitulovať. Po skončení prvej svetovej vojny bolo nemecké územne silne oklieštené a hospodársky zabrzdené. Preto boli, čiastočne i nútene, prijaté niektoré politické zmeny a r. 1918 bola vyhlásená republika, nazývaná podľa ústavy, prijatej o rok neskôr, Weimarská. Nemecko, sužované vojnovými reparáciami, hospodárskymi a sociálnymi problémami a tiež za prispenia netaktnej politiky víťazných štátov, dalo vzniknúť myšlienke národného socializmu a roku 1933 k nástupu nacizmu pod vedením Adolfa Hitlera k moci. Tým sa začala ďalšia expanzívna politika do okolitých štátov –Rakúsko, Belgicko, Nórsko, Holandsko, Česko-Slovensko – a v roku 1939 aj 2. svetová vojna v priebehu ktorej Nemecko obsadilo rozsiahle územia i mimo kontinentálnej Európy. Nemecké vojská bojovali po boku Talianov aj v Severnej Afrike. V roku 1941 spolu so svojimi spojencami Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Tento prekvapivý útok sa však nepodaril a Sovietsky zväz, síce citeľne oslabený bol s podporou západných Spojencov schopný postupne vyhnať nacistov zo svojho územia. Pod tlakom útokov vojsk Spojencov zo západu aj východu boli Nemci nútení ustupovať. Po dobytí Berlína sovietskymi jednotkami Nemci 8. mája 1945 kapitulovali. Krajina bola rozdelená na 4 okupačné zóny, rozdelené medzi hlavné víťazné štáty (americkú, anglickú, francúzsku a sovietsku). Západné hranice sa navrátili ku stavu z roku 1937. Východné hranice boli posunuté smerom na západ, na rieky Odru a Nisu. Získané územie potom získalo Poľsko ako kompenzácie za násilne zabrané územie Sovietskym zväzom na východe. Nemecko prišlo o svoje východné oblasti a celé Východné Prusko. Roku 1946 došlo ku spojeniu anglickej a americkej zóny na tzv. Bizónu a po pripojení francúzskej zóny roku 1948, vznikla tzv. Trizóna. Od roku 1949 tieto štáty začali vykonávať reštrukturalizáciu parlamentného režimu vo svojich zónach a vytvorením Spolkovej republiky Nemecko (NSR), reagoval Sovietsky komunistický režim vytvorením bábkového štátu vo svoje zóne, a to Nemeckou demokratickou republikou (NDR). Tým došlo k vytvoreniu dvoch navzájom politicky a ekonomicky oddelených štátov a k postupnému vzniku Studenej vojny.

V súvislosti s vývojom v ZSSR koncom 80. rokov došlo roku 1989 k revolúcii v NDR a pádu komunistického režimu. Bol strhnutý Berlínsky múr, ktorý bol symbolom rozdelenia Nemecka a postupne vytvorené podmienky ku znovuzjednoteniu Nemecka (1990). V roku 1994 odišli z územia bývalého NDR poslední ruskí vojaci. Obdobie po zjednotení charakterizovali sociálne napätia, vysoké verejné výdavky a reštrukturalizácia priemyslu. Náklady na znovuzjednotenie predstavovali asi polovicu celkových daňových príjmov krajiny. Hospodárske rozdiely medzi východnou a západnou časťou boli väčšie, ako sa predpokladalo. Priemyselná výroba v bývalých východných republikách poklesla o dve tretiny v prvom roku po zjednotení. Koncom 90. rokov ekonomika v týchto krajinách začala rásť v dôsledku značných verejných a súkromných investícií. Mestá ako Drážďany a Lipsko boli obnovené, viac ako 1000 zahraničných spoločností investovalo do nových fabrík, hlavne z toho dôvodu, že pracovníci z tzv. východného bloku boli flexibilnejší čo sa týka pracovného času a mzdy než pracovníci zo západných krajín. Napriek tomu ešte stále pretrvávajú politické i hospodárske rozdiely medzi regiónmi, a práve preto dohoda a konsenzus sú často ťažkopádne.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Etnické zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvatelia nemeckej národnosti tvoria takmer 75 miliónov obyvateľov, čo predstavuje 91,2 % obyvateľov štátu. Príslušníkov iných národnostných menšín je veľmi málo. Patria medzi ne najmä Lužickí Srbi, ktorí žijú v blízkosti českých a poľských hraníc, a príslušníci dánskej menšiny na severe štátu. Početnejšie sú menšiny, ktoré prišli na územie štátu po roku 1945. Ide hlavne o Turkov, ktorých žije v Nemecku 1 713 551 (2,1 % obyvateľov štátu). Za nimi nasledujú prisťahovalci zo Srbska a Čiernej Hory, ktorých tu žije 468 218 (0,5 %). Talianov žije v Nemecku 528 318 (0,6 %), Poliakov 384 808 (0,5 %), Grékov 294 891 (0,4 %) a Chorvátov 225 309 (0,4 %). Počet prisťahovalcov z Ruskej federácie dosahuje počet 187 835 (0,3 %) a z Bosny a Hercegoviny 158 158 (0,3 %). Žije tu aj 175 875 prisťahovalcov z Rakúska (0,3 %) a Holandska 128 192 (0,2 %). Okrem nich tu žijú hlavne prisťahovalci z Bulharska, Číny, Indie, Iraku, Iránu, Španielska, Maďarska, Rumunska, Libanonu, Vietnamu a iných krajín.

