Prvá svetová vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Prvá svetová vojna
WWImontage.jpg
Hore: zákopy na západnom fronte, vľavo v strede: nemecké stíhačky Albatros D.III, vpravo v strede: britské tanky Mark V, vľavo dole: obsluha britského guľometu Vickers v plynových maskách, vpravo dole: britská bojová loď HMS Irresistible opustená posádkou.
Dátum 28. júl 191411. november 1918
Miesto Európa, Blízky východ, čiastočne i Afrika, Čína a Tichomorie
Výsledok Víťazstvo Dohody. Porážka Nemeckej ríše, Osmanskej ríše a Rakúsko-Uhorska. Vznik mnohých nových štátov vo východnej a strednej Európe.
Casus belli: Vražda nástupníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda 28. júna 1914. Následne Rakúsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Rusko sa okamžite začalo pripravovať na vojnu proti Rakúsko-Uhorsku.
Protivníci
Dohoda:
Francúzsko Francúzsko
Spojené kráľovstvo Britské impérium
Rusko Rusko (1914 – 17)
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Taliansko (1915 – 18)
US flag 48 stars.svg Spojené štáty (1917 – 18)
Rumunsko Rumunsko (1916 – 18)
Merchant flag of Japan (1870).svg Japonsko
State Flag of Serbia (1882-1918).svg Srbsko
Belgicko Belgicko
State Flag of Greece (1863-1924 and 1935-1970).svg Grécko (1917 – 18)
a ďalší
Centrálne mocnosti:
Flag of the German Empire.svg Nemecko
Flag of Austria-Hungary (1869-1918).svg Rakúsko-Uhorsko
Ottoman flag.svg Osmanská ríša
Bulharsko Bulharsko (1915 – 18)
a ďalší
Velitelia
Francúzsko Raymond Poincaré
Francúzsko Georges Clemenceau
Francúzsko Ferdinand Foch
Spojené kráľovstvo H. H. Asquith
Spojené kráľovstvo David Lloyd George
Spojené kráľovstvo Douglas Haig
Rusko Mikuláš II.
Rusko Nikolaj Nikolajevič
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Viktor Emanuel III.
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Antonio Salandra
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Vittorio Orlando
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Luigi Cadorna
US flag 48 stars.svg Woodrow Wilson
US flag 48 stars.svg John Pershing
Rumunsko Ferdinand I.
a ďalší
Flag of the German Empire.svg Viliam II.
Flag of the German Empire.svg Paul von Hindenburg
Flag of the German Empire.svg Erich Ludendorff
Flag of Austria-Hungary (1869-1918).svg František Jozef I.
Flag of Austria-Hungary (1869-1918).svg Karol I.
Flag of Austria-Hungary (1869-1918).svg Conrad von Hötzendorf
Ottoman flag.svg Mehmed V.
Ottoman flag.svg Enver Paša
Ottoman flag.svg Mustafa Kemal
Bulharsko Ferdinand I.
Bulharsko Nikola Žekov
a ďalší
Straty
Padlých:
5 520 000
Ranených: 12 831 000
Nezvestných: 4 121 000
Padlých:
4 386 000
Ranených: 8 388 000
Nezvestných: 3 629 000

Prvá svetová vojna pred rokom 1939 známa ako veľká vojna alebo svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Rusku, na oceánoch, na Blízkom východe a inde. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.

Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca.

Na jednej strane stáli štáty Dohody, ktoré na začiatku vojny tvorilo Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci - Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Neutrálne do konca vojny v Európe zostalo Španielsko, Švajčiarsko a škandinávske krajiny.

Boje v Európe sa viedli na viacerých frontoch (východný, západný, taliansky, balkánsky a ďalšie). Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov. Vojna sa skončila kapituláciou Ústredných veľmocí. Prímerie bolo podpísané o 5:00 11. novembra 1918 v Compiègne a začalo platiť od 11:00. Formálnym zakončením vojny však boli až Parížske predmestské zmluvy podpísané s jednotlivými porazenými krajinami v priebehu roku 1919.

Pred vojnou[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy.[1] Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne.

Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.

Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnúcich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad fašodskú krízu v Sudáne v roku 1898, druhá búrska vojna v Južnej Afrike v rokoch (1899–1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe v rokoch (1904-1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-Uhorskou anexiou Bosny a Hercegoviny (1908-1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov.[1]

Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda

Svoje pohnútky pre vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.

Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou k rozpútaniu vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.

Začiatok vojny a účastníci[upraviť | upraviť zdroj]

Rozdelenie bojujúcich strán vo vojne:
zelená - Dohoda
žltá - Centrálne mocnosti
sivá - neutrálne štáty.

Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Berlína zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol a 1. augusta 1914 Nemci vyhlásili Rusku vojnu.[2]

Dňa 2. augusta vypovedalo Nemecko vojnu Francúzsku, v ten istý deň obsadilo Luxembursko a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Belgicku.

Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Kiau-Čeu) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Bulharsko, USA, viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj Taliansko a Rumunsko, hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).

