Druhá svetová vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Druhá svetová vojna
WW2Montage.PNG
Zhora v smere hodinových ručičiek: Britskí vojaci v severnej Afrike, japonskí vojaci za živa pochovávajú čínskych civilistov, sovietske tanky T-26 pri protiofenzíve pred Moskvou, japonské lietadlá na palube lietadlovej lode, vojaci Červenej armády po skončení bojov o Berlín, nemecká ponorka počas bitky o Atlantik
Dátum 1. september 19398. máj 1945 (v Európe)
2. september 1945 (Tichomorie)
Miesto Európa, Pacifik, Atlantik, Juhovýchodná Ázia, Čína, Blízky východ, Stredomorie a Afrika
Výsledok Víťazstvo Spojencov:
Protivníci
Spojenci:
Spojené kráľovstvo Britské impérium
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Sovietsky zväz (1941 – 45)
US flag 48 stars.svg Spojené štáty (1941 – 45)
Flag of the Republic of China.svg Čína (vo vojne 1937 – 45)
Francúzsko Francúzsko (do 1940)
Flag of Free France 1940-1944.svg FFL (od 1940)
Poľsko Poľsko
Canadian Red Ensign 1921-1957.svg Kanada
Austrália Austrália
Nový Zéland Nový Zéland
Flag of South Africa 1928-1994.svg Južná Afrika
Flag of the Democratic Federal Yugoslavia.svg Juhoslávia (1941 – 45)
State Flag of Greece (1863-1924 and 1935-1970).svg Grécko (1940 – 45)
Nórsko Nórsko (1940 – 45)
Holandsko Holandsko (1940 – 45)
Belgicko Belgicko (1940 – 45)
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Brazília Brazília (1942 – 45)
a ďalšie štáty
štáty Osi:
Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Merchant flag of Japan (1870).svg Japonsko (vo vojne 1937 – 45)
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Taliansko (1940 – 43)
Flag of Hungary (1920–1946).svg Maďarsko (1941 – 45)
Francúzsko Francúzsko (od 1940)
Rumunsko Rumunsko (1941 – 44)
Bulharsko Bulharsko (1941 – 44)
Thajsko Thajsko (1942 – 45)
Fínsko Fínsko (1941 – 44)
Flag of Iraq (1921–1959).svg Irak (1941)
Flag of Manchukuo.svg Mandžusko
Flag of Independent State of Croatia.svg Chorvátsko (1941 – 45)
Flag of First Slovak Republic 1939-1945.svg Slovensko
a ďalšie štáty
Velitelia
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Josif Stalin
US flag 48 stars.svg Franklin D. Roosevelt
Spojené kráľovstvo Winston Churchill
a ďalší
Flag of the NSDAP (1920–1945).svg Adolf Hitler
Merchant flag of Japan (1870).svg Hirohito
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Benito Mussolini
a ďalší
Straty
Mŕtvych vojakov:
16 miliónov
Mŕtvych civilistov:
45 miliónov
Mŕtvych spolu:
61 miliónov (1937 – 45)
Mŕtvych vojakov:
8 miliónov
Mŕtvych civilistov:
4 milióny
Mŕtvych spolu:
12 miliónov (1937 – 45)
Zoznam bitiek II. svetovej vojny
Druhá svetová vojna
Poľská obranná vojna - Západný front - Severná Európa - Východný front - Severná Afrika - Juhovýchodná Ázia - Tichomorie - Talianska kampaň

Chronológia druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov.

Najčastejšie uvádzaným dátumom začiatku druhej svetovej vojny v Európe je 1. september 1939. V tento deň Wehrmacht vpadol do Poľska.[1] Na ázijskom bojisku sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do Číny (7. júl 1937), ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa skorší dátum: rok 1931, kedy Japonci vtrhli do Mandžuska. 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz, ktorý sa pridal na stranu Spojencov. Spojené štáty, ktoré už predtým pomáhali Spojeneckým krajinám sa do vojny zapojili 7. decembra 1941 potom, čo bola Japoncami napadnutá ich námorná základňa v Pearl Harbore. Koniec vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. V Ázii kapitulovalo Japonsko 2. septembra toho istého roku po americkom zhodení dvoch atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki.

Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácie NATO, a východného bloku, ktorý na seba vzal podobu Varšavskej zmluvy tvorenej najmä východoeurópskymi socialistickými krajinami pod vedením Sovietskeho zväzu. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. Studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch (Kórejská vojna, Vietnamská vojna, Arabsko-izraelské vojny atď.)

Obsah

Príčiny vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Príčiny druhej svetovej vojny
Benito Mussolini (vľavo) a Adolf Hitler (vpravo)

Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré štáty ako, napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové – Maďarsko, Česko-Slovensko, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz (pozri Ruská občianska vojna).

Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú mierovú zmluvu a platiť vysoké reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. Spojeným štátom sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a Spojené štáty do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila[2]). Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko.

Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody

Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín – Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Česko-Slovensko jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler.

Molotov podpisuje nemecko-sovietsku zmluvu o neútočení. Za ním je vidieť Ribbentropa (v čiernom) a Stalina (v svetlom, druhý sprava)

Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacionálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei – NSDAP). Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka politike appeasementu. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem. Anschluß – pripojenie) Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Česko-Slovenska a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali. Namiesto toho sa Stalin a Hitler dohodli sami, 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu v dolnej snemovni Winston Churchill: „Británia a Francúzsko si museli vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali si hanbu. Budú mať vojnu.[3][4]

Predohra a vytváranie koalícií[upraviť | upraviť zdroj]

Ešte na začiatku roka existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: Os a jej spojenecké krajiny, Francúzsko a Spojené kráľovstvo plus malé štáty pod ich ochranou a ZSSR, ktorý na prvý pohľad stál bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Británia odmietla garantovať a podporovať Stalinovu tyraniu a ten dospel k záveru, že Nemecko mu môže ponúknuť viac. Novým ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal Viačeslav Molotov, ktorý neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože tam je to vždy jednoduchšie. 23. augusta 1939 uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom (za ktorý sa podpísal Molotov) pakt o neútočení, známy pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov, ktorý celkom rozvrátil všetku rovnováhu v Európe a uvoľnil Hitlerovi aj Stalinovi ruky na začatie expanzie. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol ničím proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu a rozdelenie Poľska. Cesta k vojne tým bola voľná.

Vypuknutie vojny v Európe[upraviť | upraviť zdroj]

Poľské jazdectvo na manévroch pred vojnou

Ako zámienku použili Nemci prepad rádiostanice v Gliwiciach, ktorá slúžila ako retranslačná stanica. 31. augusta o ôsmej hodine večer vtrhli do nemeckej rádiostanice v Gliwiciach poľskí vojaci. V skutočnosti išlo o zinscenovaný útok a údajní poľskí vojaci boli v skutočnosti príslušníci Waffen-SS preoblečení za poľských vojakov. Celá akcia mala vyvolať dojem, že nasledujúci útok na Poľsko je odvetou za tento útok a že Nemecko nie je agresorom (tzv. operácia pod falošnou vlajkou). Nasledujúci deň 1. septembra 1939 Nemecko spustilo operáciu Fall Weiss, čím iniciovalo vypuknutie druhej svetovej vojny. Vojna v Európe sa začala 1. septembra 1939 o 4:45 ráno, keď nemecký školný krížnik Schleswig-Holstein[5] začal paľbu na Gdansk. V ten istý deň, v prejave k Reichstagu, Adolf Hitler spomenul 21 pohraničných incidentov, z ktorých tri nazval veľmi vážnymi, ako ospravedlnenie pre nemeckú „defenzívnu“ reakciu proti Poľsku.[6] Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu, a preto vyhlásili Nemecku vojnu – 3. septembra o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ním tak urobili aj najvýznamnejšie krajiny CommonwealthuIndia, Austrália a Nový Zéland a o 12:20 tak urobilo aj Francúzsko. 3. septembra sa potopením britskej osobnej lode SS Athenia nemeckou ponorkou U 30 začala aj bitka o Atlantik. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič, okrem niekoľko chabých náletov na Nemecko a malého útoku na Saarbruck – toto obdobie je známe ako tzv. „čudná vojna“.

Priebeh vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Boje v Ázii 1931 – 1939[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení prvej svetovej vojny zostalo Japonské cisárstvo v priestore východnej Ázie najmocnejšou krajinou. Mnoho japonských politických a vojenských vodcov, ako Fumimaro Konoe a Sadao Araki tvrdili, že Japonsko má právo podmaniť si Áziu a zjednotiť ju pod vládou cisára Hirohita.

Japonskí vojaci v Číne

Japonsko zaútočilo na Mandžusko po takzvanom Mandžuskom incidente v roku 1931 a po roku pretvorilo Mandžusko na bábkový štát Mandžukuo. V roku 1937 japonské sily vtrhli aj do samotnej Číny, kde hľadali novú pracovnú silu a suroviny. Japonci spočiatku postupovali rýchlo, no postupne sa zakolísali a ich postup sa po bitke o Šanghaj spomalil. Mesto sa dostalo do japonských rúk v decembri roku 1937, spolu s hlavným mestom Nanking. V dôsledku týchto porážok, čínski nacionalisti, ktorí okrem Japoncov bojovali aj proti komunistickým jednotkám, boli nútení presunúť svoje sídlo najprv do Wu-chanu a neskôr Čunkingu. Japoncami okupované oblasti boli vystavené teroru a vyčíňaniu japonských vojsk.

Vzrastajúca japonská vojenská prítomnosť na Ďalekom východe bola považovaná za veľkú strategickú hrozbu pre ZSSR. Na prelome júla a augusta 1938 prebehli krátke boje pri jazere Chasan. Na jar 1939 vyvolali japonské vojská pohraničné zrážky s Mongolskom, ktorému však pomohol Sovietsky zväz a v bitke o Chalchin Gol odrazil japonský útok. Nebezpečenstvo ďalších japonských útokov však spôsobilo, že Sovieti naďalej držali v oblasti pomerne veľké sily. Až v roku 1941 podpísali obe krajiny pakt o neútočení. V oblasti tak zotrval pokoj do roku 1945. Po týchto porážkach sa Japonci rozhodli presmerovať svoju expanziu viac na juh, to však nutne muselo viesť k stretu s USA kvôli kontrole nad Filipínami a námornými obchodnými cestami do Holandskej Východnej Indie.

Začiatok vojny v Európe: 1.9.1939[upraviť | upraviť zdroj]

Invázia do Poľska[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Poľská obranná vojna (1939)
1. september 1939 – nemeckí vojaci prechádzajú hranicou do Poľska

Zatiaľ čo v Ázii sa už od roku 1937 bojovalo „iba“ medzi Čínou a Japonskom (pozri Druhá Čínsko-japonská vojna), vojna v Európe sa začala 1. septembra 1939, keď nemecké vojská po predchádzajúcich provokáciách a zinscenovaných incidentoch (najznámejším z nich je prepadnutie vysielača v Gliwiciach) začali inváziu do Poľska. K útoku na Poľsko sa k Nemecku pridalo aj Slovensko, ktoré zaútočilo na južnú časť Poľska pomocou armádnej skupiny „Bernolák“.[7] Spojené kráľovstvo a Francúzsko vtedy po formálnej stránke nezaváhali a 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu. Lenže deklarácia vojny bola jedna vec, schopnosť ju viesť druhá. Zatiaľ čo letecká a námorná vojna vzplanula prakticky ihneď, pozemné vojská západných Spojencov sa ešte len formovali. Británia nebola schopná dať dohromady nič viac ako malý expedičný zbor, ktorý odoslala do Francúzska, a mobilizácia zastaranej francúzskej armády sa tiež rozbiehala len pomaly. Navyše francúzska vojenská doktrína rozhodne nebola Poľsku naklonená, generál Maurice Gamelin ju zhrnul jedinou vetou: „Kto zaútočí, prehrá.“[8] Zatiaľ čo sa však francúzska armáda pripravovala a čakala na Hitlerovu chybu, na východe prebiehala tragédia.

Poľská armáda zúfalo bojovala, ale za situácie v akej sa ocitla, nebol úspešný odpor v ľudských silách. Poľské vojská sa nestihli ani zmobilizovať a zaujať určené pozície, keď bola krajina napadnutá. Poľské letectvo utrpelo ťažké straty pri väčších stretnutiach s modernejšími stíhačmi nemeckých ozbrojených síl – Luftwaffe. Zvyšok ale bojoval s obrovskou húževnatosťou a spôsobil nemeckému letectvu všeobecne väčšie straty, ako by sa dalo očakávať. Situácia na zemi ale bola naďalej beznádejná. Nepočetné tankové sily organizované zastaraným spôsobom nemohli čeliť nemeckým tankovým klinom postupujúcim vpred podľa inovačných schém bleskovej vojny. Málo pohyblivá pechota bez motorizovaných dopravných prostriedkov a zastarané jazdectvo boli opakovane masakrované pri presunoch cez otvorený terén, ktorý nedokázali prekonávať dosť rýchlo, alebo boli ničené po menších skupinách, skôr než sa stihli zoskupiť. Nemecké jednotky prenikali zo severu a juhozápadu k Varšave.

