Druhá svetová vojna

Z Wikipédie

Druhá svetová vojna
Zhora v smere hodinových ručičiek: Britskí vojaci v Severnej Afrike, japonskí vojaci za živa pochovávajú čínskych civilistov, sovietske tanky T-26 pri protiofenzíve pred Moskvou, japonské lietadlá na palube lietadlovej lode, vojaci červenej armády pri bojoch o Berlín, nemecká ponorka počas bitky o Atlantik.
Dátum: 1. september 1939 až 8. máj 1945 (v Európe) 2. september 1945 (Tichomorie) Miesto: Európa, Blízky východ, Juhovýchodná Ázia, Pacifik, Stredozemné more, Severná Afrika Výsledok: Víťazstvo Spojencov
Protivníci
Spojenci: Spojené kráľovstvo, Sovietsky zväz, Spojené štáty, Francúzsko, Čína, Poľsko a iné	Štáty Osi: Nemecko, Taliansko, Japonsko, a iné
Straty
Mŕtvych vojakov: 17 miliónov Mŕtvych civilistov: 33 miliónov Mŕtvych spolu: 50 miliónov	Mŕtvych vojakov: 8 miliónov Mŕtvych civilistov: 4 miliónov Mŕtvych spolu: 12 miliónov
Zoznam bitiek II. svetovej vojny

Druhá svetová vojna
Poľská obranná vojna - Západný front - Severná Európa - Východný front - Severná Afrika - Johovýchodná Ázia - Tichomorie - Talianska kampaň

Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov.

Najčastejšie uvádzaným dátumom začiatku druhej svetovej vojny v Európe je 1. september 1939. V tento deň Wehrmacht vpadol do Poľska. Na ázijskom bojisku sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do Číny (7. júl 1937), ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa skorší dátum: rok 1931, kedy Japonci vtrhli do Mandžuska. 22. júna 1941 Nemecko prepadlo Sovietsky zväz, ktorý sa pridal na stranu Spojencov. Spojené štáty Americké, ktoré už predtým pomáhali Spojeneckým krajinám sa do vojny zapojili 7. decembra 1941, po tom čo bola Japoncami napadnutá ich námorná základňa v Pearl Harbore. Koniec vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. V Ázii kapitulovalo Japonsko 2. septembra toho istého roku až po americkom zvrhnutí dvoch atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki.

Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácie NATO, a východného bloku, ktorý na seba vzal podobu Varšavskej zmluvy tvorenej najmä východoeurópskymi socialistickými krajinami. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. Studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch (Kórejská vojna, Vietnamská vojna, Arabsko-izraelské vojny atď…)

Obsah 1 Príčiny vojny 2 Predohra a vytváranie koalícií 3 Vypuknutie vojny 4 Priebeh vojny 4.1 Začiatok vojny v Európe: 1939 4.1.1 Boje v Ázii 1931 - 1939 4.1.2 Invázia do Poľska 4.1.3 Zimná vojna 4.2 Vojna sa rozširuje: 1940 4.2.1 Prielom Mannerheimovej línie a prímerie medzi ZSSR a Fínskom 4.2.2 Napadnutie Dánska a Nórska 4.2.3 Útok na Benelux a Francúzsko 4.2.4 Bitka o Britániu 4.2.5 Albánsko 4.2.6 Akcie Sovietskeho zväzu 4.2.7 Boje v južnej Ázii 4.3 1941 4.3.1 Boje na juhu Európy 4.3.2 Boje v Severnej Afrike 4.3.3 Boje v Atlantiku 4.3.4 Napadnutie ZSSR 4.3.5 Napadnutie Spojených štátov 4.4 1942 4.4.1 Východný front 4.4.1.1 Bitka o Stalingrad 4.4.2 Tichomorie 4.4.2.1 Bitka o Midway a Guadalcanal 4.4.3 Západný front a stredná Európa 4.4.3.1 Vylodenie pri Dieppe 4.4.4 Boje v Severnej Afrike 4.5 1943 - bod obratu 4.5.1 Východný front 4.5.1.1 Bitka pri Kursku 4.5.2 Taliansko a Sicília 4.5.3 Tichomorie 4.6 1944 4.6.1 Východný front 4.6.1.1 Slovenské národné povstanie 4.6.2 Západný front 4.6.2.1 Vylodenie v Normandii a postup k Rýnu 4.6.2.2 Atentát na Hitlera 4.6.2.3 Bitka o Ardeny a postup na nemecké územie 4.6.3 Tichomorie 4.7 1945 4.7.1 Východný front 4.7.2 Západný front 4.7.3 Boje v Tichomorí 5 Skrytý front 6 Výsledky vojny 6.1 Materiálne škody a obete vojny 6.2 Obete druhej svetovej vojny na území Česko-Slovenska 6.3 Holokaust a masové vraždy 6.4 Vojnoví zajatci 6.5 Utečenci 7 Potrestanie vojnových zločinov 8 Víťazi a porazení 9 Nové technológie 10 Studená vojna 11 Referencie 12 Pozri aj 13 Iné projekty 14 Externé odkazy

[upraviť] Príčiny vojny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Príčiny druhej svetovej vojny

Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré štáty ako napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové – Maďarsko, Česko-Slovensko, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz (pozri Ruská občianska vojna).

Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú zmluvu a platiť vysoké reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. USA sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti Národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a USA do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila). Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko.

Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín - Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Česko-Slovensko jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler.

Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacionálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei - NSDAP). Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka politike appeasementu. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem. Anschluß = pripojenie) Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Česko-Slovenska a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali. Namiesto toho sa Stalin a Hitler dohodli sami, 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu Winston Churchill: „Mohli sme si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali sme si hanbu, ale zožneme vojnu.“

[upraviť] Predohra a vytváranie koalícií

Ešte na začiatku roka existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: Os a s ňou spojené štáty, Francúzsko a Spojené kráľovstvo plus malé štáty pod ich ochranou a ZSSR, ktoré na prvý pohľad stálo bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Ako však už bolo povedané, Británia odmietla garantovať a podporovať Stalinovu tyraniu a ten rovnako pragmaticky dospel k záveru, že Nemecko mu môže ponúknuť viac. Novým ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal Viačeslav Michajlovič Molotov, ktorý neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože tam je to vždy jednoduchšie. 23. augusta 1939 uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom (za ktorý sa podpísal Molotov) pakt o neútočení, známy pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov, ktorý celkom rozvrátil všetku rovnováhu v Európe a uvoľnil Hitlerovi aj Stalinovi ruky na začatie expanzie. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol nič proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom, a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu Poľska. Cesta k vojne tým bola voľná.

[upraviť] Vypuknutie vojny

Samotná vojna sa začala 1. septembra 1939 o 4:45 ráno, keď Nemecký krížnik zahájil paľbu na Gdansk (tento útok mal krycie meno Fall Weiss). Ako zámienku použili Nemci prepad vysielača v Gliwiciach. V skutočnosti išlo o zinscenovaný útok a údajní poľskí vojaci boli v skutočnosti príslušníci Waffen-SS preoblečení za poľských vojakov. Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu a preto vyhlásili Nemecku vojnu - 3. septembra o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ňou tak urobili aj najvýznamnejšie krajiny Commonwealthu – India, Austrália a Nový Zéland a o 12:20 tak urobilo aj Francúzsko. 4. septembra sa potopením britskej osobnej lode SS Athenia nemeckou ponorkou U 30 začala bitka o Atlantik. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič, okrem niekoľko chabých náletov na Nemecko a malého útoku na Saarbruck - toto obdobie je známe ako tzv. „čudná vojna“.

[upraviť] Priebeh vojny

[upraviť] Začiatok vojny v Európe: 1939

[upraviť] Boje v Ázii 1931 - 1939

Po skončení prvej svetovej vojny zostalo Japonské cisárstvo v priestore západnej Ázie najmocnejšou krajinou. Mnoho japonských politických a vojenských vodcov, ako Fumimaro Konoe a Sadao Araki tvrdili, že Japonsko má právo podmaniť si Áziu a zjednotiť ju pod vládou cisára Hirohita.

Japonsko zaútočilo na Mandžusko po takzvanom Mandžuskom incidente v roku 1931 a po roku pretvorilo Mandžusko na bábkový štát Mančukuo. V roku 1937 japonské sily vtrhli aj do samotnej Číny, kde hľadali novú pracovnú silu a suroviny. Japonci spočiatku postupovali rýchlo, no postupne zakolísali a ich postup sa po bitke o Šanghaj spomalil. Mesto sa dostalo do Japonských rúk v decembri roku 1937, spolu s hlavným mestom Nanking. V dôsledku týchto porážok, čínski nacionalisti, ktorí okrem Japoncov bojovali aj proti komunistickým jednotkám Kuomintangu boli nútení presunúť svoje sídlo najprv do Wuhanu a neskôr Čchung-čchingu. Japoncami okupované oblasti boli vystavené teroru a vyčíňaniu japonských vojsk.

Vzrastajúca japonská vojenská prítomnosť na Ďalekom Východe bola považovaná za veľkú strategickú hrozbu pre ZSSR. Na prelome júla a augusta 1938 prebehli krátke boje pri jazere Chasan. Na jar 1939 vyvolali Japonské vojská pohraničné zrážky s Mongolskom, ktorému však pomohol Sovietsky zväz a v bitke o Chalchin Gol odrazil japonský útok. Nebezpečenstvo ďalších japonských útokov však spôsobilo, že Sovieti naďalej držali v oblasti pomerne veľké sily. Až v roku 1941 podpísali obe krajiny pakt o neútočení. V oblasti tak zotrval pokoj do roku 1945. Po týchto porážkach sa Japonci rozhodli presmerovať svoju expanziu viac na juh, to však nutne muselo viesť k stretu s USA kvôli kontrole nad Filipínami a námornými obchodnými cestami do Holandskej Východnej Indie.

[upraviť] Invázia do Poľska

Bližšie informácie v hlavnom článku: Poľská obranná vojna (1939)

Zatiaľ čo v Ázii sa už od roku 1937 bojovalo „iba“ medzi Čínou a Japonskom (pozri Čínsko-japonská vojna (1937-1945)), vojna v Európe sa začala 1. septembra 1939, kedy nemecké vojská po predchádzajúcich provokáciách a zinscenovaných incidentoch začali inváziu do Poľska. Spojené kráľovstvo a Francúzsko vtedy po formálnej stránke nezaváhali a 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu. Lenže deklarácia vojny bola jedna vec, schopnosť ju viesť druhá. Zatiaľ čo letecká a námorná vojna vzplanula prakticky ihneď, pozemné vojská západných Spojencov sa ešte len formovali. Británia nebola schopná dať dohromady nič viac ako malý expedičný zbor, ktorý odoslala do Francúzska, a mobilizácia zastaralej francúzskej armády sa tiež rozbiehala len pomaly. Navyše francúzska vojenská doktrína rozhodne nebola Poľsku naklonená, generál Gamelin ju zhrnul jedinou vetou: „Kto zaútočí, prehrá.“ Zatiaľ čo sa však francúzska armáda pripravovala a čakala na Hitlerovu chybu, na východe prebiehala tragédia.