V roku 1914 proti sebe teda stáli 2 strany:

  • Štáty Dohody: Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
  • Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko–Uhorsko - názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)

Vojnová psychóza ovládla európske mestá. V Nemecku sa išlo do vojny s heslami: „Ideme na krátky výlet do Paríža“. Dokonca aj nemeckí sociálni demokrati podľahli psychóze.

Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci, a aby od nej Maďari nemohli vynucovať verejné prejavy vernosti „vlasti“, ktoré boli v rozpore s cítením Slovákov.

1914 – krach bleskovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

Postupujúca nemecká pechota v roku 1914.

V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany - proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg) nazývaný tiež Schlieffenov plán, ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Plán pôvodne vypracoval nemecký generálny štáb pod vedením grófa von Schlieffena ale neskôr bol upravený von Moltkem ml.. Podľa neho malo Nemecko rýchlym obchvatným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom.

Francúzi naopak očakávali, že Nemecko porazia rýchlym útokom cez Alsasko a Lotrinsko. Riadili sa podľa pred vojnou pripraveného plánu XVII, zostaveného francúzskym generálnym štábom pod vedením Joffreho. Francúzska stratégia mala rad nedostatkov. Predovšetkým s nemecké velenie dopredu očakávalo francúzske kroky a plánovalo ich znemožniť jednak pripravenou obranou v napadnutej oblasti a taktiež obchvatným útokom cez Belgicko. 2. augusta 1914 nemecké jednotky vpadli do Luxemburska a nasledujúci deň do Belgicka. Došlo k prvým pohraničným bojom medzi Francúzskom a Nemeckom.[3] Nemeckému prechodu cez Belgicko stáli v ceste opevnenia mesta Liege, ktoré padlo v polovici augusta. Belgičania, ktorých armádu viedol kráľ Albert, boli nútení ustupovať k Antverpám. 20. augusta Nemci obsadili hlavné mesto Brusel a 23. augusta mesto Namur[4]. Briti a Francúzi sa pokúsili zastaviť Nemcov v bitke pri Mons, blízko francúzskych hraníc, ale boli pred nemeckou presilou nútení ustúpiť. Francúzi sa zároveň pokúsili zmierniť tlak nemeckého útoku cez Belgicko protiofenzívou na hraniciach s Nemeckom. Ich ofenzíva však nebola úspešná.

Francúzskym vojskám sa však podarilo vybudovať provizórnu obrannú líniu asi 50 km od Paríža na rieke Marna, medzi Sedanom a Verdunom. V polovici septembra po bitke na rieke Marne sa tu front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na zákopovú vojnu. Plán bleskovej vojny dostal prvú vážnu trhlinu. V septembri a októbri 1914 došlo k prvej bitke o Ypres poslednému nemeckému pokusu o pohyblivú vojnu na západnom fronte. Obe strany však utrpeli ťažké straty bez výrazného posunu frontovej línie.[5]

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr ako sa čakalo. Ruské vojská prv ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti Východnému Prusku (časť Nemecka), porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene (Gusev) a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu Paul von Hindenburga, za náčelníka štábu E. Ludendorffa a presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej bitke pri Tannenbergu (23.-31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačil ich z celého východného Pruska. Napriek tomuto úspechu bolo jasné, že pôvodný nemecký plán bleskovej vojny sa už nepodarí uskutočniť.

Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. V tejto súvislosti prenikli ruské vojská na územie Slovenska (jediné boje prvej svetovej vojny na Slovensku) a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Z Česka (ku ktorého severovýchodným hraniciam sa Rusi tiež priblížili) zas v decembri emigroval Tomáš Garrigue Masaryk. Až v súvislosti s nemeckým protiútokom sa podarilo aj Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu za Karpaty, a od konca roku 1914 aj na východnom fronte prešla vojna na určitý čas do zákopov.

Srbský front[upraviť | upraviť zdroj]

Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Po neúspechu prvej ofenzívy zaútočili rakúsko-uhorské vojská proti Srbsku opäť v septembri 1914 a 2. decembra sa im podarilo dobyť Belehrad, ale už na druhý deň začali srbské vojská rozhodný protiútok a útočníka vytlačili až za srbské hranice. Bilancia prvých mesiacov vojny bola pre ústredné veľmoci nepriaznivá najmä preto, lebo sa im nepodarilo realizovať ich strategické plány a museli bojovať súčasne na všetkých frontoch.

1915[upraviť | upraviť zdroj]

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecká nočná delostrelecká paľba pri Ypres.

Línia západného frontu sa nachádzala približne na čiare Nieuport-Arras-Reims-Verdun. Nemcom, ktorým v konečnom dôsledku vyhovovalo, že sa front na západe stabilizoval, sa rozhodli uprednostniť východný front aby čo najskôr vyradili Rusko z vojny a na západe zatiaľ viedli iba statickú obranu, okrem lokálnych útokov v oblasti Ypres, kde prebiehala druhá bitka o Ypres. Aj tieto boje však prebiehali s defenzívnym cieľom skrátiť frontovú líniu. 22. apríla 1915 Nemci na západnom fronte po prvý krát použili ako chemickú zbraň chlór pri Langemark-Poelkapelle. K použitiu chlóru došlo po neúspechoch s inými plynmi začiatkom roku na východnom fronte.