Stretnutie nemeckých a sovietskych jednotiek

9. septembra sa poľská armáda vzchopila k poslednému zúfalému pokusu aspoň oddialiť nevyhnutný koniec. Zúfalý útok trosiek armád Poznaň a Pomorie proti ľavému krídlu a tylu Skupiny armád Juh bol vedený s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu (tzv. bitka na Bzure). Spočiatku dokázal prudkým úderom zastaviť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu čoskoro nasmeroval drvivú väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu Skupiny armád Juh. Keď potom vzápätí na Kutrzebove sily zaútočila aj skupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malej časti jednotiek, ktoré mali posilniť jej obranu. V tej dobe sa zvyšky všetkých západných armád v súlade s rozkazmi Edwarda Rydz-Śmigłyho pokúšali prebiť na východ a posilniť tak obranu Varšavy tým, že by vytvorili obrannú líniu na riekach Visla a San. Ich šance boli minimálne, ale definitívne zhasli až 17. septembra, keď sa ZSSR v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu. Poľská vláda aj časť velenia utiekli z krajiny do Rumunska. 28. septembra kapitulovala Varšava, 29. septembra pevnosť Modlin. 2. októbra kapitulovali obrancovia Helskej kosy. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali do 5. októbra oddiely generála Franciszka Kleeberga.

Zimná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zimná vojna
Fínska pechota v severnom Fínsku, 12. január 1940

Zatiaľ čo sa Nemecko po svojom víťazstve pripravovalo na ďalšie fázy bojov, tentoraz proti Francúzsku, ZSSR pokračoval v expanzii. Stalin postupne prinútil Pobaltské štáty k súhlasu s nevýhodnou ekonomickou a vojenskou spoluprácou (vrátane rozmiestnenia svojich jednotiek na ich území), čím si pripravil pôdu pre ich anexiu a základne pre ďalšiu expanziu. Potom sa obrátil na Fínsko, aby si podobné ústupky vynútil aj od neho. Najskôr prišiel so „serióznymi návrhmi“, potom prešiel k hrubým vyhrážkam, a keď ani to nepomohlo a Fíni jeho návrhy odmietli, rozhodol sa na Fínsko zaútočiť. Napätie eskalovalo až do 30. novembra 1939, keď sovietske jednotky bez vyhlásenia vojny Fínov napadli. Cieľom útoku bolo úplné vojenské podmanenie krajiny (počas zhruba 14 – 21 dní). Celá akcia sa však nevyvíjala úspešne. Ako prvý prišiel neúspech politický – Spoločnosť národov sa nenechala oklamať ani Sovietskym zväzom zinscenovanými pohraničnými incidentmi, ani bábkovou Kuusinenovou vládou a ZSSR sa stal jediným štátom v jej histórii, ktorý vylúčila za nevyprovokovanú útočnú vojnu (na základe definície agresora, ktorú ZSSR sám predložil). Ani priebeh vojny nebol ideálny, Fínsko útok očakávalo a bolo v medziach svojich možností pripravené. Prvý nápor Červenej armády bol napriek početným posilám odrazený, sovietske sily utrpeli ťažké straty. Ukázalo sa, že početná a technická prevaha nedokáže nahradiť výcvik a prípravu na polárne podmienky. Svoju rolu zohrala tiež vysoko negatívna úloha politických komisárov a neporovnateľnosť kvalít dôstojníckych zborov obidvoch armád. Zatiaľ čo fínska armáda sa mohla spoľahnúť na vysoko nadpriemerný dôstojnícky zbor, Červená armáda, ktorej dôstojnícky zbor bol zdecimovaný stalinskými čistkami, pri ktorých bola odstránená veľká časť najkvalitnejších kádrov, sa musela spoľahnúť na novo dosadených, neskúsených a často až neospravedlniteľne nekompetentných dôstojníkov. Plán útoku vypracovaný Mereckovom podľa pokynov Vorošilova a Stalina predstavoval zmes neuveriteľného diletantizmu a úplne mylných predpokladov, a rozhodne nemohol byť cestou k ľahkému víťazstvu. Stalinove čistky v armáde sa tak po prvýkrát prejavili v reálnych podmienkach vojny. Bombardovanie civilných cieľov a miest za použitia trieštivých a zápalných bômb pobúrilo civilizovaný svet, najmä susedné severské krajiny, ale aj Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, či Vatikán.

Vojna sa rozširuje: 1940[upraviť | upraviť zdroj]

Prielom Mannerheimovej línie a prímerie medzi ZSSR a Fínskom[upraviť | upraviť zdroj]

Fínska pechota pri obrane zákopov Mannerheimovej línie

ZSSR začal druhú fázu operáciou proti Fínsku 1. februára 1940. Proti unavenej fínskej armáde, ktorá už trpela akútnym nedostatkom munície, boli vrhnuté obrovské sily (pomer mužov v bojových líniách bol 1:10 až 1:15 v prospech Červenej armády). Po 15 dňoch intenzívnych bojov prelomili sovietske vojská hlavné opevnenie Mannerheimovej línie a po ďalších 21 dňoch prekročili Viipurský záliv. Fínska armáda bola vyčerpaná a straty bojových jednotiek dosiahli 40 % pôvodných stavov, ale stále ešte držala frontovú líniu. 13. marca 1940 bolo uzavreté prímerie. Podľa týchto podmienok Fínsko poskytlo ZSSR značnú časť svojho územia a muselo urobiť ďalšie ústupky.

Zimná vojna mala veľký vplyv na prudký pokles reputácie Červenej armády ako aj ZSSR v očiach celého sveta. Niektorí však podotýkajú, že mala ďalekosiahly vplyv na jej následnú reorganizáciu a mnohé zlepšenia ako aj odstránenie Vorošilova z jej vedenia. Mnohí nemeckí generáli ako aj sám Hitler preto pred napadnutím ZSSR v roku 1941 očakávali, že poraziť sovietsku armádu nebude príliš ťažké.

Napadnutie Dánska a Nórska[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Weserübung
Nemecké tanky v Dánsku

V tej istej dobe sa ukázalo, že pre to, aby mohlo Nemecko ďalej úspešne viesť vojnu proti Spojencom, bude potrebovať čoraz väčšie množstvo železnej rudy, ktorú však dovážala zo Švédska cez nórsky prístav Narvik. Británia i Francúzsko si uvedomovali túto nemeckú slabinu a začali čoraz viac ohrozovať nemecké záujmy v oblasti. Spojenci dúfali, že sa im podarí vytvoriť blokádu Nemecka, ktorá obmedzí jeho vojenskú výrobu. Jedným z dôkazov toho, že prestali dodržiavať neutralitu nórskych výsostných vôd, bol aj incident, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lode Altmark. Obidve strany začali urýchlene konať. 8. apríla začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych vodách. To už však nič nezmenilo na fakte, že nasledujúceho dňa nemecké ozbrojené zložky obsadili prakticky bez boja Dánsko a začali sa vyloďovať v južnom Nórsku.

Námorné boje neďaleko Narviku, 13. apríl 1940

9. apríla 1940 Nemci začali operáciu Weserübung, čo bol krycí názov dlho pripravovaného obojživelného prepadu Dánska a Nórska. Operácia úspešne napredovala nielen kvôli dokonalej príprave a kamufláži, ale aj tajnej podpore nórskeho ministra obrany Quislinga, ktorého nacisticky orientovaná strana už pred vojnou netajila sympatie k Hitlerovi. Jeden z hlavných cieľov operácie, prístav Narvik sa síce podarilo Nemeckým výsadkovým oddielom dobyť, museli z neho však čoskoro ustúpiť pred vojskami západných spojencov, ktoré sa tu vylodili.[9] Tieto spojenecké jednotky však neboli na nadchádzajúce boje dostatočne pripravené a nedisponovali relevantnou vzdušnou podporou a v konečnom dôsledku pád Nórska iba čiastočne oddialili, keď na určitý čas zastavili nemecký postup. V následných námorných bojoch Briti stratili jednu lietadlovú loď (HMS Glorious), no aj Nemci utrpeli nemalé straty, keď prišli o niekoľko ťažkých bojových lodí, ktoré sa už nikdy nepodarilo nahradiť. Do júna 1940 boli zvyšky spojeneckých vojsk z krajiny evakuované v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na francúzsko-nemeckom fronte. Nemecko nakoniec získalo celé Nórsko, čo bolo dôležité najmä pre nemecké loďstvo, jednak pre možnosť prepravovať dôležité suroviny zo Švédska a tiež pre zjednodušenie prístupu do Atlantického oceánu, kde začali nemecké hladinové lode spolu s ponorkami ohrozovať britské námorné spoje.

Útok na Benelux a Francúzsko[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Francúzsko
Nemeckí vojaci pri víťaznom oblúku v Paríži, leto 1940

10. mája 1940 začali Nemci plán Žltá, čiže ofenzívu na západnom fronte proti Francúzsku a Beneluxu. Už o päť dní kapitulovalo Holandsko. 17. mája obsadili aj Brusel, ale belgická armáda pokračovala naďalej v ústupových bojoch po boku Francúzov. Útokom cez Belgicko Nemci obišli Maginotovu líniu a ich tankové jednotky rýchlo prenikali cez Ardeny do severozápadného Francúzska. Spojenci síce podnikli protiútok, ale bleskový nemecký postup ich plány zmaril. 27. mája sa začal britský expedičný zbor sťahovať späť do Británie z prístavu Dunkerque. Za týždeň sa podarilo evakuovať 350 000 britských a francúzskych vojakov. Ďalších 40 000 Nemci zajali v obkľúčenom meste. Nemecký úspech však mohol byť omnoho väčší, nebyť zaváhania, ktoré spôsobilo, že jednotky Wehrmachtu niekoľko dní takmer nečinne stáli okolo mesta .

Zástupcovia Francúzska a Nemecka podpisujú kapitulačnú zmluvu

Následne nemecké tankové jednotky rýchlo napredovali na Paríž, ktorý padol 14. júna a Francúzsko tak 22. júna 1940 po mesiaci bojov kapitulovalo. Nemci si ponechali kontrolu nad severnou časťou krajiny, celým pobrežím Atlantického oceánu, až po hranice so Španielskom a začali sa pripravovať na útok na Britániu, ktorého predohrou sa mala stať bitka o Britániu.

Obsadenie Francúzska, najväčšej Spojeneckej mocnosti na Európskom kontinente bola pre protihitlerovskú koalíciu ťažká rana. Pre Nemcov, ktorí týmto revanšovali svoju porážku v prvej svetovej vojne, to bolo naopak veľké víťazstvo. Prestíž nemeckej armády výrazne stúpla, rovnako ako mocenské chúťky Hitlera, ktorý bol po porážke Francúzska presvedčený, že Wehrmacht už nemá na kontinente súpera.

Bitka o Britániu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Britániu (druhá svetová vojna)
Letci poľskej 303. perute

Spojené kráľovstvo bolo v Európe posledným ostrovom demokracie vzdorujúcim nacizmu. Na jeho územie sa uchýlili exilové vlády z Poľska, Nórska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, Česko-Slovenska ako aj Slobodné francúzske sily na čele s de Gaullom. Tieto vlády udržiavali styk s členmi domáceho odboja a poskytovali tak spojencom cenné spravodajské informácie.

Po víťazstve nad Francúzskom ovládal Adolf Hitler v lete 1940 priamo alebo prostredníctvom spojencov takmer celú Európu. Jeho jediným zostávajúcim nepriateľom zostávala osamotená Veľká Británia, ktorej nový ministerský predseda, Winston Churchill, sľuboval Britom vo svojich burcujúcich prejavoch len „krv, pot a slzy“. Ale britská armáda sa po katastrofe vo Francúzsku nachádzala v troskách. Jedinou prekážkou, ktorá bránila Hitlerovým armádam v podrobenie Britských ostrovov a ktorá mohla zmariť chystanú inváziu (operácia Seelöwe), bolo teraz britské letectvo (Royal Air Force) na čele s leteckým maršalom Hughom Dowdingom. Zlomiť silu RAF sa v nadchádzajúcej bitke pokúsila nemecká Luftwaffe, ktorej veliteľom bol Hermann Göring. Nemci tiež dúfali, že Britániu izolujú a vyhladovia s pomocou svojich ponoriek, operujúcich z Francúzska a Nórska.

Zostrelený nemecký Messerschmitt Bf 109, 1940
Churchill pri prehliadke zbombardovaného mesta Coventry

Samotná letecká bitka začala krátko po dobytí Francúzska. V prvej fáze sa Luftwaffe sústredila na britské konvoje, ktoré počas tzv. bitky o kanál (Kanalkampf) vytlačila z Lamanšského prielivu. Hlavný útok začal 13. augusta, v tzv. „deň orla“ (Adlertag). Nemci najprv čiastočne zneutralizovali britský radarový systém a zaútočili proti prístavom, vojenským a leteckým zariadeniam na pobreží. V priebehu tejto fázy boja utrpeli obe strany najvyššie straty za celú bitku. Neskôr sa Luftwaffe zamerala proti letiskám RAF vo vnútrozemí a leteckým továrňam. V záverečnej etape boja, na začiatku septembra, podnikli Nemci denné útoky na Londýn a iné veľké britské mestá, ako bolo, napr. Coventry, s cieľom zlomiť morálku ich obyvateľov. Konečne 15. septembra Briti presvedčivo odrazili rozsiahly nemecký útok, načo Hitler nariadil odložiť vylodenie na neurčito. Luftwaffe aj naďalej pokračovala v bombardovaní miest (Blitz). Kvôli veľkému množstvu zničených lietadiel sa však od októbra obmedzovala len na nočné útoky, ktoré si aj napriek tomu do jari nasledujúceho roka vyžiadali vyše 40 000 životov. V bitke o Britániu usilovali Nemci o zničenie nepriateľských stíhačiek, ale podcenili význam radaru pre obranu Britov. Navyše britský priemysel dokázal vždy plne nahrádzať straty vlastných strojov. Značný podiel na tomto víťazstve „nemnohých“ patril okrem britských pilotov tiež Poliakom, Kanaďanom, Novozélanďanom, Čechom a Slovákom, Belgičanom a zástupcom mnohých iných národov.