Poľská armáda zúfalo bojovala, ale za situácie v akej sa ocitla, nebol úspešný odpor v ľudských silách. Poľské vojská sa nestihli ani zmobilizovať a zaujať určené pozície, keď bola krajina napadnutá. Poľské letectvo utrpelo ťažké straty pri väčších stretnutiach s modernejšími stíhačmi nemeckých ozbrojených síl - Luftwaffe. Zvyšok ale bojoval s obrovskou húževnatosťou a spôsobil nemeckému letectvu všeobecne väčšie straty, ako by sa dalo očakávať. Situácia na zemi ale bola naďalej beznádejná. Nepočetné tankové sily organizované zastaralým spôsobom nemohli čeliť nemeckým tankovým klinom postupujúcim vpred podľa inovačných schém bleskovej vojny. Málo pohyblivá pechota bez motorizovaných dopravných prostriedkov a zastaralé jazdectvo boli opakovane masakrované pri presunoch cez otvorený terén, ktorý nedokázali prekonávať dosť rýchlo, alebo boli ničené po menších skupinách, skôr než sa stihli zoskupiť. Nemecké jednotky prenikali zo severu a juhozápadu k Varšave. 9. septembra sa poľská armáda vzchopila k poslednému zúfalému pokusu aspoň oddialiť nevyhnutný koniec. Zúfalý útok trosiek armád Poznaň a Pomorie proti ľavému krídlu a tylu Skupiny armád Juh bol vedený s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu (tzv. bitka na Bzure). Spočiatku dokázal prudkým úderom rozvrátiť a ťažko pošramotiť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu čoskoro nasmeroval drvivú väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu Skupiny armád Juh. Keď potom vzápätí na Kutrzebove sily zaútočila aj skupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malej časti jednotiek, ktoré mali posilniť jej obranu. V tej dobe sa zvyšky všetkých západných armád v súlade s rozkazmi Edwarda Rydz-Śmigłyho pokúšali prebiť na východ a posilniť tak obranu Varšavy tým, že by vytvorili obrannú líniu na riekach Visla a San. Ich šance boli minimálne, ale definitívne zhasli až 17. septembra, keď sa ZSSR v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu. Poľská vláda aj časť velenia utiekli z krajiny do Rumunska. 28. septembra kapitulovala Varšava, 29. septembra pevnosť Modlin. 2. októbra kapitulovali obranci polostrova Hel. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali do 5. októbra oddiely generála Franciszka Kleeberga.

[upraviť] Zimná vojna

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zimná vojna

Zatiaľ čo Nemecko sa po svojom víťazstve pripravovalo na ďalšie fázy bojov, tentoraz proti Francúzsku, ZSSR pokračoval v expanzii. Stalin postupne prinútil Pobaltské štáty k súhlasu s nevýhodnou ekonomickou a vojenskou spoluprácou (vrátane rozmiestnenia svojich jednotiek na ich území), čím si pripravil pôdu pre ich anexiu a základne pre ďalšiu expanziu. Potom sa obrátil na Fínsko, aby si podobné ústupky vynútil aj od neho. Najskôr prišiel so „serióznymi návrhmi“, potom prešiel k hrubým vyhrážkam, a keď ani to nepomohlo a Fíni jeho návrhy odmietli, rozhodol sa na Fínsko zaútočiť. Napätie eskalovalo až do 30. novembra 1939, keď sovietske jednotky bez vyhlásenia vojny Fínov napadli. Cieľom útoku bolo úplné vojenské podmanenie krajiny (počas zhruba 14-21 dní). Celá akcia sa však nevyvíjala úspešne. Ako prvý prišiel neúspech politický - Spoločnosť národov sa nenechala oklamať ani Sovietskym zväzom zinscenovanými pohraničnými incidentmi, ani bábkovou Kuusinenovou vládou a ZSSR sa stal jediným štátom v jej histórii, ktorý vylúčila za nevyprovokovanú útočnú vojnu (na základe definície agresora, ktorú ZSSR sám predložil). Ani priebeh vojny nebol ideálny, Fínsko útok očakávalo a bolo v medziach svojich možností pripravené. Prvý nápor Červenej armády bol napriek početným posilám odrazený, sovietske sily utrpeli ťažké straty. Ukázalo sa, že početná a technická prevaha nedokáže nahradiť výcvik a prípravu na polárne podmienky. Svoju rolu zohrala tiež vysoko negatívna úloha politických komisárov a neporovnateľnosť kvalít dôstojníckych zborov obidvoch armád - zatiaľ čo kvalita fínskeho velenia bola vo všetkých stupňoch hodnotená ako vysoko nadpriemerná, veľa odborníkov neváha opísať kvalitu dôstojníkov Červenej armády ako najhoršiu vo vyspelom svete (a aj väčšina z tých, čo s týmto nesúhlasí, ju stavia veľmi nízko). Každopádne je isté, že plán útoku vypracovaný Mereckovom podľa pokynov Vorošilova a Stalina predstavoval zmes neuveriteľného diletantizmu a úplne mylných predpokladov, a rozhodne nemohol byť cestou k ľahkému víťazstvu. Stalinove čistky v armáde sa tak po prvýkrát prejavili v reálnych podmienkach vojny. Bombardovanie civilných cieľov a miest za použitia trieštivých a zápalných bômb pobúrilo civilizovaný svet, najmä USA, Britániu, Vatikán a severské krajiny.