Na jar 1915 sa strany Dohody pokúsili o prelom frontu. Briti podnikli v máji silou 6 divízií ofenzívu pri Festubert. Francúzi podnikli oveľa masívnejšiu ofenzívu na Artois. Boje však viedli iba obsadeniu územia o šírke 5 km a ťažkým stratám francúzskych vojsk, ktoré dosahovali 100 000 mužov.[6] Boje tiež pokračovali v oblasti Verdunu pri St. Mihiel a tiež pri Argonne.

Briti, ktorých pozemná armáda sa pre vojnu veľkých rozmerov ukázal malá, začali na prelome rokov 1914 a 1915 pociťovať nedostatok vojakov. Začali preto s masívnym náborom do armády, ktorý viedol lord Kitchener. Novým doplnkom hovorili Nová armáda alebo Kitchenerova armáda. Doplnky sa po prvý krát dostali vo veľkom do bojov v septembri a októbri 1915 v bitke o Loos. Po bitke došlo k zmene veliteľa Britského expedičného zboru, sira Johna Frencha nahradil Douglas Haig.

Počas bojov v roku 1915 velenie Dohodových vojsk na západnom fronte pomaly začínalo úspešne aplikovať jedinú možnú taktiku, ktorá viedla k úspechom na fronte. Proti nepriateľským pozíciám musela byť vedená efektívna a intenzívna delostrelecká paľba, ktorú nasledoval rýchly a rozhodný útok pechoty. Ak to dovoľoval dostatok munície delostrelectvo neprestávalo ostreľovať nepriateľské pozície ani po začiatku útoku vlastnej pechoty, ale prenieslo paľbu na ďalšie línie nepriateľskej obrany. Takáto taktika pomáhala Britom v bojoch pri Neuve Chapelle a neskôr aj pri Loose. Prelomeniu prvej línie však museli nasledovať rovnako zúrivé útoky na ďalšie línie obrany nepriateľa. Takáto taktika si vyžadovala dôslednú prípravu, plánovanie, čerstvé jednotky, zálohy a dostatok munície pre delá.[7] V tomto období sa začali uplatňovať aj rôzne taktické novinky. Okrem použitia chemických zbraní to bolo rozšírenie použitia plameňometu, ručných granátov a mínometov. Pre boj s nepriateľským opevnením sa čoskoro začali používať aj oddiely minérov, ktoré hĺbili tunely pod nepriateľské pozície a vyhadzovali ich do vzduchu. Vzhľadom na to, že obe strany obyčajne svoje pozície postupne rozširovali a opevňovali aj do hĺbky, bolo vedenie obrannej zákopovej vojny zatiaľ stále krok pred spôsobom ako obranu zákopov prekonávať.

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Rakúsko-uhorskí zajatci na východnom fronte.

Dňa 23. mája 1915 vstúpilo do vojny proti Rakúsko-Uhorsku (teda proti svojim bývalým spojencom v Trojspolku) aj Taliansko, a tak vznikol ďalší - taliansky front. Taliansko sa tu usilovalo o iniciatívu, ale rakúsko-uhorské vojská udržali obranné pozície v údolí rieky Isonzo.

Na začiatku roku 1915 došlo k prvému použitiu chemických zbraní, keď Nemci použili proti ruským vojskám pri Mazurských jazerách slzný plyn xylyl bromid. Ich útok však zmarilo nepriaznivé chladné počasie, ktoré spôsobilo jeho zamŕzanie a vietor, ktorý naviac neumožnil efektívne šírenie plynu. Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny a na nátlak Hindenburga a Ludendorffa uskutočnilo v lete 1915 rozhodujúci útok na východnom fronte. V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska. Litvy - z časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil na línii rieka Západná Dvina (Daugava)-Narošské jazero-Strypa.

Srbský front[upraviť | upraviť zdroj]

Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe Bulharska do vojny na strane ústredných veľmocí 14. októbra 1915, Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný a zvyšky Srbských síl ustúpili cez Albánsko až na Korfu a gréckym hraniciam. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na dardanelskú úžinu.

Vylodenie pri Gallipoli[upraviť | upraviť zdroj]

Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda v novembri 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj Mezopotámia a Palestína. Štáty dohody sa rozhodli napadnúť Turecko výsadkom vojsk Austrálsko-Novozélandského zboru (ANZAC) na polostrove Gallipoli, ktorého obsadením by bol kontrolovaný vstup do Čierneho mora cez Dardanely, zjednodušilo by sa spojenie s Ruskom a odľahčená by bola aj situácia na srbskom fronte. Vojská britského spoločenstva nepostupovali dostatočne rýchlo a boli zastavené v krvavých bojoch, ktoré Dohode nepriniesli žiadne výsledky.