Hitler sa následne začal zaoberať plánom na útok proti ZSSR, ktorého považoval za svojho najväčšieho ideologického nepriateľa.

Albánsko a Grécko[upraviť | upraviť zdroj]

28. októbra talianske vojská zaútočili z Albánska na Grécko. Gréci však ich postup zastavili a postupne, za britskej pomoci, prešli do protiútoku. Do marca nasledujúceho roku od Talianov oslobodili polovicu územia Albánska.

Akcie Sovietskeho zväzu[upraviť | upraviť zdroj]

Odkrytý masový hrob v Katyni, 1943

Priebeh nemeckého ťaženia v Škandinávii a v západnej Európe ako aj jeho rýchlosť veľmi zaskočili Stalina, ktorý sa pravdepodobne spoliehal na to, že západoeurópske krajiny budú medzi sebou zápasiť dlhšie. Sovietske vojská preto v júni 1940 bleskovo anektovali Litvu, Lotyšsko aj Estónsko. Taktiež prinútili Rumunsko, k tomu aby prenechalo Sovietskemu zväzu Besarábiu. NKVD vraždilo v zajateckých táboroch v Katyni, Kozeľsku a Starobieľsku zajatých poľských dôstojníkov, ktorí boli pre Stalina potenciálnou hrozbou a nechceli sa pripojiť k poľským komunistom.

Boje v južnej Ázii[upraviť | upraviť zdroj]

22. septembra 1940 japonské vojská vpadli do Francúzskej Indočíny. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Austrália a Holandská exilová vláda na to zareagovali až v roku 1941, zavedením embarga na export surovín do Japonska. Západné mocnosti rovnako poskytovali vojenskú a materiálnu podporu čínskym vojskám.

Boje v severnej a východnej Afrike[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Boje v severnej Afrike (2. svetová vojna)
Britský tank Matilda počas operácie Compass

Potom, čo Taliansko vyhlásilo vojnu západným Spojencom 10. júna 1940, začali na územie Líbye podnikať britské jednotky náhle prepady menšími silami. Po francúzskej kapitulácii 25. júna začali Taliani posilňovať svoje vojská v Afrike a pripravovať sa na rozsiahlejšiu ofenzívu. V tej istej dobe sa stupňovali pohraničné incidenty v Eritrei a Sudáne. 3. augusta nakoniec Taliani vpadli do Britského Somálska.[10]

9. septembra talianske vojská pod vedením maršala Rodolfa Grazianiho vpadli z Kyrenejky do Britmi spravovaného Egypta. Po počiatočnom postupe sa však kvôli problémom so zásobovaním zastavili. 16. septembra Taliani začali budovať obranné postavenia v okolí Sidi Barrani. 9. decembra spustili Briti útočnú operáciu s kódovým označením Compass. Briti s pomocou vojsk Commonwealthu porazili talianske vojská, zajali 130 000 nepriateľských vojakov za cenu 2 000 vlastných padlých. Zvyšok talianskych vojsk sa tiahol k El Agheile 9. februára 1941.

1941[upraviť | upraviť zdroj]

Boje na juhu Európy[upraviť | upraviť zdroj]

Následky bombardovania Belehradu

Pred útokom na Sovietsky zväz si nemecké velenie zaistilo južnú Európu. Angažovanie v tejto oblasti spôsobil jednak prevrat v Juhoslávii a tiež neúspechy Talianska, ktoré od októbra 1940 viedlo boje proti Grécku. V Juhoslávii vyvolalo vlnu nevôle pripojenie krajiny k Osi. 27. marca 1941 sa mladý kráľ Peter II. ujal po prevrate moci, zrušil spojenectvo s Nemeckom a uzavrel zmluvu o priateľstve so Sovietskym zväzom, ale nehodlal narušiť doterajší mier medzi oboma krajinami. 6. apríla 1941 prepadlo Nemecko spolu s bulharskými vojskami Juhosláviu aj Grécko, ktorému pomáhali britské vojská. Do Srbska sa zo severu, východu i západu hrnuli nemecké jednotky. Celej tejto akcii predchádzal nečakaný nálet na Belehrad. Nemci útočiaci z Bulharska sa spojili s Talianmi, ktorí zaútočili z Albánska a zahatali tak Juhoslovanom možnosť spojiť sa s Grékmi. Za 12 dní bola nepripravená juhoslovanská armáda porazená. Belehrad, hlavné mesto krajiny, padol 13. apríla 1941. Nemci zriadili nový bábkový Chorvátsky štát na jeho čele mal stáť emigrant Ante Pavelić a taliansky princ. Taliansko si zatiaľ privlastnilo väčšinu dalmátskeho pobrežia a Čiernej Hory.

7. apríla 1941 nemecké jednotky prerazili aj do Grécka, ktoré sa ani napriek pomoci Británie neubránilo. Už 27. apríla obsadili Atény. Porazené britské a grécke jednotky sa z Balkánu stiahli na Krétu, ale i odtiaľ ich Nemci odvážnym leteckým výsadkom 20. mája, za veľkých strát vyhnali do severnej Afriky. Boje na Kréte skončili 1. júna.

Boje v severnej Afrike[upraviť | upraviť zdroj]

Austrálska pechota pri obrane Tobruku

Po ústupe Talianov, ktorých jednotky úspešná britská ofenzíva celkom rozvrátila, Hitler, aby zabránil porážke Talianov, nariadil uskutočniť operáciu Sonnenblume, pri ktorej sa vylodil Afrikakorps v Líbyi. Nemecké jednotky, skladajúce sa len z niekoľkých divízií čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v Afrike. 24. marca Rommelove jednotky obsadili späť El Agheilu a pokračovali v prenasledovaní britských vojsk. Už 25. apríla nemecké a talianske vojská dosiahli územie Egypta, zanechajúc v svojom tyle obkľúčený Tobruk. Keďže bola severná Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniam) zásobovanie svojich vojsk v oblasti závažný problém, Afrikakorps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cez Stredozemné more. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek na Gibraltáre a na Malte tak robila zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku 1941 utrpeli nacistické vojská také straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestorom Malty, ktoré viazali početné sily RAF a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa neúmerne roztiahli.

Boje v Atlantiku[upraviť | upraviť zdroj]

Ponorkou potopená obchodná loď

9. mája anglický torpédoborec HMS Bulldog zajal nemeckú ponorku U-110 aj s prísne utajovaným šifrovacím zariadením Enigma a platnými kódmi. Získanie tohto zariadenia aj so šifrovacími tabuľkami bol posledný krok k prelomeniu nemeckých šifier. Tento úspech sa podpísal nielen pod ďalší priebeh bojov v Atlantiku, ale mal ďalekosiahly dopad na celkové dianie na viacerých frontoch. Nemecké ponorky napriek tomu ešte dlho spôsobovali spojencom nemalé straty.

18. mája nemecká bojová loď Bismarck a ťažký krížnik Prinz Eugen opustili svoj domovský prístav, aby sa zúčastnili na námorných bojoch s britskými konvojmi v Atlantiku. Pri bitke v Dánskom prielive 24. mája boli Bismarck a Prinz Eugen napadnuté britským bojovým krížnikom HMS Hood a bojovou loďou HMS Prince of Wales. V krátkom boji kráľovské námorníctvo stratilo bojový krížnik HMS Hood, ktorý po zásahu do skladu munície explodoval (starší krížnik HMS Hood mal nedostatočné pancierovanie paluby, kvôli čomu mal neskôr prejsť rekonštrukciou). Z 1420 člennej posádky Hoodu sa zachránili iba 3 námorníci. HMS Prince of Wales sa po niekoľkých zásahoch z boja stiahla. Prince of Wales bol na rozdiel od HMS Hood novou loďou a trpel rôznymi poruchami, ktoré počas plavby opravovali civilní technici. Nemcom sa v zlom počasí podaril klamný manéver, pri ktorom sa odpútal krížnik Prinz Eugen a britské lode Bismarcka, ktorý zmenil smer k francúzskemu prístavu Saint-Nazaire stratili. Na Bismarcka, ktorý bol nútený pre poškodenie palivových nádrží znížiť rýchlosť, sa v severnom Atlantiku čoskoro začal lov.

Jeho definitívnu skazu pripravil nálet torpédových dvojplošníkov Fairey Swordfish z lietadlovej lode HMS Ark Royal, ktorý síce neznamenal jeho bezprostredné potopenie, ale spriečenie kormidla. K poškodenému Bismarcku sa nakoniec priblížilo niekoľko lodí Kráľovského námorníctva, ktoré ho ráno 27. mája v delostreleckom súboji poškodili natoľko, že ho posádka sama potopila. Z jeho 2200 člennej posádky sa zachránilo 115 mužov.[11]

Aktivita Nemecka v Atlantickom oceáne sa po potopení Bismarcka okrem nasadenia ponoriek prakticky skončila.

Napadnutie ZSSR[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecká pechota vyráža do útoku na východnom fronte
Bližšie informácie v článkoch: Veľká vlastenecká vojna a operácia Barbarossa

22. júna 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení a s vojenskou pomocou svojich spojencov zaútočilo na ZSSR na takmer 4 500 km dlhom východnom fronte siahajúcom spoza severného polárneho kruhu na polostrove Kola, cez Karéliu, Baltské more až k Čiernemu moru. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Nemci využili moment prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi na Moskvu, Leningrad a Kyjev, resp. k čiare Archangeľsk, rieka Volga, Astrachán. Nemecké velenie sa spoliehalo na to, že sovietsky systém nevydrží sústredený útok. V skutočnosti však bola táto vojna prvou historickou udalosťou v dejinách Sovietskeho zväzu, ktorá k sebe obyvateľstvo a vládu priblížila.[12]

Jednou z prvých veľkých obkľúčovacích operácii bola likvidácia sovietskych vojsk pri Białystoku v Minskej oblasti. V tejto pasci, z ktorej sa nik neprešmykol, uviazlo 11 sovietskych divízií. Nemci obsadili Minsk 28. júna. K Leningradu postupovala po kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska to boli fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo možné s určitými ťažkosťami pokračovať cez Ladožské jazero. Počas nasledujúcich 900 dní blokády zomrelo na následky hladu, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí, ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vo februári 1942 zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií, pokúšali zastaviť Nemcov na rieke Berezina východne od Minska. V bojoch pri Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje nové tanky a na čas tým spomalili nemecký postup.[13]

Nacisti čoskoro po vpáde do krajiny zatýkali Židov. V priebehu prvého roka okupácie nemecké Einsatzgruppen povraždili stovky tisíc civilistov

V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhu obkľúčiť Kyjev. Stalin namiesto toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť mesto, okolo ktorého sa pomaly uzatvárala slučka obkľúčenia. Nemecké jednotky tu prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská odporu. Mesto dobyli 19. septembra po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generál M. Kirponos. V júli a auguste prebiehala aj bitka o Smolensk a cesty smerujúce k Moskve. Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup za Smolenskom, ale po tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády pri Kyjeve a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov podobne ako pri Briansku a Viazme. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby o najmenej 2 milióny mužov. Nacistická tlač dokonca vydala vyhlásenia o tom, že Sovietsky zväz je už porazený a vojna rozhodnutá.[14]

Nemcom sa napokon vo vrcholiacej jeseni a na začiatku zimy podarilo prebojovať k predmestiam sovietskeho hlavného mesta, no obsadiť ho sa im nepodarilo. Nacistické Nemecko čelilo tiež viacerým problémom a jeho postup postupne ustrnul. Prvým náznakom únavy bolo, keď sa 29. novembra podarilo sovietskym vojskám vytlačiť jednotky skupiny armád Juh z Rostova nad Donom a zažehnať tak na čas nebezpečenstvo hroziace Povolžiu a Prikaukazsku. Za cenu veľkých obetí sa prudkými protiútokmi podarilo zastaviť i nemecký útok na Moskvu. Sovietsku protiofenzívu podporili aj odpočinuté vojská stiahnuté z Ďalekého východu, po ubezpečení Stalina, že Japonsko sa do vojny proti ZSSR nebude angažovať. Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a 8. decembra 1941 bol nemecký Wehrmacht po prvýkrát, počas druhej svetovej vojny, nútený sa brániť a ustupovať na tak rozsiahlom úseku frontu. Nemecko do konca roka 1941 prišlo na východnom fronte o takmer milión vojakov.

14. augusta 1941 uzavreli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo takzvanú Atlantickú chartu. 24. septembra 1941 sa k nej pripojil aj Sovietsky zväz a vznikla koaličná Veľká trojka (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Sovietsky zväz), ktorá sa ešte upevnila po vstupe Spojených štátov do vojny začiatkom decembra 1941.

Napadnutie Spojených štátov[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Útok na Pearl Harbor a Vojna v Pacifiku
Záchrana živých z lode USS West Virginia

7. decembra 1941 – Japonské cisárske námorné letectvo napadlo námornú základňu USA Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Počas 1,5 hodinového náletu zahynulo asi 2 400 ľudí.[15] Boli potopené bojové lode USS Arizona, USS California a USS West Virginia. Nálet ťažko poškodil USS Oklahomu a USS Nevadu, ľahšie poškodil USS Pennsylvaniu, USS Tennessee a USS Maryland. Bolo taktiež zničených 188 amerických lietadiel. Samotní Japonci stratili pri nálete iba 12 lietadiel a dve ľahké ponorky. Našťastie pre Američanov sa v prístave nenachádzali lietadlové lode USS Saratoga, USS Lexington a USS Enterprise, ktoré sa zúčastnili vojenského cvičenia.[16] Americké straty však celkovo neboli nenahraditeľné, ich priemysel čoskoro začal v úplnom bezpečí pred nepriateľskými bombardérmi chŕliť obrovské množstvo zbraní, ktorými dokonca zásoboval aj svojich spojencov.