[upraviť] Vojna sa rozširuje: 1940

[upraviť] Prielom Mannerheimovej línie a prímerie medzi ZSSR a Fínskom

ZSSR zahájilo druhú fázu operáciou proti Fínsku 1. februára 1940. Proti unavenej fínskej armáde, ktorá už trpela akútnym nedostatkom munície, boli vrhnuté obrovské sily (pomer mužov v bojových líniách bol 1:10 až 1:15 v prospech Červenej armády). Po 15 dňoch intenzívnych bojov prelomili sovietske vojská hlavné opevnenie Mannerheimovej línie a po ďalších 21 dňoch prekročili Viipurský záliv. Fínska armáda bola vyčerpaná a straty bojových jednotiek dosiahli 40% pôvodných stavov, avšak stále ešte držala frontovú líniu. 13. marca 1940 bolo uzavreté prímerie. Podľa týchto podmienok Fínsko poskytlo ZSSR značnú časť svojho územia a muselo urobiť ďalšie ústupky.

Zimná vojna mala veľký vplyv na prudký pokles reputácie Červenej armády ako aj ZSSR v očiach celého sveta. Niektorí však podotýkajú, že mala ďalekosiahly vplyv na jej následnú reorganizáciu a mnohé zlepšenia ako aj odstránenie Vorošilova z jej vedenia. Mnohí nemeckí generáli ako aj sám Hitler preto pred napadnutím ZSSR v roku 1941 očakávali, že poraziť sovietsku armádu nebude príliš ťažké.

[upraviť] Napadnutie Dánska a Nórska

V tej istej dobe sa ukázalo, že pre to, aby mohlo Nemecko ďalej úspešne viesť vojnu proti Spojencom, bude potrebovať čoraz väčšie množstvo železnej rudy, ktorú však dovážala zo Švédska cez nórsky prístav Narvik. Británia i Francúzsko si uvedomovali túto nemeckú slabinu a začali čoraz viac ohrozovať nemecké záujmy v oblasti. Spojenci dúfali, že sa im podarí vytvoriť blokádu Nemecka, ktorá obmedzí jeho vojenskú výrobu. Jedným z dôkazov toho, že prestali dodržiavať neutralitu nórskych výsostných vôd, bol aj incident, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lode Altmark. Obidve strany začali urýchlene konať. 8. apríla začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych vodách. To už však nič nezmenilo na fakte, že nasledujúceho dňa nemecké ozbrojené zložky obsadili prakticky bez boja Dánsko a začali sa vyloďovať v južnom Nórsku.

9. apríla 1940 Nemci začali operáciu Wesserübung, čo bol krycí názov dlho pripravovaného obojživelného prepadu Dánska a Nórska. Operácia úspešne napredovala nielen kvôli dokonalej príprave a kamufláži, ale aj tajnej podpore nórskeho ministra obrany Quislinga, ktorého nacisticky orientovaná strana už pred vojnou netajila sympatie k Hitlerovi. Jeden z hlavných cieľov operácie, prístav Narvik sa síce podarilo Nemeckým výsadkovým oddielom dobyť, museli z neho však čoskoro ustúpiť pred vojskami západných spojencov, ktoré sa tu vylodili. ^[1] Tieto spojenecké jednotky však neboli na nadchádzajúce boje dostatočne pripravené a nedisponovali relevantnou vzdušnou podporou a v konečnom dôsledku pád Nórska iba čiastočne oddialili, keď na určitý čas zastavili nemecký postup. V následných námorných bojoch Briti stratili jednu lietadlovú loď (HMS Glorious), no aj Nemci utrpeli nemalé straty, keď prišli o niekoľko ťažkých bojových lodí, ktoré sa už nikdy nepodarilo nahradiť. Do júna 1940 boli zvyšky spojeneckých vojsk z krajiny evakuované v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na Francúzsko-Nemeckom fronte. Nemecko nakoniec získalo celé Nórsko, čo bolo dôležité najmä pre nemecké loďstvo, jednak pre možnosť prepravovať dôležité suroviny zo Švédska a tiež pre zjednodušenie prístupu do Atlantického oceánu, kde začali nemecké hladinové lode spolu s ponorkami ohrozovať britské námorné spoje.

[upraviť] Útok na Benelux a Francúzsko

10. mája 1940 zahájili Nemci plán Žltá, čiže ofenzívu na západnom fronte proti Francúzsku a Beneluxu. Už o päť dní kapitulovalo Holandsko. 17. mája obsadili aj Brusel, ale Belgická armáda pokračovala naďalej v ústupových bojoch po boku Francúzov. Útokom cez Belgicko Nemci obišli Maginotovu líniu a ich tankové jednotky rýchlo prenikali cez Ardeny do severozápadného Francúzska. Spojenci síce podnikli protiútok, ale bleskový nemecký postup ich plány zmaril. 27. mája sa začal Britský expedičný zbor sťahovať späť do Británie z prístavu Dunkerque. Za týždeň sa podarilo evakuovať 350 000 britských a francúzskych vojakov. Ďalších 40 000 Nemci zajali v obkľúčenom meste. Nemecký úspech však mohol byť omnoho väčší, nebyť zaváhania, ktoré spôsobilo, že jednotky Wehrmachtu niekoľko dní takmer nečinne stáli okolo mesta.

Následne nemecké tankové jednotky rýchlo napredovali na Paríž, ktorý padol 14. júna a Francúzsko tak 22. júna 1940 po mesiaci bojov kapitulovalo. Nemci si ponechali kontrolu nad severnou časťou krajiny, celé pobrežie Atlantického oceánu, až po hranice so Španielskom a začali sa pripravovať na útok na Britániu, ktorého predohrou sa mala stať bitka o Britániu.