Bitka pri polostrove Gallipoli.

1916[upraviť | upraviť zdroj]

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

Britskí ranení počas bojov na Somme.

Dohodové krajiny i nemecké hlavné velenie pochopili, že rozhodnutie musí priniesť západný front. Obe strany preto plánovali na tomto fronte na rok 1916 veľké ofenzívy. Nemecká ofenzíva sa začala už vo februári a smerovala na pevnosť Verdun. V Nemecku počítali s tým, že Francúzi budú brániť Verdun z prestížnych dôvodov až do posledného muža. Chceli tak francúzsku armádu nechať vykrvácať a otvoriť si cestu na Paríž. Úporné boje o Verdun však rozhodnutie nepriniesli. Francúzi stratili 315 000 vojakov. Nemci 281 000 vojakov. Ešte počas bojov o Verdun podnikla Dohoda dve veľké ofenzívy - na východe aj na západe. Na západe to bola anglofrancúzska ofenzíva na rieke Somme – najkrvavejšia bitka prvej svetovej vojny. Na oboch stranách v nej padlo dokopy viac ako 1 300 000 vojakov, ale front sa prakticky nepohol z miesta. V tejto bitke použili Angličania 15. septembra po prvýkrát tanky. Ich použitie sa na prvý krát veľmi nepodarilo pre komplikovaný terén, ktorým sa oceľové kolosy pohybovali v blate iba s ťažkosťami.

Koncom mája 1916 došlo k námornej bitke pri Jutskom polostrove. Britské námorníctvo utrpelo v bitke síce väčšie straty ako Nemci, ale napriek nejasnému výsledku sa v neskoršom období znásobila námorná izolácia Nemecka na európskej pevnine. Nemecká flotila zostala po väčšinu konfliktu v prístave Wilhelmshaven a podnikla iba dve väčšie operácie.[8]

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Úspešnejšia bola letná ruská tzv. Brusilovova protiofenzíva, nazývaná aj Brusilov parný valec. Ruská armáda postúpila miestami až o 150 km, obsadila Bukovinu a východnú Halič. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil.

27. augusta vyhlásilo vojnu po boku Dohody Rumunsko a jeho vojsko preniklo hlboko do Sedmohradska (vtedy v Uhorsku), ale rakúsko-nemecká armáda Rumunov prinútila ustúpiť a ústredné veľmoci obsadili skoro celé Rumunsko. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár František Jozef I. (21. 11.) a nastúpil jeho synovec Karol I..

1917 – marec 1918[upraviť | upraviť zdroj]

Nemeckí vojaci v zákope počas francúzskeho útoku pri Champagne.

Začiatkom roka 1917 boli vojská ústredných veľmocí hlboko na nepriateľskom území, nemali už však síl na rozhodný útok. Zdĺhavá vojna a rastúca izolácia neposkytovali Nemecku a jeho spojencom priaznivé vyhliadky. Preto sa koncom roka 1916 obrátili na Dohodu s mierovým návrhom, ktorý však Dohoda rozhodne odmietla. Dohadovanie sa o možnosti separátneho mieru pokračovalo roku 1917, neviedlo však k pozitívnemu výsledku.

Nemecko v úsilí prekonať dohodovú námornú blokádu (9.1.) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu (31.1.), čo mimoriadne zhoršilo vzťahy Nemecka k USA. Dohoda dosiahla úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách - v Pacifiku a v Afrike, kde až na Nemeckú východnú Afriku obsadila Dohoda všetky nemecké kolónie.

V 8. januári 1918 vydal americký prezident Wilson svojich známych 14 bodov o právach malých národov (v Rakúsko-Uhorsku). Februárová revolúcia v Rusku zaktivizovala aj národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov. Začiatkom roka 1917 nový minister zahraničných vecí totálne vyčerpaného Rakúsko-Uhorska Ottokar Czernin pochopil, že Rakúsko-Uhorsko je na pokraji zrútenia, a preto musí uzavrieť mier. Pokusy o uzavretie mieru s Dohodou bez Nemecka skončili bez úspechu, jednak pre odpor Talianska (požadovalo časť rakúsko-uhorského územia) a jednak pre odpor jednotlivých národov žijúcich v krajine a požadujúcich u dohodových štátov odtrhnutie od resp. (v prípade Čechov aj Slovákov) zánik Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenský odboj v tom čase prešiel do ďalšej fázy – vznikala česko-slovenská armáda (tzv. česko-slovenské légie), najprv v roku 1917 v Rusku, potom v decembri 1917 vo Francúzsku (vrátane dobrovoľníkov z Ameriky) a v apríli 1918 v Taliansku. Táto bojovala po boku Dohody s cieľom „zaslúžiť“ Čechom a Slovákom vznik samostatného štátu. Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v bojoch pri ukrajinskej dedine Zborov. Po tomto úspechu vzrástol počet česko-slovenských légií a autorita česko-slovenského odboja.