8. decembra 1941 vyhlásili Spojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní 11. decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom. Pričom je fakt, že USA by mali inak na vnútropolitickej scéne problém vyhlásiť vojnu Nemecku a Hitler tak uľahčil budúcim americkým spojencom v Európe situáciu.

V Tichomorí ešte v decembri 1941 padol do japonských rúk Hongkong, bojovalo sa na Filipínskych ostrovoch a v Malajzii.

1942[upraviť | upraviť zdroj]

Začala sa formovať široká protihitlerovská koalícia. Predstavitelia 26 štátov podpísali 1. januára 1942 vo Washingtone deklaráciu o spoločnom boji proti agresorom a zaviazali sa, že na tento cieľ použijú všetky svoje zdroje. Súčasne sa dohodli, že neuzavrú separátny mier a budú spolupracovať vo vojne až do konca. Definitívne sa tak vytvorili dve koalície krajín, ktoré dohromady zahrnovali 70 štátov celého sveta.

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Jedna zo zničených delových veží sovietskej pobrežnej batérie v Sevastopole, Nemcami označovaná ako Maxim Gorkij

Rok 1942 sa začal pre sily Osi veľmi dobre. Nemecké vojská toho roku dosiahli svoje najväčšie úspechy. Na jar najprv stabilizovali strednú časť svojho frontu v oblasti medzi Rževom a Viazmou. Odrazili aj útoky v oblasti Volchova, kde prebiehali rozhorčené boje vo veľmi ťažkých podmienkach, a potom začali s rozsiahlymi ofenzívnymi akciami na juhu ZSSR, kde zastavili sovietsku ofenzívu pri Charkove. Pokračovali aj boje o Krym, na ktorom vzdorovala sovietska námorná základňa Sevastopoľ. Do začiatku leta Nemci odrazili sovietske protiútoky na Kerči a následne po ťažkých bojoch 4. júna 1942 obsadili aj Sevastopoľ.

Bitka o Stalingrad[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Stalingrad
Nemecká pechota pri pouličných bojoch s plameňometom, pri bojoch na predmestí Stalingradu

Po uvoľnení svojich síl napredovali a prekročili rieku Don, obsadili Rostov-na-Donu a tam sa ich sily rozdelili, časť vojsk (Skupina armád B) na čele s 6. armádou postupovala východným smerom na Stalingrad a Astrachaň, časť (Skupina armád A) sa vydala na juh cez rovinatú step ku Kaukazu. Porážkami pri Charkove oslabená Červená armáda, ktorá v tej dobe navyše čelila nedostatku ťažkých zbraní, v dôsledku evakuácie jej zbrojného priemyslu na východ bola nútená ustupovať. Stalin vydal v tejto kritickej situácii rozkaz č. 227, známy ako: „Ani krok späť!“ O mesto Stalingrad sa v nasledujúcom období rozpútali tvrdé pouličné boje, jedny z najurputnejších bojov celej vojny. Nemecké sily bojujúce o mesto utrpeli ťažké straty, ktoré nacistické velenie pre nedostatok záloh nedokázalo nahradiť. Narastali aj problémy so zásobovaním. V dôsledku nedostatku vlastných síl bolo nemecké velenie nútené po oboch stranách svojej hlavnej útočnej sily – nemeckej 6. armády, nasadiť slabšie rumunské, maďarské a talianske armády. Zatiaľ čo sa nemecké velenie sústredilo na boje v meste, sovieti nepozorovane zozbierali dostatok techniky, materiálu ako aj ľudských rezerv a prešli v druhej polovici novembra 1942 na oslabených krídlach nepriateľských vojsk bojujúcich v Stalingrade do protiútoku (tzv. operácia Uran). Časti nemeckej 4. tankovej a celá 6. poľná armáda sa dostali v priebehu 4 dní do obkľúčenia. Po Göringovom uistení, že letectvo zvládne zásobovať oslabenú armádu, Hitler nariadil držať vybojované pozície za každú cenu. Pokusy maršala Mansteina prísť im počas Vianoc na pomoc z juhu (tzv. operácia Wintergewitter), boli za ťažkých strát na oboch stranách odrazené. Tým sa vytvorili predpoklady na zničenie asi dvadsiatich nemeckých divízií uväznených v stalingradskom kotli.

Tichomorie[upraviť | upraviť zdroj]

Horiaca lietadlová loď USS Lexington stratená pri bitke v Koralovom mori

V bitke o Singapur a následnej kapitulácii britských vojakov 15. februára 1942 padol do japonských rúk britský prístav Singapur. Bolo zajatých 130 000 vojakov Britského spoločenstva, Japonci ich pri tom napadli s o polovicu menej mužmi. Jednalo sa o jednu z najväčších porážok Spojeného kráľovstva v dejinách. Japonci prenikali do Barmy, ktorej hlavné mesto Rangún bolo obsadené 9. marca 1942. Kapitulovala Jáva, vláda Holandskej Indie odišla do Austrálie. Japonské výsadkové jednotky dorazili na Novú Guineu a ich letectvo začalo ohrozovať pevninu Austrálie.

Američania naplánovali pre Japoncov prekvapenie. Dňa 18. apríla 1942 skupina 16 strojov B-25 Mitchell vzlietla z lietadlovej lode Hornet a pod vedením plukovníka Jamesa Doolittla, nízkym letom preletela nad japonskú pevninu a zhodila bomby na Tokio, Nagoju, Kóbe, Jokohamu a Jokosuku. Nespôsobili pri tom žiadne veľké škody, Japoncom ale ukázali odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že Japonci sú doma zraniteľní. Napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný strategický dôsledok. Japonci stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny. V máji sa medzi japonským a americkým námorníctvom odohrala bitka v Koralovom mori, v ktorej síce USA stratili lietadlovú loď USS Lexington, ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie v Port Moresby.

Bitka o Midway a Guadalcanal[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Midway
Torpédové bombardéry na palube lietadlovej lode USS Enterprise sa pripravujú na štart počas bojov o Midway

Zatiaľ čo nálet na Tokio v apríli 1942 mal skôr psychologický účinok, skutočným obratom vojny v Tichomorí sa stala bitka o Midway, ktorá sa uskutočnila medzi 4. a 7. júnom 1942. Japonsko stratilo 4 lietadlové lode a množstvo letcov, ktorých skúsenosti bolo ťažké nahradiť. Navyše počiatočná technická prevaha Japonska sa začala stávať minulosťou. V júli utrpeli Japonci svoju prvú pozemnú porážku na Port Moresby od austrálskych vojsk v zátoke Miline. Japonský odpor na Novej Guinei však pokračoval ešte dlho.

7. augusta sa americká námorná pechota vylodila na ostrove Guadalcanal. Tento ostrov východne od Novej Guinei v reťazci Šalamúnových ostrovov sa stal zaujímavým po tom, čo americká rozviedka zistila výstavbu japonského letiska. Toto letisko mohlo významne ohroziť americké zásobovacie trasy cez Pacifik do Austrálie a na Nový Zéland. Japonci začali s jeho stavbou práve pre to, že po bitke pri Midwayi stratili možnosť leteckého krytia. Prieliv severne od Guadalcanalu v priebehu doby získal nechvalnú prezývku „Železné dno“. Pozemné boje medzitým pokračovali do začiatku nasledujúceho roka.

Západný front a stredná Európa[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Atentát na Heydricha
Britské tanky na pláži pri Dieppe

27. mája sa česko-slovenským parašutistom z výsadku Antropoid vydaril atentát, pri ktorom zranili ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha, ktorý na následky zranení dokonal 4. júna. Nemecké jednotky začali po celom protektoráte perzekúcie. Podarilo sa im vypátrať a zlikvidovať atentátnikov, na výstrahu, či za údajnú pomoc odboju boli tiež vypálené obce Lidice a Ležáky.

Vylodenie pri Dieppe[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Vylodenie pri Dieppe

19. augusta sa na francúzskom atlantickom pobreží vylodili Spojenecké (najmä kanadské a britské oddiely Commandos) vojská aby začali útok na Nemcami okupovaný prístav Dieppe. Nemci však boli pravdepodobne dopredu informovaní, čoskoro sa sformovali a protiútokom zlikvidovali alebo zajali väčšinu útočníkov. Spojenecké velenie neskôr zúročilo skúsenosti, ktoré pri boji získalo vo vyloďovacích operáciach Torch a Overlord .

Boje v Severnej Afrike[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1942 boli spojenecké vojská natoľko oslabené, kvôli dlhým zásobovacím trasám, že sa Rommelovým Afrika-Korps podarilo uskutočniť 21. januára úspešný protiútok a zatlačiť ich späť, obsadiť Benghází, po bitke pri Gazale obsadiť Tobruk s veľkými zásobami a opäť preniknúť až do Egypta. 11. júna Nemci s Talianmi obsadili Bír Hakím, ktorý bránili jednotky Slobodného Francúzska[17]. V júli nasledovala prvá bitka pri El Alameine, v ktorej sa však podarilo Spojencom zastaviť Rommelov postup. Neskôr sa im pod velením generál-poručíka Montgomeryho podarilo v druhej bitke pri El Alameine od 23. októbra do 3. novembra preraziť zoslabnutými jednotkami Afrika-Korpsu a začať ich vytláčať do Tunisu.

8. novembra začali vojská Spojených štátov a Slobodných Francúzov operáciu Torch vylodením pri Casablace a Orane v Alžírsku. Po tom, čo Vichystické sily nekládli Spojencom takmer žiadny odpor, alebo sa s nimi priamo spojili, nariadil Hitler okupáciu Vichystického Francúzska. Nemecké a Talianske vojská sa však v Severnej Afrike ocitli v kliešťach a boli nútené sa začať sťahovať. Predtým však stihli uštedriť Američanom menšiu porážku v Kasserinskom priesmyku.

1943 – bod obratu[upraviť | upraviť zdroj]

Roosevelt a Churchill sa stretli 14. januára v Casablanke. 19. apríla vypuklo povstanie vo varšavskom gete. Začalo sa po tom, čo vyšla najavo skutočnosť, že sa Nemci pripravujú geto zlikvidovať. Chabo ozbrojení židovskí povstalci sa zúfalo bránili ešte niekoľko týždňov.

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Hitler s E. von Mansteinom a W. von Richthofenom počas návštevy východného frontu pri Záporoží v marci 1943

Nasledujúca zima na prelome rokov 1942 a 1943 spolu s vyčerpávajúcimi útokmi stalingradských obrancov nemeckú 6. armádu načisto unavila a vyhladovala. Z 22 divízii ktoré tvorilo vyše 300 000 tisíc mužov nezostala nažive ani tretina. Sovieti zajali asi 91 000 nemeckých a rumunských vojakov, vrátane poľného maršala Paulusa. 2. februára 1943 nemecký odpor v poslednom nemeckom ohnisku obrany v stalingradskom traktorovom závode ustal. Nemecké vojská spolu so svojimi spojencami boli nútené v dôsledku sovietskeho prielomu koncom roku 1942 rýchlo ustúpiť z južných oblastí ZSSR a Kaukazu najprv na Kubáň a neskôr na Krym, časť jednotiek ustupovala smerom k Rostovu, kde držala koridor pre ústup ostatných jednotiek, ktoré neboli celkom na juhu. Postupujúce sovietske jednotky ich ale zahnali ešte ďalej a nakrátko oslobodili dokonca aj Charkov. Sovietske velenie v tej dobe nadobudlo mylnú predstavu, že Nemci nebudú schopní straty na južnom fronte dostatočne rýchlo nahradiť, predpokladalo sa preto, že sa podarí dosiahnúť až Dneper. Boje zatiaľ pokračovali pri mestách Oriol, Kursk, Ržev. Situácia bola natoľko vážna, že Hitler sa po štyroch rokoch vojny rozhodol 13. januára pre totálnu mobilizáciu. Nemci však pozbierali sily a pri Charkove prešli do protiútoku a v tretej bitke o Charkov sa opäť zmocnili mesta. Ich postup však zastavilo nepriaznivé jarné počasie a odmäk. Pri Sokolove bola 8. marca 1943 nasadená aj česko-slovenská jednotka pod velením Ludvíka Svobodu.[18]

Bitka pri Kursku[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka v Kurskom oblúku
Postupujúce nemecké tanky typu Tiger pri Kursku.

Sovietske vojská vyčerpané po ťažkých bojoch sa začali okamžite zakopávať. Okolo mesta Kursk, ktoré v tejto oblasti zostalo v sovietskych rukách, sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu pri Belgorode, asi 160 km široký a 90 km hlboký úsek frontu, ktorý neskôr dostal názov Kurský oblúk. Nemecké velenie si Kurský oblúk vybralo za hlavný cieľ svojej letnej ofenzívy. Do oblasti boli sústredené najlepšie a najnovšie nemecké zbrane a skúsené jednotky. Prípravy sa však z nemeckej strany naťahovali, okrem iného aj v dôsledku omeškania dodávok nových tankov Panther. Sovieti vďaka špionáži o nemeckých prípravách dobre vedeli a svoje vojská v oblasti posilnili a kvalitne pripravili na nadchádzajúce obranné boje. 5. júla 1943 sa začal nemecký útok, ktorý však cez sovietsku obranu napredoval iba veľmi pomaly. Po sérii ťažkých tankových bitiek na obidvoch ohyboch oblúku, a najmä 12. júla v najväčšej tankovej bitke pri Prochorovke, však musel Hitler operáciu Citadela odvolať. Nemecké zlyhanie v tejto bitke bolo definitívnym bodom obratu vo vojne.