Náboženské zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

V Nemecku počet príslušníkov tradičných historických cirkví klesá, čo súvisí hlavne so sekularizácou spoločnosti a cirkevnou daňou. Príslušníkov rímskokatolíckej cirkvi žije v Nemecku 25 176 000 (30,7 %). Rímski katolíci žijú hlavne v južnej a v západnej časti štátu, najviac v Bavorsku a v Sársku. K Nemeckej evanjelickej cirkvi sa hlási 25 101 000 obyvateľov (30,5 %). Žijú najmä na severe a východe štátu. Celkovo žije v krajine 32,31 % protestantov. Okrem evanjelikov tu žijú baptisti, pentekostalisti, metodisti, mormoni či Svedkovia Jehovovi. K islamu sa hlási 3 300 000 obyvateľov (cca 4 % obyvateľov štátu). Hlásia sa k nemu najmä Turci, Arabi, kosovskí Albánci, prisťahovalci z Iraku, Iránu a iných moslimských krajín. K pravoslávnym cirkvám sa hlási 1 400 000 obyvateľov (1,7 %). Ide hlavne o prisťahovalcov z Grécka, Rumunska, Srbska, Bulharska, Ruska, Arménska či Egypta a Etiópie. K budhizmu sa hlási 245 000 obyvateľov (0,3 %) hlavne prisťahovalcov z Ďalekého východu. Hinduizmus má 97 500 prívržencov a sikhizmus 50 000 prívržencov. Ateistov, teda obyvateľov bez náboženskej príslušnosti je 24 400 000 (29,6 %).

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Výrobný závod Volkswagenu v meste Wolfsburg.

Nemecko je relatívne chudobné na suroviny, jeho hospodárstvo je zamerané predovšetkým na priemysel a služby. Veľké plochy krajiny sú poľnohospodársky využívané, hoci v poľnohospodárstve pracuje iba 2 – 3 % z celkového počtu zamestnancov. Nemecko je s hrubým domácim produktom s veľkostou 2,2 bilióna eur (stav k 2004) tretím najväčším národným hospodárstvom sveta. Navyše je Nemecko najväčším exportérom sveta. Životnou úrovňou vyjadrenou Indexom ľudského rozvoja je Nemecko na 19. mieste svetového rebríčka. Podľa HDP na obyvateľa je Nemecko medzi krajinami na 11. mieste. Toho času je nemecké hospodárstvo charakterizované relatívne nízkym medziročným hospodárskym rastom (2003: −0,1 %, 2004: 1,6 %) a pre Nemecko nezvyčajne vysokou nezamestnanosťou, obzvlášť vo východnom Nemecku. Tieto problémy sú predovšetkým dôsledkom stagnujúceho domáceho dopytu. Naopak v zahraničnom obchode je Nemecko veľmi úspešné a v rokoch 2000 až 2004 sa zvýšil o 49 %. Nezamestnanosť rastie kontinuálne od 70-tych rokov. Hľadanie príčin tejto hospodárskej krízy rozdeľuje spoločnosť: zväzy podnikateľov a neoliberálni ekonómovia tvrdia, že príčinou hospodárskej krízy je tradične silný sociálny štát, lebo nízke náklady na pracovnú silu v susedných východoeurópskych krajinách vedú k presúvaniu výroby. Oponenti poukazujú na to, že iné krajiny s vybudovaným sociálnym štátom ako napríklad Švédsko, Fínsko, Nórsko, Rakúsko dosahujú vysoký hospodársky rast. Ako príčina sa akceptuje aj skutočnosť, že štátne výdavky sa z veľkej časti financujú namiesto daní (ktoré sú nezávislé od pracovného miesta) cez sociálne odvody, ktoré predražujú pracovné miesta. Odborové organizácie a kritici globalizácie argumentujú keynesianistickými modelmi a tvrdia, že sa tuzemský dopyt zoslabil pre krátenia v sociálnej oblasti. Okrem toho nebolo po znovuzjednotení Nemecka dostatočné ekonomické opodstatnenie pre politicky motivované prispôsobenie východonemeckých platov na západnú úroveň. Za celosvetovo najviac konkurencieschopné odvetvia nemeckého hospodárstva sa považujú automobilový, elektrotechnický, strojársky a chemický priemysel.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Na výslovnú žiadosť nemeckej strany sa v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckou spolkovou republikou a Slovenskou republikou používa podoba Spolková republika Nemecko (skr. SRN), v ostatných prípadoch podoba Nemecká spolková republika (skr. NSR).[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Štandardizované názvy nezávislých štátov [online]. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, [cit. 2011-06-22]. Dostupné online.
  2. [1]
  3. [2] str. 241
  4. [3] str. 236
  5. Franke, W., 1997, Germany. in Moores, E.M., Fairbridge, R.W. (Editors), Encyclopedia of European and Asian Regional Geology. Chapmann & Hall, London, s. 261 – 273

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]