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

V bojujúcich krajinách sa objavili príznaky vyčerpanosti. V dôsledku nemeckej ponorkovej vojny s Dohodou vstúpili aj USA 6. apríla 1917 do vojny proti Nemecku. Tým sa vytvorila veľká materiálna i ľudská prevaha na strane Dohody. Tá sa však neprejavila hneď. Naopak, dohodové vojská utrpeli obrovské straty pri pokuse o ofenzívu (tzv. Nivellova ofenzíva v apríli-máji 1917). Briti pod vedením gen. Haiga sa zahájili 7. júna útok na hrebeň Messines na úseku frontu pri Ypres. Boje ďalej pokračovali pri Gheluvelt a Passchendaele od augusta do novembra a stali sa známe ako tretia bitka o Ypres, alebo bitka o Passchendaele. Britské jednotky spolu s jednotkami z britských domínií stratili okolo 70 000 mŕtvych a 170 000 renených a podarilo sa im postúpiť iba 10 km.[9] V novembri až decembri prebiehali boje v oblasti Cambrai, kde boli po prvý krát v dejinách nasadené masovo tanky.[10]

Prvé americké vojská pod vedením gen. Pershinga sa vylodili vo Francúzsku aby pomohli jednotkám Dohody v 24. júna 1917.[11]

Taliansky front[upraviť | upraviť zdroj]

V októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri Caporette a postúpili hlboko do Talianskeho územia. Front sa zastavil až na rieke Piave. Briti a Francúzi boli nútení vyslať do Talianska vlastné jendotky.[10]

Balkánsky front[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom júna 1917 odstúpil grécky kráľ Konštantín I. a Grécko následne vstúpilo do vojny po boku Dohody. Nový balkánsky front vznikol pri severných hraniciach s Bulharskom.

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1917 vypukla v dôsledku ťažkej hospodárskej situácie a veľkej nespokojnosti obyvateľstva s cárskou vládou v krajine tzv. februárová revolúcia. 15. marca 1917 padol nenávidený cárizmus, keď sa ruský cár Mikuláš II. vzdal trónu. Novým predsedom dočasnej vlády sa stal knieža Ľvov, ktorého čoskoro nahradil Kerenskij. Nová vláda pokračovala vo vojne proti Ústredným mocnostiam.

Dňa 7. novembra 1917 prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. októbrová revolúcia, ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci boľševici na čele s Leninom. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov - Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v Breste nemecký mierový diktát (brestlitovský mier). Sovietske Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny, ktoré obsadili na jar 1918 Nemci a rakúsko-uhorské vojská. Podpisom separátneho mieru medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať.

Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo, svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.

V krajinách bývalej Ruskej ríše sa v lete 1918 rozhorela v dôsledku odporu obyvateľstva voči boľševikom krvavá občianska vojna.

Blízky východ[upraviť | upraviť zdroj]

V Mezopotámii Briti postupovali smerom od Perzského zálivu Angličania a 11. marca 1917 dobyli Bagdad. V Arábii známy britský archeológ a vojak T. E. Lawrence pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z Egypta Briti spolu s Arabmi v októbri 1917 zaútočili na Palestínu a zmocnili sa jej. V decembri 1917 získali Briti Jeruzalem. Nemecké aj turecké sily boli vytlačené z arabských krajín.

Iné svetové bojiská[upraviť | upraviť zdroj]

Bojovalo sa aj na oceánoch (Nemecku patrili ostrovy severne od Austrálie – Karolíny, Marshallove ostrovy, Nemecká Nová Guinea atď.) – okrem ponorkovej vojny najmä okolo pobrežia Južnej Ameriky (1914, 1915) a pri Indii a Indonézii a spomínaných nemeckých ostrovoch. Marshallove ostrovy v roku 1917 obsadili Japonci.

Nemci mali ďalej štyri kolónie v Afrike, ktorých sa postupne zmocňovali štáty Dohody (dátumy nemeckej kapitulácie sú v zátvorke): Togo (august 1914), Nemecká juhozápadná Afrika ( dnešná Namíbia, júl 1915), Kamerun (február 1916), Nemecká východná Afrika (Tanzánia, november 1918). Nemeckým silám tu velil generál Paul von Lettow-Vorbeck. Dlhú dobu odolával početne silnejším vojskám Veľkej Británie a Belgicka, proti ktorým viedol guerilovú vojnu.

Záver vojny (1918)[upraviť | upraviť zdroj]

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

Vojaci britskej 55. divízie oslepení chlórom čakajúci na ošetrenie.