Následne na to tri sovietske fronty prešli do protiútoku a oslobodili 23. augusta Charkov, 8. septembra Stalino (dnes Doneck), 17. septembra Briansk, 23. septembra Poltavu a 25. septembra Gomeľ a Smolensk. Nemci na juhu definitívne pod tlakom Sovietov opustili kubáňske predmostie a Novorossijsk a stiahli sa na Krym. 30. októbra na Ukrajine padlo do sovietskeho zajatia pri Melitopole 2000 slovenských vojakov[19]. Postupom sovietskych vojsk cez Dneper zabránili Nemcom udržať sa na tejto výhodnej prírodnej prekážke a postupovali na Kyjev, ktorý oslobodili 6. novembra 1943. Stredný úsek sovietskeho frontu postupoval medzi riekami Berezina a Pripiať na Kremenčug. Tu sa sovietska letná ofenzíva roku 1943 vyčerpala a zastavila.

Koncom novembra sa konala v spojencami a sovietmi okupovanom Iráne Teheránska konferencia, na nej sa už vodcovia koaličných mocností začali dohadovať o následnom rozdelení povojnovej Európy. Rokovalo sa tiež o otvorení nového frontu na západe. 12. decembra podpísalo Česko-Slovensko so Sovietskym zväzom zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.

Taliansko a Sicília[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Invázia Spojencov na Sicíliu
Britskí vojaci počas bojov na ostrove Pantelleria

Porážka vojsk Osi v Tunisku v máji 1943 mala za následok kapituláciu štvrťmilióna nemeckých a hlavne talianskych vojakov. Verejná mienka v Taliansku tým nabrala ešte viac protivojnový kurz a nechuť pokračovať v boji na strane Nemecka. V období vrcholiacej bitky v Kurskom oblúku vykonali západní spojenci prvú väčšiu obojživelnú operáciu a konečne začali boj na európskej pevnine. Ich boj sa začal 10. júla na pobreží Sicílie. To Mussoliniho vláda nevydržala a 25. júla bol talianskym kráľom Mussolini odvolaný. Jeho nástupcom sa stal Pietro Badoglio, ktorý začal tajne rokovať so Spojencami o mieri. Na taliansku pevninu sa Spojenci vylodili 3. septembra. V priebehu 5-tich dní sa talianska armáda vzdala. Badoglio a kráľovská rodina prešli na juh krajiny k Spojencom, zanechajúc taliansku armádu bez rozkazov. To okamžite využili Nemci a podstatnú časť armády zabezpečili pred zbehnutím. Čoskoro na to južne od Ríma stabilizovali takzvanú Gustavovu líniu. Napriek tomu, že sa spojencom podarilo preraziť aj novú Gótsku líniu na predhorí Álp, nemecké vojská zabránili rozhodnejšiemu postupu Spojencov z Talianska po súši prakticky až do apríla 1945.

Tichomorie[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári sa skončili 6 mesiacov trvajúce boje o ostrov Guadalcanal. Zvyšky rozprášených japonských pozemných vojsk boli evakuované v noci na 8. februára. Víťazstvom pri Guadalcanale urobili americké pozemné sily prvý skutočný krok na ceste do Tokia. Od 20. do 23. novembra prebiehal boj o malý atol Tarawa na Gilbertovych ostrovoch. Nikto neočakával, že by tento sotva niekoľko stoviek metrov široký ostrov mohli brániť silnejšie japonské sily. Na obsadenie ostrova vyslali Američania 300 mužov, z ktorých bitku prežilo iba 100. Japonci na atole boli nakoniec porazení, no ukázali, že „skákanie po ostrovoch“ bude Američanom trvať ešte dlho a ich straty ešte veľmi narastú.

1944[upraviť | upraviť zdroj]

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Bagration
Nemeckí pešiaci v guľometnom postavení.

Od januára sovietske vojská viedli útočné operácie po celej dĺžke frontu a vytláčali Nemcov ďalej na západ. Vo februári sa sovietskym vojskám podarilo obkľúčiť nemecké jednotky pri mestách Korsuň a Čerkassy. Na tom istom mieste, kde sami v roku 1941 utrpeli kruté porážky. Táto bitka bola typickým ozbrojeným stretnutím tej doby na východe, odohrala sa totiž počas rasputice, povestného obdobia, kedy nespevnené cesty v Sovietskom zväze nebývali zjazdné. Obidve strany si navzájom spôsobili značné straty. Podobne sa skončila aj bitka pri Kamenci Podolskom, kde 1. tanková armáda Hansa-Valentina Hubeho prišla o všetku ťažkú techniku a z obkľúčenia unikla s ťažkými stratami. Keďže tieto ťažké boje prebiehali hlavne v oblasti nemeckej Skupiny armád Juh (neskôr premenovanej na Skupinu armád Severná Ukrajina), domnievalo sa nemecké velenie, že hlavný letný útok sovietskych síl bude opäť nasmerovaný do tejto oblasti[20]. Nemci sústredili väčšinu svojich záloh v oblasti skupiny armád Juh, Stredný úsek frontu v oblasti Bieloruska, ktorý bránilo do 1 milióna vojakov zostával mierne vysunutý na východ. 23. júna, tri roky po vpáde vojsk Osi do Sovietskeho zväzu, spustili Sovieti svoju najväčšiu a najlepšie pripravenú ofenzívu. Zasiahla celkom nepripravenú Skupinu armád Stred. Nemcov na mnohých úsekoch doslova paralyzoval, pohľad na tanky pohybujúce sa cez nepriechodné močiare po cestách vydláždených z drevenej guľatiny, rovno pred ich pozíciami. Porážka, ktorú Nemci utrpeli v priestoroch, kde pred niekoľkými rokmi rozdrvili chaoticky nasadzované sovietske jednotky sa dá považovať za druhý Stalingrad – 130 000 ich bolo zajatých ďalších vyše 300 000 padlo alebo bolo nezvestných. Z tohto neúspechu sa Wehrmacht už nikdy nespamätal.

Sovietski vojaci pri peciach krematória v koncentračnom tábore Majdanek pri Lubline.

V tej istej dobe ako boje v Bielorusku začali sovietske vojská prenikať do Fínska. 20. júna sa im podarilo obsadiť Viipuri. V priebehu mesiaca požiadalo Fínsko o separátny mier, ktorý bol uzavretý 25. augusta[21].

13. júla sa začala ľvovsko-sandomierzská ofenzíva, ktorá zanechala vo frontovej línii nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina 200 km medzeru. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť za Karpaty a zvyšok nemeckých vojsk pod vedením Josefa Harpeho za Vislu.

Povstania v strednej a východnej Európe[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v článkoch: Varšavské povstanie a Slovenské národné povstanie
Boje vo Varšave. Nemeckí vojaci na ulici Focha pri útoku smerom na radnicu a Blankin palác.

Práve v tej dobe, poľská Armia Krajowa po dohodách s poľskou exilovou vládou v Londýne 1. augusta začala Varšavské povstanie. Svoju činnosť však vôbec nekoordinovala s Červenou armádou, čo len prispelo k tomu aby Stalin ani nikto iný spomedzi Sovietov nevydal priamy rozkaz, na pomoc povstaniu. Povstanie bolo Nemcami zlikvidované 2. októbra po dvoch mesiacoch hrdinského odporu. O tom, že Červená armáda mala možnosť aspoň čiastočne povstaniu pomôcť nieto pochýb, takýto príkaz by však Stalin, ktorému existencia poľských antikomunistov prekážala v jeho plánoch, nikdy nevydal. Armia Krajowa bola orientovaná na Poľskú exilovú vládu v Londýne a jej vodcovia verili, že ak sa im podarí obsadiť hlavné mesto krajiny pred príchodom sovietskych síl, stúpne ich kredit pri nasledujúcom politickom boji o moc po vojne. Je však tiež pravdou, že sovietske vojská boli v tej dobe na konci svojich síl a ich zásobovacie línie sa ťahali 650 km územím, ktoré v posledných mesiacoch oslobodili. Jednotky boli vyčerpané a potrebovali doplnenie, ich vojenská technika opravu. Samotné sovietske vojenské plány totiž pôvodne počítali s prestávkou práve pred prekročením Visly pri Varšave a aj Rokossovskij, veliaci sovietskym vojskám na tomto úseku frontu, považoval možnosť pomoci povstalcom za veľmi oklieštenú, keďže od 30. júla na predvoje jeho vojsk zaútočil nemecký XXXIX. tankový zbor a v zápätí aj IV. tankový zbor SS[22].

29. augusta o 20. hodine vypuklo Slovenské národné povstanie aj toto povstanie sa udržalo v tyle nemeckých armád dva mesiace a po svojom potlačení 28. októbra 1944 časť obyvateľstva ďalej pokračovala v boji proti Nemcom v horách, až do celkového oslobodenia krajiny. Červená armáda na podnet česko-slovenskej exilovej vlády ako aj česko-slovenských komunistov v Moskve podporila povstanie leteckým plukom, brigádou výsadkárov a Karpatsko-duklianskou operáciou. Pokus prebojovať sa na pomoc povstaniu, pri ktorom sa podarilo Sovietskym vojskám preniknúť iba po Svidník stál Červenú armádu 19 000 padlých.

Povstania, ktoré boli úspešnejšie a pre Sovietsky zväz dôležitejšie sa odohrali v Rumunsku a Bulharsku. Armády týchto krajín sa potom pripojili k postupu Sovietov na Balkán a do Maďarska, kde sa na prelome rokov 1944 a 1945 rozpútali najprv ťažké boje o Budapešť a neskôr aj posledný nemecký protiútok na východnom fronte. Tieto boje zasiahli aj územie Slovenska.

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

V dňoch 13. až 15. februára vykonalo britské a americké letectvo rozsiahle nálety na Drážďany. Mesto, preplnené utečencami pre ktorých neboli pripravené úkryty, sa počas noci zmenilo na trosky a pochovalo v ruinách najmenej 35 000 civilistov (hovorí sa, že Drážďany sa stali „mestom bez jedinej strechy“). O vojenskom význame náletov sa dodnes vedú spory.

Vylodenie v Normandii a postup k Rýnu[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Overlord
Pláž v Normandii sa čoskoro stala zásobárňou postupujúcich spojencov

6. júna sa na pobreží Normandie vylodili spojenecké vojská a otvorili západný front. Po bitkách pri Caen a St. Lo začali postupovať do francúzskeho vnútrozemia (operácia Cobra). V polovici augusta sa vylodili americké a francúzske vojská na juhu Francúzska (operácia Dragoon). 16.–20. augusta sa Britom a Američanom podarilo obkľúčiť a zajať 40 000 nemeckých vojakov pri Falaise. 25. augusta bol oslobodený Paríž[23]. 3. septembra sa začalo v Antverpách protinemecké povstanie, západní Spojenci dosiahli nemecké hranice na sever od Treviru 11. septembra. Koncom mesiaca následne uskutočnili riskantnú operáciu Market Garden, keď sa pokúsili obsadiť mosty cez Rýn z chodu. Tankové jednotky maršala Montgomeryho však nestihli prísť vlastným výsadkárom na pomoc dostatočne skoro. Útok nakoniec skončil neúspešne a najmä Briti v nej prišli o väčšinu elitných výsadkových jednotiek. Západný front sa však podstatne priblížil hraniciam Tretej ríše a dosiahol rieku Rýn. Tú sa však spojenecké jednotky neodvážili prekročiť z chodu podobne ako to spravili Sovieti pri prechode Dnepru v roku 1943.

Atentát na Hitlera[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Stauffenbergov pokus o prevrat

V dôsledku neúspechov na oboch frontoch, sa skupina nemeckých protinacisticky orientovaných dôstojníkov pokúsila o atentát na Hitlera a následný prevrat. 20. júla 1944 okolo 12:10 gróf Claus von Stauffenberg umiestnil bombu do miestnosti, v ktorej sa konala Hitlerova vojenská porada. Približne o 12:42 bomba explodovala, Hitler však bol len ľahko zranený. Vzbúrenci sa naďalej pokúšali o prebratie moci, čo sa im však nepodarilo. Väčšina vodcov sprisahania bola zakrátko popravená.

Bitka o Ardeny a postup na nemecké územie[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Ardeny
Zajatí americkí vojaci v Ardenách.

Nemci však neboli ešte na kolenách tak ako by sa to na prvý pohľad zdalo. V decembri naplánovali a uskutočnili prekvapivý útok do severovýchodného Francúzska a Belgicka cez Ardeny. Zhodou okolností však spojenci v oblasti držali len novosformované neskúsené jednotky, ktoré mali prilákať pozornosť Nemcov, zatiaľ čo sa bude útočiť na iných úsekoch frontu. To sa Američanom v konečnom dôsledku nevyplatilo. V oblasti Eifelu ich jednotky nevydržali nápor nemeckých tankov a dezorganizovane sa vzdávali alebo ustupovali. Niektoré ustupujúce obrnené jednotky a narýchlo vyslané jednotky 101. výsadkovej divízie sa opevnili v meste Bastonge a jeho blízkom okolí. Túto dôležitú križovatku 7 ciest, držali v obkľúčení niekoľko týždňov, odrážajúc pri tom početné nemecké útoky, až dokým začiatkom januára 1945 neboli nemecké útoky zastavené. Onedlho na to bolo Bastonge postupujúcimi Pattonovymi tankmi z obkľúčenia vyslobodené.