Obsadenie Francúzska, najväčšej Spojeneckej mocnosti na Európskom kontinente bola pre protihitlerovskú koalíciu ťažká rana. Pre Nemcov, ktorí týmto revanšovali svoju porážku v prvej svetovej vojne, to bolo naopak veľké víťazstvo. Prestíž nemeckej armády výrazne stúpla, rovnako ako mocenské chúťky Hitlera, ktorý bol po porážke Francúzska presvedčený, že Wehrmacht už nemá na kontinente súpera.

[upraviť] Bitka o Britániu

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Britániu (druhá svetová vojna)

Spojené kráľovstvo bolo v Európe posledným ostrovom demokracie vzdorujúcim nacizmu. Na jeho územie sa uchýlili exilové vlády z Poľska, Nórska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, Česko-Slovenska ako aj Výbor Slobodné Francúzsko na čele s de Gaullom. Tieto vlády udržiavali styk s členmi domáceho odboja a poskytovali tak spojencom cenné spravodajské informácie. Od júla sa na nebi nad južným Anglickom rozhoreli intenzívne vzdušné boje. Do konca roku 1940 sa ale Göringovej Luftwaffe nepodarilo zlikvidovať britské letectvo, čo bol hlavný predpoklad pre úspešné vylodenie na ostrovoch. Hitler sa následne začal zaoberať plánom na útok proti ZSSR, ktoré považoval za svojho najväčšieho ideologického nepriateľa.

[upraviť] Albánsko

28. októbra Talianske vojská zaútočili z Albánska na Grécko. Gréci však ich postup zastavili a postupne, za britskej pomoci, prešli do protiútoku. Do marca nasledujúceho roku od Talianov oslobodili polovicu Albánska.

[upraviť] Akcie Sovietskeho zväzu

Priebeh nemeckého ťaženia v Škandinávii a v západnej Európe ako aj jeho rýchlosť veľmi zaskočili Stalina, ktorý sa pravdepodobne spoliehal na to, že západoeurópske krajiny budú medzi sebou zápasiť dlhšie. Sovietske vojská preto v júni 1940 bleskovo anektovali Litvu, Lotyšsko aj Estónsko. Taktiež prinútili Rumunsko, k tomu aby prenechalo Sovietskemu zväzu Besarábiu. NKVD vraždilo v zajateckých táboroch v Katyni, Kozelsku a Starobjelsku zajatých poľských dôstojníkov, ktorí boli pre Stalina potenciálnou hrozbou a nechceli sa pripojiť k poľským komunistom.

[upraviť] Boje v južnej Ázii

22. septembra 1940 japonské vojská vpadli do Francúzskej Indočíny. USA, Spojené kráľovstvo, Austrália a Holandská exilová vláda na to zareagovali až roku 1941, zavedením embarga na export surovín do Japonska. Zápoadné mocnosti rovnako poskytovali vojenskú a materiálnu podporu čínskym vojskám.

[upraviť] 1941

[upraviť] Boje na juhu Európy

Pred útokom na Sovietsky zväz si nemecké velenie zaistilo južnú Európu. Angažovanie v tejto oblasti spôsobil jednak prevrat v Juhoslávii a tiež neúspechy Talianska, ktoré od októbra 1940 viedlo boje proti Grécku. V Juhoslávii vyvolalo vlnu nevôle pripojenie krajiny k Osi Berlín-Rím-Tokio. 27. marca 1941 sa mladý kráľ Petar II. ujal po prevrate moci, zrušil spojenectvo s Nemeckom a uzavrel zmluvu o priateľstve so Sovietskym zväzom, avšak nehodlal narušiť doterajší mier medzi oboma krajinami. 6. apríla 1941 prepadlo Nemecko spolu s Bulharskými vojskami Juhosláviu aj Grécko, ktorému pomáhali britské vojská. Do Srbska sa zo severu, východu i západu hrnuli nemecké jednotky. Celej tejto akcii predchádzal nečakaný nálet na Belehrad. Nemci útočiaci z Bulharska sa spojili s Talianmi, ktorí zaútočili z Albánska a zahatali tak Juhoslovanom možnosť spojiť sa s Grékmi. Za 12 dní bola nepripravená juhoslovanská armáda porazená. Belehrad, hlavné mesto krajiny, padlo 13. apríla 1941. Nemci zriadili nový bábkový Chorvátsky štát na jeho čele mal stáť emigrant Ante Pavlič a taliansky princ. Taliansko si zatiaľ privlastnilo väčšinu dalmátskeho pobrežia a Čiernej Hory.

7. apríla 1941 nemecké jednotky prerazili aj do Grécka, ktoré sa ani napriek pomoci Británie neubránilo. Už 27. apríla obsadili Atény. Porazené britské a grécke jednotky sa z Balkánu stiahli na Krétu, ale i odtiaľ ich Nemci odvážnym leteckým výsadkom 20. mája, za veľkých strát vyhnali do Severnej Afriky. Boje na Kréte skončili 1. júna.

[upraviť] Boje v Severnej Afrike

Africká kampaň sa začala útokom Talianskych jednotiek z Líbie na britskú armádu v Egypte. Briti však útok odrazili a podnikli protiútok, pri ktorom zatlačili agresora späť.