Po podpise separátneho mieru s Ruskom mohli Nemci nasadiť svoje sily v plnej miere na západnom fronte. Jednotky stiahnuté z východu mali vysokú morálku a bojové skúsenosti. Snahy Nemecka čo najskôr uštedriť Dohode porážku boli o to väčšie, že krajina už strácala ľudské kapacity na vedenie ďalšej vojny. V tej istej dobe sa Briti spamätávali zo strá z bojov pri Passchendaele. Francúzi po reformách maršala Pétaina opäť naberali na sile a sily Dohody dopĺňalo do marca 1918 už vyše 300 000 Američanov. Jarná nemecká ofenzíva na západnom fronte sa začala úderom na britské pozície 21. marca 1918 (tzv. operácia Michael). Do apríla sa Nemcom podarilo postúpiť k Montdidier, ich straty však boli vysoké. Následne Ludendorff udrel na Britov v oblasti Flámska medzi Ypres a Béthune (tzv. operácia Georgette). Britské a Belgické jednotky boli síce zatlačené ale Nemci opäť utrpeli ťažké straty. V máji sa Nemci pokúili udrieť na vojská Dohody v strednej časti frontu na rieke Aisne (Operácia Blücher-Yorck). Nemcom sa spočiatku podarilo preniknúť hlboko do nepriateľského územia, ale boli zastavení americkou obranou pri Chateau-Thierry. Po tom čo bola v júni zastavená aj ofenzíva na Marne sa nemecký ofenzívny potenciál vyčerpal.[12] Po tom čo sa pri ofenzíve podarilo Nemcom postúpiť bližšie k Parížu, začali ho ostreľovať ťažkým delostrelectvom (Kaiser Wilhelm Geschütz). 18. júla Francúzi s americkou podporou podnikli sériu protiútokov aby vytlačili Nemcov z výbežku. Bitka sa stala známou ako Fochova ofenzíva.[13]

8. augusta 1918 vojská Dohody prelomila nemeckú obranu medzi Albertom a Montdidierom. Do zajatia padlo asi 100 000 nemeckých vojakov. Následne v 12. a 13. septembra zútočili na nemecký výbežok pri Saint-Mihiel južne od Verdunu a spôsobili Nemcom vážne straty. 26. septembra jednotky Dohody začali širokú ofenzívu po celom fronte (tzv. meusko-argonská ofenzíva). Koncom októbra Francúzi a Američania znovu obsadili Sedan.

Nemecké najvyššie velenie pochopilo, že vojna je prehraná. Rakúsko-Uhorsko informovalo svojho spojenca, že je schopné viesť vojnu najviac do decembra. Vzhľadom na to, že už ani Nemci nepredpokladali, že sa udržia do zimy Ludendorff navrhol rokovania o mieri. 10. septembra 1918 náčelník nemeckého generálneho štábu Hindenburg navrhol rakúskemu cisárovi Karolovi I. aby začal jednania o mieri prostredníctvom neutrálneho Holandska. Štáty Dohody najprv nemecké aj rakúske návrhy odmietli. 30. septembra 1918 abdikoval nemecký kancelár Georg von Hertling aj celá vláda. Cisár Viliam II. poveril funkciou kancelára Maximiliána Bádenského, ktorý zostavil novú vládu s cieľom demokratizácie krajiny a vedenia rokovaní o mieri.[1]

Nemeckú situáciu sťažili ekonomické problémy. V októbri 1918 nemecká ekonomika začínala zlyhávať. Problémy so zásobovaním postihli nielen nemeckú armádu ale aj civilné obyvateľstvo, ktoré okrem nedostatku výrobkov dennej potreby začínalo trpieť hladom.

Maršal Foch (druhý zprava) s ďalšími dôstojníkmi a politikmi po podpise prímeria s Nemeckom vedľa vagónu v Compiègnskom lese, 11. novembra 1918.

Nová nemecká vláda začala rokovania s americkým prezidentom Wilsonom, v nádeji, že im ponúkne lepšie podmienky, než Briti a Francúzi. Wilson požadoval aby bolo Nemecko transformované na konštitučnú monarchiu a aby sa nemecká armáda dostala pod parlamentnú kontrolu. 9. novembra Maximilán Bádenský prenechal svoju funkciu sociálnemu demokratovi Friedrichovi Ebertovi. Philipp Scheidemann následne vyhlásil Nemecko za republiku, vznikla Weimarská republiku. Cisár a šľachta boli zbavení moci. Viliam II. bol donútený odstúpiť z trónu a ušiel do Holandska. Rokovania o mieri sa začali 11. novembra 1918 nemeckí predstavitelia o 5. hodine ráno podpísali prímerie v železničnom vagóne v Compiègnskom lese. Prímerie začalo platiť o jedenástej hodine toho istého dňa. Na niektorých miestach boje pokračovali doslova do poslednej minúty, na väčšine frontu však bol relatívny pokoj už od rána. Veľká vojna sa skončila prímerím, k oficiálnemu podpísaniu mierových zmlúv došlo v priebehu nasledujúcich rokov.