Tichomorie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roka Američania ukončili boje o Marshallove ostrovy. Ich ďalším cieľom bolo získať ostrovy, na ktorých by mohli vystavať letiská, v ktorých dosahu by sa nachádzala japonská pevnina. Pre ich bombardéry B-29 boli najvhodnejšie Mariánske ostrovy, hlavne Saipan, Tinian a Guam. 11. júna, americká vojenská flotila začala bombardovať Saipan, bránený 32 000 japonskými vojakmi. 15. júna sa vylodilo 77 000 vojakov námornej pechoty po menej než mesiaci bojov zlikvidovali odpor na ostrove 9. júla. V bitke vo Filipínskom mori sa Japonci pokúsili vzdorovať americkej prevahe ale utrpeli ťažké straty na lodiach aj lietadlách. Ich flotila lietadlových lodí prakticky prestala existovať. Po strate Saipanu, sa japonská pevnina nachádzala v dosahu ťažkých bombardérov B-29.

1945[upraviť | upraviť zdroj]

Churchill, Roosevelt a Stalin na Jaltskej konferencii

Začiatkom roku 1945 nemecké vojnové hospodárstvo kolabovalo. Strategické nálety anglo-amerických leteckých síl mali síce menej výrazný dopad na výrobné kapacity, než by sa dalo očakávať (bolo to najmä kvôli masovému premiestneniu produkcie do podzemných tovární), účinok na dopravnú infrakštruktúru bol však ničivý. Ešte významnejší bol ale postup spojeneckých armád, ktorý Nemecko postupne pripravoval o zdroje surovín nevyhnutne potrebných na výrobu zbraní a ich súčastí. Prejavovalo sa to jednak klesajúcim objemom výroby ako aj nedostatočnou kvalitou výsledných produktov. Wehrmacht bol zreteľne oslabený a už nebol schopný zvládať veľkú časť úloh, ktoré mu Hitler zadával načisto bez ohľadu na realitu. V zbrani síce bolo asi 7,5 milióna mužov, ale ich výzbroj, zásobovánie a bojové skúsenosti boli neadekvátne v porovnaní s ich protivníkmi.

Medzi 4. a 11. februárom sa uskutočnila v čiernomorskom letovisku Jalta na Kryme, konferencia veľkej trojky: Roosevelta, Churchilla a Stalina. Rokovali o zosúladení vojenských akcií, povojnovom usporiadaní sveta, rozdelení Nemecka na okupačné zóny a mnohých ďalších otázkach. Stalin prisľúbil, že do troch mesiacov od skončenia vojny v Európe vypovie vojnu Japonsku.

Východný front[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietski vojaci kryjúci sa pod paľbou, počas pouličných bojov v Budapešti

V noci z 12. na 13. januára začali sovietske vojská Visliansko-oderskú operáciu, ktorá znamenala okrem ďalšej nemeckej porážky aj skok medzi týmito dvoma veľkými riekami. Pri ofenzíve sovietske jednotky na niektorých úsekoch postupovali rýchlosťou 60 km denne, bola to približne rovnaká rýchlosť akou postupovali do sovietskeho vnútrozemia jednotky Osi v lete 1941. V priebehu bojov počiatkom marca boli útočiace sovietske vojská zastavené za Odrou na Seelowských výšinách, poslednej prirodzenej prekážke pred Berlínom. Chvíľu vyzerala situácia tak, že do Berlína sa dostanú západní Spojenci, ktorým už Tretia ríša prestávala klásť odpor, skôr ako jednotky Červenej armády. Stalin sa vtedy opäť ukázal ako bezohľadný diktátor, keď naliehal na svojich veliteľov, aby na mesto podnikli čelný útok a dobyli ho ešte 1. mája. Po prerazení nemeckej obrany na Odre sa rozpútala krvavá bitka o Berlín. Útok na samotné mesto zo všetkých strán sa začal 26. apríla. V januári sa začala tiež prvá bitka o Königsberg. Nemcom sa po niekoľkých týždňoch krvavých bojov podarilo sovietsky postup v rozsiahlom opevnenom priestore spomaliť. Generál Čerňachvoskij následne nariadil zastaviť útočné operácie a preskupiť jednotky. Sovieti začali pripravovať druhý útok, 18. februára však Čerňachovsij padol pri nemeckom delostreleckom prepade. Velením bol následne poverený Vasilevskij. Nový útok, ktorý sa začal 6. apríla v priebehu 4 dní zničil alebo prinútil Nemcov, ktorí zostali v meste kapitulovať. Sovietske vojská bojovali aj na juhu, asistovali miestnym partizánom pri oslobodzovaní Juhoslávie. 13. apríla obsadili Viedeň.

Wilhelm Keitel, náčelník nemeckého velenia, podpisuje v na predmestí Berlína bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých vojsk

25. apríla sa stretli Spojenecké – sovietske a anglo-americké vojská pri Torgau na Labe. 30. apríla počas bitky o Berlín spáchal Adolf Hitler, spolu s Evou Braunovou samovraždu vo svojom bunkri, len niekoľko hodín pred tým sa spolu oficiálne zosobášili. Za svojho nástupcu vymenoval Hitler veliteľa Kriegsmarine Karla Dönitza. Boje o mesto pokračovali ešte dva dni. Obzvlášť tvrdo sa bojovalo o Ríšsky snem. V noci, keď spáchal Hitler samovraždu, sa sovietski vojaci prebojovali na strechu budovy ríšskeho snemu a umiestnili tam sovietsku vlajku. Porazené nemecké vojská v Berlíne a Taliansku kapitulovali 2. mája. Na obsadenom území začali páchať sovietske vojská násilnosti, tie ukončil až zásah NKVD. Mnohí z vojakov sa chceli pomstiť Nemcom za zverstvá spáchané v Sovietskom zväze a túto činnosť v tichosti podporovali aj ich velitelia. Pre niektorých sovietskych vojakov bolo ukončenie vojny v Berlíne veľkým zadosťučinením, zavŕšili tak dlhú a krvavú cestu bojiskami východnej Európy, ktorá sa pre nich začala už počas „čierneho leta“ roku 1942 v ruinách Stalingradu.

Vojna sa ale ešte neskončila, v Prahe vypuklo 5. mája protinacistické povstanie a Červená armáda ešte musela zakročiť na území Česko-Slovenska, kde sa stále nachádzalo vyše pol milióna nemeckých vojakov, ktorí sa pokúšali prebiť k Prahe a na západ, aby sa vzdali do rúk anglo-amerických vojsk. V tejto oblasti sa bojovalo ešte aj 11. mája, keď sa nemecké uskupenie pod vedením K.F. von Pücklera-Burghausa pokúšalo prebiť k demarkačnej línii. Boje sa skončili nadránom 12. mája 1945 kapituláciou nemeckých vojsk pri Slivici a Milíne.[24]

Západný front[upraviť | upraviť zdroj]

1. januára sa na západnom fronte pokúsila Luftwaffe o jeden z najväčších útokov na spojenecké letectvo. Toho rána vzlietlo asi 900 nemeckých strojov, aby bombardovali letiská v Holandsku. Zničili pri tom na zemi asi 465 spojeneckých strojov, pričom sami prišli o 277 lietadiel a zahynulo tiež 237 letcov. Akcia pod krycím názvom operácia Bodenplatte sa tak celkovo nevydarila, pretože sa nemecké letectvo samé veľmi oslabilo.

Britskí vojaci pri prechode Rýna, Wesel, 24. marec 1945

14. januára americký XII. zbor a 2. britská armáda začali operáciu Blackcock s cieľom vyčistiť od nemeckých vojsk Roersky trojuholník. Nemci sprvu držali výbežok medzi riekami Mása a Roer južne od Roermondu. 27. januára boli z tejto oblasti nemecké vojská vytlačené. V dôsledku toho, že sovietske vojská v tej dobe dosiahli Odru, boli všetky nemecké zálohy nasadené na tento smer a tak mohli vojská západných spojencom rýchlo postupovať. Na čas situácia vyzerala tak, že sa dostanú do Berlína skôr ako sovietske jednotky. 7. marca sa Spojencom podarilo získať nepoškodený most cez Rýn pri Remagene, kadiaľ ich jednotky začali postup do nemeckého vnútrozemia. 11. apríla ich jednotky dosiahli rieku Labe a vybudovali si predmestie necelých 80 km od Berlína. Eisenhower, hlavný veliteľ spojeneckých vojsk v Európe podobne ako napríklad generál Bradley s útokom nesúhlasili. Ich sily sa im nezdali dostatočné na to aby obsadili Berlín, navyše by obsadené územie východne od rieky Labe museli prenechať Sovietom. Tieto faktory spolu s obavami rozviedky, že Nemci začnú v Alpách viesť partizánsku vojnu viedlo k zastaveniu útoku na východ a stočenie postupu juh do Bavorska a Rakúska.[25]. Ako sa neskôr ukázalo, boli tieto obavy prehnané. V nasledujúcich aprílových dňoch sa rozpadla nemecká línia v severnom Taliansku, v tej istej dobe sovietske jednotky dokončovali obkľúčenie nemeckého hlavného mesta, pád Tretej ríše bol len otázkou času.

Nemeckí predstavitelia podpísali kapituláciu so západnými Spojencami 7. mája v Remeši, no vzhľadom na to, že nebol prítomný žiadny oficiálny vyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu, opakoval sa akt podpísania bezpodmienečnej kapitulácie ešte raz 8. mája. Za Nemecko kapituláciu podpísal Wilhelm Keitel, Hans Georg von Freiburg, Hans Jürgen Stumpff za ZSSR Georgij Žukov, za USA Carl A. Spaatz, za Spojené kráľovstvo Arthur Tedder, za Francúzsko Jean Marie de Lattre de Tassigny. 9. mája, dňom, kedy kapitulácia nadobudla platnosť, sa druhá svetová vojna v Európe oficiálne skončila. Tisícročná Tretia ríša po 12 rokoch prestala existovať.

Boje v Tichomorí[upraviť | upraviť zdroj]

Vojaci americkej 28. divízie námornej pechoty vztyčujú vlajku na hore Suribači na ostrove Iwo Jima, 23. február 1945

Boje v Tichomorí pokračovali rovnakým tempom aj po porážke všetkých japonských spojencov v Európe. Japonskí najvyšší velitelia boli ochotní obetovať všetkých svojich vojakov, len aby oddialili pád Cisárstva. Boje o ostrovy Iwo Jima a Okinava ukázali, že Japonsko sa bude brániť doslova do posledného muža. Len na Iwo Jime stratili Američania v priebehu niekoľkých týždňov 6 000 padlých a 19 000 ranených, ich celkové straty však prekonali i počet zlikvidovaných Japoncov. Aj ďalšie pozemné stretnutia ako bitka o Okinawu, trvajúca tri mesiace, stáli Spojené štáty 12 000 mŕtvych. Japonci pri tom v bojoch využívali aj civilistov, vyzbrojených provizórnymi zbraňami. Mnohých iných vycvičili na samovražedné akcie v štýle „Kamikadze“. Zraky Američanov sa zatiaľ upreli na japonskú pevninu. Vojenskí analytici odhadovali, že v prípade obojživelného výsadku, príde o život asi pol milióna Američanov a niekoľkonásobne viac Japoncov. Americký prezident Truman (Roosevelt zomrel 12. apríla) preto rozhodol o použití atómovej bomby. Jednu najprv zhodili 6. augusta na Hirošimu, zahynulo 80 000 obyvateľov mesta (na následky neskôr ďalších 60 000), no ani po tom Japonci neprejavili žiadnu ochotu rokovať o mieri. O tri dni 9. augusta zhodil bombardér B-29 ďalšiu atómovú bombu. Táto, podstatne silnejšia bomba, vybuchla nad mestom Nagasaki. Zlé počasie pri tom ochránilo pred skazou mesto Kokura, ktoré bolo pôvodne určené ako primárny cieľ náletu.

Potom sa japonský cisár Hirohito rozhodol k nečakanému činu: vyzval v rozhlase japonský národ ku kapitulácii. Toto mnoho Japoncov šokovalo, ale podriadili sa jeho rozhodnutiu. Ale nie všetci: piloti z blízkej leteckej základne Acugi preleteli nad cisárskym palácom, čo bola podľa japonskej tradície ako urážka bohov a zhadzovali letáky s výzvou na popravu zradcu (t. j. cisára). Ďalší piloti sa vrhali počas letu do mora a veľa dôstojníkov spáchalo samovraždu.

Až potom 2. septembra podpísali japonskí predstavitelia na americkej bojovej lodi USS Missouri v Tokijskom zálive bezpodmienečnú kapituláciu svojich vojsk. Druhá svetová vojna sa tak po 6 rokoch krvavých bojov, aké svet dovtedy nepamätal, skončila.

Skrytý front[upraviť | upraviť zdroj]

Žena pri práci na sústruhu v americkej továrni na lietadlá. Počas vojny zohrali ženy významnú úlohu v priemysle prakticky všetkých krajín.