Aby Hitler zabránil porážke Talianov, uskutočnilo Nemecko operáciu „Slnečnica“ (po nemecky: Sonnenblume), pri ktorej sa vylodil Afrika-Korps v Líbii. Nemecké jednotky, skladajúce sa len z niekoľkých divízií čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v Afrike. 24. marca Rommelove jednotky obsadili El Agheilu a pokračovali v prenasledovaní britských vojsk. Už 25. apríla nemecké a talianske vojská dosiahli územie Egypta, zanechajúc v svojom tyle obkľúčený Tobruk. Keďže bola Severná Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniam) zásobovanie svojich vojsk v oblasti závažný problém, Afrika-Korps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cez Stredozemné more. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek na Gibraltare a na Malte tak robila zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku 1941 utrpeli nacistické vojská také straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestorom Malty, ktoré viazali početné sily RAF a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa neúmerne roztiahli.

[upraviť] Boje v Atlantiku

9. mája anglický torpédoborec HMS Bulldog zajal nemeckú ponorku U-110 aj s prísne utajovaným šifrovacím zariadením Enigma a platnými kódmi. Získanie tohto zariadenia aj so šifrovacími tabuľkami bol posledný krok k prelomeniu nemeckých šifier. Tento úspech sa podpísal nielen pod ďalší priebeh bojov v Atlantiku, ale mal ďalekosiahly dopad na celkové dianie na viacerých frontoch. Nemecké ponorky napriek tomu ešte dlho spôsobovali spojencom nemalé straty.

18. mája nemecká bitevná loď Bismarck a ťažký krížnik Prinz Eugen opustili svoj domovský prístav, aby sa zúčastnili na námorných bojoch s britskými konvojmi v Atlantiku. Pri bitke v Dánskom prielive 24. mája boli Bismarck a Prinz Eugen napadnuté britským bitevným križníkom HMS Hood a bitevnou loďou HMS Price of Wales. V krátkom boji kráľovské námorníctvo stratilo bitevný krížnik HMS Hood, ktorý po zásahu do skladu munície explodoval (starší krížnik HMS Hood mal nedostatočné pancierovanie paluby, kvôli čomu mal neskôr prejsť rekonštrukciou). Z 1420 člennej posádky Hoodu sa zahránili iba 3 námorníci. HMS Prince of Wales sa poniekoľkých zásahoch z boja stiahla. Prince of Wales bola na rozdiel od HMS Hood bola „priveľmi“ nová a trpela rôznymi poruchami, ktoré počas plavby opravovali civilní technici. Nemcom sa v zlom počasí podaril klamný manéver pri ktorom sa odpútal križník Prinz Eugen a britské lode Bismarck, ktorý zmenil smer k francúzskemu prístavu Saint-Nazaire stratili. Na Bismarck, ktorý bol nútený pre poškodenie palivových nádrží znížiť rýchlosť, sa v severnom Atlantiku čoskoro začal lov.

Jeho definitívnu skazu pripravil nálet torpédových dvojplošníkov Fairey Swordfish z lietadlovej lode HMS Ark Royal, ktorý síce neznamenal jeho bezprostredné potopenie, ale spriečenie kormidla. K poškodenému Bismarcku sa nakoniec priblížilo niekoľko lodí Kráľovského námorníctva, ktoré ho ráno 27. mája v delostreleckom súboji poškodili natoľko, že ho posádka sama potopila. Z jeho 2200 člennej posádky sa zachránilo 115 mužov^[2].

Aktivita Nemecka v Atlantickom oceáne sa po potopení Bismarcka okrem nasadenia ponoriek prakticky skončila.

[upraviť] Napadnutie ZSSR

Bližšie informácie v článkoch: Veľká vlastenecká vojna a operácia Barbarossa

22. júna 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení a s vojenskou pomocou svojich spojencov zaútočilo na ZSSR na takmer 4500 km dlhom východnom fronte siahajúcom spoza severného polárneho kruhu na polostrove Kola, cez Karéliu, Baltské more až k Čiernemu moru. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Nemci využili moment prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi na Moskvu, Leningrad a Kyjev, resp. k čiare Archangeľsk, rieka Volga, Astrachaň.

Jednou z prvých veľkých obkľučovacích operácii bola likvádácia sovietskych vojsk pri Białystoku v Minskej oblasti. V tejto pasci, z ktorej sa nik neprešmykol, uviazlo 11 sovietskych divízií. Nemci obsadili Minsk 28. júna. K Leningradu postupovala po kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska to boli Fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo možné s určitými ťažkosťami pokračovať cez Ladožské jazero. Počas nasledujúcich 900 dní blokády zomrelo na následky hladu, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí, ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vo februári 1942 zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií, pokúšali zastaviť Nemcov na rieke Berezina východne od Minska. V bojoch pri Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje nové tanky a na čas tým spomalili nemecký postup^[3].

V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhu obkľúčiť Kyjev. Stalin namiesto toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť mesto, okolo ktorého sa pomaly uzatvárala slučka obkľúčenia. Nemecké jednotky tu prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská odporu. Mesto dobyli 19. septembra po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generál M. Kirponos. V júli a auguste prebiehala aj bitka o Smolensk a cesty smerujúce k Moskve. Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup za Smolenskom, ale po tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády pri Kyjeve a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby o najmenej 2 milióny mužov. Nacistické Nemecko však čelilo tiež viacerým problémom a jeho postup postupne ustrnul. Prvým náznakom únavy bolo, keď sa 29. novembra podarilo sovietskym vojskám vytlačiť jednotky skupiny armád Juh z Rostova-na-Donu a zažehnať tak na čas nebezpečenstvo hroziace Povolžiu a Prikaukazsku. Za cenu veľkých obetí sa prudkými protiútokmi podarilo zastaviť i nemecký útok na Moskvu. Sovietsku protiofenzívu podporili aj odpočinuté vojská stiahnuté z Ďalekého východu, po ubezpečení Stalina, že Japonsko sa do vojny proti ZSSR nebude angažovať. Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a 8. decembra 1941 bol nemecký Wehrmacht po prvýkrát, za druhú svetovú vojnu, nútený sa brániť a ustupovať na tak rozsiahlom úseku frontu. Nemecko do konca roka 1941 prišlo na východnom fronte o takmer milión vojakov.