V novembri 1918 mali krajiny Dohody dostatok vojakov a výzbroje a výstroja aby vpadli do Nemecka. V období podpísania prímeria, však ani na jednom mieste neprenikli na územie Nemecka. Jednotky cisárskej armády po podpise prímeria začali z bojiska sporiadane ustupovať. Aj preto po vojne viacero vysokých nemeckých dôstojníkov a politikov ako bol napríklad generál von Hindenburg, šírilo tvrdenie, že ich armády neboli naozaj porazené. To vyústilo k vzniku legendy o dýke do chrbta, ktorá pripisovala porážku Nemecka nie jeho vojenskej neschopnosti ďalej pokračovať v boji (aj keď napr. až milión vojakov v priebehu roku 1918 dostal pandemickú španielsku chrípku a bol neschopný boja), ale spoločenskému zlyhaniu a nedostatku vlastenectva a údajnej úmyselnej sabotáži vojnového úsilia, najmä zo strany Židov, socialistov a boľševikov.

Taliansky front[upraviť | upraviť zdroj]

Stroskotala aj rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave, kde Taliani 24. októbra začali rozhodujúci útok a rakúsko-uhorskí vojaci sa dali na bezhlavý útek. Bitka mala pre Česko-Slovensko význam nie len preto, že v nasledujúcich dňoch zaniklo Rakúsko-Uhorsko ale aj preto, že v tejto bitke bojovali Česi a Slováci vo veľkom množstve na oboch stranách. Rakúsko-Uhorsko, v tej dobe už neexistujúci štát, podpísalo prímerie s Dohodou 3. novembra 1918 vo Villa Giusti pri Padove (rokovania sa začali 1. novembra) a 11. novembra rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú listinu. Toho istého dňa cisár opustil aj Schönbrunnský zámok vo Viedni, čím sa Rakúsko-Uhorsko definitívne rozpadlo. 28. októbra 1918 vzniklo Česko-Slovensko.

Balkánsky front a Blízky východ[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri sa vojskám Dohody podarilo prelomiť bulharský front. 29. septembra požiadalo Bulharsko o mier, ktorý bol podpísany v Solúne. Turecko podpísalo mier 30. októbra v Mudrose.

Rusko[upraviť | upraviť zdroj]

Pokiaľ ide o česko-slovenské vojsko v Rusku, začiatkom leta 1918 česko-slovenské vojská obsadili takmer celú ruskú sibírsku magistrálu (lebo po incidente s maďarskými zajatcami Ruska odmietli svoje odzbrojenie prikázané Rusku Nemeckom), za čo si vyslúžili uznanie dohodových mocností a jednotlivé dohodové krajiny začali postupne v priebehu roka 1918 uznávať Česko-slovenskú národnú radu (teda akúsi česko-slovenskú vládu), odkiaľ bol už len krôčik k vzniku Česko-Slovenska.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Veľká vojna výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozvrat Nemeckého cisárstva, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a cárskeho Ruska. S pádom týchto krajín skončila vláda Hohenzollerovcov, Habsburgovcov a Romanovovcov. Viacero krajín utrpelo ťažké materiálne a ľudské škody. Vo vojne zomrelo najmenej 9 600 000 vojakov[14] a 7 000 000 civilistov, zranených bolo vyše 20 000 000. Zomierali najmä vojaci, často veľmi mladí. Materiálne škody boli obrovské a azda ešte väčšie boli škody na ľudskej psychike najmä mladej generácie (vo vojne bojoval napríklad aj mladý Adolf Hitler, strojca druhej svetovej vojny).

Mapa politických zmien v Európe z roku 1923, ktoré nasledovali po vojne.
Straty krajín Dohody[14]
Krajina Mobilizovaných Mŕtvych vojakov Mŕtvych civilistov
Francúzsko 8 091 000 1 322 100 -
Rusko 12 000 000 1 850 000 -
Britské impérium 5 704 416 (3 000 000)* 722 785 (253 674)* 30 633
USA 4 743 826 213 799 -
Taliansko 5 093 140 680 000 -
Rumunsko 1 234 000 335 706 265 000

* V zátvorke sú uvedené počty vojakov z krajín Britského spoločenstva a kolónií.

Straty Centrálnych mocností[14]
Krajina Mobilizovaných Mŕtvych vojakov Mŕtvych civilistov
Nemecké cisárstvo 13 250 000 1 808 555 750 000
Rakúsko-Uhorsko 7 800 000 1 496 200 300 000
Osmanská ríša 2 998 321 600 000 2 500 000

Väčšinu obetí tvorili vojaci, avšak ani straty na životoch civilistov neboli nízke. Hlad, choroby a pod., ktoré postihli Belgicko, Rumunsko, Nemecko, Srbsko, Rakúsko, Rusko si vyžiadali 4 642 000 obetí. Námorné a letecké útoky najmenej 100 000. V rôznych oblastiach došlo k vyvražďovaniu (Arméni, Židia, Sýrčania, Gréci) - dovedna asi 4 000 000 obetí. Napokon v dôsledku hladu a strádania sa po celej Európe rozšírila epidémia španielskej chrípky, ktorá pripravila o život v období od roku 1918 nejmenej 6 000 000 ľudí.

Ďalším dôsledkom bolo oslabenie primátu Európy vo svete, industrializácia niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí a najmä fakt, že USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.