V priebehu vojny sa ukázalo, že veľmi významným prvkom vojnového úsilia bude priemyselná výroba. Zatiaľ čo Spojenci spoliehali na priemyselnú silu Spojených štátov amerických, ktorá významnou mierou pomáhala zbrojiť Spojené kráľovstvo aj Sovietsky zväz[26]. Nacistické Nemecko mobilizovalo svoj priemysel pomalšie. V marci 1942 začala Tretia ríša pociťovať nedostatok pracovných síl, boli preto zorganizované nábory na prácu po celej okupovanej Európe. Veľa ľudí išlo dobrovoľne, boli to najmä Francúzi, Ukrajinci. No už v auguste sa aj tieto možnosti vyčerpali, preto bol vydaný rozkaz na deportácie – tzv. totálne nasadenie. Do roku 1944 sa podmienky týchto pracujúcich zhoršili natoľko, že sa prakticky nelíšili od podmienok v koncentračných táboroch. V Nemecku vtedy pracovalo asi 7,5 milióna cudzincov (1,3 milióna Francúzov, 1,7 milióna Poliakov, 2,8 milióna sovietskych občanov, z nich polovica ženy), skoro 2 milióny vojnových zajatcov a 700 000 väzňov z koncentračných táborov[27].

Kritická situácia v Sovietskom zväze krátko po napadnutí Nemeckom si tiež vyžiadala maximálne nasadenie celého obyvateľstva. Podarilo evakuovať časť priemyselných podnikov aj s kvalifikovanými robotníkmi z ohrozených oblastí v západnej časti krajiny mimo dosah nacistov hlavne na Ural, Sibír a do Kazachstanu, čo bol obrovský úspech. Sovietska priemyselná výroba v priebehu vojny, najmä po roku 1942 mohla, aj vďaka štedrej pomoci od západných Spojencov (Lend-Lease), úspešne rásť a čoskoro predbehla aj samotné Nemecko. Sovietsky režim apeloval na národné a vlastenecké cítenie všetkých obyvateľov, ruku v ruke s tým však nasledovali tvrdé reštriktívne opatrenia. Robotníci a baníci spätí s vojenským priemyslom boli pokladaní za mobilizovaných, a podliehali vojenským súdom (napr. za 3 neskoré príchody do práce hrozili 3 roky nútených prác). Postupným povolávaním mužov na front tak prechádzalo veľa úloh v hospodárstve na ženy, mladistvých a starcov. Napriek všetkému, mnohí neváhali pracovať aj 14 hodín denne a pri tom žiť zo skromných prídelov potravín.

Vo viacerých krajinách prebiehali tiež zbierky peňazí, za ktoré sa zabezpečovala pomoc postihnutým vojnou, alebo sa dokonca nakupovali tanky či lietadlá.

Výsledky vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Materiálne škody a obete vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Graf znázorňujúci pomerné zastúpenie obetí vojny
Bližšie informácie v hlavnom článku: Obete druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna celkom zmazala rozdiely medzi zázemím a frontom. Najväčší vplyv na to malo masové nasadenie letectva, ktoré bombardovalo nie len nepriateľské továrne, ale aj domovy robotníkov ktorí v nich pracovali. Rovnako podstatné bolo aj bezohľadné správanie sa armád k civilistom na nepriateľskom území, ktoré bolo podporované z národnostného, rasového alebo triedneho hľadiska. Už prvé dni vojny priniesli útrapy kobercového bombardovania miest ako bola Varšava, Rotterdam či Londýn. Bombardovanie hlbokého zázemia však nemalo inak dostatočne vysoký účinok na vojenské úsilie jednotlivých strán. Za čiastočne úspešné možno považovať napádanie vojenského priemyslu. Jednotlivé krajiny sa proti tomu bránili po svojom. Výroba sa buď rozptýlila, premiestnila hlbšie za front, mimo dosahu nepriateľského letectva, alebo sa premiestnila do lepšie chránených podzemných priestorov.

Vojny sa zúčastnilo 61 štátov (ich obyvateľstvo tvorilo 80 % svetovej populácie). Vojna zasiahla všetky kontinenty s výnimkou Antarktídy a Južnej Ameriky. Priamo sa však bojovalo hlavne v Európe, Severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, Južnej a Juhovýchodnej Ázii. Vojenské operácie zasiahli územie 40 štátov. V armádach bojujúcich krajín slúžilo dovedna 110 miliónov ľudí. Suma celkových výdavkov na vojnu predstavovala 4 trilióny amerických dolárov. Celkové obete sa odhadujú na v rozmedzí od 50 do 62 miliónov, čo boli 2,5 % vtedajšej svetovej populácie. 37 miliónov z nich boli civilisti, zvyšnú menšiu časť tvorili padlí vojaci. Spojenci stratili 51 miliónov osôb, krajiny Osi naproti tomu 11 miliónov (straty krajín, ktoré prešli na stranu Spojencov sú zarátané medzi spojenecké straty).

Hamburg po náletoch v roku 1943

Celkovo najväčšie straty utrpel Sovietsky zväz, ktorý stratil najmenej 26 miliónov občanov (do tohto počtu ZSSR započítali aj obete stalinského teroru na vlastných občanoch a občanoch obsadených území, ktoré sa po roku 1945 stali súčasťou ZSSR [28]). Asi 17 miliónov z nich boli civilisti. Celkovo prišla krajina o viac než 13 % obyvateľstva. Pri dovtedy najtvrdších bojoch aké boli zaznamenané, bolo iba v ZSSR vyše 100 miest a 70 000 dedín zrovnaných zo zemou alebo veľmi ťažko poškodených či vypálených (časť zničených obcí majú na svedomí ustupujúci sovieti, ktorí postupovali podľa stalinových príkazov). Bez prístrešia zostalo 25 miliónov sovietskych občanov. Materiálne škody predstavovali 2600 miliárd rubľov. Spomedzi sovietskych zväzových republík utrpeli najväčšie straty Pobaltské krajiny a Bielorusko. V týchto krajinách zahynula počas vojny približne 1/4 ich predvojnovej populácie. V percentuálnom prepočte ľudských strát dopadlo horšie ako ZSSR len Poľsko, ktoré stratilo 5,6 milióna obyvateľov, čo predstavovalo viac než 16 % obyvateľov krajiny. Spojené štáty stratili 418 000 vojakov. Veľká Británia stratila 450 400 obyvateľov, väčšina z nich boli vojaci. V Juhoslávii prišlo o život v dôsledku vojny asi 1 milión obyvateľov. Viac než polovica z nich boli civilisti. Francúzsko stratilo 562 000 obyvateľov, viac než polovica boli civilisti. Odhady strát Číny hovoria o 10 miliónoch, z troch štvrtín civilistov.

Nemecko ako jeden z hlavných agresorov prišlo asi o 7,5 milióna občanov, tri štvrtiny z nich boli vojaci. Veľa Nemcov však prišlo o život pri následných deportáciách z krajín východnej a strednej Európy. Asi milión zahynul neskôr v sovietskom zajatí. Japonsko stratilo 2,6 milióna obyvateľov. V Taliansku zahynulo počas vojny asi 450 000 ľudí, dve tretiny z nich boli vojaci. Rumunsko, ktorého vojaci boli najprv Nemcami na východnom fronte nasadení vo viacerých ťažkých bitkách, no v neskoršej fáze sa pripojilo k Spojencom a podieľalo sa na oslobodzovaní strednej Európy, stratilo 841 000 obyvateľov, prevažne vojakov.

Obete druhej svetovej vojny na území Česko-Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá svetová vojna zanechala citeľné straty na životoch aj v Česko-Slovensku. Podľa údajov z Vojenského historického ústavu predstavovali celkové straty na životoch asi 350 000 až 360 000 tisíc obyvateľov. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, z toho asi 149 000 židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Celkovo však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych), zo Slovenska bolo deportovaných 109 000 ľudí. Pri stanných právach bolo bez súdov popravených 10 000 osôb. Počet padlých príslušníkov vojenských a partizánskych jednotiek predstavuje asi 12 000 osôb. Pri leteckých náletoch zahynulo 7000 osôb. Bezprostredne po skončení vojny zahynulo na následky prežitého utrpenia asi 95 000 osôb. Počas vojny bolo umučených a zavraždených asi 15 000 detí, prevažne židovského pôvodu, ale časť z nich aj zo zničených osád. Nacistický vpád na Slovensko si vyžiadal viac ako 10 000 obetí, v Pražskom povstaní padlo asi 1600 bojovníkov. Na nútené práce do Nemecka a do nacistami okupovaných krajín bolo nasadených asi 500 000 osôb z bývalého Česko-Slovenska. (Zo Slovenska to boli najmä vojaci dvoch odzbrojených východoslovenských divízií a občania vypálených obcí). Pri represáliach a prenasledovaní partizánov bolo čiastočne alebo úplne vypálených 90 obcí v Čechách a na Slovensku.[29]

Masové vraždy a holokaust[upraviť | upraviť zdroj]

Deti v koncentračnom tábore v Osvienčime po oslobodení v januári 1945. 6 detí na fotke pochádza zo Slovenska[30].

Na Európskom bojisku dosiahlo barbarstvo najväčší stupeň na východnom fronte. Na pacifickom bojisku predovšetkým počas bojov o Tichomorské ostrovy a v Indii. Najväčších vojnových zločinov sa dopustilo nacistické Nemecko a Japonsko. Spomedzi spojeneckých krajín to bol najmä Sovietsky zväz, ktorého predstaviteľov však po vojne nikto ani len oficiálne neobvinil.

Na sklonku vojny boli v rôznych oblastiach Európy obsadenej nacistami odhalené koncentračné a vyvražďovacie tábory a mnohé iné zariadenia, kde museli pre Nacistov pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli zväčša otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, nedostatku potravín a kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu, boli bez súdu masovo popravovaní, zastrelení, alebo likvidovaní v plynových komorách. Mŕtvym pred spopolnením vybíjali zlaté zuby. Získané prostriedky boli použité buď na osobné obohatenie samotných nacistov, alebo na financovanie vojnovej mašinérie. Osobné veci väzňov sa konfiškovali. Najväčšiu skupinu zlikvidovaných tvorili Židia, ktorí podľa Norimberského súdu tvorili vyše polovicu z asi 11 miliónov zavraždených. Celkovo, v dôsledku nacistického teroru, zahynulo 5 – 6 miliónov Židov[31]. Ďalšími, ktorých sa rozhodli nacisti zlikvidovať boli obyvatelia východoeurópskych krajín, najmä Slovania, žijúci v okupovaných krajinách hlavne v ZSSR, Česku, Poľsku a Juhoslávii; ale aj osoby sociálne, národnostne či politicky neprijateľní pre nacistický režim. Išlo o duševne postihnutých, homosexuálov, Rómov či politických a duchovných nepriateľov ako komunisti, či predstavitelia odporu a demokracie v okupovaných krajinách. Najväčší nacistický vyhladzovací komplex pri Osvienčime, oslobodili sovietske vojská na sklonku vojny 27. januára 1945. V celom komplexe bolo podľa odhadov zavraždených okolo 1,1 milióna ľudí, ich popol bol rozsypaný po okolitej krajine.

Nacisti podnikli mnoho útokov voči civilnému obyvateľstvu, najmä v oblastiach, kde prebiehala intenzívna partizánska vojna. V krajinách, kde prevažovalo slovanské obyvateľstvo ako bolo Poľsko, Juhoslávia, Česko-Slovensko, či západné oblasti ZSSR viedli utláčateľskú politiku, ktorá viedla k zbytočnej smrti tisícov civilistov od hladu, či v dôsledku krutého zaobchádzania. Podobnú brutálnu politiku viedlo Cisárske Japonsko počas vpádu do Číny, ale aj Sovietsky zväz pri obsadzovaní Pobaltských republík a vtedajšej východnej časti Poľska.

Vojnoví zajatci[upraviť | upraviť zdroj]

Pochodujúci zástup sovietskych zajatcov na východnom fronte v lete 1941

Počas vojny v rokoch 1939 – 1945 sa do nepriateľského zajatia dostalo podľa niektorých odhadov celkovo až 35 miliónov osôb, z ktorých asi 5 miliónov zahynulo[32]. Z hlavných účastníkov vojny 2 krajiny nepodpísali Haagske konvencie z roku 1899 a 1907 vymedzujúce práva vojnových zajatcov, boli to Japonsko a Sovietsky zväz. Medzinárodné dohovory mali zaručovať aby bolo o zajatcov postarané podobne ako vlastných vojakov, mali však byť internovaní, mali dovolené viesť korešpondenciu s rodinou a smeli ich navštevovať pracovníci Červeného kríža. Na východnom fronte a pacifickom bojisku boli nepriateľskí ranení bežne ponechávaní svojmu osudu alebo rovno zastrelení. Branie zajatcov bolo miestami náhodné a často k nemu dochádzalo iba na výslovný rozkaz veliteľa. Zlé zaobchádzanie so zajatcami však nespôsobovala iba samotná zločinná politika, či nedodržiavanie medzinárodných dohovorov jednotlivými štátmi, ale aj objektívne príčiny. Viaceré bojujúce strany mali v niektorých fázach vojny problémy napríklad aj pre to, že ich internačné zariadenia neboli pripravené na prijatie obrovského množstva zajatcov. Niektoré krajiny mali počas vojny problémy so zásobovaním a nedokázali sa dostatočne postarať ani o vlastné jednotky.