14. augusta 1941 uzavreli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo takzvanú Atlantickú chartu 24. septembra 1941 sa k nej pripojil aj Sovietsky zväz a vznikla koaličná Veľká trojka (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Sovietsky zväz), ktorá sa ešte upevnila po vstupe Spojených štátov do vojny začiatkom decembra 1941.

[upraviť] Napadnutie Spojených štátov

Bližšie informácie v hlavnom článku: Útok na Pearl Harbor

7. decembra 1941 - Japonské cisárske letectvo napadlo námornú základňu USA Pearl Harbor na Havajských ostrovoch. Počas 1,5 hodinového náletu zahynulo skoro 3 000 ľudí. Boli potopené bitevné lode USS Arizona, USS California a USS West Virginia. Nálet ťažko poškodil USS Oklahomu a USS Nevadu, ľahšie USS Pennsylvániu, USS Tennessee a USS Maryland. Bolo taktiež zničených 188 amerických lietadiel. Samotní Japonci stratili pri nálete iba 12 lietadiel a dve ľahké ponorky. Našťastie pre Američanov sa v prístave nenachádzali lietadlové lode USS Saratoga, USS Lexington a USS Enterprise, ktoré sa zúčastnili vojenského cvičenia. Americké straty však celkovo neboli nenahraditeľné, ich priemysel čoskoro začal v úplnom bezpečí pred nepriateľskými bombardérmi chrliť obrovské množstvo zbraní, ktorými dokonca zásoboval aj svojich spojencov.

8. decembra 1941 vyhlásili Spojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní 11. decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom.

V Tichomorí ešte v decembri 1941 padol do japonských rúk Hongkong, bojovalo sa na Filipínskych ostrovoch a v Malajzii.

[upraviť] 1942

Začala sa formovať široká protihitlerovská koalícia. Predstavitelia 26 štátov podpísali 1. januára 1942 vo Washingtone deklaráciu o spoločnom boji proti agresorom a zaviazali sa, že na tento cieľ použijú všetky svoje zdroje. Súčasne sa dohodli, že neuzavrú separátny mier a budú spolupracovať vo vojne až do konca. Definitívne sa tak vytvorili dve koalície krajín, ktoré dohromady zahrnovali 70 štátov celého sveta.

[upraviť] Východný front

Rok 1942 sa začal pre sily Osi veľmi dobre. Nemecké vojská toho roku dosiahli svoje najväčšie úspechy. Na jar najprv stabilizovali strednú časť svojho frontu, odrazili aj útoky v oblasti Volochova, kde prebiehali rozhorčené boje vo veľmi ťažkých podmienkach, a potom začali s rozsiahlymi ofenzívnymi akciami na juhu ZSSR. Pokračovali aj boje o Krym, na ktorom vzdorovala sovietska námorná základňa Sevastopoľ. Do začiatku leta Nemci odrazili sovietske protiútoky na Kerči a následne po ťažkých bojoch obsadili aj Sevastopoľ.

[upraviť] Bitka o Stalingrad

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Stalingrad

Po uvoľnení svojich síl napredovali a prekročili rieku Don, obsadili Rostov-na-Donu a tam sa ich sily rozdelili, časť vojsk (Skupina armád B) na čele s 6. armádou postupovala východným smerom na Stalingrad a Astrachaň, časť (Skupina armád A) sa vydala na juh cez rovinatú step ku Kaukazu. Porážkami pri Charkove oslabená Červená armáda, ktorá v tej dobe navyše čelila nedostatku ťažkých zbraní, v dôsledku evakuácie jej zbrojného priemyslu na východ bola nútená ustupovať. Stalin vydal v tejto kritickej situácii rozkaz č. 227, známy ako: „Ani krok späť!“ O mesto Stalingrad sa v nasledujúcom období rozpútali jedni z najurputnejších bojov celej vojny. Až v druhej polovici novembra 1942 sovietske vojská nepozorovane zozbierali dostatok techniky, materiálu ako aj ľudských rezerv a prešli na oslabených krídlach nemeckých armád bojujúcich v Stalingrade do protiútoku. Časti nemeckej 4. tankovej a celá 6. poľná armáda sa dostali do obkľúčenia, z ktorého im Hitler nedovolil sa prebojovať. Pokusy maršala Mansteina prísť im počas Vianoc na pomoc z juhu, boli za ťažkých strát na oboch stranách odrazené. Tým sa vytvorili predpoklady na zničenie asi dvadsiatich nemeckých divízií uväznených v stalingradskom kotli.

[upraviť] Tichomorie

Vojna sa rýchlo rozširovala 25. januára 1942 padol do japonských rúk britský prístav Singapur. Japonci prenikali tiež do Barmy, ktorej hlavné mesto Rangún bolo obsadené 9. marca 1942. Kapitulovala tiež Jáva, vláda Holandskej Indie odišla do Austrálie. Japonské výsadkové jednotky dorazili na Novú Guineu a ich letectvo začalo ohrozovať pevninu Austrálie.