Okrem toho došlo k vzniku nových štátov a posunom hraníc (pozri versaillská zmluva).

Vojna a Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Obete[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko bolo počas vojny súčasťou Rakúsko-Uhorska. Celkovo bolo do rakúsko-uhorskej armády mobilizovaných asi 400-450 000 Slovákov. Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených.[15] Veľa Slovákov vstúpilo počas vojny do česko-slovenských légii vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, kde sa predtým dostali ako vojnoví zajatci. Na formovaní légií sa významne podieľal slovenský generál vo francúzskych službách Milan Rastislav Štefánik. Slovenskí dobrovoľníci vstupovali aj do jednotiek americkej armády.

Domáci a zahraničný odboj[upraviť | upraviť zdroj]

Demonštrácia na Pražskom Vácvlavskom námestí 28. októbra 1918.

Myšlienka spoločného štátu Čechov a Slovákov sa začala objavovať hneď na začiatku vojny. Jeden z prvých modelov vytvoril T. G. Masaryk pre britské ministerstvo zahraničných vecí. Zahraničný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii našiel významnú podporu u Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí, hlavne v USA, Francúzsku a Rusku. Cieľom zahraničného odboja bol boj proti Rakúsko-Uhorsku a ovplyvňovanie verejnej mienky a politikov v krajinách Dohody s cieľom získať ich pre myšlienku samostatného Česko-Slovenska. 22. októbra 1915 vypracovali Slovenská liga a České národné združenie tzv. Clevalandskú dohodu, ktorá požadovala, aby sa Česi a Slováci spojili v spoločnom federatívnom štáte, ktorý počítal s úplnou národnou autonómiou Slovenska.

Vo februári 1916 sa stala hlavným predstaviteľom zahraničného odboja Česko-Slovenská národná rada, ktorá sídlila v Paríži. Predsedal jej T. G. Masaryk, podpredsedom bol Štefánik a tajomníkom Beneš. Národná rada sa podieľala na organizácii zahraničného vojská.

30. mája 1918 sa organizácie Čechov a Slovákov v USA dohodli na Masarykovom návrhu tzv. Pittsburskej dohody, ktorá na rozdiel od predošlých plánov upúšťa od federatívneho usporiadania budúceho štátu, počítala však s autonómiou Slovenska.

18. októbra 1918 uverejnil vo Washingtone T. G. Masaryk nezávislosť Česko-Slovenska, ktorá sa stala známa ako Washingtonská deklarácia. Koncom októbra 1918 sa konali v Ženeve a Paríži jednania príslušníkov zahraničného a domáceho odboja. Ich výsledkom bolo vytvorenie prvej vlády, ktorej predsedal K. Kramář.

28. októbra 1918 po kapitulácii Rakúsko-Uhorska vyšli do ulíc obyvatelia Prahy a národný výbor (za Čechov - Švehla, Rašín, Stříbrný, Soukup a za Slovákov Šrobár) vyhlásili samostatnosť. 30. októbra sa stretli v Martine na podnet M. Dulu slovenskí politickí predstavitelia, ktorí tu vytvorili Slovenskú národnú radu a prijali deklaráciu, ktorou sa pripojili k spoločnému Česko-Slovenskému samostatnému štátu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Newton, D., 2005, World War I. in McNeill, W. H., Bentley, J. H., Christian, D., Levinson, D., Roupp, H., Zinsser, J. P. (Editori), Berkshire Encyclopedia of World History. Volume 5. Berkshire Publishing Group, Great Barrington, s. 2079-2084
  2. Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 32
  3. Westwell, I., 2004, První světová válka den po dni. Naše vojsko, Columbus, Praha, s. 12
  4. Simkins, P., Jukes, G., Hickey, M., 2003, The First World War. The War to End All Wars. Osprey Publishing, Londýn, s. 32-34
  5. Banks, A., 2001, A Military Atlas of the First World War. Leo Cooper, Londýn, s. 14
  6. Simkins, P., 2003, The First World War The Western Front 1914–1916. Routledge, New York, s. 32
  7. Simkins, P., 2003, The First World War The Western Front 1914–1916. Routledge, New York, s. 39
  8. Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 102
  9. Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 136
  10. a b Ogarkov, N. V. (editor) 1978, Sovetskaja vojennaja enciklopedija. Tom 6. Voennoe izdateľstvo Ministerstva oborony SSSR, Moskva, s. 272
  11. Westwell, I., 2004, První světová válka den po dni. Naše vojsko-Columbus, Praha, s. 134
  12. Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 154-157
  13. Banks, A., 2001, A Military Atlas of the First World War. Leo Cooper, London, s. 184
  14. a b c Janda, L., 2005, Causalities, Combatant and Noncombatant. in Tucker, S., Encyclopedia of World War I, Abc-Clio, Santa Barbara, s. 272-274
  15. Veľký, J. a kolektív, 1980, Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N-Q. Veda, Bratislava, s. 576-578

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]