Na západoeurópskych bojiskách sa väčšina krajín snažila dodržiavať medzinárodné dohody. Výnimkou boli najmä nemecké jednotky Waffen-SS, ktoré často žiadnych zajatcov nebrali (nepriateľských bojovníkov, ktorí sa dostali do ich rúk likvidovali). Nemci zajali za celú vojnu asi 2 milióny vojakov západných Spojencov (Francúzsko, Spojené kráľovstvo a USA), úmrtnosť v týchto zajateckých táboroch bola asi 3,5 až 4 %. Časť zajatcov bola nasadená na nútené práce, napriek všetkému bolo vraždenie zajatcov na západnom fronte skôr ojedinelé (napr. Malmédsky masaker). Spojenci zajali asi 8,25 milióna vojakov Osi, z nich asi 3,4 milióna po skončení vojny. Ku koncu vojny boli americké tábory s nemeckými zajatcami v Západnej Európe preplnené, a niekoľko desiatok tisíc zajatcov tu zomrelo v dôsledku podvýživy a chorôb[32].

Celkom iná situácia bola na východnom fronte. Sovietsky zväz konal na územiach obsadených podľa paktu Ribbentrop-Molotov v duchu stalinskej politiky, v priebehu roku 1940 tak napríklad došlo k masovým vraždám poľských zajatcov v Katyni. Po vpáde Nemecka do ZSSR dochádzalo k zločinom na oboch stranách, Sovietski vojnoví zajatci však boli vystavení brutálnemu správaniu Nemcov v dovtedy nevídanej miere. Z 4 – 5,3 miliónov sa konca vojny nedočkalo 2,8 – 3,6 milióna. Hlavnou príčinou bola zločinná politika nacistických politických a vojenských špičiek, ktoré vedome zapríčinili veľkú úmrtnosť zajatcov (až 57,5 %) najmä z ideologických a rasových príčin. Sovietski zajatci boli okrem nútenej práce, hladu a chorôb vystavení aj lekárskym či vojenským experimentom rôzneho druhu (pokusy s infikáciou smrteľných chorôb, testovanie jedovatých látok atď.). Zlé zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami potom bolo jednou z príčin toho, že repatriácia zajatých Nemcov a Rakúšanov sa začala až v roku 1947 a poslední z 2,6 až 3,5 milióna nemeckých vojnových zajatcov boli prepustení zo sovietskych pracovných táborov až po Stalinovej smrti v roku 1956. Sovietske zajatie neprežilo asi 474 967[33] až 1 milión nemeckých a rakúskych zajatcov (úmrtnosť 18 až 30 %)[34].

Japonsko bolo rovnako známe pre zlé zaobchádzanie so zajatcami. Podmienky v jeho zajateckých táboroch boli výrazne závislé na správaní jednotlivých veliteľov. Japonci používali zajatcov nielen na nútenú prácu alebo zvrátené pokusy, v Číne využívali zajatcov ako živé terče pri výcviku útoku s bodákom[35]. Úmrtnosť Spojeneckých zajatcov v japonských táboroch dosahovala 27 %[36].

Utečenci[upraviť | upraviť zdroj]

Deportácie Sudetských Nemcov z Česko-Nemeckého pohraničia

V máji a júni 1945 prebiehali v celej Európe veľké presuny obyvateľstva. Bývalí nacistickí väzni zo všetkých okupovaných krajín sa často po rokoch mohli vrátiť domov. No naopak i nemecké obyvateľstvo bolo vyháňané a vysťahovávané z oblastí, v ktorých žilo stovky rokov. Pri týchto deportáciach sa víťazné mocnosti dopustili mnohých zločinov.

Josif Stalin si v tej dobe dal obzvlášť záležať na likvidácii a zaistení nepohodlných osôb. Podľa dohôd so západnými spojencami boli do ZSSR vrátení všetci jeho občania, ktorých na západe zaevidovali medzi utečencami. Niektorí z nich boli skutoční zločinci, či zradcovia, ktorí zapredali vlastnú krajinu a snažili sa zachrániť na západe. Veľa z nich však boli nevinní ľudia, ktorých okolnosti prinútili postaviť sa na nesprávnu stranu. Väčšina z nich bola odsúdená na mnohoročné nútené práce, niektorých popravili. Stalinova chorobná nedôvera však postihla aj dôstojníkov a vojakov Červenej armády, ktorí sa „nakazili západným kapitalizmom“. Tisíce z tých, ktorí priniesli slobodu podstatnej časti Európy, vyznamenaných Hrdinov Sovietskeho zväzu ale aj obyčajných frontových vojakov, či tých čo prežili peklo nemeckých koncentrákov, tak onedlho čakali nútené práce pre zmenu v Sovietskom zväze. Stalin sa rovnako rozhodol potrestať niektoré národy, ktoré upodozrieval z pomoci nacistom. Boli to najmä Čečeni a Krymskí Tatári. Státisíce z nich boli násilne deportované na Sibír, odkiaľ sa mohli vrátiť až po Stalinovej smrti.

Potrestanie vojnových zločinov[upraviť | upraviť zdroj]

Hermann Göring, Rudolf Hess, Joachim von Ribbentrop a Wilhelm Keitel (sediaci v prvom rade zľava doprava na lavici obžalovaných)

Na území oslobodených krajín, vzali do rúk dočasnú vládu predstavitelia odboja. Tí často veľmi rýchlo súdili a popravovali zradcov a kolaborantov. Masové deportácie obyvateľstva sa stali bežným prvkom politiky a pôsobili spolu s vojnovými útrapami na celkový pokles právnej kultúry a vedomia spoločnosti. V krajinách východnej a strednej Európy vytvorili živnú pôdu pre rozmach novej „červenej“ totality.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Norimberský proces

Už v máji sa víťazné mocnosti v Londýne dohodli o tom, že budú súdiť vysokých nacistických predstaviteľov a nacizmus ako taký. 21. novembra 1945 sa začal v Norimbergu proces s nemeckými vojnovými zločincami. Z 22 obžalovaných boli iba 4 oslobodení.

Víťazi a porazení[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem iných geograficko-politických zmien, ktoré boli spojené najmä so zmenou hraníc Poľska, ktoré sa posunuli viac na západ. Východné Prusko bolo rozdelené medzi Sovietsky zväz a Poľsko. V Tichomorí získali Spojené štáty kontrolu nad viacerými ostrovmi. Podobne ZSSR obsadilo časť Kurilských ostrovov, jeho hranice sa posunuli až k Severnej Kórei. Česko-Slovensko bolo nútené prenechať Sovietskemu zväzu Zakarpatskú Ukrajinu. Oficiálne sa tak stalo podľa dohody z 29. júla 1945 podpísanej v Moskve.[37] Boli obnovené hranice ZSSR, z roku 1940, čo zahrnovalo okupáciu Litvy, Lotyšska, Estónska, Moldavska ako aj oblastí, ktoré predtým patrili Poľsku.

Nové technológie[upraviť | upraviť zdroj]

Mnohé technológie, ktoré sa objavili alebo boli vyvinuté cez druhú svetovú vojnu sú dnes celkom bežné. Vojna prispela k vývoju nových zbraní a druhotne sa tieto technológie alebo ich súčasti dali využiť aj v civilnej sfére. Rozšírenie antibiotík prispelo k zníženiu úmrtnosti ranených a chorých vojakov. Vojna priniesla celkom nové typy zbraní ako sú: útočné pušky, balistické rakety, atómová bomba, riadené strely, raketové delostrelectvo atď. Mnohé iné vynálezy našli uplatnenie aj v civilnej sfére: laser, radar, vrtuľník, raketové, prúdové a turbovrtuľové motory, zariadenia pre nočné videnie, počítače, optické vlákna, elektronika, nové kovové zliatiny, plasty alebo penicilín.

Studená vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Studená vojna

Pre udržanie mieru sa Spojenci rozhodli vytvoriť Organizáciu spojených národov, ktorá začala oficiálne existovať 24. októbra 1945.

Napriek tomu, že bol Sovietsky zväz zoslabnutý vojnou, ktorá na jeho území spôsobila veľké škody, cítil sa Stalin silný ako nikdy predtým. Po skončení bojov tak mohol začať realizovať svoj plán na ovládnutie krajín vo svojej sfére vplyvu, na ktorej sa predtým dohodol so svojimi západnými spojencami. Začalo vychádzať najavo, že ani strašná vojna Stalina nezmenila, dočasné zlepšovanie vzťahov so západom sa stalo minulosťou. Arogantná činnosť komunistických organizácií v Sovietskym zväzom ovládaných krajinách pomaly ale isto smerovala k potláčaniu demokratických prúdov a nastoleniu diktátúr „Stalinského typu“. Odcudzeniu a dištancovaniu sa západných spojencov od Sovietskeho zväzu už jasne nasvedčoval prejav Winstona Churchilla v USA z 5. marca 1946 a na to nasledujúci Stalinov prejav o týždeň neskôr. Svet isto spel k bipolarizmu a Studenej vojne.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kronika druhé světové války. Preklad Jan Gebhart. 1. vyd. Praha : Fortuna Print, 2000. 520 s. ISBN 80-86144-61-5. S. 14.
  2. What's a little debt between friends? [online]. BBC News Magazine, rev. 2006-05-10, [cit. 2011-02-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. COMMAGER, Henry Steele. The Story of the Second World War [online]. Brassey's, 2004. Dostupné online. (po anglicky)
  4. SAMMIS, Kathy. Focus on World History: The Twentieth Century [online]. Walch Publishing, 2002. Dostupné online. (po anglicky)
  5. Chistopher Ailsby: Waffen SS, Nepublikované fotografie 1923-1945, OTTOVO nakladatelství s.r.o., Praha, 2000, 224 s.
  6. Fray, W. C., Spar, L. A. Address by Adolf Hitler - September 1, 1939 [online]. fcit.usf.edu, 2005, [cit. 2012-07-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Kliment, Ch. K., Nakládal, B., Slovenská armáda 1939 - 1945. Naše vojsko, Praha, 2003, s. 80-85
  8. Houghton Mifflin. The Houghton Mifflin dictionary of biography [online]. Boston : Houghton Mifflin Harcourt, 2003. Dostupné online. (po anglicky)
  9. Basil Liddell Hart: Dějiny druhé světové války, Jota, Brno 2000, s. 75 – 78
  10. Southern Theatre: War Without Water [online]. time.com, 19.8.1940, [cit. 2010-01-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. John Macdonald: Veľké bitky druhej svetovej vojny. ISBN 80-7145-185-1, Bratislava, Slovart 1995, s. 32 – 43
  12. Pipes, R., 2007, Komunizmus. Dejiny intelektuálneho a politického hnutia. Slovart, Bratislava, s. 71
  13. Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 179
  14. DRAGÚŇ, S. Ustúpiť nie je kam, za nami je Moskva! [online]. historickarevue.com, 2.3.2009, [cit. 2010-07-06]. Dostupné online.
  15. Conn, Stetson, Fairchild, Byron; Engelman, Rose C "7 — The Attack on Pearl Harbor", Guarding the United States and Its Outposts [online]. Washington D.C. : history.army.mil, 2000, rev. 2002-05-30, [cit. 2010-07-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Miloš Hubáček, Pacifik v plamenech. Panorama, Praha, 1990, s. 167
  17. Bergot, E., Bír Hakím. Mustang, Praha, 1996, 299 s.
  18. Jiří Fidler: Sokolovo 1943 Malý encyklopedický slovník. Naše Vojsko, Praha 2004, s. 17 – 20
  19. Cséfalvay, F., 2007: Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943 (I. časť). Vojenská história, 1, s. 128 – 144
  20. David M. Glanz: The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay. Clemson, South Carolina, October 11, 2001, Clemson University, s. 73 – 74
  21. Erickson, J., Erickson, L.: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs. Carlton Books, London, 2001, s. 195 – 197
  22. David M. Glanz: The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay. Clemson, South Carolina, October 11, 2001, Clemson University, s. 79
  23. Natkiel, R., Atlas of World War II. Barnes & Noble, New York, 2000, s. 177
  24. VELFL, J. Slivice 11. 5. – 12. 5. 1945 [online]. Hornické muzeum Příbram, [cit. 2010-06-06]. Dostupné online.
  25. Amborse, S.E., Vítězové. Eisenhower a jeho chlapci: bojovníci druhé světové války. Jota, Brno, 2006, s.
  26. Swanston, A., Swanston, M., 2008, Historický atlas II. světové války. Columbus, Praha, s. 378
  27. Shmuel Krakowski, Forced labor in Laqueur, W. (Editor), The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. 210
  28. Mark Solonin - VYMÝVÁNÍ MOZKŮ, 2011, ISBN 9788020611758, kap. Požár ve skladu
  29. Ústredná rada SZPB, Bratislava – Ročenka odbojárov 2005 ISBN 80-968005-8-2, s. 1
  30. JANCURA, Vladimír. Na slávnej fotografii z Osvienčimu sú slovenské deti [online]. pravda.sk, 7.9.2009, [cit. 2010-09-20]. Dostupné online.
  31. Laqueur, W. (Editor), The Holocaust Encyclopedia. Yale University Press, New Haven, 2001, s. xiv
  32. a b MacKenzie, S. P., The Treatment of Prisoners of War in World War II. The Journal of Modern History, 66, 3, 1994, s. 487-520
  33. Aralovec, N. A., 1995, Ľudskie poteri SSSR v Velikoj Otečestvennoj vojne: Sbornik statej. Sankt Peterburg, Izd. BLIC, s. 109
  34. Tucker, S. C., Wadley, P., Prisoners of War (POWs). in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, 1041-1044
  35. WW2: Little Known Facts: Acts of Terrorism and Atrocity by Japanese [online]. ww2pacific.com, [cit. 2011-09-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. Axelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 668-669
  37. Otakar Dorazil: Světové dejiny v kostce ISBN 80-85797-26-7, Nakladatelství Jeva, 1995, s. 382

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]