Národný štát

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rozdelenie Rakúsko-Uhorsko na národné štáty po 1. svetovej vojne

Národný štát je štát (do veľkej miery) jedného národa, prípadne aj dvoch tesne spojených národov. Politické hranice takého štátu sa prevažne zhodujú s etnickými hranicami a jeho právny systém je značne ovplyvnený zvykmi daného národa.

Národné štáty sú hlavne štáty, ktoré vznikli v Európe v novoveku a v moderných dejinách. Takmer všetky dnešné európske štáty vznikli ako národné štáty. V súčasnosti v dôsledku internacionalizácie prevláda tendencia nahradiť národné štáty štátmi budovanými na občianskom princípe.

Príklady vzniku národných štátov[upraviť | upraviť zdroj]

Západná Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj v západnej Európe prebiehal rôzne. Francúzsky národ je do značnej miery produktom dlhodobej existencie svojho štátu (čiastočné pofrancúzštenie bretóncov a podobne). Pre Švajčiarsko (ak tu vôbec o národe možno hovoriť) to platí obdobne, ale z toho dôvodu, že ide o dlhodobý multietnický štát (politický národ). Nemecký a taliansky národ je zas pôvodne etnický (jazykový), až neskôr vznikol národný štát. O (jednom) španielskom národe zas možno (aj v dôsledku dlhej moslimskej okupácie polostrova) hovoriť najskôr od 18. storočia, v ústave sa španielsky národ spomína až v roku 1812.

Národné štáty na troskách Osmanskej ríše[upraviť | upraviť zdroj]

Na Balkáne a nepriamo aj v rakúskej monarchii národné štáty v dôsledku tureckej okupácie od 16. storočia ani vzniknúť nemohli. Až na troskách Osmanskej ríše vzniklo 6 štátov: V období rokov 1804 až 1830 Srbsko a Grécko, v rokoch 1856 až 1861 Rumunsko, v rokoch 1876 až 1878 Bulharsko a v roku 1913 Albánsko. (Šiestym štátom bola Čierna Hora, ktorá si zachovala určitú samostatnosť po celý čas osmanskej nadvlády.) Vznik štátov bol sprevádzaný vojnami s Tureckom a aj medzi sebou navzájom, preto hranice nikdy nenadobudli definitívnu podobu a odvtedy sa o Balkáne hovorieva ako o sude s pušným prachom.

Národné štáty na troskách Rakúsko-Uhorska[upraviť | upraviť zdroj]

V záverečnej fáze 1. svetovej vojny spojenci až do jari 1918 váhali, či uprednostniť zachovanie Rakúsko-Uhorska alebo vytvorenie samostatných štátov na jeho mieste. V 14. bodoch prezidenta Wilsona z 8. januára 1918 sa ešte uvažoval len o etnických autonómiách v rámci Monarchie. V prospech vytvorenia národných štátov rozhodlo okrem iného:

  • Neželané posilnenie Nemecka podpísaním brest-litovského mieru a Ruskom 3. marca 1918 a colnou úniou medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom 14. mája 1918, ktorá predznamenala budúcu hospodársku integráciu oboch krajín
  • Neúspech separátnych mierových rozhovorov medzi Rakúsko-Uhorskom a Francúzskom 12. apríla 1918 (tzv. Sixtova aféra)
  • Lobovanie zástupcov nerakúskych a nemaďarských národov v západných štátoch, účasť česko-slovenských légií vo vojne, presadenie princípu samourčovacieho práva národov a podobne.