Naproti tomu Američania naplánovali pre Japoncov prekvapenie a 18. apríla 1942 16 strojov B-25 Mitchell vzlietlo z lietadlovej lode Hornet a pod vedením plukovníka Jamesa Doolittla, nízkym letom prelietlo nad Japonskú pevninu, kde zhodili svoje bomby na Tokio, Nagoju, Kóbe, Jokohamu a Jokosuku. Nespôsobili pri tom žiadne veľké škody, ukázali však Japoncom svoje odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že sú aj doma veľmi zraniteľní. Ale aj napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný strategický dôsledok: Japonci urýchlene stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny. V máji sa odhrala medzi japonským a americkým námorníctvom bitka v Koralovom mori, v korej síce USA stratili lietadlovú loď USS Lexington, ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie v Port Moresby.

[upraviť] Bitka o Midway a Guadalcanal

Bližšie informácie v hlavnom článku: bitka o Midway

Zatiaľ čo nálet na Tokio v apríli 1942 mal skôr psychologický účinok, skutočným obratom vojny v Tichomorí sa stala bitka o Midway, ktorá sa uskutočnila medzi 4. a 7. júnom 1942. Japonsko stratilo 4 lietadlové lode a množstvo letcov, ktorých skúsenosti bolo ťažké nahradiť. Navyše počiatočná technická prevaha Japonska sa začala stávať minulosťou. V júli utrpeli Japonci svoju prvú pozemnú porážku na Port Moresby od austrálskych vojsk v zátoke Miline. Japonský odpor na Novej Guinei však pokračoval ešte dlho.

7. augusta sa americká námoroná pechota vylodila na ostrove Guadalcanal. Tento ostrov východne od Novej Guinei v reťazci Šalamúnových ostrovov sa stal zaujímavým po tom, čo americká rozviedka zistila výstavbu japonského letiska. Toto letisko mohlo významne ohroziť americké zásobovacie trasy cez Pacifik do Austrálie a na Nový Zéland. Japonci začali s jeho stavbou práve pre to, že po bitke pri Midwayi stratili možnosť leteckého krytia. Prieliv severne od Guadalcanalu v priebehu doby získal nechvalnú prezývku „Železné dno“. Pozemné boje medzitým pokračovali do začiatku nasledujúceho roka.

[upraviť] Západný front a stredná Európa

Bližšie informácie v hlavnom článku: Atentát na Heydricha

27. mája sa česko-slovenským parašutistom z výsadku Antropoid vydaril atentát, pri ktorom zranili ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha, ktorý na následky zranení dokonal 4. júna. Nemecké jednotky začali po celom protektoráte perzekúcie. Podarilo sa im vypátrať a zlikvidovať atentátnikov, na výstrahu, či za údajnú pomoc odboju boli tiež vypálené obce Lidice a Ležáky.

[upraviť] Vylodenie pri Dieppe

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vylodenie pri Dieppe

19. augusta sa na francúzskom atlantickom pobreží vylodili Spojenecké (najmä kanadské a britské oddiely Commandos) vojská aby začali útok na Nemcami okupovaný prístav Dieppe. Nemci však boli pravdepodobne dopredu informovaní, čoskoro sa sfromovali a protiútokom zlikvidovali alebo zajali väčšinu útočníkov. Spojenecké velenie neskôr zúročilo skúsenosti, ktoré pri boji získalo vo vyloďovacích operáciach Torch a Overlord.

[upraviť] Boje v Severnej Afrike

Začiatkom roku 1942 boli spojenecké vojská natoľko oslabené, kvôli dlhým zásobovacím trasám, že sa Rommelovým Afrika-Korps podarilo uskutočniť 21. januára úspešný protiútok a zatlačiť ich späť, obsadiť Benghází, po bitke pri Gazale obsadiť Tobruk s veľkými zásobami a opäť preniknúť až do Egypta. V júli nasledovala prvá bitka pri El Alameine, v ktorej sa však podarilo Spojencom zastaviť Rommelov postup. Neskôr sa im pod velením generál-poručíka Montgomeryho podarilo v druhej bitke pri El Alameine od 23. októbra do 3. novembra preraziť zoslabenými jednotkami Afrika-Korpsu a začať ich vytláčať do Tunisu.

8. novembra začali vojská Spojených štátov a Slobodných Francúzov operáciu Torch vylodením pri Casablace a Orane v Alžírsku. Po tom, čo Vichistické sily nekládli Spojencom takmer žiadny odpor, alebo sa s nimi priamo spojili, nariadil Hitler okupáciu Vichistického Francúzska. Nemecké a Talianske vojská sa však v Severnej Afrike ocitli v kliešťach a boli nútené sa začať sťahovať. Predtým však stihli uštedriť Američanom menšiu porážku v Kasserinskom priesmyku.

[upraviť] 1943 - bod obratu

Roosevelt a Churchill sa stretli 14. januára v Casablance. 19. apríla vypuklo povstanie vo varšavskom gete. Začalo sa po tom, čo vyšla najavo skutočnosť, že sa Nemci pripravujú geto zlikvidovať. Chabo ozbrojení židovskí povstalci sa zúfalo bránili ešte niekoľko týždňov.

[upraviť] Východný front

Nasledujúca zima na prelome rokov 1942 a 1943 spolu s vyčerpávajúcimi útokmi stalingradských obrancov nemeckú 6. armádu načisto unavila a vyhladovala. Z 22 divízii ktoré tvorilo vyše 300 000 tisíc mužov nezostala na žive ani tretina. Sovieti zajali asi 91 000 nemeckých a rumunských vojakov, vrátane poľného maršala Paulusa. 2. februára 1943 nemecký odpor v poslednom nemeckom ohnisku obrany v stalingradskom traktorovom závode ustal. Nemecké